Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/43/2017 z 13. 12. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 13. decembra 2017, sp. zn. 11Co/43/2017, ECLI:SK:KSPO:2017:8714203381.3
Krajský súd Prešov | 11Co/43/2017 | ECLI:SK:KSPO:2017:8714203381.3 | 2017-12-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/665300ca-10e2-40f6-8dc5-f478f5aa9acb
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8714203381.3

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/43/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714203381
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8714203381.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci, v právnej veci žalobcu: T. I., K. G. L. XXX,
právne zast.: JUDr. Zdeňka Vokálová, advokátka, so sídlom AK: Prešov, Hlavná 61, proti žalovaným:
2/ Z. Č., K. G. L. XXX, 3/ I. Č., K. G. L. XXX, právne zast.: JUDr. Martin Bašista, advokát so sídlom
AK: Poprad, Štefánikova 8, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad pod č. k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.07.2017 takto

r o z h o d o l :

M e n í  rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom rodinného domu č. XXX
stojaceho na pozemku č. R. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 135 m2 a pozemku č. R. XXX
zastavané plochy a nádvoria o výmere 135 m2, R. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 342
m2, na LV č. XXX k. ú. Nová Lesná.

N e p r i z n á v a   sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu žalobcu a priznal žalovaným proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Predmetom konania  bolo určenie, že žalobca je vlastníkom P. V. č. XXX stojaceho na pozemku č. R.
XXX J. O. Q. G. o výmere XXX m2 a pozemku č. R. XXX J. O. Q. G. o výmere XXX m2, R. XXX/X - J.
O. Q. G. o výmere XXX m2, na LV č. XXX k. ú. G. L..

3. Žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k predmetu kúpy, pričom podaný návrh odôvodnil
tým, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom a odporuje dobrým mravom. Uviedol,
že sa na neho obrátila C. O. (pôvodne nesprávne označená ako C.) a P. Č. s tým, že z dôvodu
nástupu C. O. do výkonu trestu odňatia slobody potrebuje táto hotovosť, ktorú je možné zabezpečiť
tým, že žalobca poskytne ako zábezpeku svoj P. V.. Žalobca uviedol, že si mal na dva mesiace vybaviť
pôžičku. Kontaktovala ho opätovne C. O. Q. P. Č., spolu so synom pôvodne žalovanej v 1. rade E.Š.
C., ktorý mal pôžičku poskytnúť. Táto bola následne údajne zmenená na kúpu nehnuteľností a mala
byť zneužitá dôverčivosť žalobcu. Podľa žalobcu mu nebola kúpna cena uhradená v celosti vo výške
20.000,- eur, i keď trhová cena nehnuteľností je minimálne štvornásobne vyššia. Žalobca uznal, že mu
bolo zabezpečené bývanie v Hoteli W. Z. O. a žiadne ďalšie plnenia nepriznal. Čo sa týka údajnej pôžičky,
z tejto nič neuhradil, O. požičal 800,- eur a Č.U. 200,- eur a následne do 3.000,- eur s tým, že sľúbil, že
nájde kupca na V. J. C. (A. T. Z. A.). Následne na otázky právneho zástupcu žalovaných žalobca priznal
prevzatie ďalších 14.000,- eur a tiež zaplatenie ubytovania v Hoteli W. Z. O..  Pôvodne žalovaná v 1. rade
poprela tvrdenia žalobcu o poskytnutí pôžičky a trvala na vyplatení sumy 34.000,- eur a zabezpečení
ubytovanie na rok. Nakoľko po kúpe zistila, že stav nehnuteľností si vyžaduje ďalšie investície, dom



odpredala žalovaným v 2. a 3. rade. Pôvodne dohodnutá cena medzi žalovanými bola 52.000,- eur, avšak
z dôvodu neprimeraného stavu nehnuteľností bola následne znížená na sumu 30.000,- eur. Tvrdenia
pôvodne žalovanej v 1. rade potvrdil tiež svedok E. C., L. Š. a listinné dôkazy.  Žalovaní v 2. a 3.
rade odkúpili sporné nehnuteľnosti od pôvodne žalovanej v 1. rade, pričom sa jednalo o zdevastovanú
nehnuteľnosť, kde bolo potrebné kompletne vymeniť podlahy, omietky, rozvody, okná, sanitu i nábytok.
V súčasnosti je dom v užívateľnom stave, avšak vyžadoval si značné množstvo investícii.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že naliehavý právny záujem žalobcu nie je daný.
V prejednávanej veci nie je splnená podmienka pre konštatovanie existencie naliehavého právneho
záujmu a to, že rozhodnutie v prejednávanej veci nevyvolá ďalšie spory. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca uhradenú kúpnu cenu k dispozícii nemá, a že žalovaní predmet kúpy v značnom rozsahu
zrekonštruovali, nemožno predpokladať bezsporový priebeh vzájomného vyporiadania sa zmluvných
strán. K otázke dobrej viery žalovaných, súd poukazuje na existujúce rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 v bodoch 15. - 19., ktoré aj v prípade nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka konštatuje oslabenie ústavou chráneného práva vlastniť majetok v
prípade, že nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo v dobrej viere. V konaní nemožno konštatovať
neplatnosť kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a pôvodne žalovanou v 1. rade, nakoľko táto nie
je účastníkom konania. Nerozhodnutou tak ostáva otázka platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
žalovaných v 2. a 3. rade, resp. otázka určenia vlastníckeho práva žalobcu k predmetu sporu. Súd
uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal pravdivosť tvrdení uvedených
v žalobe. Žiadnym dôkazom nepreukázal nevedomosť či tieseň, alebo akýkoľvek nátlak či podvodné
konanie pôvodne žalovanej v 1. rade. Tieto tvrdenia žalobcu  nepotvrdili ani svedok P. Č. a ani svedkyňa
C. O.. Svedkovia popreli tvrdenia žalobcu o potrebe získať od žalobcu pôžičku, čo malo byť dôvodom
následného predaja domu. Zneužitie práva - abusus iuris je konanie zdanlivo dovolené, ale usilujúce
o nedovolený výsledok napr. šikanózny výkon práva. Podľa súdu konanie žalobcu je voči žalovaným
šikanózne a v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy (bonos mores) patria k zásadám súkromného
práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie
obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu
normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky,
pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré
mravy patrí vždy od prípadu k prípadu. Z hľadiska posúdenia oprávnenosti a odôvodnenosti návrhu
je nevyhnutné, aby sa tento posúdil aj z hľadiska zásad občianskoprávnych vzťahov - základného a
zásadného interpretačného pravidla obsiahnutého v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
„výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi“. Subjekt
vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná
s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý, t. j. nesmie ísť o šikanózny výkon práva a musí byť v
súlade s dobrými mravmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 4/2014).
Je nepochybné, že žalobcovi bola po uzavretí kúpnej zmluvy uhradená suma 35.680,- eur, a to po
vzájomnej dohode v zmysle kúpnej zmluvy, i keď žalobca priznal len prijatie sumy 20.000,- eur. Súd
opätovne konštatuje, že nemá pochybnosti o tom, že nehnuteľnosť by za predpokladu, že je v dobrom
stave, mohla mať vyššiu trhovú cenu, avšak pokiaľ stav nehnuteľnosti bol dezolátny a dom bol prakticky
neobývateľný bez ohrozenia vlastného zdravia, v takom prípade nepochybne hodnotu nehnuteľnosti
určuje predovšetkým jej stav a tvrdenie žalobcu o podhodnotení predmetu kúpy, je takto neodôvodnené.
Žalobca navyše nevysvetlil, prečo súhlasil s kúpnou cenou podľa zmluvy, nepreukázal ani dôvod, pre
ktorý kúpnu zmluvu uzavrel. V tomto smere možno konštatovať len šikanózny výkon práva žalobcu,
ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že podaný
žalobný návrh nie je dôvodný, nakoľko neboli preukázané dôvody, z ktorých by vyplývala neplatnosť
uzavretej kúpnej zmluvy. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobnému návrhu v celom rozsahu.

6. V odvolaní k skutkovým okolnostiam prípadu uviedol, že A. O. Ž. Z. X. P. zháňa byty a domy s
neplatičmi. On je evidentne bez príjmov. Svedok Č.,  ktorý potrebuje peniaze ich kontaktoval a A. O. Ž. Z.
X. P. poskytol žalobcovi peňažné prostriedky a písomne bolo zakotvené, že po ich vrátení sa prepíše dom
naspäť na žalobcu. Zmluvu zabezpečoval A. O. Ž. Z. X. P. a označil ju ako kúpna zmluva. Cena v zmluve



predstavuje zlomok skutočnej hodnoty nehnuteľností a nie je jasné, či kúpna cena predstavuje aj sľúbené
náhradné obydlie. Ako kupujúca je uvedená pôvodne žalovaná v 1. rade, ktorá nikdy v dome nebola.
Bezpríjmový žalobca nedokáže peniaze vrátiť, z domu sa však nechcel odsťahovať, aby nevznikol
rozruch s vysťahovaním, A. O. Ž. Z. X. P. mu zabezpečil bývanie na rok v niekoľkohviedzičkovom I. W..
Počas roka sa nehnuteľnosti previedla za málo transparentných podmienok, dokonca údajne za menej,
ako boli nehnuteľnosti odkúpené. Ide o poschodový dom na lukratívnom mieste v oblasti s prenajímaním
turistov vo Z. E. pár kilometrov od A..  Žalovaní indikujú perfektnú kúpnu zmluvu. Žalobca pre  zmenu
tvrdí, že kauzou kúpy je stav, ak predávajúci už viac nechce mať vec vo svojom vlastníctve a má vôľu
vec previesť za odplatu. Naopak kauzou zabezpečovacieho prevodu práva je stav, ak prevodca sa
nechce na trvalo zbaviť vlastníctva a dočasne (na účely zabezpečenia) prevedie vec do vlastníctva
kupujúceho. Zákon pritom stanovuje prísne kogentné náležitosti takéhoto stavu a tieto neboli splnené
(napr. v časti výkonu práva z tohto inštitútu, alebo ohodnotenie a iné).  Ak zastretá zmluva nemá
náležitosti platného úkonu, ide o neplatný právny úkon. Žalobca sa domáha ochrany na polícii a na
súde. Žalobca nemá v úmysle vypratať žalovaných a sleduje po úspešnom vedení sporu vrátiť peniaze
a investície do domu. Je však pravdepodobné, až hraničiace s istotou, že by sa zvýšilo aj na obydlie pre
neho, ak sa v prípade exekúcie speňaží dom, pri rešpektovaní princípu proporcionality. Nemá problém
ani s uzavretím budúcej záložnej zmluvy na zabezpečenie splnenia dlhov, ktoré narobil (evidentne
v tiesni a nerozporuje, že aj z ľahkovážnosti). Považuje sa najzávažnejší nedostatok napadnutého
rozsudku v tom, že sa hodnotenie dôkazov nevykonalo vo vzájomnej súvislosti jednotlivých dôkazov.
Takmer nulovú hodnotu priznal súd písomnosti, ktorú paradoxne zabezpečil A. O.Z. Ž. Z. X. P., a to
písomnej klauzule o vrátení pôžičky a vrátení domu. Naopak kriminálnikovi, pre ktorého aj žalobca bral
pôžičku uveril na sto percent. Ľahkovážnosť a tieseň žalobcu, ako  významných civilistických kategórií
súkromného práva, ktoré spôsobujú neplatnosť právneho úkonu kumulatívne pri zneužití nadvlády, súd
nevyhodnotil. Naopak, ľahkovážnosť a šikanózny výkon práva, paradoxne pripísal výlučne žalobcovi,
ktorý sa v dôsledku uvedeného konania stal bezdomovcom. Za najzávažnejšie však považuje, že súd
použil imperatív dobrých mravov, no opačne tak, že dobré mravy porušil starý, bezpríjmový, neskúsený
a osamotene žijúci žalobca. Kúpne zmluvy za uvedených okolností majú podľa súdu prvej inštancie
obstáť v demokratickej spoločnosti ako perfektné.

7. K právnemu rámcu prípadu v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
f) CSP dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Nesprávne
zistenia z vykonaných dôkazov spočívajú v tom, že z výpovedí svedkov P. Č. Q. C. O. nevyplývajú
jeho tvrdenia o potrebe získať od neho pôžičku, čo malo byť dôvodom následného predaja. Výpoveď
svedkyne, toho času odsúdenej C. O., je tendenčná a alibisticky sa viackrát počas výpovede vyjadrila,
že o ničom nevie, nič si nepamätá a že má tesne pred prepustením z výkonu trestu, takže nerozumie
predvolaniu v predmetnom konaní. Podľa jeho názoru na výpoveď svedkyne O. nie je možné prihliadať.
Z výpovede svedka P. Č. však jasne vyplýva, že žalobca kupoval svedkyni C. O. veci a požičiaval
jej peniaze pred jej nástupom do výkonu trestu. Tento tiež potvrdil, že peniaze požičiaval aj jemu
samotnému. Svedok P. Č. vo svojej výpovedi uviedol, že svedok E. C. sa cielene zaujímal o kúpu
nehnuteľností po neplatičoch. Táto výpoveď je v zreteľnom rozpore s výpoveďou svedka E. C. zo
dňa 04.11.2014, kde tvrdil, že „oslovil ma známy P. Č. s tým, že jeho známy zase predáva domov v
G. L., a či by som o dom nemal záujem. Porozprával som sa doma s rodičmi s tým, že ma mama
poverila, aby som sa na dom šiel pozrieť. Otec je M., V. a je šikovný, takže prípadne opravy by mohol
vykonať. Šiel som sa teda pozrieť na dom navrhovateľa s tým, že jedna miestnosť bola pomere v
schopnom stave, avšak zvyšok domu nie a navrhovateľ žiadal sumu 20.000,- eur a náhradné bývanie,
prípadne navýšenie kúpnej ceny. S týmito podmienkami som oboznámil odporkyňu v 1. rade, ktorá
súhlasila a po tejto dohode som u M.. B. Z. O. nechal spracovať návrh kúpnej zmluvy“. Z tohto tvrdenia
jednoznačne vyplýva, že kúpna cena vo výške 34.000,- eur je neadekvátna a výrazne nižšia od reálnej
hodnoty nehnuteľností. Poschodový dom, ktorý je len pár kilometrov od A. A., a teda v srdci v Z.
E. má hodnotu približne 100.000,- eur, nakoľko sa jedná o jednu z najlukratívnejších oblastí vo Z.
E.. Pôvodne žalovaná v 1. rade si najprv nehnuteľnosti cenila na 20.000,- eur a vzápätí uvažovala
o predaji nehnuteľností za viac ako 50.000,- eur, čo  vyplýva z výpovede I. Č. v zápisnici zo dňa
09.12.2014. Podľa jeho názoru sa jednalo o vopred pripravovaný scénar, ako pripraviť slabší subjekt
práva o majetkovú hodnotu, a ktorý sa dostal pod vplyvom iných osôb do finančnej závislosti od
svedka E. C.. Zdôraznil, že pri riadnej kúpnej zmluve je na jednej strane vôľa zbaviť sa predmetu kúpy
za dohodnutú cenu a na druhej strane vôľa predmet kúpy získať do vlastníctva za dohodnutú cenu.
Vec sa spravidla odovzdáva kupujúcemu. V tejto právnej veci prima facie je na prospech skutočnej



kauzy, a to zabezpečovacieho prevodu práva, celý rad okolností. Poukázal na následné vypratanie
z domu na hotel, ako psychologické oddialenie problému, ako aj pochybnú náležitosť kúpnej zmluvy,
a to 20.000,- eur alebo 34.000,- eur. Súd prvej inštancie cituje svedkov a účastníkov a vychádza z
toho, že žalovaní v 2. a 3. rade odkúpili sporné nehnuteľnosti od pôvodnej žalovanej v 1. rade, pričom
sa jednalo o zdevastovanú nehnuteľnosť, kde bolo potrebné kompletne vymeniť podlahy, omietky,
rozvody, okná, sanitu i nábytok. V súčasnosti je dom v užívateľnom stave, avšak vyžadovala si
značné množstvo investícií. Toto tvrdenie však súd prvej inštancie opieral len o výpoveď žalovaných,
aj keď súd mal rozhodnúť nie na základe toho, čo uvádzal účastník alebo svedok, ale na základe
zisteného skutkového stavu veci, a to na základe vykonania dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti podľa ust. § 191 a nasl. a § 215 CSP. Poukázal na výnimočnosť a závažnosť prípadu,
akou je zastretý zabezpečovací prevod práva a rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s nadmerným
ukrátením a v tejto súvislosti na neadekvátnosť celého právneho odôvodnenia, jeho stručnosť na úkor
preskúmateľnosti rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nepredstavuje naplnenie
spravodlivého procesu, ktorého imanentnou súčasťou je presvedčivé odôvodnenie. Záver súdu je v
zjavnom rozpore s obsahom zápisnice z pojednávania. Z rozsudku vyplýva, že navrhol doplnenie
dokazovania výsluchom svedka B.. T. Č., G. Z. O., na pojednávaní v prítomnosti svedka, avšak odmietol
G. zbaviť mlčanlivosti, čím mal sám zmariť možnosť preukázať, že bol pred podpisom zmluvy tiež G.
poučený o obsahu podpisovanej kúpnej zmluvy. Zo žiadnej zápisnice však tento návrh na doplnenie
dokazovania nevyplýva, ale právne žalovaný navrhol jeho výsluch a on mal dať súhlas k jeho výsluchu.
Je zvykom, že G. v obdobných situáciách len poukáže na priebeh podchytený v listinách, a preto
nechcel proces komplikovať aj s prihliadnutím na časový odstup. Súd prvej inštancie však žiadnym
spôsobom nedal odpoveď na jeho argumentáciu ohľadom zastretia právneho úkonu zabezpečovacieho
prevodu práva na nehnuteľnosť v jeho vlastníctve, ani právneho úkonu odporujúcemu dobrým mravom a
nezohľadnil ani tendenčnú obranu žalovaných ohľadom skutočnej kauzy právneho úkonu (v skutočnosti
podľa nespochybniteľného dôkazu, a to samotnej zmluvy) išlo o poskytnutie peňazí so zabezpečovacím
prevodom práva. V tejto súvislosti poukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Práve zo skutočnosti, že súdny
proces musí byť „spravodlivý“, vyplýva povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie. Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a
iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).  Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že „...podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej
princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne
uviesť dôvody, na ktorých sú založené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo, že „národné
súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia“ (napr.
Hadjianastassiou v. Grécko, § 33) alebo, že „ustanovenie § 157 ods. 2 Os.p. je potrebné z hľadiska
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na
spravodlivé súdne konanie vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené.“ (napr. II. ÚS 410/06 a ďalšie). Súd pritom by nemal byť pri argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení nekoherentný, t.j.  jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, m. m. III. ÚS 328/05, III.
ÚS 116/06).

8. Ďalej namietal, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním nepochybne zistené, že s pôvodne
žalovanou v 1. rade uzavrel kúpnu zmluvu na predaj rodinného domu. Kúpna cena bola dojednaná na
sumu 20.000,- eur a samotná cena mohla byť navýšená na základe samostatnej dohody účastníkov.
Malo sa jednať o poskytnutie náhradného ubytovania. Rovnako z výpovedí účastníkov konania je
nepochybné, že pôvodne žalovaná v 1. rade zaplatila žalobcovi kúpnu cenu s tým, že pokiaľ ju
do dvoch mesiacov vráti, hľadali by si s manželom iný dom. Uvedená skutočnosť sama o sebe
spochybňuje skutočnú kauzu právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Kauzou tohto záväzkovoprávneho vzťahu
nie je prípadný následný prevod vlastníckeho práva, ak dôjde k vráteniu kúpnej ceny. Táto kauza
právneho úkonu indikuje zabezpečovací prevod práva. Navyše, ak umožnili žalobcovi v predmetnom



rodinnom dome naďalej zotrvať. Za tendenčné považuje tvrdenie pôvodnej žalovanej v 1. rade, ktorá
vo svojej výpovedi uviedla, že dohodou o spätnom predaji museli urobiť ústupok, napriek tomu, že
tento dom kupovali za súkromným účelom, keďže majú 3 deti a chceli tým riešiť bývanie. Navyše
z výpovede svedka E. C., A. O. Ž. Z. X. P. (ktorý aj vybavoval veci za pôvodne žalovanú v 1.
rade) vyplýva, že predmetnú klauzulu o práve spätného predaja žiadal žalobca. V tomto smere
poukázal na jeho nadmernú dôverčivosť, jednoduchšiu myseľ a priznal ľahkovážnosť, preto takúto
klauzulu  ani nemohol požadovať. Z tohto dôvodu postup pôvodne žalovanej v 1. rade je dôvodné
kvalifikovať ako obchádzanie zákona, zabezpečovacieho prevodu práva. Ku konštatovaniu súdu prvej
inštancie, že naliehavý právny záujem nie je daný a v prejednávanej veci nie je splnená podmienka
pre konštatovanie existencie naliehavého právneho záujmu, a to že rozhodnutie v prejednávanej veci
nevyvolá ďalšie spory vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uhradenú kúpnu cenu k dispozícii nemá, a  že
žalovaní predmet kúpy v značnom rozsahu zrekonštruovali, nemožno predpokladať bezsporový priebeh
vzájomného vysporiadania sa zmluvných strán. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2Co/21/2016, ktorý konštatoval, že „problematickou ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery sa zaoberali súdy SR a ČR a z ich rozhodnutí
možno jednoznačne vysledovať prísnu požiadavku na posúdenie dobromyseľnosti pri kontraktácii od
nevlastníka:

- sp. zn. II. ÚS 349/03 z 1.8.Sb.42 Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej
kúpna zmluva na predmetnú nehnuteľnosť uzavrela v dobrej viere, spoliehajúc sa na správnosť údajov
obsiahnutých v katastri nehnuteľností. Sťažovateľka tak konfrontovala absolútnu povahu vlastníckeho
práva a právnu zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže na
iného previesť viac práv, než sám má) a ústavným princípom právnej istoty.
Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi dobrá viera, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi
nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami, pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom.
Kataster nehnuteľností Českej republiky nie je založený na takých zásadách, ktoré by umožňovali konať
v plnej dôvere v jeho obsah, a nie je tak naplnená jedna z jeho základných funkcií, ktorú od neho občania
právom očakávajú.

-sp. zn. I. ÚS 3061/11 z 13.8.2012 Sb 66 Ak nadobudla sťažovateľka na základe kúpnej zmluvy
nehnuteľnosti od predávajúceho, ktorý v dobe jej uzavretia odvodzoval svoje vlastnícke právo k nim
od neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, bolo povinnosťou všeobecných
súdov, aby sa v konaní o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam riadne zaoberali
otázkou dobrej viery sťažovateľky, a to s ohľadom na všetky okolnosti, za ktorých ich nadobudla.
Ústavný súd v žiadnom prípade nehodlá absolutizovať zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest,
quam ipse habet, avšak z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nepovažuje za žiaduce jej prelomenie.
Preto akcentuje nevyhnutnosť náležitého posúdenia a prísneho hodnotenia dobrej viery nadobúdateľky.

-uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27.2.2013 Aj keď dôsledkom vyplývajúcim
z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka,
nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp
ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd
zastáva názor, že ochrana skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv,
než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2.10.2012).
Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému
nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako
spravodlivé.
Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa
pokračovať v oprávnenej držbe“.

9. Na podporu svojich tvrdení poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co
220/2016, v ktorom sa jasne konštatuje, že „vzhľadom k tomu, že ak spoločnosť XY, s.r.o. nikdy
platne nestala vlastníkom predmetného bytu, nemohla tento (v zmysle zásady „nemo plus iuris... „)
ďalej platne previesť na p. XY, ani tento nemohol následne predmetný byt platne darovať p. Mgr.
XY (otcovi), ktorý ho rovnako nemohol platne previesť kúpnou zmluvou na žalovaných 1/, 2/. K



uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a
k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená
zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere, vychádza z toho, že právo bolo
skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto
práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal
prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady, a teda aj
princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť ) nadobudol od skutočného vlastníka nie
od nevlastníka (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo 107/2011).
Žalovaní 1/, 2/ nenadobudli vlastnícke právo k predmetnému bytu, pretože ani ich právny predchodca, od
ktorého mali vlastnícke právo derivatívne kúpnou zmluvou nadobudnúť, nenadobudol platne vlastnícke
právo, ktoré by na nich následne mohol previesť“.  Taktiež sa uvádza, že „odvolací súd je teda názoru,
že ani dobromyseľnosť žalovaných v 1/, 2/ rade pri nadobudnutí predmetného bytu nemôže prelomiť
zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má). Z ust. § 130 Obč. zákonníka totiž vyplýva, že ten kto získal držbu veci v
dobrej viere (založenej i na stave zápisov v katastri nehnuteľností) je povinný vrátiť ju skutočnému
vlastníkovi“. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že pri ukrátení na kúpnej cene zneužili jeho
prílišnú dôverčivosť, jednoduchšiu myseľ, ale aj jeho ľahkovážnosť, keďže chcel finančne pomôcť iným
osobám v ich finančnej tiesni.

10. Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.

11. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací podľa ust. § 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods.
1) CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom ust. § 379 a 380 CSP a z hľadísk uplatnených v odvolacích
dôvodoch a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

12. Odvolací súd prejednal vec podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v zmysle
§ 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 01.07.2016
a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom, teda vzniklo mu právo na prejednanie odvolania
podľa doterajšej právnej úpravy. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty
odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej a platnej v čase, kedy odvolanie
bolo podané. Odvolací súd teda postupoval v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., pričom dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné vo vzťahu k pôvodne žalovanej v 1. rade, je však dôvodné vo vzťahu
k žalovaným v 2. a 3. rade. Odvolací súd z výpisu z listu vlastníctva č. XXX, okres O., obec G. L., k.ú.
G. L. zistil, že rodinný dom súpisné č. XXX, postavený na parcele č. R. XXX a parcela č. R. XXX, ako aj
parcela č. R. XXX/X sú vedené ako vlastníctvo Z. Č. Q. I. Č. v pomere X/X.

13. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 20C/35/2014-75 zo dňa 09.12.2014 v časti týkajúcej
sa  pôvodných žalovaných v 2. a 3. rade súd prvej inštancie vypočul svedkov P. Č. Q. C.G. O.. Svedkyňa
C. O. vo svojej výpovedi pred súdom dňa 30.06.2017 uviedla, že žalobcu pozná, nevie, čo je predmetom
sporu, nežiadala od neho pôžičku a nik nevie, žalobcu pozná od roku 2007, jej neposkytol žiadnu
pôžičku. So žalobcom mala priateľský vzťah a navštevovala ho. Meno E. C. nepozná. Z výpovede svedka
P. Č. zo dňa 30.06.2017 vyplýva, že pozná žalobcu a pozná aj E. C., ktorý je jeho kamarát. Vedel o tom,
že žalobca potreboval predať dom, tak sa išiel opýtať E.Q. C., či nechce kúpiť dom.  O ich dohode nevie.
S C. O. bol v kontakte. Nežiadal od žalobcu pôžičku pre O.. C. O. potrebovala pomôcť, lebo išla do
výkonu trestu a nikto jej nevedel žiadne peniaze požičať. Preto žalobca sa rozhodol, že predá dom, že je
pre ňho veľký. Žalobca nakúpil O. veci a chodil za ňou. E. C. zháňal nejaké domy, byty, tak sa ho opýtal,
či nechce kúpiť. Žalobcu s E. C. zoznámil on. Čo sa týka ceny, nevie nič, pretože nebol pri uzavretí
zmluvy, nevie, čo bolo potom. V minulosti mu žalobca požičal nejaké peniaze, ale tieto mu postupne
vracal. Ostal mu dlžný 80,- eur. E. C. ho oslovil, že ak bude vedieť o nejakom byte po neplatičoch, má
o ne záujem. Bola náhoda, že žalobca má záujem predať dom. Pri zmluve nebol.

14. Predmetom konania je určovacia žaloba, kde sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom P. V. č.
XXX stojaceho na pozemku č. R. XXX J.É. O. Q. G. o výmere XXX m2 a pozemku č. R. XXX J. O. Q.
G.V. o výmere XXX m2, R. XXX/X - J. O. Q. G. o výmere XXX m2, na LV č. XXX k. ú. G. L..



15. Základnou podmienok dôvodnosti, a teda východiskom úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. § 80
písm. c) O.s.p. platného v čase podania žaloby a od účinnosti Civilného sporového poriadku účinného
01.07.2016 podľa § 137 písm. c) CSP, je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom
právnom určení, rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť daný v čase vyhlásenia
rozsudku, tento právny záujem musí byť kvalifikovaný, t.j. naliehavý.

16. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

17. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom na prípadné úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný
(t.j. naliehavý). Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jedna z podmienok na to, aby súd
mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými
aspektmi: žalovanými je popieraná existencia (neexistencia) práva (či právneho pomeru u žalobcu, teda
je to stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu
objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav
neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje
potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.

18. V danej veci súd prvej inštancie síce vykonal potrebné dokazovanie, avšak dôkazy nesprávne
vyhodnotil. Z uvedeného dokazovania vyplýva, že žalobca poskytol predmetné nehnuteľnosti za účelom
zabezpečenia pôžičky, ktorú potrebovali C. O. Q. P. Č. a z textu kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom
a pôvodne žalovanou v 1. rade vyplýva (čl. V. kúpnej zmluvy), že zmluvné strany sa dohodli, že kupujúci
je povinný spätne predať predávajúcim predmet kúpy popísaný v čl. I. ods. 1 a 2, a to v prípade, ak
predávajúci najneskôr do 08.05.2011 kupujúcemu odovzdá celú kúpnu cenu a to sumu 20.000,- eur.
V takomto prípade je kupujúci povinný v tento deň uzavrieť resp.  najneskôr nasledujúci pracovný
deň zmluvu, ktorou spätne prevedie vlastnícke právo na predávajúceho, tak ako ho on previedol touto
zmluvou na kupujúceho.

19. V konkrétnom prípade žalobca tvrdí, že kúpnou zmluvou sa len predstieralo jej uzatvorenie,
pretože v skutočnosti bola vôľa zabezpečiť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke, ktorá údajne
mala byť poskytnutá C. O. Q. P. Č., A. Ž. Z. X. P. E. C.. Z prevedeného dokazovania vyplýva
záver, že dosimulované dojednanie žalobcu a pôvodne žalovanej v 1. rade, účelom ktorého bolo,
aby pohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci, slúžiacej na
zabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného práva spôsobom, ktorý
nie je zákonom dovolený a prieči sa § 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až 151j OZ.
Na predmetné konanie žalobcu a pôvodne žalovanej v 1. rade dopadá ustanovenie § 39 Občianskeho
zákonníka najmä z toho pohľadu, že sa prieči dobrým mravom. Pokiaľ ide o otázku vplyvu neplatnosti
právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov, k tejto otázke sa vyjadril Ústavný súd SR
v uznesení z 10.2.2010 sp. zn. I.ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu Rímskeho práva, v zmysle
ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo
nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka
považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie a zodpovedajúci právny
titul, napríklad zmluva. Za vlastníka je v takomto prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého
svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon;
na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu
o prevode nehnuteľností prevedených ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších
nadobúdateľov modus, chýba im titulus. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len
potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ). Dobrej
viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje
nadobúdateľovi nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje
absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto skutočnosť
prevahu nad zápisom v katastri. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom



nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke
právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Nemožno preto
ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je
možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v
dobrej miere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Taktiež,
pokiaľ ide o právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80
písm. c) O.s.p., musí byť tento naliehavý, pričom súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba
je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok
vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Ak žalovaní sú zapísaní v
katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti, potom žalobca má naliehavý právny záujem
na určení svojho vlastníckeho práva. Pokiaľ žalovaní namietali zložitosť riešenia problémov vyvolaných
prípadnou neplatnosťou kúpnej zmluvy, tu je treba zdôrazniť, že nároky z neplatného právneho úkonu
je možné vyporiadať vzájomne s ich právnym predchodcom, ktorý si následne, prípadne súbežne môže
nároky z neplatného právneho úkonu vyporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil, teda kto sa
na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pokiaľ sám žalobca uvádza, že konal ľahkovážne, bez obvyklej miery
opatrnosti potrebnej pri dispozícii s nehnuteľnosťou a vedome v rozpore s právnym poriadkom (uzavrel
kúpnu zmluvu, hoci mu nešlo o prevod nehnuteľnosti a jej uzavretím zakryl skutočný zámer zabezpečiť
pohľadávku syna žalovanej v 1. rade), tu treba zdôrazniť, že ustanovenie § 3 ods. 1 OZ umožňuje
súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v
prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia
umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúce z občiansko-právnych vzťahov, nemôže
ale viesť k vzniku, zmene, alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ nemá vlastnú
priamu normotvornú platnosť, upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Tu však
treba prihliadať na záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho
vlastníctve a v zosúladení v katastri evidovaného stavu so stavom právnym, čo je záujem všeobecne
akceptovateľný a takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.

20. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom
a pôvodne žalovanou v 1. rade Z. C. dňa 11. marca 2011 je neplatná vzhľadom na článok V. tejto
zmluvy. Z obsahu tejto kúpnej zmluvy vyplýva, že ide o neplatný právny úkon, pretože tento právny úkon
nespĺňal náležitosť vôle žalobcu, ktorého úmyslom nebolo previesť predmetné nehnuteľnosti na pôvodne
žalovanú v 1. rade a v konaní nebola preukázaná žiadnym relevantným spôsobom jeho vôľa uzavrieť
kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve na Z. C.. Preto bol aj uzavretý článok V. kúpnej zmluvy,
z ktorého vyplýva, že kupujúca je povinná spätne predať predávajúcemu predmet kúpy popísaný v čl. I.
ods. 1 a 2 tejto zmluvy, ak predávajúci najneskôr do 08.05.2011 kupujúcemu odovzdá celú kúpnu cenu,
a to sumu 20.000,- eur. Kupujúci je povinný tento deň uzavrieť, resp. najneskôr nasledujúci pracovný
deň zmluvu, ktorou spätne prevedie vlastnícke právo na predávajúceho tak, ako ho on previedol touto
zmluvou na kupujúceho. Toto jeho konanie a uzavretie takejto zmluvy vyplývalo z jeho nadmernej
dôverčivosti, jednoduchšej mysle a jeho ľahkovážnosti, v snahe pomôcť iným osobám vo finančnej tiesni.
Kupujúca Z. C., resp. jej A. E. C. celkovú situáciu slabšej osobnosti žalobcu využili vo svoj prospech a
neúmerne sa na jeho úkor ako slabšieho obohatili, keďže možno predpokladať, že kúpna cena 20.000,-
eur je podstatne nižšia oproti trhovej cene nehnuteľností. Odvolací súd konštatuje, že uzavretie takejto
kúpnej zmluvy, z ktorej nesporne vyplýva, že žalobca nechcel prejavom svojej vôle spôsobiť také právne
účinky, ktoré s týmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, teda jeho vôľou nebolo previesť
vlastnícke právo na Z. C., je takýto prejav vôle  absolútne neplatný. Sporná kúpna zmluva je v rozpore aj s
ust. § 39 OZ, keď jej účelom ako aj obsahom došlo k obchádzaniu zákona. Ide preto o absolútny neplatný
právny úkon od počiatku a žalobca preto nikdy neprestal byť vlastníkom sporných nehnuteľností. Keďže
Z. C. sa na základe tejto neplatnej kúpnej zmluvy nemala stať vlastníčkou nehnuteľností, nemohla
predmetné nehnuteľnosti ani previesť na ďalšie osoby, teda žalovaných Z. Č. Q. I. Č.U.. Z obsahu zmluvy
možno konštatovať, že nesie znaky  zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, avšak neobsahuje
náležitosti podľa § 552 a nasl. v spojení s ust. § 151a až 151j OZ.

21. K nedostatku naliehavého právneho záujmu konštatovaného súdom prvej inštancie, súd poukazuje
na odsek 8. rozsudku Krajského súdu v O. sp. zn. XXCo/XX/XXXX, ktorým bolo rozhodované v
predmetnej veci a kde odvolací súd konštatuje, že ak žalovaní sú zapísaní v katastri nehnuteľností
ako vlastníci sporných nehnuteľností, potom žalobca má naliehavý právny záujem na určenie svojho
vlastníckeho práva, a teda ak žalovaní namietajú zložitosť riešenia problémov vyvolaných prípadnou



neplatnosťou kúpnej zmluvy, nároky z neplatného právneho úkonu je možné vyporiadať vzájomne s ich
právnym predchodcom, ktorý si následne, prípadne súbežne môže nároky z neplatného právneho úkonu
vyporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnil, teda kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bolo potrebné vec posudzovať aj podľa §
3 ods. 1 OZ, teda či výkon daného subjektívneho práva bol v súlade s dobrými mravmi. Odvolací
súd sa nestotožňuje sa názorom súdu prvej inštancie, že podľa zásad občianskoprávnych vzťahov,
obsiahnutých v ust. § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. V prípade žalobcu  súd vyhodnotil jeho konanie voči žalovaným ako šikanózne a
v rozpore s dobrými mravmi. Práve naopak, odvolací súd konštatuje, že výkon subjektívneho práva
žalobcu je v súlade s dobrými mravmi, keďže je dostatočne preukázané, že syn kupujúcej Z. C., ktorý
zabezpečoval uzavretie kúpnej zmluvy, využil dôveryhodnosť, ľahkovážnosť a jeho jednoduchšiu myseľ
na získanie vlastníckeho práva k jeho nehnuteľnostiam. Kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti by
nepostačovala ani na zabezpečenie obydlia, a tým ho nadmerne ukrátili. Rozsudok súdu prvej inštancie
odvolací súd považuje za rozsudok vydaný v rozpore so zásadou spravodlivosti, keď sa napriek názoru
vyslovenému odvolacím súdom v rozsudku Krajského súdu O. č.k. XXCo/XX/XXXX-XXX nevyporiadal
náležite a spravodlivo s platnosťou kúpnej zmluvy ale naopak konštatoval šikanózny výkon práva zo
strany žalobcu.

23. Vzhľadom na uvedené súd podľa § 388 CSP zmenil zamietavý rozsudok Okresného súdu O. a
vyhovel žalobe žalobcu tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

24. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojením s ust. § 257 CSP a nepriznal
účastníkom nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že vzhľadom na charakter sporu existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemožno priznať sporovým stranám nárok na náhradu trov konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).