Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE/97/2013 z 28. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 28. júla 2013, sp. zn. 3CoE/97/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7212226854.1 Krajský súd Košice | 3CoE/97/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7212226854.1 | 2013-07-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/503d4223-4672-45b0-a53c-1fd21239213d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7212226854.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoE/97/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212226854
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7212226854.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Údernícka č. 5, IČO: 357 248 03, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Y. F., K.. XX.X.XXXX, O. B. S., V. XXXX/
X, pre vymoženie sumy 5 474,52 eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorsky úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, EX 20093/2012 o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 9.11.2012, č.k. 39Er/3034/2012-25 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 5897/2012 zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a právoplatného a
vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej bankovej asociácie
so sídlom v Bratislave sp. zn. II/2011-699 zo dňa 18.4.2012. Medzi právnym predchodcom oprávneného
(Slovenská sporitelňa a.s.) a povinným uzavretá zmluva o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXX,
na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver do výšky úverového rámca 1 659,77 eur. V bode
18.1 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy sa nachádzala rozhodcovská doložka úverových
zmluvných podmienok, podľa ktorej sa strany dohodli na riešení všetkých sporov medzi nimi vzniknutých
pred rozhodcovským súdom.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), podľa § 52 ods. 1 až 3,
§ 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 40 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čl. 2 písm. a/, b/, čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č.
93/13/EHS a uviedol, že predloženú zmluvu uzavretú dňa 23.11.2004 je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého má exekučný súd právo, ale aj povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Pri preskúmavaní podmienok konania vychádzal z vnútroštátneho práva a práva
úniového a prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom
spotrebiteľským. Uviedol, že Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 obsahuje príkladný výpočet
neprijateľných podmienok, ktoré spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať. Medzi takéto podmienky patrí



aj rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. V predmetnej veci bola rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený používal pri svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmlúv. Súd prvého
stupňa túto doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení a nemal možnosť podstatným
spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Z obsahu rozhodcovskej doložky tiež zistil, že táto obmedzovala
právo povinného domáhať sa ochrany na všeobecnom súde, čím došlo k hrubému nepomeru v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Preto žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a priznal mu trovy odvolacieho konania 123,69 eur.

V odôvodnení odvolania namietal, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok, ustanovenia § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že v zmysle citovaných
ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť
podkladom na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je exekučný súd
oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad
plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd
konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Uviedol, že exekučný súd pri preskúmavaní
rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len
vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané
plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES
(C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi
v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym
právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva
vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 52
- 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy
považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa
§ 55 OZ. Tvrdil, že zmluva bola uzavretá pred 1.1.2008, preto nie je možné aplikovať ustanovenia §
52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza
k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu
princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v
exekučnom konaní. Poukázal tiež na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc
rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej
rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom
konaní alebo na všeobecnom súde. Tiež zdôraznil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca
uzavretím rozhodcovskej zmluvy plnil len povinnosť, ktorú im ukladá ustanovenie § 93b zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010
zo dňa 26.9.2011, podľa ktorého v spotrebiteľských zmluvách preskúmanie správnosti rozhodcovského
rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného
zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to,
či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená
ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či
plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod
umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.



Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a bolo odvolaciemu
súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu
nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a
3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214
ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje
proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza
nasledovné:

Oprávnený v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc
danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad
všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich
udelenie poverenia vylučuje. Podľa tohto zákonného ustanovenia má exekučný súd nielen možnosť, ale
i povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

S poukazom na uvedené oprávneným namietané obmedzené právo exekučného súdu preskúmať
rozhodcovský rozsudok vrátane rozhodcovskej doložky, nezodpovedá existujúcej právnej úprave.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní obsahuje totiž osobitný prieskumný
inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť
exekučné konanie: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví
exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 citovaného ustanovenia). Ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní teda dáva exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok
tak, ako keby nebol právoplatný a posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný
súd je preto nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom.

Na oprávnenie exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nemá vplyv ani
skutočnosť, že povinný z rozhodcovského rozsudku bol v rozhodcovskom konaní pasívny a nepodal



žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach
v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa v zhode s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora.

Oprávnený v odvolaní poukazuje na články 36 a 47 rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej tvrdiac, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu povinnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora v danej veci sa však „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má vzhľadom na vnútroštátnu úpravu obsiahnutú v ustanovení §
44 ods. 2 Exekučného poriadku nielen právo, ale aj povinnosť zo zákona preskúmať v spotrebiteľských
zmluvách nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa pri posudzovaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval teda v súlade s vnútroštátnou
právnou úpravou i právnou úpravou Európskeho spoločenstva.

Nemožno súhlasiť s námietkou oprávneného, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní na daný prípad nedopadá, lebo podľa tohto ustanovenia môže súd exekúciu len zastaviť.
Súd pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie sa musí totiž riadiť predovšetkým
ustanoveniami Exekučného poriadku. Ak súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a zistí,
že nie sú splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho poverenie na vykonanie exekúcie nemožno
udeliť, môže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len zamietnuť. Exekučné konanie
zastaví následne po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku). Konečným dôsledkom nedostatkov podľa § 45 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní je teda zastavenie exekučného konania, ako to citované ustanovenia
aj stanovuje.

Pokiaľ oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie zmluvy o spotrebnom úvere ako zmluvy
spotrebiteľskej, táto jeho odvolacia námietka nie je dôvodná.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že právny predchodca oprávneného Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Bratislava a povinný uzavreli dňa 23.11.2004 zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej veriteľ poskytol povinnému bezúčelový spotrebný úver vo výške 50.000,- Sk, ktorý sa
povinný zaviazal vrátiť v mesačných splátkach s konečnou splatnosťou úveru 22.11.2005.

Podľa 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase vzniku zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie



a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Je pravdou, že v čase uzavretia úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania Občiansky zákonník
v ustanovení § 52 ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými
stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Išlo teda len o zmluvy
uzatvárané podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, vzhľadom však na to, že zmluvu o úvere
bolo možné aj v tom čase uzavrieť len podľa ustanovení Obchodného zákonníka a s poukazom na
charakteristiku spotrebiteľského úveru, nepochybne aj zmluva o úvere, ak spĺňala ďalšie podmienky
stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, mala charakter zmluvy spotrebiteľskej. To znamená,
že aj spotrebiteľovi, ktorý uzavrel zmluvu o úvere, bolo potrebné poskytnúť takú ochranu, ako pri iných
spotrebiteľských zmluvách v rozsahu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Z výpisu z obchodného registra o zápise oprávneného vyplýva, že predmetom podnikania oprávneného
je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na strane druhej, povinný je fyzická osoba a podľa obsahu
zmluvy mu úver nebol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čím sú splnené
podmienky podľa § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. preto, aby predmetný úver bolo možné považovať za
spotrebiteľský úver. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa postupoval správne, keď právny vzťah
medzi oprávneným a povinnou posúdil ako právny vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľského úveru. S jeho
záverom sa odvolací súd stotožňuje.

Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou, že rozhodcovskú doložku si účastníci konania dojednali
platne vo všeobecných obchodných podmienkach.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) rozhodcovská zmluva
môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 ZRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 ZRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením
zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania vo veci samej v
rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Z citovaných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že na platnú existenciu
rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných podmienok podmienku písomnej formy. Písomná
forma rozhodcovskej doložky v predmetnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi splnená nebola.
Podľa § 4 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej
doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je



zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme
osobitnej zmluvy.

Pokiaľ oprávnený poukazuje na Všeobecné obchodné podmienky (VOP), je potrebné zdôrazniť, že
pripojené VOP nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, lebo nedošlo k ich podpísaniu obidvoma
stranami, čím by priamo vo Všeobecných obchodných podmienkach dohodli rozhodcovskú doložku.
Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené. Navyše, ani zo samotného technického
spojenia zmluvy a VOP by nebolo možné vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov
zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP.

Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzatvárania rozhodcovskej zmluvy. Štandardná
rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V
prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou musí sa v nej uviesť odkaz na
konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané s
poukazom na ustanovenie § 4 ZRK, a preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že
rozhodcovská doložka platne uzavretá nebola.

Zmluvné strany si v článku v bode 18. všeobecných obchodných podmienok dohodli rozhodcovskú
doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov, spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú v súvislosti s nimi, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd.

Tieto všeobecné obchodné podmienky však neboli bankou a povinným podpísané, čo je podmienkou
platnosti písomného právneho úkonu, akým nepochybne dohoda o rozhodcovskej dohode je, preto
medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej doložky

Z uvedeného vyplýva, že ak účastníci konania neuzavreli platne rozhodcovskú doložku, ani rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý založil svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť práve na tejto
rozhodcovskej doložke, nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon
exekúcie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol
v tomto konaní úspešný a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.