Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Sp/22/2015 z 24. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. februára 2016, sp. zn. 4Sp/22/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8015200408.1 Krajský súd Prešov | 4Sp/22/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8015200408.1 | 2016-02-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, § 250q ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e01e28c-3a63-483f-984a-b11824d8abfe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8015200408.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Sp/22/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200408
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8015200408.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci navrhovateľa K. Q.,
trvale bytom T., C. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom Prešov,
Floriánova 12, proti odporcovi Okresnému úradu Prešov, pozemkový a lesný odbor so sídlom Prešov,
Masarykova 10, za účasti Slovenského pozemkového fondu, regionálny odbor Prešov, so sídlom Prešov,
Keratsínske námestie 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 05. marca
2015, číslo: OU-PO-PLO 2015/1390-11/HM, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 5. marca 2015, číslo: OU-PO-PLO 2015/1390-11/HM.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.03.2015 odporca ako príslušný správny orgán podľa zákona č.
503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákona) v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok)
o uplatnenom reštitučnom nároku navrhovateľa rozhodol tak, že podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona
žiadateľovi K. Q. ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 2 písm. c/ reštitučného zákona po pôvodných
vlastníkoch S. Q. a jeho manželke C. Q., rod. A. (ďalej aj ako prídelcovia), priznal právo na náhradu za
parcely v k. ú. T., a to parcelu, ktorá je Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č.
104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len "Výmer") označená ako
"vl. č. 49, časť parc. 248/2, graf. označ. 197, roľa o výmere 1,7264 ha" a parcely, ktoré sú Výmerom
označené ako "vl. č. 49, časť parc. 260/1, 272/1, graf. označ. 229, lúka o výmere 0,5755 ha" (ďalej len
"zabratá výmera"), ktoré prešli do vlastníctva Československého štátu postupom podľa § 3 ods. 1 písm.
o) reštitučného zákona, teda prevzatím nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a ku ktorým pre zákonné
prekážky uvedené v 6 ods. 1 písm. a/ a d/ reštitučného zákona nemožno navrátiť vlastníctvo v podiele
1/1 zo zabratej výmery (ďalej aj ako "reštitučný nárok").

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 14. apríla 2004 si na Obvodnom
pozemkovom úrade v Prešove podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona pod číslom OPÚ 2004/585-1
žiadateľ uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, parcelám uvedeným vo výroku tohto
rozhodnutia, ktoré boli v zmysle Výmeru pridelené prídelcom S. Q. a jeho manželke C. Q., rod. A. (starým
rodičom žiadateľa).



Na základe žiadosti bývalého Obvodného pozemkového úradu Prešov, právneho predchodcu správneho
orgánu, bola Správou katastra Prešov v roku 2011 doručená identifikácia parciel spolu s požadovanými
listinami potrebnými pre reštitučné konanie (ďalej len "identifikácia parciel").

Správny orgán posudzoval, či žiadateľ splnil reštitučným zákonom kumulatívne stanovené podmienky
- predpoklady reštitučného konania, ktoré sú v preskúmavanom rozhodnutí uvedené pod bodmi 1/ až
4/. Konštatoval, že parcely, o ktorých rozhodoval správny orgán v reštitučnom konaní neboli vydané
podľa osobitného zákona (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov - zákon o pôde) a v čase ich prevzatia
Československým štátom ako roľa a lúka tvorili poľnohospodársky pôdny fond, resp. do neho patrili,
čím je splnená podmienka ustanovenia § 1 reštitučného zákona. Zistil, že po konfiškácii O. majetku
došlo k jeho rozdeleniu a prideleniu jednotlivým prídelcom na základe výmerov vydaných Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Takýmto spôsobom nadobudli vlastnícke právo, okrem iných,
aj k parcelám č. 248/197, č. 260/14 a č. 272/14 S. Q. a jeho manželka C. Q., rod. A., čo preukazuje aj
kópia Výmeru. Žiadateľ v reštitučnej žiadosti uviedol, že v rámci príbuzenských vzťahov je k pôvodným
vlastníkom - prídelcom, vnuk. Z doručených matričných listín - kópie úmrtného listu S. Q., kópie úmrtného
listu C. Q., rod. A., kópie rodného listu C. Q., kópie rodného listu a občianskeho preukazu žiadateľa, bol
žiadateľ identifikovaný ako oprávnená osoba podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona.

Skúmal, či požadovaný pozemok prešiel v rozhodujúcom období (od 25. februára 1948 do 1. januára
1990) na štát, resp. inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 reštitučného zákona.
Argumentoval, že podľa kópie PKV č. 49 pre k. ú. T. bol pôvodným pozemkovoknižným vlastníkom O.
O. st.. V roku 1941 nadobudol vlastnícke právo k parcelám vedeným v PKV č. 49 O. O. ml.. Tomu
boli nehnuteľnosti, vrátane pozemkov v k. ú. T., skonfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie v
sídle Okresného národného výboru v Prešove, číslo: Kom. 35/46-III z 26. augusta 1946 podľa § 1
ods. 1 písm. b) nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR. V predmetnom konfiškačnom rozhodnutí sa uvádza, že
celý poľnohospodársky majetok vlastnícky patriaci O. O. ml. sa považuje za skonfiškovaný k 1. marcu
1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území a v ktorej obci na celom území Slovenska
sa tento majetok nachádza. Ako dôvod konfiškácie celého majetku sa uvádza príslušnosť O. O. ml.
k maďarskej národnosti. Pod por. č. 7 bola v PKV č. 49 pre k. ú. T. zapísaná poznámka, ktorou
sa poznamenala konfiškácia majetku O. O. v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR pre účely
pozemkovej reformy. Predmetná poznámka konfiškácie bola vymazaná až pod por. č. 50 zapísaním
Uznesenia súdu povoľujúceho zápis, ktorým sa poznamenala konfiškácia majetku pre Československý
štát - Povereníctvo poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v operatívnej správe OPLH Rady ONV
v Prešove v celosti (č. d. 1041/1958). Majetok podliehajúci konfiškácii podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.
n. SNR v znení neskorších predpisov sa rozhodnutím konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov
považoval za skonfiškovaný 1. marcom 1945. Zápis konfiškácie v pozemkovej knihe nebol podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva a mal teda len deklaratórny charakter. Z uvedeného je tak zrejmé, že
Československý štát skonfiškované pozemky, predtým vlastnícky patriace O. O., považoval právom za
vlastné už k 1. marcu 1945, hoci už bolo vykonaných niekoľko úkonov smerujúcich k zmene vlastníckeho
práva (zapísanie prídelov podľa príslušných prídelových listín). Pod por. č. 12 došlo v roku 1954 na
základe návrhu Československých štátnych dráh, Správy Košickej dráhy v Košiciach, k odpísaniu časti
parcely č. 248/2 vo výmere 2160 m2 (List Československých štátnych dráh č. 34884-1954-25 z 13.
augusta 1954 pojednáva pri parcele č. 248/2 o výmere 2500 m2, nie výmere 2160 m2 vedenej v PKV č.
49 pre k. ú. T.) a následnému rozdeleniu parcely na parcelu č. 248/2 roľu vo výmere 6360 m2 a parcelu
č. 248/3 roľu vo výmere 180766 m2. Vo vzťahu k parcele č. 260/1 a č. 272/1 nie sú právne dispozície v
PKV č. 49 pre katastrálne územie zaznamenané. Dôvodil, že podľa Výmeru vznikla parcela č. 248/197
z pôvodnej pozemkovoknižnej parcely č. 248/2 vedenej v PKV č. 49 pre k. ú. T.. Po jej rozdelení sa stala
súčasťou parcely č. 248/3 vo výmere 180766 m2. Z listu LV č. 2 pre k. ú. T. mal odporca preukázané
vlastnícke právo Československého štátu k parcelám nachádzajúcim sa v areáli hospodárskeho dvora
Štátnych majetkov v T.. Listiny pod položkou výkazu zmien 640/68 a 644/68 preukazujú, že pozemky
nachádzajúce sa pod hospodárskym dvorom patrili Československému štátu v správe Okresného
národného výboru Prešov, nakoľko pochádzali z parcely č. 248/3. K budovám hospodárskeho dvora,
resp. dvora Štátneho majetku nadobudli správu Štátne majetky T. v roku 1968 (položka výkazu zmien
643/68), čo preukazuje aj LV č. 604 pre k. ú. T.. Tým došlo k situácii, že vlastníkom aj pozemkov aj
budov bol Československý štát, avšak ich správa nadobudla duálny charakter, teda pozemok spravoval
Okresný národný výbor Prešov, budovy Štátny majetok T.. Podľa Hospodárskej zmluvy o prevode správy
národného majetku č. 508/76 zo 6. mája 1976, uloženej v zbierke listín pri Okresnom úrade Prešov,



Katastrálnom odbore, pod položkou výkazu zmien č. 28/76, prevzal k 1. júnu 1976 Štátny majetok,
národný podnik Prešov od Československého štátu - Okresného národného výboru Prešov správu
nehnuteľností vedených na LV č. 2 pre k. ú. T.. Na základe zoznamu delimitovaného nehnuteľného
majetku pre obec T., doplnenie protokolu ONV v likvidácii (dátum nečitateľný), bola parcela č. 248/2
vo výmere 6360 m2 a parcela č. 248/3 vo výmere 180766 m2 delimitovaná do vlastníctva obce T..
Pôvodná parcela č. 248/197 bola ako parcela vo vlastníctve Československého štátu predmetom
viacerých právnych úkonov, na základe ktorých vlastnícke právo k nej nadobudlo viacero fyzických
a právnických osôb. Časť parcely ostala vo vlastníctve Obce T.. Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj
písomná identifikácia parcely korešpondujúca s jej grafickou identifikáciou.

K parcelám č. 260/14 a č. 272/14 odporca uviedol, že Hospodárska zmluva o prevode správy
národného majetku z 30. júna 1971, uložená v zbierke listín pri Okresnom úrade Prešov, Katastrálnom
odbore, pod položkou výkazu zmien 14/72, preukazuje zmenu správy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
Československého štátu z Okresného národného výboru v Prešove na Piloimpregnu n. p. Košice.
Predmetná hospodárska zmluva sa týkala aj skonfiškovanej parcely č. 260/1 vo výmere 71797 m2
a č. 272/1 vo výmere 43727 m2. Nadobudnutie správy národného majetku Piloimpregnou n. p.
preukazuje aj LV č. 682 pre k. ú. T.. Predmetný list je zároveň dôkazom, že vlastnícke právo svedčilo
Československému štátu, nakoľko sa v časti A uvádza „Čsl. štát - Piloimpregna n. p. Košice". Okresný
súd Prešov listom z 5. mája 2006 oznámil, že zo štátneho podniku Piloimpregna Košice došlo na základe
rozhodnutia ministra lesného a vodného hospodárstva SR z 11. decembra 1990 k vyčleneniu jeho
organizačnej zložky - závodu „ŠARIŠ" so sídlom v Prešove s účinnosťou od 31. decembra 1990. Zároveň
s účinnosťou od 1. januára 1990 došlo k založeniu štátneho podniku Drevokombinát „ŠARIŠ" Prešov,
na ktorý prešiel všetok majetok pôvodne vyčlenený organizačnej jednotke závod „ŠARIŠ" Prešov v jej
evidencii. V predmetnom liste sa uvádza, že k 30. aprílu 1992 rozhodnutím ministra lesného a vodného
hospodárstva SR sa štátny podnik Drevokombinát „ŠARIŠ" Prešov zrušil bez likvidácie a jeho majetok
prešiel od. 1. mája 1992 v zmysle privatizačného rozhodnutia na akciovú spoločnosť DREVOKOMBINÁT
ŠARIŠ.

Odporca ďalej poukázal, že správa katastra v liste z 18. marca 2009 uvádza, že výmery o vlastníctve
vydané v r. 1948 neboli premietnuté a zapísané do pozemkovej knihy, aj keď v tom čase mal zápis
do pozemkovej knihy právotvorný účinok a o zápise rozhodoval príslušný ľudový súd. Po roku 1950
(vstúpil do platnosti nový Občiansky zákonník, bol zrušený ľudový súd a vytvorené štátne notárstva)
zápis do pozemkovej knihy mal iba evidenčný účinok a účastníci zmlúv mali o zápis žiadať sami. Právni
predchodcovia oprávnených osôb však o zápis nepožiadali a takto čiastočne aj sami zapríčinili vzniknutú
situáciu.

Vykonaným dokazovaním odporca konštatoval, že v PKV č. 49 pre k. ú. T. je poznamenaná konfiškácia
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, pričom prídely vo vzťahu k pôvodným parcelám č. 248/2, č.
260/1 a č. 272/1 v prospech S. Q. a jeho manželky C., rod. A. zapísané nie sú. Odporca predpokladá,
že tak Výmer ako aj mnohé ďalšie výmery prídelcov neboli zapísané do pozemkovej knihy ani do
roku 1964, kedy sa evidencia v pozemkovej knihe prestala vykonávať a ostali v polohe vyznačeného
konfiškátu. Tým, že pozemková reforma tak nebola zapísaná v pozemkovej knihe, nepremietla sa ani
do operátu evidencie nehnuteľností vedeného podľa zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností,
ani do katastrálneho operátu vedeného podľa zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Takto nezapísané prídely boli
považované za skonfiškovaný majetok, teda za majetok štátu a štát s nimi ako so svojimi aj nakladal, o
čom svedčia aj vyššie uvedené hospodárske zmluvy o prevode správy národného majetku uzatvorené
medzi Okresným národným výborom Prešov a Štátnym majetkom T., Štátnym majetkom Prešov a
Piloimpregnou, národným podnikom Košice. Výmery o vlastníctve pôdy vydané podľa nariadenia
SNR č. 104/1945 Zb. SNR sú považované za verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k
pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Odporca má za to, že tak Štátny majetok T., Štátny majetok
Prešov, ako aj Piloimpregna, národný podnik Košice, ako organizácie vykonávajúce majetkovoprávne
vysporiadanie pozemkov dostatočne nepreskúmali prídely z II. pozemkovej reformy, ktoré boli dostupné
v archíve Okresného národného výboru Prešov.

Odporca konštatoval, že nehnuteľnosti tvoriace predmet reštitučného nároku preukázateľne nadobudol
Československý štát, a to konfiškáciou ešte v roku 1945, pričom správu nad nimi vykonávalo



Povereníctvo poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v operatívnej správe OPLH Rady ONV
v Prešove, neskôr Okresný národný výbor Prešov, Štátny majetok T., Štátny majetok Prešov a
Piloimpregna, národný podnik Košice. Časť predmetu reštitučného nároku žiadateľa bola v súlade so
zákonom SNR č. 138/91 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov delimitovaná na Obec T. a
časť parcely vysporiadaná v parcele registra E KN č. 248/197 orná pôda o výmere 726 m2 vedená na
LV č. 2631 pre k. ú. T. je vo vlastníctve prídelcov.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odporca za to, že k prvému prechodu vlastníckeho
práva na Československý štát došlo konfiškáciou majetku O. O., k druhému prechodu vlastníckeho
práva na Československý štát došlo prevzatím nehnuteľností S. Q. a C. Q., rod. A., v prospech ktorých
bol 30. apríla 1948 vydaný Výmer preukazujúci ich vlastnícke právo, bez právneho dôvodu, teda bez
existencie právne relevantnej skutočnosti. Zlý úradný postup štátnych orgánov nerešpektujúci Výmer
ako verejnú listinu tak v rozhodnom období spôsobil stratu vlastníckeho práva prídelcov, pôvodných
vlastníkov, k parcele č. 248/197, č. 260/14 a č. 272/14. Tým je splnená podmienka § 2 reštitučného
zákona, nakoľko vlastníctvo prídelcov prešlo na Československý štát v rozhodnom období a v dôsledku
prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. o) reštitučného zákona.

Z reštitučného podania je zrejmé, že žiadateľ si 14. apríla 2004 uplatnil reštitučný nárok na Obvodnom
pozemkovom úrade v Prešove pod číslom OPÚ 2004/585-1, teda na príslušnom správnom orgáne a
v zákonom stanovenej lehote, čím mu právo nezaniklo. Preto správny orgán konštatoval, že žiadateľ
splnil podmienky uvedené v § 5 ods. 1 reštitučného zákona. Pre posúdenie, či v prípade parciel
uvedených vo výroku rozhodnutia existujú prekážky, pre ktoré podľa § 6 reštitučného zákona nie je
možné navrátiť vlastníctvo k pôvodným parcelám, vychádzal správny orgán z identifikácie parciel. Podľa
tejto identifikácie sú časti parciel vo vlastníctve fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nie sú povinnými
osobami v zmysle § 4 reštitučného zákona a prevažná časť týchto parciel bola po prechode do vlastníctva
štátu zastavaná. Pre zákonné prekážky ustanovené v § 6 ods. 1 písm. a) a písm. d) reštitučného zákona
nebolo možné k pôvodným pozemkom vlastníctvo navrátiť.

Odporca konštatoval, že v priebehu reštitučného konania bol žiadateľ viackrát oboznámený so získanými
dôkazmi a ich vyhodnotením. Na upovedomenie správneho orgánu číslo OU-PO-PLO 2014/011504-6/
HM zo 17. júna 2014, ktorým mu bolo oznámené, že spĺňa podmienky reštitučného zákona na priznanie
náhrady za parcely tvoriace reštitučný nárok v celkovej výmere 23019 m2 reagoval žiadateľ listom
doručeným správnemu orgánu 4.7.2014, v ktorom okrem iného uviedol: „Ja som pri hľadaní dôkazov
zistil, že nárok na reštitúciu nemám, nakoľko moji rodičia S. a C. Q. nikdy o vlastníctvo neprišli. Ja
ako dedič po rodičoch som o vlastníctvo tiež nikdy neprišiel, čo potvrdzujú dôkazy, ktoré som získal z
katastrálneho úradu a archívu." Dôkazy označené žiadateľom neboli však prílohou jeho vyjadrenia.

Dňa 19. januára 2015 bola správnemu orgánu doručená urgencia vybavenia žiadosti, ktorou žiadateľ
požadoval skoré vybavenie jeho žiadosti „vzhľadom na to, že bolo preukázané, že o vlastníctvo k
pozemkom som nikdy z dôvodu protiprávneho vyvlastnenia štátom neprišiel. " V predmetnej urgencii
žiadateľ poukázal na skutkové závery rozsudku p. F. A., citácia: „V rozsudku sa konštatuje, že po
roku 1959, kedy boli parcely dané do užívania družstvu, nikdy neboli skonfiškované, nikdy neprešli do
vlastníctva štátu (viď rozsudok 28C/113/2011-475-IČS:8111214049)."

Žiadateľ sa dňa 10.02.2015 dostavil k správnemu orgánu na základe predvolania na ústne pojednávanie
zo dňa 28. januára 2015, predmetom ktorého bolo oboznámenie s podkladmi rozhodnutia a skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom pred vydaním konečného rozhodnutia. Po tom, čo mu bolo
vysvetlené, že správny orgán disponuje listinnými dôkazmi preukazujúcimi oprávnenie priznať mu právo
na náhradu titulom zabratia parcely č. 260/14, č. 272/14 a č. 248/197 bez právneho dôvodu, žiadateľ
uviedol: „Nesúhlasím so stanoviskom správneho orgánu a trvám na tom, že výmer o vlastníctve pôdy
je listina preukazujúca moje vlastnícke právo k vyššie uvedeným parcelám. Ďalej tvrdím, že vlastnícke
právo nikdy neprešlo na štát a ostal som vlastníkom predmetných parciel až do súčasnosti, hoci zápis
v katastri nehnuteľnosti to nepreukazuje."

K týmto tvrdeniam žiadateľa správny orgán uviedol, že žiadateľ napriek jeho tvrdeniam nepreukázal
príslušným listom vlastníctva jeho vlastníctvo, resp. vlastníctvo jeho právnych predchodcov, prídelcov,
k parcelám uvedeným vo výroku rozhodnutia (s výnimkou parcely registra E KN č. 248/197 vedenej na



LV č. 2631 pre k. ú. T.). Ani zápis v pozemkovej knihe ani zápis v katastri nehnuteľnosti tak právnym
predchodcom žiadateľa ako aj žiadateľovi (okrem uvedenej výnimky) nesvedčí.

V závere preskúmavaného rozhodnutia odporca konštatoval, že žiadateľ splnil všetky kumulatívne
stanovené podmienky reštitučného zákona pre uznanie reštitučného nároku, jeho reštitučný nárok je vo
vzťahu k parcelám č. 248/197, č. 260/14 a č. 272/14 oprávnený, a preto rozhodol v zmysle § 5 ods. 2
reštitučného zákona, Správneho poriadku a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS
123/2010-48 tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ domáhal preskúmania rozhodnutia odporcu,
ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu
trov konania. Namietal, že odporca neobjasnil v rozhodnutí, ktorej z pôvodnej pozemkovoknižnej
parcely zodpovedajú parcely č. 248/197, 260/14 a 272/14, pričom podotkol, že je síce pravdou, že
zlý úradný postup v minulosti nerešpektoval existujúci Výmer ako verejnú listinu a vlastníctvo starých
rodičov navrhovateľa, avšak nespôsobil stratu vlastníckeho práva prídelcov, toto zostalo po celú dobu
zachované. Argumentoval, že pre konanie pozemkového úradu o navrátenie vlastníctva k pozemkom
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. platia všeobecné predpisy o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. a
citoval ustanovenie § 46 a § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku. Argumentoval, že správny orgán sa týmito
ustanoveniami vôbec neriadil, nakoľko nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.
V prvom rade rozhodnutie správneho orgánu postráda dostatočné, jasné a zrozumiteľné odôvodnenie z
akého dôvodu priznal odporca navrhovateľovi ako účastníkovi konania právo na náhradu za parcely v k.
ú. T. tak, ako to uviedol vo výroku napadnutého rozhodnutia. Tiež nie je zrejmé, z akého dôvodu správny
orgán nepriznal navrhovateľovi vlastníctvo k pozemkom, ktoré Československý štát zabral bez právneho
dôvodu, ako to sám správny orgán skonštatoval, z čoho je možné vyvodiť, že vlastníctvo k zabratým
nehnuteľnostiam právnym predchodcom navrhovateľa zostalo zachované. Túto skutočnosť odporca
vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom, pre navrhovateľa jasným a zrozumiteľným, neodôvodnil.
Ďalej namietal, že právnym predchodcom navrhovateľa, jeho starým rodičom, bola Výmerom zo dňa
30.04.1948 pridelená do vlastníctva aj časť parcely č. 883/1 graf. označ. 169 ako roľa o výmere 23019 ha,
ktorej sa predmetné rozhodnutie vôbec nedotýka a správny orgán sa zabratím predmetnej nehnuteľnosti
ani nezaoberá, ako keby táto parcela nebola bývala vlastníctvom právnych predchodcov navrhovateľa.
Nie je zrejmé, či ide o úmysel v konaní správneho orgánu alebo o opomenutie. Navrhovateľ sa
nestotožňuje ani so záverom správneho orgánu, že má právo len na náhradu za parcely uvedené v
rozhodnutí, ktoré jeho starým rodičom S. Q. a manželke C. Q., rod. A. boli Výmerom o vlastníctve pôdy
č. 2812/48 zo dňa 30. apríla 1948 pridelené do vlastníctva, hoci vlastnícke právo jeho starí rodičia nikdy
žiadnym zo zákonných spôsobov (kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou alebo zámennou zmluvou)
nepreviedli na Československý štát, resp. k týmto nehnuteľnostiam neprešlo vlastnícke právo na štát
ani na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia či iného rozhodnutia štátneho orgánu. Správny orgán
sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či vlastníctvo jeho právnych predchodcov zostalo zachované,
keďže neexistuje právny titul, na základe ktorého by bol predmetné nehnuteľnosti nadobudol do svojho
vlastníctva Československý štát. Ak však konštatuje, že nehnuteľnosti štát zabral bez právneho dôvodu,
vlastníctvo právnych predchodcov zostalo zachované a navrhovateľovi neprináleží nárok na náhradné
pozemky.

Navrhovateľ poukázal, že Ústavný súd Slovenskej republiky v niekoľkých svojich rozhodnutiach
vyslovil záver, že reštitučné prepisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva
oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu
majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič
nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o
všeobecné predpisy občianskeho práva podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích ,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06). V danom prípade má navrhovateľ
za to, že konajúci správny orgán nerozhodol v súlade s účelom, pre ktorý boli reštitučné predpisy
vydané. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 124/2012, podľa ktorého pokiaľ
zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v
tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu
v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť
oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď
štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu
vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy



platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu
svojho vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa
domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Argumentoval, že aj v jeho prípade, resp. v prípade
jeho právnych predchodcov boli nehnuteľnosti zabraté bez právneho dôvodu, a preto v každom prípade
mal odporca priznať vlastnícke právo tým osobám, ktorí boli vlastníkmi nehnuteľností zabratých štátom,
pred ich zabratím a zápisom štátu ako vlastníka nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti, aj napriek
tomu, že mu nesvedčil žiaden titul pre ich nadobudnutie. Opätovne zdôraznil, že ak aj mu nesvedčí
v súčasnom období zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, vlastnícke právo nestratil a je
stále vlastníkom pridelených nehnuteľností, pretože vlastnícke právo nepreviedol na inú osobu, ani na
Československý štát. Zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že ostalo naďalej k
nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá, t. j. nesporne
zostalo zachované vlastnícke právo právnych predchodcov navrhovateľa - jeho starých rodičov. Keďže
sa štát Okresný národný výbor v Prešove, finančný odbor v Prešove, nikdy nemohol stať vlastníkom
sporných parciel (keďže doposiaľ nie je k dispozícii titul - zmluva, resp. rozhodnutie) nemohlo následne
prejsť vlastnícke právo na Pilompregnu š.p. Košice, a preto ani Drevokombinát ŠARIŠ a.s. nemohol ako
vlastník previesť vlastnícke právo na ďalšie osoby a to v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako má sám. Táto zásada znamená, že vlastnícke právo možno nadobudnúť zásadne
len od vlastníka. Československý štát nenadobudol vlastnícke právo od vlastníka, ani Piloimpregna
n.p. Košice nenadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, keďže ich nenadobudla
od vlastníka a ani ďalší nadobúdatelia, nenadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
zákonným spôsobom. Navrhovateľ poukázal aj na ďalšie nálezy Ústavného súdu SR, ktorých spisové
značky citoval.

Z vyššie uvedených dôvodov sa navrhovateľ domnieva, že rozhodnutie odporcu je rozhodnutím
predčasným a súčasne nepreskúmateľným, chaotickým s nesprávnym právnym posúdením veci,
pretože žalovaný správny orgán sa podľa názoru navrhovateľa dostatočne nevyporiadal so zásadnou
otázkou, či prešlo vlastnícke právo z právnych predchodcov navrhovateľa aj vtedy, ak správny orgán
nedisponuje žiadnym nadobúdacím titulom, na základe ktorého by bol mohol Československý štát
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prideleným starým rodičom navrhovateľa nadobudnúť, ak následne
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Československý štát zákonným spôsobom nenadobudol, a preto
zostalo zachované vlastnícke právo posledného vlastníka pred zápisom vlastníctva v prospech štátu,
nedostatočne vysvetlil, z akého dôvodu nerozhodol tak, že vlastníkom nehnuteľnosti pridelených
Výmerom zo dňa 30.04.1948 starým rodičom navrhovateľa sú S. Q. a C. Q., rod. A.. V súvislosti s vyššie
uvedeným by však správny orgán musel dostatočne určite zidentifikovať súčasný stav nehnuteľnosti
v registri „C" katastrálneho operátu so stavom pozemnoknižným ku dňu pridelenia nehnuteľností z
pozemnoknižnej vložky č. 49 pre k. ú. T. do vlastníctva S. Q. a jeho manželke C., rod. A..

Odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku zotrval na právnej a skutkovej argumentácii, ktorú uviedol
v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Ďalší účastník konania sa k opravnému prostriedku nevyjadril, súd s ním konal, nakoľko bol účastníkom
v správnom konaní.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, vypočul prítomných účastníkov
konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že opravný prostriedok
navrhovateľa nie je dôvodný.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu vydané podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o
navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len reštitučný zákon) , ktorým rozhodol o nároku na navrátenie vlastníctva
navrhovateľa ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 2 písm. c/ reštitučného zákona po pôvodných
vlastníkoch S. Q. a jeho manželke C. Q., rod. A. a priznal právo na náhradu za parcely v k. ú. T., ktoré sú
špecifikované vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktoré prešli do vlastníctva Československého štátu
postupom podľa § 3 ods. 1 písm. o/ reštitučného zákona, a ku ktorým pre zákonné prekážky uvedené v
§ 6 ods. 1 písm. a/ a b/ reštitučného zákona nemožno navrátiť vlastníctvo v podiele 1/1 z reštitučného
nároku.



V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy (V. časť 1. hlava § 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov sa postupuje podľa 3. hlavy, V. časti O.s.p. (§ 250
l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona
môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území
a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1.
januára spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v
rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v
ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické
osoby v tomto poradí: deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a
ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.

Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý
prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

Podľa § 5 ods. 1, 2 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť
oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila
pozemok a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa
§ 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad.

Podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona, na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o
správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 5 reštitučného zákona, proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov
2 a 4 možno podať opravný prostriedok na súde.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a/, d/ reštitučného zákona vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam nemožno
navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby a právnickej osoby okrem povinnej osoby (§ 4
ods. 1); ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby
zastavaný.

Podľa názoru súdu správny orgán náležite zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku,
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku a pri svojom rozhodovaní
vychádzal z listín, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ si dňa 14. apríla 2004 na Obvodnom
pozemkovom úrade v Prešove podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona uplatnil nárok na navrátenie
vlastníctva k parcelám uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia, ktoré boli v zmysle výmeru pridelené jeho
starým rodičom. Správny orgán posúdil, či žiadateľ splnil reštitučným zákonom kumulatívne stanovené
podmienky, a to predpoklady reštitučného konania, a to či majetok, na ktorý bol uplatnený reštitučný
nárok v čase prechodu na štát, resp. na inú právnickú osobu, spĺňal charakter poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, či je oprávnenou osobou v zmysle § 2 reštitučného zákona, či požadovaný pozemok
prešiel v rozhodujúcom období na štát, resp. inú právnickú osobu niektorým zo spôsobom uvedených v
§ 3 reštitučného zákona a či si uplatnil reštitučný nárok v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote do 31.
decembra 2004 podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona. Tieto podmienky, resp. predpoklady reštitučného
konania splnené boli, a preto odporca vydal preskúmavané rozhodnutie.



Spornou bola otázka, či parcely, ku ktorým si navrhovateľ uplatnil reštitučný nárok prešli do
vlastníctva Československého štátu, alebo či ostalo zachované vlastnícke právo právnych predchodcov
navrhovateľa.

Odporca na základe vykonaného dokazovania a listinných dôkazov mal za preukázané, že k prvému
prechodu vlastníckeho práva predmetných parciel na Československý štát došlo konfiškáciou majetku
O. O., k druhému prechodu vlastníckeho práva na Československý štát došlo prevzatím nehnuteľností
S. Q. a C. Q., rod. Drutarovskej, v prospech ktorých bol 30. apríla 1948 vydaný Výmer preukazujúci ich
vlastnícke právo bez právneho dôvodu, teda bez existencie právne relevantnej skutočnosti.

Poverená zástupkyňa odporcu na pojednávaní uviedla, že podľa reštitučného zákona sa vlastníctvo
navráti oprávnenej osobe ak došlo k prechodu alebo prevodu vlastníckeho práva na štát postupom
štátu, tzn. v tomto prípade je titulom prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Ak navrhovateľ tvrdí,
že je vlastník, popiera účel reštitučného zákona, ktorého predmetom je zmieriť krivdu. Ak sú zákonom
splnené podmienky na to, aby správny orgán priznal vlastnícke právo, odporca je povinný právo na
navrátenie vlastníckeho práva priznať. Správny orgán nie je súdom, nemôže deklarovať vlastnícke
právo navrhovateľa ani žiadneho iného účastníka konania. Nie je možné priznať vlastnícke právo a už
vôbec nie je možné priznať vlastnícke právo právnym predchodcom. Reštitučný zákon jasne hovorí, kto
môže podať žiadosť o reštitúciu a kto je oprávnenou osobou. Pre správny orgán sú prídelcovia mŕtve
osoby a správny orgán nemôže deklarovať vlastnícke právo v prospech mŕtvych osôb, pretože takéto
oprávnenie z reštitučného zákona správnemu orgánu nevyplýva. Ak navrhovateľ tvrdí, že vlastníctvo
na Československý štát neprešlo, v takomto prípade popiera účel reštitúcie a navrhovateľ mohol svoj
reštitučný návrh zobrať späť.

Na základe vyššie uvedených skutočností aj krajský súd má za to, že tvrdenie navrhovateľa, že
vlastnícke právo právnych predchodcov navrhovateľa ostalo zachované, je nedôvodné.

Účelom reštitučného zákona je navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli na štát alebo na inú
právnickú osobu z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/ až t/. Vlastníctvo k pôvodným parcelám však
nemožno navrátiť, pretože sú vo vlastníctve fyzických osôb a právnických osôb, ktoré nie sú povinnými
osobami a prevažná časť týchto parciel bola po prechode do vlastníctva štátu zastavaná.

Námietka navrhovateľa, že správny orgán nerozhodol o parcele č. 883/1, grafické označenie 169,
je nedôvodná, pretože navrhovateľ v reštitučnom podaní zo dňa 14.04.2004 uviedol, že nárok si
uplatňuje iba na parcely č. 248/2-197 a 260/1, 272/1-229, v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote
na uplatnenie reštitučného nároku svoj pôvodný reštitučný nárok nedoplnil o túto parcelu, a ani počas
reštitučného konania sa nedožadoval rozhodnutia o tejto parcele. Odporca bol viazaný reštitučným
návrhom navrhovateľa a nemal dôvod o tejto parcele rozhodovať.

K nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 178/06, na ktorý poukazoval navrhovateľ vo svojom opravnom
prostriedku krajský súd uvádza, že tento nález sa týka žalôb určovacích v indikačných a negatórnych, o
ktorých rozhoduje všeobecný súd podľa všeobecných predpisov občianskeho práva a nedá sa aplikovať
na reštitučný nárok.

Navrhovateľ žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, aby na všeobecnom súde uplatnil návrh na
určenie vlastníckeho práva k parcelám, na ktoré si uplatnil reštitučný nárok. Poverená zástupkyňa
odporcu na pojednávaní uviedla, že pokiaľ by si navrhovateľ v tejto veci podal určovaciu žalobu, správny
orgán by konanie vo veci reštitúcie prerušil a počkal by na rozhodnutie príslušného okresného súdu, čo
však navrhovateľ nevyužil a žiaden listinný dôkaz o tom nepredložil.

Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sžo 100/2010 poukázal, že... „reštitučné zákony neobnovujú
vlastníctvo k odňatému majetku automaticky, ale len vytvárajú podmienky na návrat majetku pôvodným
vlastníkom, pričom sa od nich oprávnene očakáva, že splnia určité povinnosti v súvislosti s majetkovou
rehabilitáciou. Ustanovenia reštitučných zákonov označujú pôvodných vlastníkov nie ako vlastníkov, ale
iba ako oprávnené osoby a právo požadovať vrátenie majetku ako nárok“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 250q ods. 2 O.s.p. preskúmavané
rozhodnutie ako zákonné potvrdil.



O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.
Navrhovateľ nebol v konaní úspešný, odporca a ďalší účastníci konania nemajú zo zákona právo na
náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.