Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/286/2014 z 29. 12. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. decembra 2015, sp. zn. 10Co/286/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2108207108.1
Krajský súd Trnava | 10Co/286/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2108207108.1 | 2015-12-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 511 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/26897963-75a3-4927-8357-afffbabc1eb9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2108207108.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/286/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108207108
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2108207108.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Evy Barcajovej v právnej veci žalobcu: Ing. O. S., nar. XX. H. XXXX, bytom O., J. X, zast.
advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Trnava, Hlavná 13, proti žalovanej: L. X., nar. XX. H. XXXX, bytom
O., P. X, zast. advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44, o 8.072,93 eur, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. mája 2014 č. k. 14C/10/2009 - 253 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej   p o t v r d
z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zrušil platobný rozkaz bližšie označený vo výroku; II.
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.624,15 eur do 3 dní; III. vo zvyšku žalobu zamietol a
IV. vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 101, § 511 ods. 1 a 3 a §
580 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom
záverom o čiastočnej dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca na žalovanej (ako bývalej manželke žalobcu)
domáhal zaplatenia polovice súm vynaložených ním (hoc aj za pomoci rodinných príslušníkov žalobcu)
na spoločný úver prevzatý za trvania manželstva účastníkov. Preukázaným bolo zaplatenie žalobcom v
takejto súvislosti celkom sumy 16.145,86 eur (z ktorých polovica činí práve zažalovanú sumu) a žalovaná
si voči takejto pohľadávke započítala svoju pohľadávku vo výške 1.448,78 eur (polovica z platieb v
celkovej výške 2.897,56 eur, ktoré z rovnakého dôvodu na úver zaplatila v rokoch 2008 a 2009 ona a
ktoré pri ich uplatnení v priebehu konania 7. decembra 2010 neboli premlčanými).

Proti tomuto rozsudku podala včas len v časti vyhovujúcej žalobe odvolanie len žalovaná, navrhujúc
zmenu rozsudku zamietnutím žaloby i v tejto časti. Namietala len všeobecne výskytom odvolacích
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. (vadami konania podľa § 221 ods. 1 O. s.
p., majúcimi spočívať podľa všetkého v nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatok jeho dôvodov,
vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa). Nevyjasnenými podľa nej ostali najmä rozpory medzi výpoveďami žalobcu a
jeho príbuzných, majúcich potvrdiť verziu tohto účastníka (sestry a otca žalobcu) o mechanizme platieb
úveru a žalobca (ktorý je navyše nevierohodným a u ktorého z listinných dôkazov predložených v konaní
vyplynula jeho insolvencia) tak neuniesol dôkazné bremeno na splácanie úveru ním z jeho finančných
prostriedkov.

Žalobca navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť, majúc naopak za to, že i s argumentáciou
žalovanej uplatnenou odvolaním a predtým už v prvostupňovom konaní sa súd prvého stupňa
vyporiadal dostatočne. Pôvod prostriedkov získaných ním na úhradu splátok úveru potom nie je právne



významným, keď bez ohľadu na to, či šlo o prostriedky zarobené si samým žalobcom, tomuto požičané
alebo darované, je jeho aktívna legitimácia na uplatnenie pohľadávky daná.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania žalovanej (teda len vo
výslovne napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane ale nebola tu potreba dopĺňania ani opakovania
dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie
odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že
rozsudok v napadnutej časti treba považovať za vecne správny.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou súdu prvého stupňa, použitou týmto na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia
a urobenou i súčasťou odôvodnenia rozsudku v časti urobenej predmetom konania pred odvolacím
súdom. Takáto argumentácia nevykazovala žiadne skutkové, právne ani logické medzery a bola
nielen dostatočne konzistentnou, ale i objektívne presvedčivou (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme
treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho záujem na celkom inom
výsledku konania). Vypravenie rozsudku súdu prvého stupňa takýmto odôvodnením v spojení s relatívne
minimalistickým prístupom žalobkyne k argumentácii proti ňou neprijímanému výsledku konania v prvom
stupni bolo potom dôvodom, pre ktorý sa odvolací súd v tejto veci 1. mohol obmedziť na konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.) a 2.
v reakcii na námietky z odvolania dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) výlučne toto :

Odvolaním namietané rozdiely pri popise mechanizmu poskytovania finančných prostriedkov
vynakladaných žalobcom na splátky úveru reprezentujúceho spoločný dlh oboch účastníkov konania
v prejednávanej veci nemohli absolútne nič zmeniť na tom, že z verzií oboch osôb vypočutých
v konaní ako svedkov (sestry žalobcu aj jeho otca) vyplynulo poskytnutie finančných prostriedkov
potrebných na uhrádzanie splátok úveru žalobcovi a nie platenie úveru namiesto neho takýmito osobami
(kedy by šlo uvažovať o získaní bezdôvodného obohatenia na úkor platiteľov úveru tými, ktorých by
právne zaťažovala takáto povinnosť, čiže žalobcom i žalovanou). Nebolo právne významným, akým
spôsobom boli žalobcovi takéto prostriedky poskytnuté (či platby realizovala sestra žalobcu z peňazí
odovzdávaných jej žalobcom a svedkyňou následne vkladaných na jej bankový účet, či sa tak dialo z
prostriedkov prichádzajúcich na bankový účet svedkyne z účtu spoločného otca svedkyne a žalobcu
na základe dohody so žalobcom alebo či peniaze poskytoval žalobcovi jeho otec v hotovosti), ale len
to, že tieto poskytnuté boli či už ako pôžička alebo dar na účely splnenia záväzku žalobcu (ktorého
špecifikom bolo, že popri tomto účastníkovi zaťažoval aj jeho niekdajšiu manželku v osobe žalovanej).
Podobne význam nemalo, či splátky úveru realizoval žalobca sám, alebo tak činila iná osoba v jeho mene
(to, že by tak činila iná osoba v mene svojom preukázané nebolo, pričom len takýto dôkaz by mohol
byť svedectvom nedostatku vecnej - tzv. aktívnej - legitimácie žalobcu v prejednávanej veci). Rozpory
medzi verziami sestry žalobcu a jeho otca neboli absolútnymi alebo presnejšie medzi nimi rozpor ani byť
nemusel, keď z obsahu výpovedí týchto osôb vyplývalo, že platby boli realizované dlhší čas, otec žalobcu
potvrdil verziu o prvotnom poskytovaní prostriedkov priamo žalobcovi, ktorý ich následne odovzdával
sestre, vkladajúcej ich na svoj účet a z neho následne za žalobcu realizujúcej splátky (tu por. i odvolaním
prevzatú časť výpovede sestry žalobcu v znení „navrhovateľ jej už nedáva peniaze, ktoré by vkladala
na účet“ /čím treba jednoznačne rozumieť, že skôr jej ich dával, neskôr v bližšie neidentifikovanom čase
sa to zmenilo a nebolo rozhodným, či tu šlo o peniaze samotného žalobcu alebo od jeho otca/) a pokiaľ
uviedol, že si myslí, že na účet sestry žalobcu žiadne prostriedky na tento účel nepoukazoval, toto mohla
byť pravda a rovnako byť aj nemusela, objasňovať takúto skutočnosť by však bol dôvod len vtedy, ak
by sa sporným stalo, či žalobca alebo jeho sestra vôbec splátky úveru, majúce sa žalobcovi čiastočne
refundovať zo strany žalovanej zaplatili (o prípad takejto pochybnosti tu ale nešlo) a zároveň by vznikla
pochybnosť, či na účet sestry žalobcu boli buď vložené a/alebo z účtu otca žalobcu prevedené finančné
prostriedky prinajmenšom vo výške uhradených splátok úveru žalobcu a žalovanej (kde žalovaná majúca
záujem na preukázaní takéhoto jej prospešného tvrdenia nielenže neuniesla dôkazné bremeno, ale ani
bremeno tvrdenia - spočívajúce v povinnosti práve uvedenú skutočnosť aspoň tvrdiť).

Rozpor verzií svedkov zhora s výpoveďou žalobcu význam nemal, keď súd povinný vyhodnocovať
dôkazy logicky musí v takomto prípade nižšiu mieru vierohodnosti priznať výsluchu účastníka
(oprávneného - na rozdiel od svedka stíhateľného za krivú výpoveď - bez rizika akéhokoľvek postihu
vyjmúc spochybnenie svojej pravdovravnosti  tvrdiť prakticky čokoľvek).



Súhlasiť napokon treba so žalobcom, že pôvod prostriedkov získaných ním na splnenie jeho záväzku
rovnako ako existencia či neexistencia povinnosti na vrátenie takýchto prostriedkov ich poskytovateľovi
nemá pre posúdenie otázky oprávnenia žalobcu požadovať od žalovanej polovicu z toho, čo by podľa
práva mali plniť obaja účastníci (a plnené bolo len jedným), teda na prítomnosť vecnej (tzv. aktívnej)
legitimácie taktiež žiaden význam.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo
veci samej, v ktorej došlo k čiastočnému (prevažnému) vyhoveniu žalobe, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nerozhodoval, keď so zreteľom k vyhradeniu rozhodnutia o trovách
prvostupňového konania samostatnému uzneseniu súd prvého stupňa bude povinný rozhodnúť aj o
trovách konania odvolacieho (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť uložená rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebude splnená
dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.