Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/109/2012 z 6. 9. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. septembra 2012, sp. zn. 16CoE/109/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3899898447.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/109/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3899898447.1 | 2012-09-06 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdb02408-71e1-4cc7-a68b-d904414d170a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3899898447.1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/109/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3899898447 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3899898447.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Mamateyova 17, IČO: 35 937 874, pobočka Prievidza, so sídlom Prievidza, Včelárska 1, proti povinnému: BALPEX, spol. s r.o., so sídlom Bojnice, Jánošíkova 743/9, IČO: 31 580 238, vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín dňa 19.01.2010, o vymoženie 15 632,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 0Er 1120/1999-19 zo dňa 28. mája 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Ex. por. v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. Súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 29CbR 21/2007-24 zo dňa 16.10.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2009, bola obchodná spoločnosť- povinný- zrušená bez likvidácie. Spoločnosť bola dňa 19.01.2010 ex offo vymazaná z obchodného registra. Konštatoval, že povinný po začatí exekučného konania zanikol výmazom z obchodného registra, bez právneho nástupcu. Keďže súd nemohol v konaní pokračovať, musel exekúciu pre nedostatok spôsobilosti povinného byť účastníkom konania vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na § 196, §197, § 200 ods.1, 2, § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa § 197 ods. 1 Ex. por. pravidlom je, že trovy exekúcie znáša povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Ex. por.v znení účinnom do 31.01.2002, podľa ktorého, ak dôjde k zastavaniu exekúcie môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však musí uvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Samotnú skutočnosť, že došlo k výmazu povinného z obchodného registra po viac ako 10 rokoch od podania návrhu na vykonanie exekúcie, oprávnený podľa názoru súdu ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Súčasne je vylúčená aplikácia § 57 ods.1 písm. h) Ex. por., kedy by vždy znášal povinnosť hradiť trovy exekúcie oprávnený, nakoľko ide o exekučné konanie, ktoré začalo v roku 1999. Stav, kedy súdny exekútor nemusí mať vždy uspokojené svoje nároky za výkon exekučnej činnosti, pripustil aj Ústavný súd SR vo svojich viacerých rozhodnutiach /uznesenie ÚS SR I.ÚS 438/2008 z 17.12. 2008, č. II. ÚS 272/08 z 22.10. 2008/. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis I. ÚS 191/06), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z uvedených dôvodov súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie podal včas odvolanie súdny exekútor a žiadal, aby ho odvolací súd zmenil tak, že mu prizná trovy exekúcie 66,90 eur. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a uviedol, že v zmysle § 196 ods. 1 Ex. por. exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času vždy, čiže súd musí na zaplatenie trov exekúcie zaviazať buď povinného alebo oprávneného. V tomto smere poukázal i na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 12CoE 53/2011. Uviedol, že vo veciach, začatých medzi rokom 1996 a 2002 vedie 3 479 živých spisov, pričom v každom je možné predvídať zánik povinného ako fyzickej alebo právnickej osoby. Namietal aplikáciu rozhodnutia ESĽP Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70 a poukázal na to, že išlo o odlišný skutkový stav, ktorý analyzoval. Nakoľko v Ex. poriadku ani v iných slovenských právnych predpisoch neexistuje zákonné ustanovenie, v ktorom by bolo popreté právo súdneho exekútora na trovy exekúcie, považoval argumentáciu prvostupňového súdu v tomto smere za účelovú a neodôvodnenú. Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné a napadnuté uznesenie je v časti výroku o trovách exekúcie potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov: Uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým prvostupňový súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, odvolaním oprávnenej osoby napadnuté nebolo, preto zostalo v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 31.05.1999, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi. Dňa 18.06.1999 bolo súdom vydané poverenie č. 5307 005191 na vymoženie istiny 470 937,- Sk s prísl., ktorým vykonaním exekúcie súd poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, a to na základe rozhodnutia Všeobecnej zdravotnej poisťovne, pobočka Prievidza č. 3007/99C zo dňa 26.02.1999. Podľa výpisu z obchodného registra ohľadne povinného bol uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 29CbR 21/2007-24 zo dňa 16.10.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2009, povinný ako obchodná spoločnosť zrušený bez likvidácie Povinný bol následne podľa § 68 ods. 4 Obch. zák. vymazaný z obchodného registra ex offo dňom 19.01.2010. Podľa § 200 ods. 2 Ex. por. v platnom znení ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 235 ods. 2 Ex. por. exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 196 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie vo výške 66,90 eur a na ich zaplatenie navrhol zaviazať oprávneného. Súdny exekútor má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 19.01.2010 ako subjekt práv a povinností. Na druhej strane, súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 31.05.1999, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Konanie o zrušenie obchodnej spoločnosti - povinného, začalo až v roku 2007, pričom z obchodného registra bol povinný vymazaný ku dňu 19.01.2010, t.j. takmer 10 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra, a nie jeho nemajetnosť. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že podľa Ex. poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, ktorý je nutné na vec aplikovať, ani nebolo možné danú exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002. Súd poukazuje i na dikciu zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13.01.2005 č.k. II.ÚS 12/2005-4 konštatoval, že ust. § 203 Ex. por. vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Pokiaľ ide o aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983 odvolací súd udáva, že z ustanovení Exekučného poriadku s poukazom na judikatúru Súdneho dvora ES vyplýva, že exekútorov treba považovať sa príslušníkom slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby, spĺňajúcej zákonné predpoklady, že sa dá za súdneho exekútora vymenovať. V predmetnom rozsudku ESĽP bolo zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno bez ďalšieho aplikovať i na činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.5.2008 vo veci C8209,456/07. Exekútorskú činnosť súdny exekútor vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, rovnako ako podnikateľ. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.