{"guid": "15ae1ab8-bbb0-486c-a30a-1be23ae89824:0d30e413-6d95-4a8e-b23e-fc3732e757db", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2", "spisova_znacka": "2S/204/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/204/2013 z 10. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. marca 2015, sp. zn. 2S/204/2013, ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2", "identifikacne_cislo": "1013201542", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Kazimíra Hallová", "sudca_id": 664, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kazimira-hallova-664", "datum_vydania": "2015-03-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 250j ods. 2 písm. a) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0d30e413-6d95-4a8e-b23e-fc3732e757db", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/204/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201542
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201542.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu
Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Renault Trucks
SAS, Route de Lyon 99, Saint-Priest 69800, Francúzsko, zastúpený: JUDr. Štefan Haulík, advokát,
Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/
XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 11.06.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo
dňa 11.06.2013 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Mes zo dňa
14.02.2013   z r u š u j e  podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je  povinný  zaplatiť žalobcovi náhradu trov konanie v sume  70,- eur za súdny poplatok a v
sume 408,54 eur titulom trov právneho zastúpenia  na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.08.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 11.06.2013, ktorým bolo na
základe odvolania žalobcu potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXX/
XXXX/Mes zo dňa 14.02.2013. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 55d zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) nevyhovel
žiadosti žalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“ alebo „daň“) za obdobie január
až december 2010 v sume 269 870,40 eur.

Žalobca v žalobe uviedol, že spoločnosť Hella KGaA Hueck & Co., Nemecko (ďalej aj len „spoločnosť
Hella“) dodávala v priebehu rokov 2004 - 2005 žalobcovi formy na výrobu predných a zadných svetiel
pre automobily. Tieto formy sú umiestnené na území Slovenska, v závodoch spoločnosti Hella. Právo
nakladať s formami ako vlastník v danom prípade žalobca nadobudol v priebehu rokov 2004 - 2005.
Uvedená transakcia z pohľadu zákona o DPH predstavuje lokálne dodanie tovaru, ktoré je predmetom
slovenskej DPH.

Nakoľko spoločnosť Hella toto dodanie nepovažovala za dodanie tovaru na Slovensku, ale len za
finančné vyrovnanie, na dodania neuplatňovala slovenskú DPH. V priebehu roka 2010 spoločnosť Hella
zistila, že uvedený postup nebol v súlade so zákonom o DPH. Žalobca uviedol, že v súčasnosti je medzi
účastníkmi a spoločnosťou Hella nesporné, že predmetné dodania treba z hľadiska DPH posudzovať
za dodania tovaru v tuzemsku.



Následne sa v priebehu roku 2010 spoločnosť Hella rozhodla opraviť predchádzajúci nesprávny postup,
vystavila žalobcovi faktúry v súlade s § 71 zákona o DPH a na dodania podliehajúce slovenskej DPH
dodatočne uplatnila slovenskú DPH. Spoločnosť Hella daň uplatnenú na faktúrach odviedla formou
dodatočných priznaní do štátneho rozpočtu. V roku 2010 celkovo spoločnosti skupiny Hella, Hella KGaA
Hueck & Co, Hella Leuchten-Systeme GmbH, Hella Slovakia Front Lighting, s.r.o. a Hella Slovakia
Signal-Lighting, s.r.o. zaplatili na Slovensku DPH z dodania foriem približne v hodnote 11 556 575,- EUR.

Dňa 23.09.2011 podal žalobca žiadosť o vrátenie zaplatenej DPH podľa § 55a až 55e zákona o DPH
v celkovej výške 269 870,40 eur (ďalej aj len „žiadosť“). V žiadosti žiadal o vrátenie DPH z faktúr za
dodanie foriem spoločnosťou Hella. Správca dane nevyhovel žiadosti, pričom jeho hlavným argumentom
bolo uplynutie 5-ročnej prekluzívnej lehoty od dodania tovarov v rokoch 2004-2005, po ktorej už nie
je možné v zmysle procesných predpisov žiadať o vrátenie dane. Proti rozhodnutiu správcu dane
podal žalobca neúspešne odvolanie, keďže žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s právnym
názorom správcu dane a jeho rozhodnutie potvrdil.  Poukázal na § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) tvrdiac, že 5- ročná lehota sa odvíja odo dňa vzniku nároku na
vrátenie dane a nie odo dňa, kedy si daňový subjekt môže uplatniť právo na odpočítanie dane; daňová
povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo v prípade žalobcu bolo v rokoch 2004-2005. Od
konca roka, v ktorom vznikol žalobcovi nárok na vrátenie dane, teda uplynula zákonom stanovená 5-
ročná prekluzívna lehota.

Žalobca mal za to, že medzi účastníkmi nie je spor o to, či boli splnené hmotnoprávne podmienky na
vznik nároku na vrátenie dane, keďže v odôvodnení rozhodnutia nie sú uvedené žiadne takéto dôvody
zamietnutia žiadosti. Spornou zostala otázka, kedy vznikol žalobcovi nárok na vrátenie dane.

Podľa názoru žalobcu znenie § 49 ods. 1 zákona o DPH môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou
skutočnosťou pre vznik nároku na odpočítanie je moment vzniku daňovej povinnosti. V zmysle § 55a
ods. 4 zákona o DPH však má žiadateľ nárok na vrátenie dane, ak by takáto daň bola odpočítateľná
podľa § 49. V tejto súvislosti poukázal na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o DPH,
pričom skutočné odpočítanie dane pri dodaní tovaru v tuzemsku podlieha ešte ďalšej regulácii zákonom
o DPH - § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Aj z § 55b ods. 3 zákona o DPH
vyplýva, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať údaje z každej faktúry o dodaní tovaru  a služby.
Uviedol, že spoločnosť Hella uplatnila DPH voči žalobcovi až v priebehu roku 2010 a taktiež faktúry
podľa § 71 zákona o DPH vyhotovila až v roku 2010. Žalobcovi preto vznikol nárok na odpočítanie/
vrátenie dane až v priebehu roku 2010. Ustanovenie § 55c ods. 2 písm. a/ zákona o DPH stanovuje, že
žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a služieb, ktoré boli fakturované počas obdobia,
na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová povinnosť vznikla pred vyhotovením faktúry.
Nárok na odpočítanie dane má platiteľ až vtedy, keď sú splnené kumulatívne vyššie uvedené podmienky,
teda dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľ má faktúru. K naplneniu uvedených podmienok
došlo podľa názoru žalobcu až v roku 2010. Tento záver podporuje aj európska legislatíva (čl. 167, 178
písm. a/ Smernice  o spoločnom systéme DPH - ďalej aj len „Smernica“) a tiež judikatúra Súdneho dvora
EÚ (ďalej aj „Súdny dvor“). Pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty je teda rozhodujúci moment, kedy
mohol daňovník prvý krát právo skutočne uplatniť; kedy vznikol nárok na vrátenie dane.

V žalobe sa ďalej uvádza, že uplynutie prekluzívnej lehoty nemožno pripísať žalobcovi, ktorý konal ako
dostatočne pozorný daňovník a splnil si svoju povinnosť uplatniť si nárok na vrátenie dane v zákonnej
lehote. Uviedol, že napriek nejednoznačnosti právnej úpravy žalovaný uplatnil striktne gramatický výklad,
čo je v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“. Ak právo umožňuje rozdielny výklad a teda ide o
nejednoznačnú právnu úpravu, je potrebné aplikovať výklad, ktorý je v prospech daňovníka. Žalobca
mal za to, že viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR neznamená výlučnú
viazanosť textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (nález ÚS SR III. ÚS 341/07). Žalovaným uplatnený
výpočet plynutia lehoty je podľa žalobcu  v rozpore s ústavným princípom právnej istoty, ako aj s
účelom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorého úlohou Dohovoru nie je garantovať
teoretické a iluzórne práva, ale práva, ktoré sú účelné a efektívne. Žalobca namietal, že rozhodnutím
a postupom daňových orgánov mu bolo znemožnené efektívne uplatnenie práva pokojne užívať svoj
majetok. V tejto súvislosti zdôraznil, že spoločnosť Hella odviedla daň do štátneho rozpočtu, preto



odmietnutie žalobcovho nároku nemožno odôvodniť potrebou ochrany záujmu štátu na zabezpečení
riadneho platenia daní.

Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora,
pretože porušuje zásadu daňovej neutrality. Uviedol, že znášal daň uplatnenú jeho dodávateľom, avšak v
dôsledku napadnutého rozhodnutia mu nebol priznaný nárok na vrátenie dane. Z tohto dôvodu pre neho
DPH nie je neutrálna, naopak ju ekonomicky znáša, čo je v rozpore so zásadou neutrality, ktorej zmyslom
je zachovanie povahy DPH ako nepriamej dane, ktorá zaťažuje výlučne spotrebu, nie uskutočňovanie
ekonomických činností.

Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora aj preto, že zakladá
zodpovednosť žalobcu bez jeho zavinenia. Zdôraznil, že pochybenie v danom prípade nastalo na strane
jeho dodávateľa, ktorý na faktúrach vystavených v rokoch 2004-2005 neuplatnil daň za dodanie tovaru
a nápravu uskutočnil až v roku 2010. To však nemôže byť kladené za vinu žalobcovi, ktorý konal ako
dostatočne pozorný daňovník, nedopustil sa pochybenia a preto oprávnene očakával, že mu nebudú
odopreté práva garantované zákonom o DPH. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora tvrdil, že právo
na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice je neoddeliteľnou súčasťou  mechanizmu DPH
a v zásade nemôže byť obmedzené.

Záverom žalobca zdôraznil, že jeho dodávateľ vystavil faktúry a podal dodatočné daňové priznanie v
priebehu roku 2010. Podľa jeho mienky je systém DPH založený na tom, že dodávatelia uplatnia na
faktúre DPH, túto odvedú prostredníctvom daňového priznania správcovi dane a následne si odberatelia
uplatnia odpočet DPH vzťahujúci sa k DPH, ktorú voči nim uplatnili ich dodávatelia. Dodávateľ žalobcu
v roku 2010 odviedol daň, správca dane akceptoval takéto vyrubenie dane, avšak u žalobcu ako
odberateľa už rozporoval podanie žiadosti o vrátenie dane na základe § 69 ods. 1 Daňového poriadku.
Žalovaný ako aj správca dane tým podľa žalobcu porušili zásadu zákonnosti vyberania daní, keď nedbali
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, ale uprednostnili záujem štátu
voči záujmu daňového subjektu.

II.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zotrval na svojich záveroch uvedených v napadnutom
rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť. Vyslovil názor, že žalobca žiadal o vrátenie dane z dodania
tovaru, pri ktorom vznikol nárok na vrátenie dane v priebehu rokov 2004-2005, kedy na žalobcu prešlo
vlastnícke právo k tovaru dodávanému spoločnosťou Hella. Možnosť uplatnenia si práva na odpočítanie
dane vznikla žalobcovi až v roku 2010, avšak nárok na vrátenie dane vznikol už v roku 2005.

K rozsudkom Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR, na ktoré upozornil žalobca v žalobe, žalovaný
uviedol, že tieto nemožno zovšeobecniť a paušalizovať, pretože každý prípad má svoje špecifiká a
rozhodnutia sa dajú aplikovať len na totožný prípad. Žalovaný mal za to, že z pohľadu platných zákonov
je pre žalobcu zabezpečený tak princíp daňovej neutrality, ako aj princíp efektívnosti.

III.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom
pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2
O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Vychádzal pritom z obsahu administratívneho spisu,
z ktorého vyplynul skutkový stav opísaný v časti I. odôvodnenia tohto rozsudku. Skutkové okolnosti
prípadu neboli medzi účastníkmi sporné. Na ich základe dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ods. 2 správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa ods. 3 správca dane hodnotí



dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po
uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový
subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí
siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto
daňová strata vykázaná.

Zásada zákonnosti daňového konania, zakotvená v § 3 ods. 1 Daňového poriadku, vychádza z
ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Uplatnenie zásady zákonnosti znamená, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť
len fiškálne záujmy štátu, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových
subjektov. Výnos daní ako príjmov rozpočtu za žiadnych okolností nemôže byť dosiahnutý na úkor
nedodržania objektívneho práva, vymedzeného nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj priamo
či nepriamo záväznými aktmi Európskej únie.

Pri aplikácii právnych predpisov Slovenskej republiky je treba brať na zreteľ členstvo Slovenskej
republiky v Európskej únii. Od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo
EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri
rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora
EÚ.

Podľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica
záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Platí, že vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať
o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smerníc a dosiahnutie
ich cieľa (napr. rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111), bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade práva majú alebo nemajú priamy účinok.

Relevantnou a aplikovateľnou je v danom prípade Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá v čl. 273 stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom,
pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na
vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami,
a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám
spojeným s prechodom hraníc. Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie
ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

Opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 Smernice s cieľom zabezpečiť
správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné
na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky
spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu
spoločného systému DPH (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora vo veciach Gabalfrisa a i., bod 52;
Halifax a i., bod 92; Nidera Handelscompagnie, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V naznačenom smere je potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na
zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní a pri aplikácii inštitútov nimi upravených, majúc na
zreteli jednu zo základných zásad spoločného úniového systému DPH, ktorou je neutralita dane. Jej
uplatnenie znamená, že každý platiteľ DPH má právo na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe,
pričom toto právo sa vzťahuje na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli
priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k



predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru či služieb bola alebo nebola zaplatená
do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Znenie § 49 ods. 1 zákona o DPH skutočne
môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik nároku na odpočítanie dane je moment
vzniku daňovej povinnosti. Pre posúdenie momentu vzniku nároku na vrátenie dane je však potrebné
zohľadniť tiež skutočnosť, že v zmysle § 55a ods. 4 zákona o DPH „žiadateľ má nárok na vrátenie dane,
ak by takáto daň bola odpočítateľná podľa § 49“.  Smernica v kapitole „Vznik a rozsah pôsobnosti práva
na odpočítanie dane“ ustanovuje, že právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v
súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná (článok 167).

V tejto súvislosti súd poukazuje na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o DPH, ktorý
umožňuje vnímať aplikované ustanovenia ako súčasť širšieho konzistentného celku (systému), berúc
do úvahy celkový účel právneho predpisu a jeho presahy a nadväznosti na iné právne relevantné normy.

Žalobca podľa názoru súdu dôvodne namieta, že odpočítanie dane pri dodaní tovaru v tuzemsku
podlieha ďalšej regulácii podľa zákona o DPH, a to ustanoveniu § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, v
zmysle ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané, ako aj ustanoveniu § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH, podľa ktorého právo na odpočítanie dane v súlade s § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Zákon o DPH dovoľuje zahraničnej osobe z iného členského štátu žiadať o vrátenie takej dane, ktorá
by bola odpočítateľná pre slovenského platiteľa dane. Základnou podmienkou uplatnenia práva na
odpočítanie/vrátenie dane je to, že platiteľ/žiadateľ má faktúru od slovenského platiteľa v zmysle § 71. Ak
nemá faktúru do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania/lehoty na podanie žiadosti o vrátenie
dane, nemôže si daň odpočítať/zahrnúť do žiadosti o vrátenie (i keď ostatné podmienky na odpočítanie/
vrátenie dane boli splnené) a môže tak urobiť až za obdobie, v ktorom bola faktúra podľa § 71 vystavená
(pre vrátenie dane) resp. takúto faktúru dostal (pre odpočítanie dane).

Spoločnosť Hella uplatnila DPH voči žalobcovi až v priebehu roku 2010, kedy vyhotovila faktúry podľa
§ 71 zákona o DPH, ktorými doúčtovala daň k plneniam poskytnutým žalobcovi v rokoch 2004-2005.
Keďže žalobca v čase dodania tovaru bez svojho zavinenia nedisponoval faktúrami vystavenými jeho
dodávateľom podľa § 71 zákona o DPH, nemohol si v priebehu rokov 2004-2005 reálne uplatniť nárok na
vrátenie dane, ako to tvrdia daňové  orgány. Krajský súd sa stotožnil so žalobcom v tom, že vystavenie
faktúry s daňou je  jednou z obligatórnych podmienok uplatnenia nároku na odpočítanie, ako aj na
vrátenie dane. Žalobcovi preto nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie/vrátenie dane skôr, ako v roku
2010. Vzťah fakturácie a vzniku nároku na vrátenie dane navyše indikujú aj iné ustanovenia zákona o
DPH. Ustanovenie § 55b ods. 3 zákona o DPH stanovuje, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať
údaje z každej faktúry o dodaní tovaru a služby, konkrétne podľa písm. d) základ dane a suma dane a
podľa písm. e) výšku odpočítateľnej dane podľa § 55a ods. 3 a 4 zákona o DPH. Podobne podľa § 55c
ods. 2 písm. a) zákona o DPH žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a služieb, ktoré boli
fakturované počas obdobia, na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová povinnosť vznikla
pred vyhotovením faktúry.

Je nesporné, že chybu spravila spoločnosť Hella, ktorá mala už v rokoch 2004-2005 vystaviť faktúry
za dodanie tovarov aj so slovenskou DPH. Táto spoločnosť však chybu napravila (aj keď oneskorene),
DPH doúčtovala, žalobca ju zaplatil a spoločnosť Hella daň odviedla. Orgány daňovej správy priznanú a
zaplatenú daň akceptovali. Žalovaný však nárok na vrátenie dane žalobcovi neuznal, čím poprel vyššie
uvedené princípy spoločného systému DPH a povahu tejto nepriamej dane, ktorá principiálne zaťažuje
spotrebiteľa.

Krajský súd sa nemohol stotožniť s názorom žalovaného, že žalobca mal upozorniť svojho dodávateľa
na splnenie si jeho zákonnej povinnosti. Žalobca podľa práva takúto povinnosť nemal a za chybu (na viac
odstránenú) svojho obchodného partnera nemôže niesť majetkovú zodpovednosť v podobe nepriznania
nároku na vrátenie zaplatenej a štátu odvedenej dane. Neutralita DPH neznamená, že na jednej strane
štát DPH zinkasuje a na druhej nevráti daň zaplatenú platiteľom v súvislosti so zabezpečovaním



zdaniteľných plnení na vstupe. Preskúmavané rozhodnutie odporuje základnému princípu DPH, podľa
ktorého má byť podnikateľ (zdaniteľná osoba) plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a
služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcich DPH (princíp neutrality).
Tento princíp ustálil Súdny dvor vo svojej konzistentnej judikatúre (pozri napríklad rozsudok Súdneho
dvora spojené prípady C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa SL a iní proti Agencia Estatal de Administración
Tributaria (AEAT) ods. 44). Daň z predmetných dodaní tovarov od spoločnosti Hella nie je pre žalobcu
neutrálna, práve naopak v dôsledku rozhodnutia žalovaného túto daň ekonomicky znáša. Zásada
daňovej neutrality vyjadrená v Smernici má zabezpečiť, aby subjekt, ktorý znáša DPH počas výrobného
procesu, bol schopný získať túto daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci
článok výrobného reťazca. Vnútroštátne právo je preto potrebné vykladať tak, aby bolo prednostne
zabezpečené uplatnenie zásady daňovej neutrality v oblasti DPH.  V tejto súvislosti žalobca správne
upozornil na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-35/05 Reemtsma Cigarettenfabriken, v ktorom
Súdny dvor špecificky zdôraznil, že „kde by vrátenie DPH bolo nemožné alebo nadmerne obtiažne,
členské štáty musia poskytnúť prostriedky nevyhnutné k umožneniu odpočítania si vyfakturovanej dane
príjemcom v záujme dodržania princípu efektívnosti“ (rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 2007,
Reemtsma Cigarettenfabriken GmbH proti Ministero delle Finanze, vec C-35/05).

Krajský súd sa zhoduje so žalobcom v názore, že nárok na odpočítanie dane má  platiteľ až vtedy, keď
sú splnené kumulatívne obe vyššie uvedené podmienky, teda dodávateľovi vznikla daňová povinnosť
a odberateľ má faktúru podľa § 71. Táto skutočnosť vyplýva takisto z legislatívy Európskej únie i z
judikatúry Súdneho dvora. V zmysle článku 167 Smernice právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká
daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná; podľa článku 178 písm. a) pre odpočítanie
dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb, musí mať
platiteľ faktúru vyhotovenú v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240.

Krajský súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil  s tvrdením žalobcu, že napadnutým rozhodnutím
žalovaného a jeho postupom došlo k porušeniu práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok a tým k
porušeniu článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, nakoľko nárok na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty predstavuje nárok, ktorý je chránený článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Prvá veta
prvého odseku článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru totiž zaručuje ochranu pokojného užívania
majetku bez zásahu štátu, zatiaľ čo druhý odsek článku 1 ustanovuje prípady, kedy môže štát zasahovať
do pokojného užívania majetku.  Podľa judikatúry ESĽP musí byť zaručená spravodlivá rovnováha medzi
požiadavkami všeobecného záujmu a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho majetku,
ktorá bola v danom prípade narušená na úkor žalobcu  (porovnaj rozhodnutie ESĽP, Bulves AD proti
Bulharsku, sťažnosť č. 3991/03).

Z uvedených dôvodov súd odmietol žalovaným aplikovaný striktne gramatický výklad zákona, podľa
ktorého posudzoval vznik nároku z dikcie § 49 ods. 1 zákona o DPH a zastáva pozíciu systematického
výkladu pojmu „vznik nároku na odpočet“. Pre správne právne posúdenie veci je vzhľadom na konkrétny
skutkový stav primerané a zodpovedajúce zmyslu aplikovaných právnych noriem  stanoviť moment
„vzniku nároku na odpočet“ do toho okamihu, kedy žalobca mohol prvýkrát skutočne odpočet/vrátenie
dane uplatniť. Tento moment nastal až v roku 2010. Navyše za situácie, keď právo umožňuje rozdielny
výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli daňového práva štátne orgány môžu konať
len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od súkromných osôb, ktoré môžu konať všetko, čo
nie je zakázané). Z tejto axiómy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda
pri faktickom odnímaní časti nadobudnutého majetku, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu
a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú orgány verejnej moci,
v danom prípade daňové orgány, povinné postupovať voči daňovníkovi miernejšie - in dubio mitius
(pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008). Ústavne
konformný výklad jednoduchého práva, ktorý mal žalovaný povinnosť aplikovať v zmysle čl. 152 ods. 4
ústavy, je teda podľa názoru krajského súdu ten výklad, ktorý zastáva žalobca.

Záverom súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych
skutkových zisteniach založených  okolnostiach každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich
špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť
všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, v
ktorom súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ, ktorý je spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom.



Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko
správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako
nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v
ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. Obdobný právny názor zaujal konajúci senát krajského
súdu za podobných skutkových i právnych okolností v skoršom rozsudku č.k. 2S 170/2013-160 zo dňa
04.02.2015.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v
konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie
práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom. Trovy konania pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a z trov právneho zastúpenia advokátom,
ktorý vo veci vykonal 2 úkony právnej služby v roku 2013 - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
žaloby na súd (podľa § 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 2x 130,16 eur + režijný paušál
2 x 7,81 eur a 1 úkon právnej služby v roku 2015 - účasť na pojednávaní (podľa § 13a ods. 1 písm. d/
vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 139,83 eur + režijný paušál 8,39 eur. Spolu predstavuje náhrada  trov sumu
478,54 eur, ktorú je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, c/,
d/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku   možno  podať odvolanie  do 15  dní  odo      dňa
jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní
sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach   (§ 42 ods. 3  O.s.p. ) uviesť,
proti  ktorému  rozhodnutiu  smeruje, v  akom  rozsahu  sa  napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže  oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}], "citovane_v": []}