Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/441/2014 z 7. 4. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 7. apríla 2015, sp. zn. 25Co/441/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2513210913.1
Krajský súd Trnava | 25Co/441/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2513210913.1 | 2015-04-07 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b7e3de28-fd34-4257-b64a-1365d190f102
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2513210913.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/441/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210913
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513210913.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Martina Valentová a JUDr. Eva Behranová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 10C/267/2013-42 zo dňa 6.5.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh (ktorým sa žalobca od žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady škody a peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Skalica, pretože tento nerozhodol o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote). Zároveň odporcovi súd náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 - 3,
§ 6 ods. 1 a 2,  § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako i § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.
Exekučného poriadku s použitím čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,  pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p.

Súd vychádzal zo zistení, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola Okresnému súdu
Skalica v exekučnom konaní  pod č.k. 2Er/200/2011 doručená dňa 14.2.2011, pričom súd uznesením
zo dňa 23.2.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z
dôvodu, že rozhodcovská doložka je neplatná. Najskôr sa súd zaoberal námietkou odporcu, či návrh
bol podaný predčasne. Konštatoval, že medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a
podaním návrhu na súd síce nebola dodržaná zákonná lehota 6 mesiacov, táto ale uplynula počas
konania a preto námietka nie je dôvodná. Je totiž nesporné, že nárok na náhradu škody resp. jeho
časť do 6 mesiacov zo strany odporcu uspokojený nebol. Súd mal za preukázané, že exekučný súd v
danom prípade poverenie nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol
a následne exekučné konanie zastavil. Bol toho názoru, že exekučný súd postupoval v súlade so
zákonom. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu
15 dní na vydanie poverenia pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia



alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Z ustanovenia nevyplýva, že 15-dňová lehota by
sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí tento rozpor a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prípade takéhoto negatívneho rozhodnutia zákon lehotu
neukladá. V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR č.k. II.ÚS 520/2012-39. Samotné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia pritom nemožno považovať za nesprávny úradný postup.
Preto uzavrel, že vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo.
Čo sa týka prieťahov v konaní poukázal na to, že či v konkrétnom prípade ne/bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať len Ústavný súd a túto otázku nie
je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z tohto hľadiska. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov znamenalo by to aj absurdný záver, ktorý by
mohol smerovať aj k porušeniu inštantného princípu v súdnictve. Vecne príslušné na rozhodovanie
sporov o náhradu škody sú totiž v prvom stupni zásadne okresné súd, avšak súdy, ktoré môžu porušiť
predmetné právo, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa. Tieto závery vyplývajú jednoznačne z dôvodovej
správy z aktuálneho znenia § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. a z dôvodovej správy k nemu. Súd vychádzal
z myšlienkového pochodu, že nezákonné rozhodnutie je akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktoré je v rozpore s právnym poriadkom SR alebo záväzkami SR vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy,
ktorou je SR viazaná. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť s príslušným orgánom. Odkázal na rozsudok NS ČR sp.  zn. 31Cdo/3489/2007. Z
exekučného spisu je pritom zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia nebolo napadnuté odvolaním a nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Daná
vec pritom nebola prípadom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré
umožňuje výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov. Záverom súd
uzavrel, že súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu pritom vyplýva, že vo veci predmetnej exekúcie
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Ohľadne prípadného
prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Vo vzťahu k uplatnenému nároku
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ napriek márnemu poučeniu podľa §
120 ods. 4 O.s.p. žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, neuniesol teda svoje dôkazné bremeno.
V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo
iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Navrhovateľovi nepochybne musela byť známa rozhodovacia právomoc všeobecných
súdov v problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto ak by aj navrhovateľovi vznikla majetková škoda
a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Skalica v
danej exekučnej veci. Následne súd uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný
postup súdu, ani nezákonné rozhodnutie súdu a preto ustálil, že jeho návrh je nedôvodný. Keďže
všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu bolo  nadbytočné a
nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok.

Na základe toho potom súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol a ďalšími predpokladmi
zodpovednosti za škodu sa už nezaoberal. Premlčanie sa môže skúmať iba u existujúceho nároku
pričom súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nevznikol, preto vznesenou námietkou premlčania
sa už nezaoberal. Pokiaľ sa v odôvodnení nezaoberal ďalšími konkrétnymi námietkami navrhovateľa
urobil tak preto, že ich nepovažoval za rozhodujúce. Pre úplnosť uviedol, že nepovažoval za potrebné
rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom a ak tak neurobil, bolo potrebné o tom vydať zvláštne
rozhodnutie. O náhrade trov konania rozhodol súd s použitím § 142 ods. 1  a § 151 ods. 1 O.s.p.,
pričom skonštatoval, že žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní
úspech nemala, avšak náhradu trov konania jej nepriznal, pretože jej žiadne v konaní nevznikli. V závere
odôvodnil prečo nezaviazal odporcu k zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné



prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na
čo zo zákona nemal oprávnenie.  Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej
súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody   (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne  5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2  O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica vo veci
2Er/200/2011, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s  § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody
v celkovej výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 774,48 Eur s tým, že samotné
konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods.
2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej
15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 420 dní.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Skalica č.k. 2Er/200/2011 vo veci oprávneného žalobcu
proti povinnej F. L., nar. XX.X.XXXX, pre vymoženie 197,16 Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Skalica podľa
podacej pečiatky doručená dňa 14.2.2011 a Okresný súd Skalica o nej rozhodol uznesením  zo dňa
23.2.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol pre
neplatnosť rozhodcovskej doložky.  Z uvedeného teda nesporne vyplýva, že predmetné rozhodnutie bolo
vydané na 9. deň a nie s omeškaním viac ako 42 dní,  ako tvrdí žalobca, ktoré tvrdenie je nepravdivé v
rozpore so skutkovými okolnosťami daného prípadu. Súd teda zákonom stanovenú lehotu v § 44 ods.
2 EP neprekročil.



Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu - čo ale nie je pravda.

Odhliadnuc od toho, v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia
predmetnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do
31.5.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, ani neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale  zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd uzatvára, že vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti nemôže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu,
že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa
10.7.2013.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať aj na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k



priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu  nedodržaním zákonnej resp. primeranej
lehoty na vydanie rozhodnutia v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená
nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani nadväzne nemôžu byť splnené
podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody,
resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou
hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich
rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou
žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie
uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.