{"guid": "1590a991-80de-4bcd-a6c9-4e0096b11693:2f0916a9-6ef0-41c4-9ace-73addd46a439", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1", "spisova_znacka": "7Co/48/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Co/48/2013 z 29. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 29. decembra 2013, sp. zn. 7Co/48/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1", "identifikacne_cislo": "7212210961", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Šimonová", "sudca_id": 479, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-simonova-479", "datum_vydania": "2013-12-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f0916a9-6ef0-41c4-9ace-73addd46a439", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/48/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212210961
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7212210961.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Andrey Mazákovej v právnej veci navrhovateľky A. H.
nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v F. na ul. C. č. XX zastúpenej Mgr. Daliborom Tverďákom advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Krmanovej č. 1 proti odporcovi K. H. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu v F. na ul. H. č. XX zastúpenému JUDr. Ľubomírom Hudákom advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Mäsiarskej č. 17 o určenie výživného o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 18.3.2013 č.k. 43P 82/2012-151 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v napadnutej časti okrem výroku, ktorým bolo konanie zastavené.

Zaväzuje odporcu nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania 245,15 €, ktoré je povinný zaplatiť
na účet Mgr. Dalibora Tverďáka, č. účtu: 2257191251/0200, evidovaný vo Všeobecnej úverovej banke,
a.s. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu prispievať na  výživu navrhovateľky 120 €
mesačne od 17.4.2012 do budúcna, ktoré je povinný zaplatiť do 20. dňa v mesiaci vopred navrhovateľke.
Dlžné výživné za obdobie od 17.4.2012 do 31.3.2013 471,60 € povolil odporcovi splácať v mesačných
splátkach spolu s bežným výživným po 40 € počnúc mesiacom právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia
pod následkom straty výhody splátok. Konanie o určenie výživného nad 200 € mesačne zastavil. V
prevyšujúcej časti návrh zamietol. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s návrhom, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm.c/, d/,
f/ O.s.p., pretože prvostupňový súd nesprávne právne posúdil skutkový stav, nesprávne sa vysporiadal
s predmetom konania a dôkazmi ohľadne posúdenia možností a schopností odporcu prispievať na
výživu navrhovateľky a neakceptoval výsledky vykonaného dokazovania a najmä vec nesprávne právne
posúdil. Vyslovil názor, že dostatočne zdôvodnil svoj návrh na zníženie výživného a tým prvostupňovému
súdu preukázal pomery na svojej strane a to tým, že predložil súdu daňové priznania a všetky výdavky
a náklady spolu s podrobným vyjadrením a presne špecifikoval svoje príjmy a výdavky, z ktorých je
zrejmé, že nie je v jeho schopnostiach a možnostiach platiť navrhovateľke výživné 120 €. Poukázal
na to, že súd pri hodnotení dôkazov nebral na zreteľ skutočnosť, že na jeho strane došlo k zhoršeniu
ekonomickej situácie a jeho príjmov. Účelovosť podaného návrhu je preukázaná tým, že navrhovateľka
žiadala výživné len od neho a od svojej matky, ktorá má príjem 1.000 € zvýšenie výživného nežiada,
pričom navrhovateľka s matkou nebýva a napriek tomu jej prispieva na výživu len 50 € a býva so



svojím priateľom, ktorý zabezpečuje ich potreby z jeho príjmu 3.000 €. Navrhovateľka výživné od neho
nepotrebuje, o čom svedčí aj jej správanie, z ktorého je zrejmá účelovosť podaného návrhu, čo dokazuje
aj ďalšie konanie navrhovateľky, keď v konaní žiadala 300 € výživné a následne 200 € a na poslednom
pojednávaní 300 €. Súd pochybil pri hodnotení dôkazov, čím dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že navrhovateľka je
plnoletá, aj keď študuje, jej samotné náklady neodôvodňujú priznanie výživného 120 € od odporcu z
dôvodu, že matka jej prispieva 50 € a žije s priateľom, ktorého príjem je 3.000 € a on tiež zabezpečuje
jej potreby. Uviedol, že svoje príjmy preukázal, taktiež aj výdavky riadne a presne špecifikoval, z ktorých
je zrejmé, že jeho mesačný príjem je okolo 750 €, napriek tomu je v mínuse, nakoľko z neho uhrádza
faktúry za tovar, energie, nájmy priestoru, kde vykonáva činnosť, z ktorej má príjem, pričom jeho výdavky
sú okolo 1.400 €. Citoval ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine a odôvodnenie súdu považuje za nedôvodné,
pretože súd neskúmal dôvody, na ktoré poukazoval počas konania o zvýšenie výživného a dôkazy,
na ktoré poukazoval, súd nereagoval, len ich prehliadal, čím pochybil, keď určil vyživovaciu povinnosť
odporcu voči navrhovateľke sumou 120 €. Citoval § 153 ods. 1 O.s.p., § 132 O.s.p. a preto vyslovil názor,
že súd pochybil v tom, že vôbec nepreskúmal dostatočne merito veci a najmä pochybil pri vykonávaní a
vyhodnotení dôkazov, ktoré boli potrebné pre náležité objasnenie veci a predložené dôkazy akceptoval
len jednostranne v prospech druhej strany.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla predmetný rozsudok potvrdiť ako vecne správny a
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v sume 245,15 € pozostávajúcej z odmeny za jeden úkon
právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu odporcu) s odkazom na ust. § 10 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. predstavujúcej sumu 237,34 € (pri určení hodnoty veci vychádzal
zo sumy výživného priznaného rozsudkom súdu prvého stupňa, t.j. 120 € mesačne) a režijný paušál
pre rok 2013 7,81 €. Odvolanie odporcu považuje navrhovateľka za účelové. Odporca v priebehu
súdneho konania mal príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu a to z podnikania
prostredníctvom obchodnej spoločnosti Kremiik s.r.o., ako aj podnikania ako SZČO (živnostník) K. H.,
pričom odporca nepredložil vo vzťahu k obchodnej spoločnosti Kremiik s.r.o. úplné daňové priznanie
za rok 2011, účtovnú uzávierku za rok 2011 a účtovné knihy za rok 2011. K SZČO K. H. s miestom
podnikania H. XXX/XX v F. nepredložil úplné daňové priznanie za rok 2011, účtovnú uzávierku za rok
2011 a účtovné knihy za rok 2011 a k SZČO K. H. s miestom podnikania H. XXX/XX, F. - B. v prípade,
ak bolo účtované v jednoduchom účtovníctve, úplné daňové priznanie za rok 2011, účtovné uzávierky,
výkaz majetku a záväzkov, výkaz o príjmoch a výdavkoch za rok 2011 a účtovné knihy a to peňažný
denník, kniha pohľadávok, kniha záväzkov, knihy pomocnej evidencie za rok 2011 a pre zhodnotenie
majetkových pomerov odporcu odporca nepredložil listy vlastníctva preukazujúce jeho majetkové
pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných papierov, doklady
o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností. Uvedené zdokladovanie príjmu odporcu
navrhovateľka žiadala, pretože uvedená povinnosť osobe, ktorá má príjmy z inej než závislej činnosti
podliehajúcej dani z príjmu je uložená priamo zákonom § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Pokiaľ ide o
povinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými dôkazmi, z ktorých
možno vyvodzovať výšku príjmu, pričom treba vychádzať zo zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve,
keďže len z takýchto podkladov je možné zistiť konkrétne príjmy a vynaložené výdavky. Odporca si svoju
povinnosť uvedenú v § 63 ods. 1 Zákona o rodine nesplnil, preto vychádzajúc zo zákonnej fikcie príjem
odporcu z podnikania v obchodnej spoločnosti Kremiik s.r.o. predstavuje sumu 3.891,60 €. Citovala
ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine a poukázala na to, že odporca sa po podaní návrhu na začatie
súdneho konania vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zárobku, ktorý mal ako SZČO K. H., IČO:
45671982 (návrh na začatie konania bol podaný dňa 17.4.2012, prerušenie živnosti dňa 11.7.2012). Súd
teda vychádzajúc zo zákonom ustanoveného princípu potencionality vychádzal z príjmov, ktoré odporca
dosahoval pred špekulatívnym vzdaním sa výhodnejšieho zárobku. Odporca ako SZČO vykazoval zisk
a pri podnikaní prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným vykazuje podľa jeho tvrdenia stratu
a to napriek tomu, že podľa jeho tvrdenia podnikať prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným
začal z dôvodu, že je to pre neho výhodnejšie. Predmet činnosti pri spoločnosti s ručením obmedzeným
a pri SZČO je v zásade rovnaký (predaj vína, práca obchodného zástupcu na predaj vína), pričom
napriek tomu, že sa má jednať o výhodnejšiu formu podnikania, odporca napriek zisku vykazuje stratu.
Podľa daňového priznania za rok 2011 odporca ako SZČO dosiahol zisk 10.848 €, t.j. jeho čistý príjem
z podnikania (po odpočítaní dane z príjmu) predstavoval sumu cca 808 € mesačne. Celkové príjmy z
podnikania ako SZČO boli podľa daňového priznania za rok 2011 v sume 16.580 € a výdavky 6.550 €.
Iné doklady k zhodnoteniu jeho príjmov ako SZČO odporca nepredložil a zároveň na konkrétnu otázku



týkajúcu sa jednej z položiek jeho daňového priznania (výdavok za prevod vlastníctva nehnuteľností
v sume 12.180 €) nevedel odpovedať a teda nebolo možné určiť, ktoré výdavky bolo nevyhnutné
vynaložiť alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou (§
63 ods. 2 Zákona o rodine). Z uvedeného dôvodu súd pri aplikácii ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine
musel vychádzať zo zákonnej fikcie a to, že príjem odporcu z podnikania ako SZČO K. H., IČO:
45671982 predstavuje sumu 3.891,6 €, t.j. dvadsaťnásobok sumy životného minima. Navrhovateľka
riadne preukázala a špecifikovala sumu zohľadňujúcu jej odôvodnené potreby a to úhradu poistky 27
€, alikvotné nájomné 210 €, veci dennej potreby ako strava, oblečenie, stužková, doučovanie, telefón,
školské potreby, cestovné a podobne. Prehľad výdavkov navrhovateľky bol špecifikovaný v priebehu
konania aj písomným podaním a následne doplnený aj listinnými dôkazmi. Z uvedeného vyplýva, že
celkový príjem odporcu, z ktorého  mal súd vychádzať pri určení výživného, predstavuje 7.783,2 € a teda
priznanie výživného 120 € mesačne v plnej miere zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým
pomerom povinného. Z výsluchu účastníkov vyplynulo, že odporca vlastní v obci O. nehnuteľnosť a to
pozemok, na ktorom toho času stavia rodinný dom a za týmto účelom si vzal hypotekárny úver 50.500 €,
spotrebný úver 6.440 € a taktiež ďalší úver v sume 15.000 €. Mesačné splátky úveru spolu s poistením
predstavujú sumu 542 €. Odporca má teda finančné prostriedky na úhradu svojich úverových záväzkov,
ktoré predstavujú cca 4,5-násobok sumy priznaného výživného. Citovala § 62 Zákona o rodine, v
zmysle ktorého dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni jej rodiča, pričom rodičia navrhovateľky
pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o rozvode predali ich spoločný byt, pričom každý z
nich obdržal 45.000 €, čím de facto vyporiadali svoje bezpodielové spoluvlastníctvo. Odporca podľa
jeho tvrdenia uhrádza nájom na bývanie 280 € a výdavky spojené s podnikaním a od apríla 2012 do
februára 2013 dobrovoľne jej uhradil 904,4 €, t.j. sumu cca 82 € mesačne. Koncom roka 2012 došlo
medzi účastníkmi konania aj k dohode, v zmysle ktorej sa odporca zaviazal hradiť jej výživné 130 €
mesačne, čo aj za mesiace november a december dodržal (celková úhrada za mesiac november a
december predstavovala 350 €, súčasťou ktorých boli aj štátne sociálne dávky poukázané úradom
práce a darček na Vianoce), avšak následne dohodu neplnil (v januári 2013 uhradil len sumu 110
€). Odporca na pojednávaniach dňa 6.9.2012 a 29.10.2012 vyjadril ochotu hradiť výživné 100 € a na
pojednávaní 29.10.2012 uviedol, že v prípade, ak navrhovateľka dosiahne priemer hodnotenia v škole
do 2, doplatí jej 30 € za každý mesiac spätne. Vo vzťahu k dôvodom odvolania odporcu poukazuje
na to, že jej priateľ nemá voči nej žiadnu vyživovaciu povinnosť a teda jeho príjmové pomery sú pri
určení vyživovacej povinnosti otca bez právneho významu. K plneniu vyživovacej povinnosti matkou
uviedla, že nebol dôvod na skúmanie jej majetkových pomerov, keďže nebola účastníčkou tohto konania,
svoju vyživovaciu povinnosť si plní dobrovoľne a uvedené súdne konanie nie je starostlivosťou súdu o
maloletých, teda súd je viazaný podaným návrhom na začatie konania a preto nebol dôvod na skúmanie
pomerov u jej matky. Ďalšia argumentácia odporcu o zamietnutí návrhu na zníženie výživného je v
priamom rozpore s predmetom súdneho konania, keďže súd sa v konaní zaoberal určením vyživovacej
povinnosti odporcu, o ktorom doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, preto prípadný návrh na zníženie
vyživovacej povinnosti prichádza do úvahy len v prípade, ak by existovalo rozhodnutie, prípadne iný
závažný právny akt, zaväzujúci odporcu na úhradu výživného.

Výroky rozsudku súdu prvého stupňa o zastavení konania, o určenie výživného nad 200 € mesačne
odvolaním napadnuté neboli, nadobudli právoplatnosť, preto nemohli byť predmetom preskúmavania
odvolacieho súdu (§ 206 ods. 2 veta prvá O.s.p.).

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 tohto citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.
a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych



ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o určení výživného pre navrhovateľku, vykonal všetky
dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Z vykonaného dokazovania súdom
prvého stupňa nepochybne vyplýva, že schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu sú na takej
úrovni, že umožňujú, aby prispieval na výživu navrhovateľky určeným výživným od podania návrhu, t.j.
od 17.4.2012 do budúcna. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takto určené výživné zodpovedá potrebám
navrhovateľky a nezistil žiadne okolnosti na strane odporcu, ktoré by odôvodňovali určenie nižšieho
výživného a dodáva, že pri rozhodovaní o rozsahu výživného je potrebné v súlade so zákonnými
ustanoveniami citovanými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa vychádzať z toho, aká peňažná
suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom k týmto potrebám patria výživa
vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako šatstvo, bielizeň, obuv, nájomné za byt a tiež potreby
súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov a potrieb, prípravou
na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, ako aj potreby súvisiace s jeho zdravotným
stavom, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera
týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom
ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať dieťaťu primeraný podiel na
výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov
a pokiaľ životná situácia rodičov umožňuje vyšší životný štandard, možno očakávať, že rovnaký štandard
umožnia svojmu dieťaťu, a to formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého
nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Odôvodnené potreby
detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú
v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej
kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, to znamená, že pokiaľ prezentované výdavky na výživu dieťaťa
nevybočujú z rámca potrieb iných detí v tomto veku, možno ich považovať za všeobecne známu
skutočnosť a nie je potrebné ich osobitne dokazovať. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah je potrebné
zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Na strane povinných osôb, rodičov
dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada
na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine rozširuje
východiská pre určovanie rozsahu vyživovacej povinnosti o zisťovanie takzvanej potencionality príjmov.
Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba
neprimerané majetkové riziká, ktoré zahrňujú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp.
priamo vyvoláva jeho stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako
nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a takzvanú potencionalitu
príjmov, t.j. k zjavne nevyužitým schopnostiam osôb povinných plniť si vyživovaciu povinnosť. Odvolací
súd sa stotožnil s hodnotením možností, schopností a majetkových pomerov odporcu vo vzťahu k
plneniu vyživovacej povinnosti vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine a je toho presvedčenia,
že odporca s využitím svojich subjektívnych vlastnostní, najmä odborného vzdelania a pracovných
skúseností v oblasti pomerne lukratívnej podnikateľskej činnosti, mohol a môže organizovať svoje
podnikateľské aktivity tak, aby mal reálnu možnosť plniť si riadne svoju vyživovaciu povinnosť v určenom
rozsahu, čo nepochybne vyplýva z odporcom tvrdených životných nákladov, ktoré značne presahujú
ním deklarované príjmy, nakoľko k splátkam úverov nemožno prihliadať, nakoľko nie sú prednostnou
pohľadávkou a ktorou výživné pre dieťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť je a aj s prihliadnutím na
ďalšiu vyživovaciu povinnosť odporcu pre mal. Y. nar. XX.X.XXXX v sume 50 €, z čoho možno vyvodiť,
že jeho finančná situácia je lepšia, ako ju prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, aj v
odvolacom konaní a vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
výrokoch podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd priznal úspešnej  navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania podľa § 142 ods. 1
O.s.p. v sume 245,15 €, ktorú zaviazal odporcu zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky v lehote do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu a náhradu hotových
výdavkov právneho zástupcu navrhovateľky, ktorý si uplatnil za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k
odvolaniu odporcu) s odkazom na ust. § 10 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. 237,34 €. Pri určení
odmeny vychádzal z tarifnej hodnoty veci z určeného výživného 120 € mesačne. Odvolací súd priznal
odmenu v plnej výške za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu odporcu) v sume 237,34



€ a režijný paušál v sume, v akej si ho uplatnil právny zástupca navrhovateľky 7,81 €, teda spolu trovy
právneho zastúpenia predstavovali 245,15 €. Právny zástupca navrhovateľky si uplatnil trovy právneho
zastúpenia v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z., preto odvolací súd priznal ich náhradu
vo výške uplatnenej právnym zástupcom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "43P/82/2012", "guid": "c41918fc-7dd8-4ea6-b972-66cc9d3687f1:dea7938a-e58f-4cf8-a40a-63ad58b0fca2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}