Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5CoE/86/2017 z 19. 12. 2017
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 19. decembra 2017, sp. zn. 5CoE/86/2017, ECLI:SK:KSTT:2017:2209218187.1
Krajský súd Trnava | 5CoE/86/2017 | ECLI:SK:KSTT:2017:2209218187.1 | 2017-12-19 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 223/1995 Z. z., § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 387 ods. 1 CSP, § 53 ods. 1 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f75557d-1bf0-4f83-bbdc-8b9b558ea846
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2209218187.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/86/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209218187
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2209218187.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martin Žovinca a sudcov Mgr.
Kristíny Ferencziovej a JUDr. Vladimíra Tencera, v exekučnej veci v prospech oprávneného: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. splnomocnencom: Tomáš Kušnír,
s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: Z. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Q. č. XX, vedenej
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie
68,94 eur a trov exekúcie, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 14. septembra 2012 č. k. 8Er/1194/2009-40, EX 6986/09u, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .
II. Povinnému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“) zastavil
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., (exekútorský úrad so sídlom
Záhradnícka 60, Bratislava)  na základe poverenia č. 5201 044784 zo dňa 7. septembra 2010. Toto
rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení §  41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2  §  58 ods. 1
E.p. (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 30. júna
2016), §  31 ods. 2 a ods. 3, §  45 ods. 1 až ods. 3 ZoRK (zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), §  23a ods. 1 a ods. 2 ZoOS (zákon č. 634/1992
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), §  1 ods. 1, §  2 písm. a) a
b), §  3 ods. 1 a ods. 2 ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy), § 53 ods. 1, ods. 3 a ods. 4
O.z. ( zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) ako aj
odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách  (ďalej len „Smernica“).V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ozrejmil, že
oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia
pohľadávky predstavujúcej sumu 87,17 eur s príslušenstvom voči povinnému na základe exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej
hospodárskej komore, s. r. o. rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským  dňa 29. apríla 2009 sp. zn.
EP 20316/09 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 21. mája 2010 a vykonateľnosť 25. mája 2010).
Nároky priznané v rozhodcovskom rozsudku vychádzali zo zmluvy o pôžičke č. 6856193680 zo dňa 9.
apríla 2004, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých je obsiahnutá
rozhodcovská doložka (bod VIII., písmeno o/), v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli zo Zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní
v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č.
510/2002 Z. z. o platobnom styku. Po vecnej stránke súd prvej inštancie vyslovil právny názor, že v danej
problematike šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom
exekučným titulom tu bol rozhodcovský rozsudok, ktorý podlieha preskúmavacej právomoci exekučného



súdu. Preskúmaniu súdom podliehajú žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom zistenie, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo
v rozpore s dobrými mravmi, má za následok povinnosť súdu žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť.
Po skonštatovaní dôvodnosti preskúmavania exekučného titulu sa potom súd prvej inštancie zaoberal
zákonnosťou samotnej rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá vo všeobecných zmluvných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
v ktorej si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť všeobecného súdu v zmysle
občianskoprávnych predpisov. Rozhodcovská doložka koncipovaná v posudzovanom znení  celkom
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
formulárovej zmluvy ovplyvniť. Mohol Zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podriadiť všetkým
Všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Zároveň vo výroku súd prvej inštancie uviedol,
že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením.
2. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. Poukázala na to, že súd v prejednávanej
veci prekročil rámec svojej preskúmavajúcej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázala
na § 35 ZoRK a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie
isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre
opätovné prejednanie veci. Ďalej poukázala na ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a z tejto úpravy
vyplýva, že súd vo veci exekúcie koná iba ako exekučný súd. Ak by exekučný súd  meritórne skúmal
súlad plnenia, ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok či je v súlade s hmotným právom pôsobil by
exekučný súd ako súd tretej inštancie, čo je neprípustné. Tento stav by bol zjavne v rozpore s platným
zákonom ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu. Poukázala na
I. US 5/02, US SR, tiež na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hutten-Czapska
proti Poľsku, § 168. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny
hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle
§ 45 ods. 1 ZoRK by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal za povinnosť niečo, čo by bolo v
rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre zastavenie je pritom
priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z
30.10.2009 sp. zn. 33Cdo/2675/2007). Tiež poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, ako aj
na rozsudky z 30.09.2003 K?bler, C224/01, Zb. s I-10239, bod 38; zo 16.03.2006 Kapferer, C-234/04,
Zb. s I-2585, bod 20; z 03.09.2009 Fallimento Olimpiclub, C-2/08, bod 22. Ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných
rozhodnutí. Nemožno teda vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach no neuplatnil si ich. Odvolateľka ďalej namietala, že do 31.12.2007 sa
vzťahovali ustanovenia          § 52 až 54 OZ, len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v
ôsmej časti OZ, ako aj zmluvy podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a
v zákone o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala
povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods.
1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych vzťahov
vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o
úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy o zmluve o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade
s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez
ohľadu na povahu účastníkov. Zároveň dala do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods.
4 písm. r) OZ, že cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, ak
by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v
rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá
za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Poukázala na to, že právna predchodkyňa
oprávnenej predložením rozhodcovskej zmluvy plnila povinnosť podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení neskorších predpisov a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 z
26.09.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozsudku exekučným súdom podľa § 45 ods. 1
písm. c) ZoRK sa vzťahuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore
s dobrými mravmi, pričom nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj



rozpor plnenia s dobrými mravmi. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil  na ďalšie konanie.
3. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v
znení účinnom od 1. júla 2016 - ďalej len „C.s.p.“), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362
C.s.p.), oprávnenou osobou - stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 C.s.p. a § 37 ods.
1 E.p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p. a § 44 ods. 2 E.
p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 ods. 1 a ods. 2, § 363
C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko nebola
potreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nebol tu ani dôležitý verejný záujem na prejednaní veci
na nariadenom pojednávaní (§ 385 C.s.p.)  a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1C.s.p.).
5. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi,
a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné :

6. Podľa § 9a ods. 1 E. p. (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom od 1. júla 2016) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku.
7. Podľa § 470 C.s.p., ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (čiže pred 1. júlom 2016).
8. Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na
to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský
rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré
trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159
O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.

9. Z  formy a obsahu  zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mala právna predchodkyňa oprávnenej už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce
sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť
ani neovplyvnil.

10. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod
definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase
uzavretie zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť,
že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1



OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a
nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa.

11. Keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právna predchodkyňa oprávnenej pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i
v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že  zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa
zaviazala poskytnúť právna predchodkyňa oprávnenej ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi
dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané,
že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č.
258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
12. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený  zmluvou o spotrebiteľskom
úvere je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z.  o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe
vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o  spotrebiteľských úveroch.
13. Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K tejto otázke súd prvého
stupňa zaujal rovnaké stanovisko.
14. V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.
1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
15. Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

16. Podľa  čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky
znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS,
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.
17. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu
právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný,



teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich
zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
18. ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný
súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho
dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného
znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť
výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej,
nečestnej podmienky.
19. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát
i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva
s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa
§53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu,
aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

20. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ
za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať
za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.
21. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi  zmluvy je v priamom rozpore s § 53 ods.
4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 10.10.2006) OZ
citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle
§ 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa
doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím
§ 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu,
závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
22. Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods.2
Exekučného poriadku zamietne.
23. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,



ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp.  exekučným titulom.
24. Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 262 ods. 1,
podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd, v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Následne, v druhom kroku, v súlade s ods. 2 citovaného ustanovenia C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Uvedené sa pritom analogicky, v súlade s
§ 9a ods. 1 E.p., uplatní aj na exekučné konania.

26. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).