Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/125/2014 z 25. 2. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. februára 2014, sp. zn. 5Co/125/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3112219333.1
Krajský súd Trenčín | 5Co/125/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3112219333.1 | 2014-02-25 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 220 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/03749442-881b-49ed-8d70-0975aa90cc82
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112219333.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/125/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112219333
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112219333.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: BL Telecom debt, s. r. o., so sídlom Šoltésovej
14, Bratislava, IČO: 45 535 108, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátka kancelária so
sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti odporcovi: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
D. XXX/XX, T., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Občianske združenie slovenských
spotrebiteľov AZ, so sídlom Petrovská 10, Skalica, IČO: 42 264 154, zastúpený: JUDr. Jozef Kemp,
advokát so sídlom Nám. Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 997,57 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/218/2012 - 51 zo dňa 12.
septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporcu   m e n í   tak, že vedľajší účastník         n e m á   právo na
náhradu trov konania.

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia navrhovateľovi sumu 499,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 206,92 Eur od 06.08.2009  do zaplatenia,  zo sumy 196,61 Eur od 06.09.2009
do zaplatenia, zo sumy 94,47 Eur od 06.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 1,66 Eur od 06.11.2009 do
zaplatenia a v zostávajúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov
nemá právo na ich náhradu, zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 0,30 Eur k rukám jeho právneho zástupcu
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil poukázaním
na ust. § 42 ods. 1, § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, ust. § 52
ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4, § 53a ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. a ust. § 115a ods. 2 O.s.p., založil na tom skutkovom
základe, že dňa 16.04.2007 uzavrel odporca s právnym predchodcom navrhovateľova spoločnosťou T-
Mobile Slovensko, a.s. zmluvu o pripojení v zmysle ust. § 43 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických
komunikáciách v znení dodatku k Zmluve o pripojení zo dňa 21.05.2009, predmetom ktorej bolo
poskytovanie elektronickej komunikačnej služby. Odporca sa zaviazal službu riadne odoberať a platiť
za ňu včas poplatky dohodnuté v aktuálnom Cenníku, zároveň mu bol predaný mobilný telefón Nokia
N95 8GB variant za akciovú cenu 1,- Eur vrátane DPH. V Dodatku k zmluve o pripojení za žalovaný
zaviazal zotrvať v záväzkovou vzťahu s právnym predchodcom žalobcu po dobu 24 mesiacov a na
zmluvnej pokute 497,91 Eur  s DPH.  Dňa  15.07.2010 bola odporcovi vystavená faktúra č. 7006639689,
splatná dňa 05.08.2010  na sumu 497,91 Eur, dňa 15.07.2009  faktúra č. 7906475894,  splatná dňa
05.08.2009 na sumu 206,92 Eur, dňa 15.08.2009  faktúra č. 790750165, splatná dňa 05.09.2009 na
sumu 196,61 Eur, dňa 15.09.2009 faktúra č. 7908537253, splatná dňa 05.10.2009 na sumu 94,47 Eur,
dňa 15.10.2009 faktúra č. 7909599711, splatná dňa 05.11.2009 na sumu 1,66 Eur,  ktoré odporca



neuhradil. Predmetný zmluvný vzťah súd prvého stupňa posúdil ako vzťah spotrebiteľský podľa ust. §
52 Občianskeho zákonníka a mal za preukázané, že zmluvné podmienky (zhodného obsahu Dodatku
zmluvy o pripojení spoločnosti T-Mobile), na základe ktorých si navrhovateľ uplatňuje svoj nárok, už
boli vyhlásené za neprijateľné rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 4C/162/2011 - 28 zo dňa
06.12.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 16Co/32/2012 zo dňa 15.03.2012, v
dôsledku čoho súd prvého stupňa nemohol právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 497,91 Eur
vrátane úroku z omeškania navrhovateľovi priznať a návrh v tejto časti zamietol.  V zostávajúcej časti
nároku na zaplatenie zostatku dlhu súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Odporca
sa zmluvne zaviazal platiť právnemu predchodcovi navrhovateľa za poskytnuté služby dohodnutú cenu,
pričom z ceny poskytnutých služieb, ktoré spoločnosť T-Mobile Slovensko vyúčtovala odporcovi vyššie
uvedenými faktúrami v celkovej sume 499,66  Eur  (vrátane poplatkov za oneskorenie platby 3x 1,66 Eur)
však odporca neuhradil v lehote splatnosti jednotlivých faktúr nič. Pohľadávka na zaplatenie uvedenej
ceny za poskytnuté služby proti odporcovi bola preukázateľne právnym nástupcom vyššie menovanej
spoločnosti postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok na navrhovateľa, ktorý sa v súlade s ust. §
80 písm. c) O.s.p. domáhal, aby súd prvého stupňa rozhodol o splnení povinností, ktoré odporcovi
vyplývajú z uzatvorenej zmluvy - záväzkového vzťahu medzi účastníkmi,  a to konkrétne povinnosti
zaplatiť cenu poskytnutých služieb. Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa odporcu zaviazal na
zaplatenie uplatnenej ceny služieb vo výške 499,66 Eur vrátane poplatkov za upomienku, nakoľko mal
za preukázané, že v čase ich vyúčtovania evidoval navrhovateľ voči odporcovi splatnú a neuhradenú
pohľadávku za poskytnuté služby. Keďže odporca v stanovenej lehote splatnosti jednotlivých faktúr
nezaplatil navrhovateľovi dlžnú cenu služieb, dostal sa s plnením svojho peňažného dlhu do omeškania
a navrhovateľovi vzniklo právo požadovať od neho v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení aj
úrok z omeškania z každej jednotlivej fakturovanej dlžnej sumy a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti
jednotlivých faktúr. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
s poukazom na to, že navrhovateľ ani odporca nemali v konaní plný úspech a o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporcu bolo rozhodnuté rovnako v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p..
Keďže vedľajší účastník bol v konaní úspešný v 49,90 % (neúspešný v 50,10%), súd prvého stupňa
mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 0,2 % (50,10% - 49,90%), čo z uplatnených trov právneho
zastúpenia vo výške 138,26 Eur (2 úkony právnej služby po 61,41 Eur  + 1x paušálna náhrada 7,63 Eur
+ 1x paušálna náhrada 7,81 Eur), predstavovalo sumu 0,30 Eur.

Proti tomuto rozsudku, jeho výrokovej časti, ktorou súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania vo výške 0,30 Eur, podal v zákonnej
lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcu náhradu trov konania neprizná a zároveň ho zaviaže nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho
konania v celkovej výške 46,22 Eur. Mal za to, že súd prvého stupňa priznal náhradu trov právneho
zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi vychádzajúc z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. V prvom rade zdôraznil, že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho
účastníka je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať a v danej
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. februára 2013, sp. zn. 3Cdo 188/2012.
Zároveň uviedol, že na vyriešenie otázky procesného postavenia subjektov, ktorí sa zúčastňujú konania,
nie je možné aplikovať domnienku v zmysle ust. § 101 ods. 3 O.s.p.. Ďalej dôvodil, že jedným z
predpokladov potrebných na vznik nároku na náhradu trov konania je aj účelnosť trov vynaložených na
uplatnenie alebo bránenie práva, pričom v prejednávanej veci nepovažuje trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka za nevyhnutne potrebné na účelné bránenie práva, v súvislosti s čím spomenul
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. apríla 2012, sp. zn. 17Co/91/2012, uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. júna 2013, sp. zn. 5Co/375/2013 a uznesenie zo dňa 25. júna
2013, sp. zn. 9Co/375/2013. Poukázal na to, že združenie je založené za účelom ochrany spotrebiteľov,
pričom výkonom ochrany spotrebiteľských práv združenie napĺňa svoje vlastné poslanie. Zámerom
zákonodarcu pre zvýhodnenie takejto skupiny občianskych združení pre ostatnými bolo umožnenie, aby
mohli vzhľadom na ich odbornú pripravenosť bez potreby právneho zastúpenia zastupovať spotrebiteľov
a chrániť ich práva a záujmy v konaní, z čoho vyplýva, že združenie by malo disponovať takým
personálnym substrátom, ktorý je schopný poskytnúť právne služby a s prehľadom sa orientovať
v oblasti spotrebiteľského práva. V danej súvislosti zdôraznil, že nespochybňuje ústavne zaručené
právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, avšak spochybňuje účelnosť vynaložených trov na
právne zastúpenie ako subjektu odborne spôsobilého, znalého danej problematiky, a z toho dôvodu



aj zákonom privilegovaného subjektu v otázke vstupu do konania. Ďalej uviedol, že sám vedľajší
účastník v konaní neposkytoval ochranu práv odporcovi ako spotrebiteľovi, keďže právna pomoc bola
odporcovi poskytnutá advokátom, za služby ktorého žiada vedľajší účastník priznať trovy právneho
zastúpenia. Vzniknuté trovy na strane vedľajšieho účastníka považoval za účelové a konštatoval, že ide
len o hromadný vstup združení na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka do súdnych konaní,
pričom do sporov vstupujú automaticky zastúpené právnym zástupcom bez predchádzajúcej vedomosti
o konkrétnych okolnostiach sporu. V závere zdôraznil, že vedľajší účastník vo svojej argumentácii
poukázal iba na ustanovenia a rozhodnutia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, na ktoré je súd povinný
prihliadať ex offo, teda nezávisle od účasti spotrebiteľského združenia ako vedľajšieho účastníka
na strane odporcu. V uvedenom zmysle vedľajší účastník do konania nepriniesol žiaden prínos a
nepoukázal na inú skutočnosť, na ktorú súdy nemajú povinnosť prihliadať z úradnej povinnosti.

K podanému odvolaniu sa vyjadril vedľajší účastník na strane odporcu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť a zaviazať
navrhovateľa povinnosťou zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho
konania za jeden úkon právnej služby spolu s režijným paušálom v celkovej výške 38,75 Eur. Mal za to,
že zmysel vedľajšieho účastníctva sa v predmetnom konaní naplnil, keďže odporcovi spotrebiteľovi bola
poskytnutá skutočná pomoc v spore. Čo sa týka dôvodnosti náhrady trov právneho zastúpenia, poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/177/2013 - 61 zo dňa 28. októbra 2013. Zdôraznil,
že judikatúra Európskej únie nevidí žiadny dôvod na neposkytnutie právnej ochrany aj právnickej
osobe, pričom procesná aktivita vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní evidentne súvisela s
ochranu spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri zvyšovaní kvality života spotrebiteľov. Takýmto
prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno poprieť
aj jeho sankčnú povahu. Považoval za nevyhnutné uviesť, že navrhovateľ naďalej používa zmluvnú
podmienku právoplatne určenú za neprijateľnú a nielenže tak porušuje zákonný zákaz používania tejto
klauzuly, ale takého konanie je aj na úkor kvality a očisty verejného života. Občiansky súdny poriadok
v ust. § 24 umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí,
pričom takýmto zástupcom môže byť i advokát. Na záver konštatoval, že navrhovateľ sa vo svojom
odvolaní snaží o presadenie diskriminačnej zásady, v zmysle ktorej vedľajší účastník nemá mať právo
na náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko je združením založeným za účelom ochrany spotrebiteľa,
pričom navrhovateľ si bez akýchkoľvek pochybností uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v
plnom rozsahu, a to aj napriek skutočnosti, že predmetom jeho podnikateľskej činnosti je aj činnosť
podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane
odporcu zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p.. O odvolaní vedľajšieho účastníka rozhodol bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p..

Odvolaním navrhovateľa bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku o náhrade trov
konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním
napadnutú časť rozsudku a rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti ostal právoplatný a
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ namietal, že napadnutý výrok rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci sa navrhovateľ návrhom na začatie konania,
doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.07.2012, domáhal zaplatenia istiny vo výške 997,57 Eur s
príslušenstvom, pričom súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 11C/218/2012 - 51 zo dňa 12. septembra



2013 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia navrhovateľovi
sumu 499,66 Eur spolu s príslušenstvom v zákonnej výške. Z uvedeného tak vyplýva, ako správne
vyhodnotil i súd prvého stupňa, že úspech navrhovateľa v konaní predstavuje 50,10 % (499,66 Eur z
uplatnených 997,57 Eur), tomu zodpovedajúci úspech odporcu a vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4 O.s.p. aj
vedľajšieho účastníka na strane odporcu, predstavuje 49,90 %. Odvolaciemu súdu však nie je zrejmé, na
základe čoho v nadväznosti na správne zistenie pomeru procesného úspechu a neúspechu súd prvého
stupňa zaviazal navrhovateľa, účastníka v konaní úspešného v nadpolovičnom rozsahu, povinnosťou
zaplatiť trovy konania vedľajšieho účastníka vystupujúceho v konaní na strane účastníka, ktorý bol vo
väčšom rozsahu (i keď v tomto prípade v zanedbateľnej miere) v konaní neúspešný. V uvedenom smere
považuje odvolací súd právne posúdenie súdu prvého stupňa za nesprávne, hoci z iných dôvodov, než
ktoré vo svojom odvolaní namietal navrhovateľ, ktorý rovnako ako v obdobných spotrebiteľských veciach
spochybňoval prostredníctvom riadneho opravného prostriedku samotnú účasť vedľajšieho účastníka
v konaní, jeho odbornosť, účel a prínos jeho vstupu do konania a celkovú účelnosť uplatnených trov
právneho zastúpenia.

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspech v
konaní treba chápať v procesnom zmysle, teda v závislosti od výsledku súdneho sporu. Navrhovateľ má
procesný úspech v plnom rozsahu vtedy, keď súd v plnom rozsahu vyhovie jeho návrhu vo veci samej
a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. O plný úspech odporcu ide vtedy, keď súd návrh v
celom rozsahu zamietne.

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (ust. § 142 ods. 2 O.s.p.). V zmysle tohto ustanovenia
majú účastníci v prípade čiastočného úspechu v konaní (v závislosti od pomeru úspechu) právo na
pomernú náhradu trov konania. Ak je však pomer ich úspechu a neúspechu v konaní v zásade rovnaký,
súd rozhodne, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z
výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. 3 O.s.p.). Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady
zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu
trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch: (i) ak účastníkov neúspech v
pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, (ii) ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku a (iii) ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 M Cdo 14/2009 zo dňa 5. augusta 2010).

Po dôkladnom preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa o trovách konania
vedľajšieho účastníka rozhodol podľa správneho ustanovenia, príslušný právnu normu však nesprávne
aplikoval, keď v konečnom dôsledku zaviazal povinnosťou nahradiť trovy konania nesprávneho
účastníka, ktorý bol v konaní procesne úspešnejší. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pomer
úspechu a neúspechu navrhovateľa a odporcu v prejednávanej veci (50,10% ku 49,90%) predstavuje
exemplárny prípad, ktorého riešenie zákonodarca predvídal v ust. § 142 ods. 2 druhá časť vety O.s.p..
Uvedený pomer úspechu a neúspechu možno podľa odvolacieho súdu považovať v zásade za rovnaký,
preto bolo v danej veci na mieste rozhodnúť o trovách konania vedľajšieho účastníka analogicky vo
vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania účastníkov. Keď týmto pre v zásade rovnaký pomer procesného
úspechu a neúspechu v konaní súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal konštatujúc, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov, nemožno uvažovať o priznaní náhrady trov konania ani
vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na niektorej procesnej strane. Ak by aj súd prvého stupňa chcel
tento zanedbateľný rozdiel v miere procesného úspechu a neúspechu účastníkov konania premietnuť do
svojho rozhodnutia o náhrade trov konania, musel by touto povinnosťou zaviazať odporcu a vedľajšieho
účastníka na strane odporcu, teda procesnú stranu neúspešnú vo väčšom rozsahu (50,10% - čo zároveň
prestavuje úspech navrhovateľa).



Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti rozhodnutia o náhrade trov
konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu a o trovách konania vedľajšieho účastníka rozhodol
s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p., vychádzajúc zo skutočnosti, že pomer procesného úspechu
a neúspechu účastníkov konania možno považovať v zásade za rovnaký, tak, že vedľajší účastník na
strane odporcu nemá právo na náhradu trov konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p. a z dôvodu hodného osobitného zreteľa navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval odvolací súd skutočnosť, že k zmene
rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov vedľajšieho účastníka na strane odporcu viedli iné
dôvody, než tie, ktoré navrhovateľ špecifikoval vo svojom odvolaní zo dňa 25.10.2013. V predmetnom
opravnom prostriedku nenamietal základné procesné pochybenie súdu prvého stupňa pri rozhodovaní
o náhrade trov vedľajšieho účastníka, ktorému bola táto náhrada priznaná napriek jeho prevažnému
neúspechu v konaní, v dôsledku čoho si možno položiť otázku, či sa navrhovateľ vôbec dostatočne
oboznámil s charakterom rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka,
berúc taktiež do úvahy odbornosť, ktorú by malo garantovať jeho právne zastúpenie v prebiehajúcom
konaní. Preto zohľadniac skutočnosť, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v
napadnutej časti síce v prospech navrhovateľa, avšak z iných, ako ním uvádzaných dôvodov, ako aj
určitú všeobecnosť formulácie podaného opravného prostriedku, odvolací súd dospel k záveru, že trovy
odvolacieho konania navrhovateľovi nemožno z dôvodu hodného osobitného zreteľa priznať. V danej
súvislosti odvolací súd vychádzal aj z toho, že uloženie povinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi
trovy odvolacieho konania by nebolo v tomto prípade spravodlivé, keď charakter zmeny prvostupňového
rozhodnutia nemožno považovať za jednoznačný úspech navrhovateľa v odvolacom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie    n i e      j e     p r í p u s t n é .