Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/280/2011 z 27. 12. 2011 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. decembra 2011, sp. zn. 25Co/280/2011, ECLI:SK:KSNR:2011:4107208377.1 Krajský súd Nitra | 25Co/280/2011 | ECLI:SK:KSNR:2011:4107208377.1 | 2011-12-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, Ostatné Citované ustanovenia: § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 7 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3634fb36-a1a9-4dc5-9fb0-0562e9ae116a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2011:4107208377.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/280/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107208377
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2011:4107208377.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom
Nitra, Hradné nám. 7, zast. JUDr. Svoradom Petruškom, advokátom so sídlom Nitra, Kupecká 18, proti
odporcovi: SR- Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, o vydanie nehnuteľností,
o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 10. 2011 č. k. 9C/118/2007-103,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania p o
t v r d z u j e.

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vydať navrhovateľovi
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Nitre, kat. úz. D. a to parc. č. 2430- orná pôda o výmere 350 m2 a parc.
č. 2431- orná pôda o výmere 10.000 m2, ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 128/2006 zo dňa
23. 06. 2006 overený Správou katastra Nitra dňa 30. 06. 2006, pričom geometrický plán č. 128/2006 tvorí
neoddeliteľnú súčasť rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
navrhovateľ sa výzvou zo dňa 11. 04. 2006 adresovanou odporcovi domáhal vydania nehnuteľnosti v
zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., a to parc. č 2340 a 2341, ktoré vznikli z pôvodnej pozemno-
knižnej parcely č. 749/1 evidovanej v PK vložke č. 1300 v kat. úz. D. odpísanej z PKV č. 4 z dôvodu,
že táto prešla do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. c) vyššie uvedeného zákona. Rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu v Nitre č. 2006/02746 zo dňa 24. 04. 2006 dal úrad súhlas so zmenou
nepoľnohospodárskej pôdy na poľnohospodársku- orná pôda, a to k parc. č. 2430 a 2431, pričom súhlas
s predmetnou zmenou druhu pozemku vyjadrila i pôdna služba. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. §
2 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. c) a § 4 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam,
dôvodiac, že podľa LV č. XXXX, kde je zapísaná v registri E parcela č. 749/1 ako orná pôda, z ktorej boli
odčlenené parcely, ktoré sú predmetom sporu a ktoré boli zamerané geometrickým plánom, je odporca
správcom týchto nehnuteľností. V tomto smere tvrdenia odporcu o tom, že sa stal správcom týchto
nehnuteľností až v roku 2009 označil za nekorešpondujúce s jeho vyjadreniami k výzve navrhovateľa a
s listom navrhovateľa zo dňa 31. 07. 2006, v zmysle ktorého bola správcom k 01. 01. 1970 Slovenská
poľnohospodárska univerzita, ktorej bol poskytnutý pozemok - parc. č. 2431 a k nemu príjazdová cesta
č. 2340 na zriadenie Agrometerologickej stanice, ktorá bola neskôr zrušená. Vychádzajúc z výsledkov
vykonaného dokazovania mal za to, že správcom nehnuteľnosti bol v čase výzvy navrhovateľa odporca,
ktorý ako držiteľ sporných nehnuteľností je v zmysle reštitučného zákona povinnou osobou. Dospel
k záveru o splnení podmienok v intenciách ust. § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 161/2005 Z. z., v zmysle
ktorého sa vracia vlastnícke právo k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu. Z vyššie
uvedených dôvodov preto návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol



podľa § 151 ods. 7 OSP tak, že plne úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške
100 %.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, len v časti týkajúcej sa náhrady
trov konania. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, prípadne zmeniť a navrhovateľovi nepriznať
náhradu trov konania. Dôvodil, že konanie má vadu a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pre súdom. S poukazom na ust. § 157 ods. 2 OSP konštatoval, že z odôvodenia rozhodnutia nevyplýva,
akými úvahami sa súd pri rozhodovaní o trovách konania riadil a ako sa vysporiadal s prípadnou
aplikáciou ust. § 150, prípadne ust. § 143 OSP. Opierajúc sa o judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ako i o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva mal za to, že rozhodnutím súdu
prvého stupňa došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Rovnako tak namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvého stupňa
nerozhodol o trovách konania podľa § 150 OSP. V tejto súvislosti poukázal na charakter reštitučného
zákona a výnimočnosť charakteru predmetného konania, opierajúc sa o rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre zo dňa 17. 03. 2010 č. k. 25Co/75/2009. Aplikáciu ust. § 150 OSP podporne zdôraznil i ust.
§ 8 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého konanie súvisiace s vydaním nehnuteľných vecí
podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych poplatkov a úhradu nákladov
spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností zabezpečí štát. V tejto súvislosti uviedol,
že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné konania sú oslobodené od poplatkov a uplatňovanie
zmiernenia majetkovej krivdy nemá finančne zaťažiť oprávnenú osobu, nebolo by spravodlivé požadovať
od neho náhradu trov konania.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212
ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

V danej veci predmetom konania bol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal vydania
nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D., zapísaných v pozemno - knižnej vložke č. 1300, a
to v zmysle geometrického plánu č. 128/2006 parc. č. 2340 - orná pôda o výmere 350 m2 a parc.
č. 2341 - orná pôda o výmere 1ha. Svoj nárok vyvodzoval zo zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam. Pre absenciu odvolania účastníkov konania proti časti, v ktorej súd návrhu
navrhovateľa vyhovel, táto nadobudla právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania takto zostala
odporcom odvolaním napadnutá časť, týkajúca sa náhrady trov konania, ktorou súd podľa § 151 ods. 7
OSP priznal plne úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 100 %.

Podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 OSP je zrejmé, že občianskoprávne konanie je
ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok konania, ktorá sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov
sporového konania. Účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých
trov konania vynaložených na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, pričom miera úspechu vo veci
závisí od vzťahu výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci samej k žalobnému petitu. Výnimku
z práva na náhradu trov konania podľa pomeru úspešnosti predstavuje ustanovenie § 143 OSP, podľa
ktorého odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi,
ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania, prípadne ustanovenie § 150
OSP, podľa ktorého súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti nemusí priznať, ak sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa.



Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených záverov dospel k záveru
o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej
sa náhrady trov konania, keď súd prvého stupňa plne úspešnému navrhovateľovi v konaní priznal
náhradu trov konania vo výške 100 %. Takýto postup súdu je plne súladný s ustanovením § 151
ods. 7 OSP umožňujúce súdu vysloviť vo výroku rozhodnutia, v akom zlomku, prípadne v akom
percente sa účastníkovi priznáva náhrada trov konania. V takomto prípade súd vyčísli trovy konania v
samostatnom uznesení, ktoré vydá až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Odvolací
súd reagujúc na námietku odporcu vo svojom odvolaní ohľadne aplikácie ust. § 150 OSP uvádza,
že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy len za
splnenia všetkých predpokladov na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí
však ísť o výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež
na okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Použitie uvedeného
ustanovenia musí totiž vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia nemožno odôvodniť
len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku. Preto ak odporca
namieta, že výnimočnosť charakteru predmetného konania a charakter samotného reštitučného zákona
je dôvodom na aplikáciu ust. § 150 OSP, nemá jeho tvrdenie oporu vo výklade tohto ustanovenia.
Rovnako tak nemá oporu ani v relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov, z ktorej nevyplýva, že
dôvody hodné osobitného zreteľa je možné bez ďalšieho spájať iba s existenciou reštitučného zákona.

Cieľom zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam je aspoň čiastočne zmierniť
následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností,
spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Pri jeho
aplikácii je preto potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má byť
aspoň čiastočne kompenzovaná. Preto pri plnom úspechu účastníka konania, je potrebné mu priznať
náhradu účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. Naviac samotné konanie nemuselo byť, ak by odporca pred začatím súdneho konania
naplnil požiadavku vyššie uvedeného zákona. Takýto záver je plne súladný i s nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 21. 10. 2010 sp. zn. I. ÚS 248/2010, v ktorom ústavný súd i vo vzťahu k
odporcom argumentačne podporenými rozhodnutiami zaujal stanovisko, v zmysle ktorého, ak sa súd
pri rozhodovaní o trovách konania obmedzí len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu ust. § 150
OSP je skutočnosť, že oprávnená osoba si uplatnila zákonné právo na vrátenie vlastníctva prezumované
jej zákonom č. 161/2005 Z. z., postupuje tak v rozpore so zákonom, čím porušuje právo navrhovateľa
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu
spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Pokiaľ súd prvého stupňa preskúmavaným rozhodnutím priznal navrhovateľovi náhradu trov konania,
rozhodol tak vecne správne a v súlade s vyššie uvedenými závermi a citovanou právnou úpravou.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ návrh v tomto smere v odvolacom konaní nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.