{"guid": "156ef85a-b89f-4637-bcdc-2b90f86ba501:3226cffa-fef5-4fac-8bf0-41893cd67052", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1", "spisova_znacka": "9Co/304/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/304/2015 z 16. 9. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 16. septembra 2015, sp. zn. 9Co/304/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1", "identifikacne_cislo": "1111244603", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Magdaléna Želinská", "sudca_id": 60, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-magdalena-zelinska-60", "datum_vydania": "2015-09-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3226cffa-fef5-4fac-8bf0-41893cd67052", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/304/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244603
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244603.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: J.
D., E.. XX.XX.XXXX, I. A. XX, Ž., zastúpený: Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s.r.o., so
sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody 2.909,46,- € s
príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
08.12.2014 č. k. 12C/192/2011-197 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.03.2015
č. k. 12C/192/2011-234, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach    p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24.03.2015 č. k. 12C/192/2011-234   p
o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči  odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 2.909,46,- € s príslušenstvom predstavujúcej náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len \"Družstvo\") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len \"obchodník s CP\"). Ďalej prvostupňový súd zamietol
návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1, 2, § 9 ods.1,
2,  § 15 ods.1, § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci , keď poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu a na to, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ bol členom družstva, pričom požiadal o zrušenie členského
podielu a Družstvo vystavilo navrhovateľovi  zmenku so splatnosťou na videnie.  Uznesením Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010, bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený
konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený A.. A. P. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie
pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľ si formou prihlášky prihlásil voči
Družstvu pohľadávku, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a navrhovateľ
sa obrátil na súd incidenčnou žalobou na určenie oprávnenosti jej pohľadávky, konanie je vedené na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Cbi 377/2011 a nie je právoplatne skončené.



Prvostupňový súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v tomto štádiu konania navrhovateľ
nepreukázal vznik škody. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už
podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v  právnom
vzťahu a z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe
vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ si síce uplatnil formou prihlášky v konkurze vyhlásenom na majetok
Družstva pohľadávku voči Družstvu, avšak v čase rozhodovania súdu (ktorý čas je rozhodujúci pre
posúdenie veci v zmysle § 154 O.s.p.) nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči
Družstvu. V prvom rade, oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní formou prihlášky
voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3Cbi 377/2011 (konanie o
incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu - pozn. súdu). Zároveň, z vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva vyplýva, že  konkurzné konanie nie je právoplatne
skončené, keď je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými
nárokmi z odporovateľných úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia
úpadcu uspokojení na úkor ostatných, ďalšie nároky sú tie, ktoré si úpadca uplatňuje voči SR - Národnej
banke Slovenska, SR - Garančnému fondu investícií, voči poisťovni  AIG Europe, členom predstavenstva
Družstva, obchodníkovi s cennými papiermi, a okrem toho, vedie i konania za účelom prinavrátenia
majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý
bol v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými úkonmi. Je teda
zrejmé, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v
záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v
prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol
súd v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi  škoda,
ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči
štátu (§ 19 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ak teda neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom
nároku navrhovateľa na jeho náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. Prvostupňový súd ešte poukázal
na to, že pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.
29Cdo 4968/2009,  nemožno ho na daný prípad aplikovať, a to práve z dôvodu, že so zreteľom i na
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva (úpadcu), je zrejmé, že konkurzné konanie nie je
doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti
uspokojenia pohľadávky navrhovateľa ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa v prebiehajúcom
konaní domáha náhrady škody.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že i napriek tomu, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody ako
majetkovej ujmy ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu. V
prvom rade uviedol, že navrhovateľ v žalobe riadne nešpecifikoval v čom konkrétne mal spočívať
nesprávny úradný postup odporcu vo vzťahu k jeho osobe, keď neuviedol akým konkrétnym konaním
alebo nekonaním mal odporca porušiť konkrétne povinnosti, akú konkrétnu činnosť zanedbal a mal
vykonať, neuviedol ani v akom období sa mal dopustiť prípadnej nečinnosti alebo prieťahov v konaní,
všetko vo väzbe na jeho osobu a vznik majetkovej ujmy. V priebehu konania doplnil žalobu, v ktorom
mal špecifikovať nesprávny úradný postup odporcu z vecného a časového hľadiska; súd preto z
tejto špecifikácie vychádzal. Nesprávny úradný postup odporcu mal podľa navrhovateľa spočívať v
1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti
Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa



24.08.2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu.
Pri skúmaní existencie navrhovateľom tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu prvostupňový
súd uviedol, že sa stotožnil s tvrdeniami uvedenými odporcom vo vyjadrení k doplneniu žaloby, ktoré
považoval za relevantné vo veci. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z.
v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu
investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie
oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č.
566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od
01.06.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001
Z.z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa
údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových
hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu
investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok
Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť
a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka
Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom
uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán
Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície
nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv
zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu
poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.);
Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.
Družstvo až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi,
nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v
činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do
06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti (ako sa mylne domnieval navrhovateľ - pozn. súdu), pretože zo žiadnych ustanovení
zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa
vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z.z.- pozn. súdu). Národná
banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície.
Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť
Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona
č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č.
566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku
odstránené a konanie bolo zastavené.  Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom
a súd v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007,
prvostupňový súd uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu, a nie
obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len
Družstvu, a nie navrhovateľovi. Navrhovateľ totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení
portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len
jeho účastníkom. Ako súd uviedol vyššie dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom
č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu
podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku



konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu
neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka
Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila
nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom
období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície
sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka
Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2, ods. 2 Ústavy
SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a
nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa
24.08.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Národná banka Slovenska v danom
období (po 24.08.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať
predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia  použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01.06.2010.

A napokon pokiaľ ide o nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, prvostupňový súd mal za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s
argumentáciou navrhovateľa, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane navrhovateľa. Zároveň súd poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých
rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 08.01.2008, č. OPK
9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé,
že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej
povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž
ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo
veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo
inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta,
prípadne sankcia uložiť.  Naviac, bol súd prvého stupňa toho názoru, že vzhľadom na záväzkový
vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo
primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby
zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností  a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto
smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člena Družstva
mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady
\"práva patria bdelým\" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných
práv súvisiacich s Družstvom.

Sumarizáciou vyššie uvedeného súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie
ktorej je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď
nepreukázal vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa preto posúdil nárok
navrhovateľ ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce
sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi, ktoré založil do súdneho spisu
navrhovateľ, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval, nakoľko
predmetom konania nebol nesprávny úradný postup odporcu pri výkone dohľadu nad obchodníkom s
cennými papiermi.

S poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku ďalej
zamietol návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že tento návrh nie je dôvodný. V prvom rade
mal súd prvého stupňa za to, že v prejednávanej veci rozhoduje ako súd prvého stupňa, navrhovateľ
nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie, a preto nie je konajúci súd povinný obrátiť sa
so žiadosťou na Súdny dvor Európskej únie a iniciovať tak prejudiciálne konanie o nastolených otázkach.
Zároveň bol súd prvého stupňa toho názor, že nie je ani dôvod na navrhovateľom navrhovaný postup
súdu, keďže odpovede na prejudiciálne otázky navrhovateľa nie sú podľa mienky súdu prvého stupňa
potrebné na rozhodnutie o veci.



O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal,
nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti zmenil, návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania,
alternatívne žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní súdu prvého stupňa vytkol, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; jeho  rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná
banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp
právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa
spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska
ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade
takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky
Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na ňu  z hľadiska stability a ochrany
investície spoľahol. Argument, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za
obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v
rámci zásady \"právo patrí bdelým\", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol \"bdelý\" s tým, že mu
nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými
papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k
dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a
podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods.
1 Zákona o cenných papieroch (platného v  tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak  -
preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky
Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách,
ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty
a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka U.. Y. O., T..
preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta,
a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi,
t.j. že  Družstvo malo všetky peňažné prostriedky  získané od navrhovateľov investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po
zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po  vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše
či už členom predstavenstva alebo konateľom U.. P. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.



Navrhovateľ poukázal tiež na to, že  Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a
napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre
Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto
rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o
cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo
celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi
alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti navrhovateľom vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a
ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázal ďalej  na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska a
v prípade družstva dokonca od roku 2007 až do roku 2011.

Navrhovateľ  ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené  boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného  vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).

Navrhovateľ mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a
nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa
v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na
konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009). Tvrdil, že vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil
správu o stavu konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, navrhovateľ
mal za to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vzhľadom na zistený skutkový stav.
Navrhovateľ zastával názor, že škoda na jeho strane v čase rozhodovania súdu existovala, tak ako
to vyplýva zo správy o stave konkurzu, ako aj z výpovede správcu konkurznej podstaty. S poukazom
na vyššie uvedené naviac uviedol, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z osobitných predpokladov tejto zodpovednosti.

Záverom svojho odvolania navrhovateľ poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31.
januára 2012, sp. zn. 6MCdo 11/2010 a  na to, že  zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania
neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom
pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, podaním osobne podaným na súdu prvého
stupňa dňa 01.04.2015 (č. l. 239 spisu). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v



napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdil. V predmetnom vyjadrení uviedol, že súd prvého
stupňa pri konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných
súdnych konaní a v konečnom  dôsledku mal v spise k  dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce
písomné listinné dôkazy, či už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti
mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla
2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení
zopakoval svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam
týkajúcim sa daného prípadu a uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie
nároku voči družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní
listinných dôkazov uviedol,  že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní
presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 2  O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a  § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Zákon  č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta
tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu \"nesprávny úradný postup\" vyplýva, že vo všeobecnosti
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície  v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z.  bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až
od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,  žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad
nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej
právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130
zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho,
že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013;  § 126 až



130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným
dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa  o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti  - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa,  ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ  vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona  vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si  ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom,  spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania;  zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný  rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým  odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa  nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom  v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len  v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.



Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.  č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval
navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka
náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho  Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok
sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do
úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného  rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,  že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle,  že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky navrhovateľa  nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa i v tom , že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.

K námietke navrhovateľa, že  listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku   odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že
návrh na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu boli  vzájomne
účastníkom  súdom prvého stupňa  doručované pred pojednávaním nariadeným  na prejednanie veci
samej. Zo zápisnice z  pojednávania súdu nariadeného na deň 8.12.2014 jednoznačne vyplýva, že
listinné dôkazy resp. obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v predmetnom spise a obsah všetkých
písomných vyjadrení navrhovateľa a odporcu doložených v priebehu konania boli súdom prvého stupňa
riadne oboznámené. Uvedené znamená, že navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého
stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností
spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania.

Napadnutým uznesením č. k. 12C/192/2011-234 zo dňa 24.03.2015 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od právoplatnosti predmetného uznesenia zaplatil súdny
poplatok za odvolanie v sume 20,- € s poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ, a to s odkazom na
ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., domáhajúc sa, aby odvolací súd  napadnuté uznesenie zrušil a konanie
o vyrubení súdneho poplatku zastavil. Namietal, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti
Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o



zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, konanie
ktoré sa začalo do 30. 09. 2012, a na ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia
súdneho poplatku ex lege, týkajúce  sa všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch,
teda aj poplatku uvedeného v položke 7a.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava I (súdu prvého stupňa) č. k. 12C/192/2011-234 zo dňa 24.03.2015 nie je dôvodné.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit.  zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s
účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20,-€  (položka č. 7a sadzobníka; od 01.10.2012). Z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).

V súdenej  veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30.12.2011 domáhal náhrady
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 08.12.2014 súdom prvého
stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ podaním osobne podaným na súd prvého stupňa dňa 21.01.2015 podal
proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom  od
01.10.2012  nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania,
dovolania  sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu
podania poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 (v prejednávanej
veci podal navrhovateľ odvolanie dňa 21.01.2015) vznikla mu povinnosť zaplatiť poplatok za podané
odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška
poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu
na začatie konania (po 01. 10. 2012).

Bezvýznamné z aspektu  právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie
konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona
podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 21.01.2015 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací súd podľa § 219 ods. 1
a 2  O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 12C/192/2011-234 zo dňa 24.03.2015 ako
vecne správne potvrdil.



O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi  ich náhradu nepriznal pretože v zmysle  § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/192/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 452, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}, {"guid": "38936828-60ce-4b1c-8f3e-7b29cae24952:f879a5f8-c753-4a8b-bc3e-d6d07c4e8d68", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cbi/377/2011", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Cbi/377/2011 z 8. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Bratislava I", "datum_vydania": "2018-11-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/38936828-60ce-4b1c-8f3e-7b29cae24952:f879a5f8-c753-4a8b-bc3e-d6d07c4e8d68"}], "citovane_v": [{"guid": "946402a2-1e8f-4563-885e-f411c881809a:e3c2c1d3-efe3-4f16-ba21-c279ccd2d8ef", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4214203706.3", "spisova_znacka": "9Co/565/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/565/2016 z 8. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-11-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4214203706.3"}]}