{"guid": "156b3109-f87e-4ebc-9496-d6f1f7ef4a1c:aeae42b4-3c15-4dea-b83f-e32b14048b2b", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1", "spisova_znacka": "17Co/93/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/93/2014 z 7. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 7. októbra 2014, sp. zn. 17Co/93/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1", "identifikacne_cislo": "3113201953", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2014-10-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aeae42b4-3c15-4dea-b83f-e32b14048b2b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/93/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113201953
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113201953.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu
Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľky A. W., nar.
XX.XX.XXXX, občianky SR, bytom N. XXX/XX, A. R. C. proti odporcovi Q. W., nar. XX.XX.XXXX, občan
SR, bytom N. XXX/XX, A. R. C., t. č. bytom B. J.. R. č. XX, A. R. C., práv. zast. Mgr. Erikou Ranušovou,
advokátkou so sídlom v Dubnici nad Váhom, Moyzesova č. 1200/12, o určenie výživného na rozvedenú
manželku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. októbra 2013, č.k.
14C/36/2013-28, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti     p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť platiť navrhovateľke príspevok na
výživu vo výške 80 Eur mesačne s účinnosťou od 01.02.2013, nedoplatok na výživnom za čas od
01.02.2013 do rozhodnutia súdu vo výške 640 Eur povolil odporcovi splácať v splátkach po 50 Eur
mesačne spolu s bežným výživným, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľky, ktorá žiadala zaviazať odporcu k
plateniu príspevku na rozvedenú manželku vo výške 170 Eur mesačne od 01.02.2013, pretože zo svojho
príjmu vo výške starobného dôchodku 263,70 Eur nie je schopná vyžiť. Vychádzal zo skutkových zistení,
že navrhovateľka s odporcom boli manželmi od 19.03.1999 do 16.10.2012, kedy  ich manželstvo  zaniklo
rozvodom.  Účastníci žili v spoločnej domácnosti v byte v A. R. C., pričom tento byt bol pôvodne výlučným
vlastníctvom navrhovateľky, ktorá darovacou zmluvou zo dňa 10.10.2001 previedla spoluvlastnícky
podiel 1/4 na odporcu.  Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 12C/192/2012-65 zo
dňa 26.11.2012 bol odporca vylúčený z užívania predmetného bytu s príslušenstvom podľa ustanovení §
146 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 705a Občianskeho zákonníka, a to z dôvodov že odporca požíva
alkoholické nápoje, pod ich vplyvom je vulgárny, agresívny, vyhráža sa navrhovateľke vyhodením z okna.
Od 15.02.2013 sa na návrh navrhovateľky vedie na okresnom súde pod sp. zn. 17C/4/2013 konanie
o vrátenie darovaného spoluvlastníckeho podielu. V minulosti bolo o vyživovacej povinnosti medzi
účastníkmi rozhodované rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/112/2012-33 zo dňa 22.10.2012,
ktorým súd zaviazal odporcu platiť navrhovateľke výživné manželky 100 Eur mesačne.  V tom čase
sa pri určení výživného vychádzalo z príjmov účastníkov, ktorí boli obaja na starobnom dôchodku; u
navrhovateľky zo sumy 252,50 Eur mesačne a u odporcu zo sumy 605,30 Eur mesačne. Navrhovateľka
mala mesačné výdavky na bývanie v sume 105,45 Eur a náklady na lieky 55 Eur. Odporca mal mesačné
výdavky s bývaním v B. J.. R.. XXX/X  v A. R. C. v sume 150 Eur mesačne. V čase rozhodovania
okresného súdu mal okresný súd za preukázané, že navrhovateľka je rozvedená, žije sama, jej mesačné
výdavky na bývanie predstavujú sumu 105,45 Eur.  Príjem má zo starobného dôchodku v sume 263,70



Eur mesačne a zo sociálnej dávky 20 Eur mesačne. Jej náklady na lieky  sú 35-40 Eur mesačne. Na
strane odporcu mal okresný súd zistené, že je rozvedený, býva v ubytovni, jeho  mesačné výdavky
predstavujú 151,90 Eur a náklady na lieky 22 Eur. Odporcovým príjmom je starobný dôchodok v sume
617,80 Eur mesačne. Zo zhodných výpovedí účastníkov mal okresný súd za preukázané, že si medzi
sebou rozdelili peniaze, čo mali odložené na pohreb, pričom odporca si vzal 3.000 Eur a navrhovateľka
2.000 Eur.

Po právnom posúdení veci podľa § 72 ods. 1, 2, § 75 ods. 1 a § 77 ods.1 Zákona o rodine okresný
súd prijal záver, že na strane navrhovateľky boli splnené podmienky na priznanie príspevku na výživu
rozvedenej manželky, pretože má nízky starobný dôchodok, poberá dávku sociálnej pomoci, vlastní v
spoluvlastníckom podiele len byt v ktorom býva a je preto vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav výživou
odkázaná na odporcu. Odporcovi vylúčením z užívania bytu síce vznikli zvýšené náklady na bývanie v
ubytovni, avšak aj po ich zaplatení má vyšší príjem ako navrhovateľka. Pretože odporca navrhovateľke
od podania žaloby na súd neprispel na výživu žiadnou čiastkou, vznikol do rozhodnutia okresného súdu
na výživnom za čas od 01.02.2013 do 09.10.2013 dlh v sume 640 Eur, ktorý súd povolil odporcovi splácať
v splátkach podľa ust. § 160 ods.1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol okresný  podľa ust. § 142
ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo žiaden z nich
nemal vo veci plný úspech.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca a okresnému súdu vytýkal,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Vychádzajúc z toho,
že príjem oboch účastníkov pozostáva iba zo starobného dôchodku, teda zásluhovej dávky viazanej na
predchádzajúcu pracovnú činnosť, je v rozpore s dobrými mravmi priznávať z tejto dávky výživné na
rozvedeného manžela. Odporca nesúhlasil s významnou odlišnosťou majetkových pomerov, možností a
schopností účastníkov. Súd totiž prihliadol len na výšku starobného dôchodku účastníkov a nezaoberal
sa ďalšími majetkovými pomermi účastníkov, keď nezohľadnil, že navrhovateľka vyhodila odporcu z
bytu, zamedzila mu doň prístup a chce získať späť odporcov spoluvlastnícky podiel. Za rozhodujúce
považoval odporca aj správanie sa účastníkov k sebe navzájom počas manželstva, pred rozvodom, v
rozvodovom konaní a po ňom, v ktorých obdobiach navrhovateľka udávala na odporcu skutočnosti a
obvinenia nezakladajúce sa na pravde, a to tvrdenia o údajnom bití a hrubom zaobchádzaní. Všetko
výlučne za účelom získania majetkového prospechu. Táto skutočnosť diskvalifikuje navrhovateľku v
súlade s § 75 ods. 2 Zákona o rodine z možnosti žiadať od odporcu príspevok na výživu rozvedeného
manžela, pretože je to v rozpore s dobrými mravmi. Tým sa však okresný súd vôbec nezaoberal.
Napokon odporca poukazuje na to, že výška starobného dôchodku, a to aj minimálna, je štátom určená
tak, aby tento príjem pokryl všetky základné životné potreby jeho poberateľov. Navrhovateľka je preto s
takýmto príjmom schopná živiť sa sama. Aké ostatné životné potreby navrhovateľky má pokryť priznaný
príspevok, okresný súd nevysvetlil, a preto je napadnutý rozsudok v tomto smere nepreskúmateľný.

Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že je
potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Odporca vo svojom odvolaní výslovne uplatňuje dôvod na odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2
písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam). Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva vo všeobecnosti predovšetkým v nesprávnom
postupe okresného súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Týmto odvolacím dôvodom spochybňuje



odporca záver okresného súdu o odlišných majetkových pomeroch, možnostiach a schopnostiach
účastníkov.

Možno sa stotožniť s odporcom, že majetok navrhovateľky tvorí aj byt, v ktorom býva. Ako zistil okresný
súd, výška spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky predstavuje 3 a vo zvyšku je spoluvlastníkom
bytu odporca, ktorý však byt neužíva na základe rozhodnutia súdu. Z úradnej činnosti krajského súdu
bolo zistené, že konanie o vrátenie daru nie je právoplatne skončené, a preto je potrebné vychádzať
z uvedených podielov. Byt spravidla predstavuje významnú majetkovú hodnotu a niet dôvodu mať
pochybnosti, že tomu tak v tomto prípade nie je. Pre účely rozhodovania o nárokoch z vyživovacích
povinností však nemožno k bytu prihliadať iba cez jeho hodnotu vyjadrenú v peniazoch a bez ďalšieho
ho považovať za majetok, z ktorého je povinný spôsobilý plniť vyživovaciu povinnosť, alebo za majetok, z
ktorého môže oprávnený hradiť svoje potreby. Pokiaľ totiž byt nie je vo vlastníctve za účelom speňaženia,
nepredstavuje príliš disponibilný majetok, ktorý by bolo možné použiť na účely výživy obdobne ako
napríklad finančnú hotovosť alebo úspory obdobnej hodnoty. Ich likvidita, je neporovnateľne vyššia
ako likvidita bytu. Uvedené platí zvlášť za situácie, že posudzovaná osoba užíva byt primeraný jej
potrebám na bývanie. Pri byte zodpovedajúcom svojim štandardom potrebám vlastníka a slúžiaci k
uspokojovaniu bytovej potreby jeho vlastníka, nemožno v zásade spravodlivo žiadať, aby bol pre
účely výživy predaný. To tak na strane výživným oprávnenej osoby, ako na strane osoby výživným
povinnej. Okresný súd tak pre potreby rozhodovania o vyživovacej povinnosti správne prihliadal primárne
na pravidelný mesačný príjem účastníkov a nie na spoluvlastníctvo k bytu slúžiacemu na bývanie
navrhovateľky. Jeho speňaženie pre účel každodennej spotreby totiž nemožno spravodlivo požadovať.
To nielen od navrhovateľky, ale ani od odporcu, u ktorého tiež neboli majetkové pomery posudzované
cez spoluvlastníctvo k bytu. Správnosť skutkových zistení okresného súdu o majetkových pomeroch
účastníkov tak nebola dotknutá nezohľadnením hodnoty spoluvlastníckeho podielu na byte účastníkov.

Rovnako nie je v rozpore s vykonanými dôkazmi, ak okresný súd nezistil, že by navrhovateľka za
účelom získania majetkového prospechu udávala na odporcu skutočnosti a obvinenia nezakladajúce
sa na pravde, a to tvrdenia o údajnom bití a hrubom zaobchádzaní. Samotná výpoveď odporcu, z
ktorej odporca uvedené tvrdenie dovodzuje, nebola dostatočným dôvodom na spochybnenie skutkových
zistení súdu urobených v právoplatne skončenom konaní o vylúčenie odporcu z užívania bytu. Z nich
okresný súd v tejto veci správne vychádzal, keď odporcom tvrdené konanie navrhovateľky nepovažoval
za preukázané.

Naplnený však nebol ani odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Toto pochybenie je mylná
aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na
skutkový stav vôbec nemožno použiť. V tomto smere považuje odporca za rozporné s dobrými mravmi
v zmysle ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine, priznávať zo starobného dôchodku ako zásluhovej
dávky výživné na rozvedeného manžela. Výslovne poukazuje na to, že starobný dôchodok je viazaný na
predchádzajúcu pracovnú činnosť a platenie odvodov z tohto príjmu. Práve v skutočnostiach uvádzaných
odporcom však spočíva odpoveď, prečo niet najmenšieho dôvodu nepovažovať starobný dôchodok
za spôsobilý zdroj plnenia vyživovacej povinnosti. Pokiaľ je totiž takýmto spôsobilým zdrojom príjem
dosahovaný v období aktívneho pracovného života, o čom v právnej praxi nie sú najmenšie pochybnosti,
musí byť spôsobilým zdrojom aj príjem priamo závislí od práce po skončení jej aktívneho výkonu.

Napokon odporca vytýka okresnému súdu nesprávnu aplikáciu § 72 ods.1 Zákona o rodine, podľa
ktorého rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu
prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Konkrétne
má za to, že u poberateľa starobného dôchodku je vylúčená neschopnosť živiť sa sám, pretože starobný
dôchodok je aj vo svojej minimálnej výške určený tak, aby postačoval na krytie základných životných
potrieb. Právny poriadok však neupravuje minimálnu výšku starobného dôchodku. Negatíva spojené s
nízkymi príjmami, vrátane nízkych príjmov z nízkeho starobného dôchodku sú kompenzované rôznou
formou dávok. Ako bolo zistené v konaní pred okresným súdom, sociálnu dávku 20 Eur mesačne poberá
popri dôchodku aj navrhovateľka. Existencia príjmu zo starobného dôchodku preto v žiadnom prípade
nemôže byť sama o sebe určujúca, či je, alebo nie je jeho poberateľ schopný sám sa živiť.



V prípade napadnutého rozsudku nie je daná ani odporcom vytýkaná nepreskúmateľnosť spočívajúca v
tom, že okresný súd neuviedol, aké ostatné životné potreby navrhovateľky má pokryť priznaný príspevok.
Všeobecne nie je možné pri rozhodnutiach o výživnom požadovať exaktné vyčíslenie a špecifikáciu
nákladov, ktoré má  pokrývať priznané výživné. Materiálne potreby aj základného živobytia sú rôznorodé
a ich charakter podlieha aktuálnym potrebám, ktoré sa v čase menia. V posudzovanom prípade je
s bežnou znalosťou cenových pomerov tých najzákladnejších potrieb ako sú bývanie, stravovanie,
zdravotná starostlivosť, ošatenie a hygiena však možné konštatovať, že príjem navrhovateľky ani
spolu s priznaným príspevkom na výživu nebude navrhovateľke umožňovať viac ako ľudsky dôstojné
uspokojovanie základných životných potrieb.

Vzhľadom na uvedené neboli odvolaním vytýkané pochybenia okresného súdu zistené. Ohľadom
skutočností uvedených v odvolaní dospel okresný súd z vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, preto krajský súd rozsudok okresného
súdu v napadnutej časti potvrdil.

V odvolacom konaní bola úspešná navrhovateľka, ktorá by mala v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní jej
však žiadne trovy nevznikli, preto jej krajský súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku      n i e     j  e      odvolanie     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/36/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}