Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/130/2014 z 4. 11. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 4. novembra 2014, sp. zn. 5Co/130/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/130/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1 | 2014-11-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d81e05a-0f7e-4ada-9a5a-5dcecc0b4c4a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/130/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204501 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Emílie Zimovej v právnej veci navrhovateľa: P., s.r.o., so sídlom P. XX, V., IČO: 35 807 598, právne zastúpený I. P., s.r.o., so sídlom T. 4, V., IČO: 36 864 421, proti odporcovi: F. E., zastúpená U. F., so sídlom K. O. XX, V., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. novembra 2013, č.k. 6C/152/2012 - 114, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : V záhlaví identifikovaným rozsudkom súdu prvého stupňa v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 940,94 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 188,19 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor doručil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, voči povinnej U. P., dňa 10.05.2010. Exekučné konanie bolo vedené u súdneho exekútora pod spis. zn. EX 3523/10 a na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis. zn. 4Er/414/2010. Listom zo dňa 28.05.2010 vyzval exekučný súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Oprávnený prevzal výzvu dňa 31.05.2010, na výzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením č.k. 4Er/414/2010-11 zo dňa 24.06.2010 exekučný súd exekučné konanie zastavil, pričom toto uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil Krajský súd v Trenčíne a nadobudlo právoplatnosť dňa 21.01.2011. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2 a § 154 ods. 1 O.s.p.. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. V prvom rade skúmal, či sú splnené podmienky konania, pričom sa nestotožnil s názorom odporcu, keď mal za to, že právnym základom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Ďalej uviedol, že v čase začatia konania nebola splnená podmienka na súdne rozhodnutie o nároku, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom neuplynula lehota 6 mesiacov. Podľa jeho názoru však v tomto prípade išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Námietku odporkyne, že návrh je zmätočný v tom, že nie je jasné, či navrhovateľ svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu alebo aj z nezákonného rozhodnutia, nepovažoval za opodstatnenú, keď dôvodil, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Pripomenul, že navrhovateľ nesprávne uviedol, že exekučný súd vydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď v skutočnosti exekučný súd vydal iné rozhodnutie, a to rozhodnutie o zastavení exekúcie a dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený tak pre nesprávny úradný postup - prieťahy v exekučnom konaní, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, mal za to, že k týmto nedošlo. V danej súvislosti konštatoval, že Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V žiadnom prípade táto lehota neplatila pre vydanie iného rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania, a to bez ohľadu na druh exekučného titulu a rôzne znenia uvedeného ustanovenia v rôznom čase. Zdôraznil, že v danom prípade súd o žiadosti rozhodol bezodkladne, a to zastavením konania, pričom ešte pred rozhodnutím žiadal od oprávneného listinné podklady k rozhodnutiu (zmluvu o úvere). Oprávnený zmluvu nepredložil, na výzvu nereagoval a bol nečinný. Pred rozhodnutím o žiadosti exekútora bol pritom exekučný súd povinný posúdiť okrem formálnych náležitostí exekučného titulu (právoplatnosť, vykonateľnosť) aj súlad s ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa (ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, súd je povinný skúmať tento súlad aj v exekučnom konaní), pričom ide - aj vzhľadom na rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky aspekt - o pomerne náročný proces aplikácie práva. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (10.5.2010) do rozhodnutia o zastavení exekučného konania (24.6.2010) nemožno v žiadnom prípade podľa jeho názoru považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Ďalej uviedol, že aj z hľadiska nepreukázania ani jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. by bol nárok navrhovateľa nedôvodný, no dodal, že toto ustanovenie v danej veci aplikovať, keďže navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie. Pokiaľ navrhovateľ namietal proces - postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zastavení exekúcie, tu podľa jeho posúdenia nebolo možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. V danej súvislosti dôvodil, že rozhodnutie o zastavení exekučného konania nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené a otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako otázku predbežnú. Pripomenul, že súd v konaní o náhrade škody nie je oprávnený skúmať, či exekučný súd postupoval správne alebo nie, ak vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere a výsledkom tohto postupu pri nečinnosti oprávneného bolo rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Táto otázka mohla byť predmetom preskúmania len v odvolacom konaní v rámci exekučného konania. Keďže v danom prípade postup prvostupňového exekučného súdu preskúmal v odvolacom konaní aj Krajský súd v Trenčíne a rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie potvrdil, v dôsledku čoho nadobudlo právoplatnosť a doteraz nebolo pre nezákonnosť zrušené, nepovažoval podmienka na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. za splnenú. Keďže vecný základ nároku navrhovateľa v obidvoch prípadoch (nesprávneho úradného postupu aj nezákonného rozhodnutia) bol nedôvodný, nakoľko nebol zistený nesprávny úradný postup exekučného súdu ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia exekučného súdu, označil za bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu a škodou žalobcu. Pre úplnosť však uviedol, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal, najmä nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu. Uviedol, že rozhodnutie exekučného súdu nebolo v rámci riadneho inštančného postupu zrušené, preto ho v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonné. Práve naopak, postup, keď súd vykonáva aj v exekučnom konaní kontrolu dodržania ustanovení o ochrane spotrebiteľa treba podľa jeho názoru považovať za súladný s princípmi ochrany spotrebiteľa v európskom práve. Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci (6C/109/2012) znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. U. F., PhD. Uvedený znalecký posudok oboznámil aj v tomto konaní, hoci navrhovateľ nepredložil jeho kópiu, naopak v sprievodnom liste z 02.09.2013 výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na tomto znaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil. Tento posudok však nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal význam v prejednávanej veci, keď zhodnotil, že bez ohľadu na posúdenie otázky, ktorej zodpovedanie bolo predmetnom znaleckého posudku, táto nemá význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Okrem uvedeného dodal, že tento posudok ani nemôže byť dôkazom o prípadnej nezákonnosti rozhodnutia v exekučnom konaní, a to vzhľadom na všeobecne položenú otázku znalcovi. Pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom konaní totiž nešlo o otázku, či právo Európskej únie vo všeobecnosti obsahuje výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, ale o posúdenie konkrétneho rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v konkrétnom prípade, a najmä posúdenie prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky v zmluve. Považoval za potrebné zopakovať, že vzhľadom na potvrdenie rozhodnutia prvostupňového exekučného súdu v odvolacom konaní treba považovať postup exekučného súdu a ním vydané rozhodnutie za správne a zákonné a v žiadnom prípade nemožno v konaní o náhradu škody posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplynulo, že navrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ však v tomto konaní takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd prvého stupňa konštatoval, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis. Keďže návrh považoval za nedôvodný už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nevidel dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže odporkyňa trovy konania nevyčíslila v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, rozhodol, že jej náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný výrokom o prisúdení náhrady trov konania vyhláseným na pojednávaní. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé. Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie na exekučnom súde začalo dňa 05.03.2010, tzn. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 164 dní. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie poverenia dňa 10.05.2010. Listom zo dňa 28.05.2010 vyzval exekučný súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným v lehote 10 dní od doručenia výzvy, pričom oprávnený na výzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením č.k. 4Er/414/2010-11 zo dňa 24.06.2010 exekučný súd exekučné konanie zastavil, toto uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil Krajský súd v Trenčíne a nadobudlo tak právoplatnosť dňa 21.01.2011. Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu, aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia (10.05.2010) do rozhodnutia súdu o zastavení exekučného konania (24.06.2010), teda nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/468/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. E. F., PhD. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. II ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 04.11.2013, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad. Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .