{"guid": "15661df6-a934-4dbb-97ae-127d9ed9cc29:2d81e05a-0f7e-4ada-9a5a-5dcecc0b4c4a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1", "spisova_znacka": "5Co/130/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/130/2014 z 4. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 4. novembra 2014, sp. zn. 5Co/130/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1", "identifikacne_cislo": "3212204501", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Erika Zajacová", "sudca_id": 1322, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-erika-zajacova-1322", "datum_vydania": "2014-11-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d81e05a-0f7e-4ada-9a5a-5dcecc0b4c4a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín\nSpisová značka: 5Co/130/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 3212204501\nDátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová\nECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204501.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.\nMárie Vrtochovej a JUDr. Emílie Zimovej v právnej veci navrhovateľa: P., s.r.o., so sídlom P. XX, V., IČO:\n35 807 598, právne zastúpený I. P., s.r.o., so sídlom T. 4, V., IČO: 36 864 421, proti odporcovi: F. E.,\nzastúpená U. F., so sídlom K. O. XX, V., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie\nnavrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 04. novembra 2013, č.k.\n6C/152/2012 - 114, jednohlasne, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .\n\nOdporcovi sa náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nV záhlaví identifikovaným rozsudkom súdu prvého stupňa v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa\nnavrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 940,94 Eur z titulu majetkovej\nškody a sumu 188,19 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania\nmal za preukázané, že súdny exekútor doručil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok\nStáleho rozhodcovského súdu, voči povinnej U. P., dňa 10.05.2010. Exekučné konanie bolo vedené u\nsúdneho exekútora pod spis. zn. EX 3523/10 a na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis.\nzn. 4Er/414/2010. Listom zo dňa 28.05.2010 vyzval exekučný súd oprávneného na predloženie zmluvy\no úvere medzi oprávneným a povinným v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Oprávnený prevzal výzvu\ndňa 31.05.2010, na výzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením č.k. 4Er/414/2010-11 zo dňa\n24.06.2010 exekučný súd exekučné konanie zastavil, pričom toto uznesenie vo výroku o zastavení\nexekúcie potvrdil Krajský súd v Trenčíne a nadobudlo právoplatnosť dňa 21.01.2011. Súd prvého stupňa\npo právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej ust. §\n3 ods. 1 písm.  d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,\n2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej\nlen zákon č. 514/2003 Z.z.), ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2 a § 154 ods. 1 O.s.p.. Po zhodnotení\nvýsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. V prvom rade skúmal, či\nsú splnené podmienky konania, pričom sa nestotožnil s názorom odporcu, keď mal za to, že právnym\nzákladom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť aj nesprávny úradný\npostup súdu, pričom tento môže spočívať aj v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa navrhovateľ\ndomáha náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu súdu\nspočívajúceho v prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu tento nárok\nvecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Ďalej uviedol, že v čase začatia konania nebola splnená\npodmienka na súdne rozhodnutie o nároku, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom neuplynula lehota\n6 mesiacov. Podľa jeho názoru však v tomto prípade išlo o taký nedostatok podmienky konania,\n\nktorý je odstrániteľný a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia\nžiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok\nnavrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Námietku odporkyne, že návrh je zmätočný v tom, že nie je\njasné, či navrhovateľ svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu alebo aj z nezákonného\nrozhodnutia, nepovažoval za opodstatnenú, keď dôvodil, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody\nskutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Pripomenul, že navrhovateľ nesprávne\nuviedol, že exekučný súd vydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď v skutočnosti\nexekučný súd vydal iné rozhodnutie, a to rozhodnutie o zastavení exekúcie a dospel k záveru, že nárok\nnavrhovateľa je uplatnený tak pre nesprávny úradný postup - prieťahy v exekučnom konaní, ako aj\npre nezákonnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v\nexekučnom konaní, mal za to, že k týmto nedošlo. V danej súvislosti konštatoval, že Exekučný poriadok\nv ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie\npoverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V\nžiadnom prípade táto lehota neplatila pre vydanie iného rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie\npoverenia, ani pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania, a to bez ohľadu na druh exekučného\ntitulu a rôzne znenia uvedeného ustanovenia v rôznom čase. Zdôraznil, že v danom prípade súd\no žiadosti rozhodol bezodkladne, a to zastavením konania, pričom ešte pred rozhodnutím žiadal od\noprávneného listinné podklady k rozhodnutiu (zmluvu o úvere). Oprávnený zmluvu nepredložil, na\nvýzvu nereagoval a bol nečinný. Pred rozhodnutím o žiadosti exekútora bol pritom exekučný súd\npovinný posúdiť okrem formálnych náležitostí exekučného titulu (právoplatnosť, vykonateľnosť) aj súlad\ns ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa (ako vyplýva z judikatúry\nSúdneho dvora EÚ, súd je povinný skúmať tento súlad aj v exekučnom konaní), pričom ide - aj vzhľadom\nna rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky aspekt - o pomerne náročný proces aplikácie práva. Dobu\nod podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (10.5.2010) do rozhodnutia o zastavení\nexekučného konania (24.6.2010) nemožno v žiadnom prípade podľa jeho názoru považovať za prieťahy\nv konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa\nna súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Ďalej\nuviedol, že aj z hľadiska nepreukázania ani jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. by bol nárok navrhovateľa nedôvodný, no dodal, že toto ustanovenie v danej veci\naplikovať, keďže navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie.\nPokiaľ navrhovateľ namietal proces - postup súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zastavení\nexekúcie, tu podľa jeho posúdenia nebolo možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. V danej\nsúvislosti dôvodil, že rozhodnutie o zastavení exekučného konania nebolo príslušným orgánom pre\nnezákonnosť zrušené alebo zmenené a otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať ako\notázku predbežnú. Pripomenul, že súd v konaní o náhrade škody nie je oprávnený skúmať, či exekučný\nsúd postupoval správne alebo nie, ak vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere a výsledkom\ntohto postupu pri nečinnosti oprávneného bolo rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Táto\notázka mohla byť predmetom preskúmania len v odvolacom konaní v rámci exekučného konania.\nKeďže v danom prípade postup prvostupňového exekučného súdu preskúmal v odvolacom konaní aj\nKrajský súd v Trenčíne a rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie potvrdil, v dôsledku\nčoho nadobudlo právoplatnosť a doteraz nebolo pre nezákonnosť zrušené, nepovažoval podmienka na\npriznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.\nza splnenú. Keďže vecný základ nároku navrhovateľa v obidvoch prípadoch (nesprávneho úradného\npostupu aj nezákonného rozhodnutia) bol nedôvodný, nakoľko nebol zistený nesprávny úradný postup\nexekučného súdu ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia exekučného súdu, označil za bezpredmetné\nzaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu a škodou žalobcu.\nPre úplnosť však uviedol, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal, najmä nepreukázal výšku majetkovej\nškody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z\nexekučného spisu tunajšieho súdu. Uviedol, že rozhodnutie exekučného súdu nebolo v rámci riadneho\ninštančného postupu zrušené, preto ho v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonné. Práve\nnaopak, postup, keď súd vykonáva aj v exekučnom konaní kontrolu dodržania ustanovení o ochrane\nspotrebiteľa treba podľa jeho názoru považovať za súladný s princípmi ochrany spotrebiteľa v európskom\npráve.  Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci (6C/109/2012) znalecký posudok\nč. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. U. F., PhD. Uvedený znalecký posudok oboznámil\naj v tomto konaní, hoci navrhovateľ nepredložil jeho kópiu, naopak v sprievodnom liste z 02.09.2013\nvýslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na tomto\n\nznaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil. Tento posudok však nepovažoval za dôkaz,\nktorý by mal význam v prejednávanej veci, keď zhodnotil, že bez ohľadu na posúdenie otázky, ktorej\nzodpovedanie bolo predmetnom znaleckého posudku, táto nemá význam pre toto konanie, pretože\nnesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba\ndôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Okrem uvedeného dodal, že tento posudok ani\nnemôže byť dôkazom o prípadnej nezákonnosti rozhodnutia v exekučnom konaní, a to vzhľadom\nna všeobecne položenú otázku znalcovi. Pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného\ntitulu v exekučnom konaní totiž nešlo o otázku, či právo Európskej únie vo všeobecnosti obsahuje\nvýslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, ale o posúdenie konkrétneho\nrozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v konkrétnom prípade, a najmä posúdenie prijateľnosti\nrozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky v zmluve. Považoval za potrebné zopakovať, že\nvzhľadom na potvrdenie rozhodnutia prvostupňového exekučného súdu v odvolacom konaní treba\npovažovať postup exekučného súdu a ním vydané rozhodnutie za správne a zákonné a v žiadnom\nprípade nemožno v konaní o náhradu škody posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia\nexekučného súdu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplynulo, že\nnavrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde\nvo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ však v tomto konaní takýto dôkaz\nnenavrhol, no napriek tomu súd prvého stupňa konštatoval, že v  prejednávanej veci by bolo nadbytočné\nvykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym\ndôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o\nprípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis. Keďže návrh považoval za nedôvodný\nuž v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nevidel dôvod o právnom základe uplatneného\nnároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle\nust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania, ako budú vyčíslené v\npísomnom vyhotovení rozsudku. Keďže odporkyňa trovy konania nevyčíslila v lehote podľa ust. § 151\nods. 1 O.s.p. a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, rozhodol, že jej náhradu trov konania nepriznáva,\nkeď v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný výrokom o prisúdení náhrady trov konania\nvyhláseným na pojednávaní.\n\nProti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám\nuvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval\nvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého\nstupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.\nh/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,\nzároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený\nskutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd\nprvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §\n101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ\nuskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému\nbola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že\nkrajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení\nna tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za\nnestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia\nvo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v\nrovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.\n2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,\nza ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného\npojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých\nsúd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež\ndopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia\nboli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie\nsvojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený\ns obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám\nnemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa\nneobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké\noprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej\n\nveci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal\ndokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež\nna judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť\nsúdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj\nna rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité\nto, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie\nlistinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny\nzaložené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,\nktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,\nktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so\nsprávou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti\nkonaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá\nvznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne\nspracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku\nvôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako\nsa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej\na skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými\ndôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že\nnáklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym\ntitulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť\nzodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania\npredložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého\nvyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd\nvo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v\nzákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne\nudržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že\nsúd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní\nnemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania\npohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského\nrizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním\nzákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím\nfinančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.\n\nKrajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého\nstupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na\nust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením\nsúdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.\n\nSúd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení\nskutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich\nnáležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.\nIII ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.\nRozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe\ntýchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj\nspravodlivé.\n\nNavrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd\nrozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie na exekučnom súde začalo\ndňa 05.03.2010, tzn. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom\nstanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 164 dní.\n\nAko vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá\nna pravde.\n\nAko správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu\nstotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie\npoverenia dňa 10.05.2010. Listom zo dňa 28.05.2010 vyzval exekučný súd oprávneného na predloženie\nzmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným v lehote 10 dní od doručenia výzvy, pričom oprávnený na\nvýzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením č.k. 4Er/414/2010-11 zo dňa 24.06.2010 exekučný\nsúd exekučné konanie zastavil, toto uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil Krajský súd v\nTrenčíne a nadobudlo tak právoplatnosť dňa 21.01.2011.\n\nOdvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15\ndní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,\naby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na\nprípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o\nudelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu\nnesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie\nlehoty na rozhodnutie.\n\nZároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na\nust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia Zákona o\nochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd\nvždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom\nnedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa\nrozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy\nna úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v\nžiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci sa nejednalo po právnej\nstránke o zložitú vec.\n\nZároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov\nv exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže\nurčiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a\nprávnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS\n197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj\nzistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo\nmožné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne\nza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného\nv čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého\nsúdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné\nprieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o\nudelenie poverenia (10.05.2010) do rozhodnutia súdu o zastavení exekučného konania (24.06.2010),\nteda  nemožno v žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá\nby bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.\n\nPreto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,\nprípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..\n\nV nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať\nprípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.\nby v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej\npremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod\nsa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2\ncitovaného zákona.\nČo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom\nsúdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by\nsúd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n\nOkresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo\nstrany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z\nobsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému\nbola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne\nzo dňa 23.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/468/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu\nBánovce nad Bebravou JUDr. E. F., PhD. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa\ntýka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako\nbolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho\nani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym\núradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu\nv zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k.\nII ÚS 436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich\nzákladných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých\nsudcov okresného súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.\n\nOkrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti\nnavrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,\nže súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že\nriadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal\nvyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol\nnávrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh\nnavrhovateľa zamietol.\n\nRovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa\nna prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 04.11.2013, čím účastníkom konania\nvytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú\npre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol\noboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania\nsa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno\nuzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa\nk tvrdeniam odporcu v konaní.\n\nZároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska\nskutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,\nodvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a\nnezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa\nspočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.\n\nOdvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne\npredpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.\n\nO náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.\n1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania\npriznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy\nodvolacieho konania nevyplývajú.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku odvolanie      n i e    j e    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/152/2012", "guid": "47dbf092-e9b6-44ad-a720-3eeece933855:6bbe1ee3-f7d7-4aad-b355-af1db7b23364", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b43dc9a4-7723-4fec-8189-b2f7aede83b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 436/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 436/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b43dc9a4-7723-4fec-8189-b2f7aede83b0"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "356e13e8-42e5-4cdb-8fd5-ba76e83c8081:cc3723af-b5f0-4037-9cfa-eb6eb8c668a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Er/414/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4Er/414/2010 z 26. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2012-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/356e13e8-42e5-4cdb-8fd5-ba76e83c8081:cc3723af-b5f0-4037-9cfa-eb6eb8c668a2"}], "citovane_v": []}