Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/16/2013 z 25. 6. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 25. júna 2013, sp. zn. 8CoE/16/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3813200848.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/16/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3813200848.1 | 2013-06-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 212 ods. 1 OSP, § 41 ods. 2 písm. d) EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b13539f-4781-4713-9615-13c591941fe9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3813200848.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/16/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813200848
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3813200848.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia s.r.o., IČO: 35 925 922, so
sídlom Bratislava, Mliekárenská 10, právne zastúpeného Q. kanceláriou B.. O. C., s.r.o., so sídlom K.,
M. 10, P.O.K. XX, T.: XX XXX XXX, proti povinnému: P. M., bytom O., Ľ. U. XXX/XX, o vymoženie 675,25
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25.
februára 2013, č. k. 16Er/138/2013-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky B.. N. U., E. XX, XXX XX
K., zo dňa 22.01.2013 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 4.1.2013 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri
Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp.zn. CP 60719/09, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom B.. P.
V. dňa 10.03.2010. Toto rozhodnutie malo nadobudnúť právoplatnosť dňa 12.04.2010 a vykonateľnosť
dňa 16.04.2010. Podľa návrhu oprávneného je predmetom exekúcie vymoženie istiny vo výške 675,25
eur s príslušenstvom. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie v súvislosti s plnením povinného po
podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie
uvádza, že povinný neuhradil žiadnu splátku. Dňa 22.01.2013 doručila súdna exekútorka B.. N. U.
exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného
titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa
03.12.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného ( Consumer Finance Holding a.s.) a
povinným uzavretá zmluva o pôžičke č. 122328669, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver
vo výške 18.193,- Sk s 34,53 % ročnou percentuálnou mierou nákladov, ktorý sa povinný zaviazal
splácať v 10 mesačných splátkach vo výške 2 079,- Sk. Súd ďalej preskúmal Zmluvu o pôžičke zo dňa
03.12.2007, ktorú s povinným uzavrela spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie
12, 060 01 Kežmarok, ktorá následne dňa 12.9.2011 postúpila pohľadávku voči povinnému súčasnému
oprávnenému - Profidebt Slovakia s. r. o.) a Podmienky k Zmluve o pôžičke (ďalej len

,, obchodné podmienky“). Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol
poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra,
kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z
vlastných zdrojov". Z tohto dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a
jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už
vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký
počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má



súd za to, že pôžička bola povinnému poskytnutá ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a
povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm.a) zákona č.258/2001
Z.z. Súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku
voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 15.24 obchodných
podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním
predmetných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o pôžičke, konkrétne bodu 15.24
obchodných podmienok, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k
čomu ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o
právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku
skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o
pôžičke ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného
ustanovenia. Možnosť výberu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá a v tomto prípade aj
vylúčená, keď vždy určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj
osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu
veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej
zmluvnej úpravy má len hypotetickú možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol
nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského
súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj vyššie citované znenie rozhodcovskej doložky,
keď za každých okolností určuje výber riešenia sporu oprávnený. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v
tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú
aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať
buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie



výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o
neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES)
vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40. Pre účely
posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza
nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia §
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy).
Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu
neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú
prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni
konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto
príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd
vychádza z teleologického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom
na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku
je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje
smernica 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach spotrebiteľskej
zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej
pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň
aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a
teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj i návrhu a žiadosti o udelenie
poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj únijným právom, súd žiadosť zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní mal za to, že
rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu je daný a vymedzený
preskúmaním materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdení rozporu plnenia
priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo
plnenia v súlade s dobrými mravmi. Uviedol, že hypotéza § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom
konaní obmedzuje rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z
exekučného titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.
Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je pritom obmedzené len na nadchádzacie konanie ako
také, čo je dané ust. § 35, § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k ust. § 159 ods. 3 O.s.p.,
kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1
písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. To znamená, že súd sa môže zaoberať len
plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu.
Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z právnej úpravy § 40 ods. 1



vyplýva, je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene,
výlučne na základe procesného úkonu- žaloby o zrušenie rozhodcovské konania podanej účastníkom
konania, v rámci právom upraveného typu konania. Namietal, že zmyslom exekučného konania nie je
opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Poukázal na rozhodnutie vo veci C-40/08
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Ako jeden z dôvodov pre podanie
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., teda
popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom tento
dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a
vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Uviedol, že dôsledkom postupu
exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex
offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku
ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o
rozhodcovskom konaní. Ďalej poukázal na rozhodnutie vo veci Mostaza Claro, kde bolo pripustené, aby
opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takého rozhodnutia. Uviedol, že rozhodcovskú
zmluvu (vo forme rozhodcovskej doložky), ktorá bola uzavretá plne v súlade so stanovením zákona a
so súhlasom povinného, nie je možné posúdiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy a z tohto dôvodu
neplatnú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že exekučný súd svojím nelegálnym
postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, a to bez splnenia zákonných
podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom
vzťahu medzi žalobcom - právnym predchodcom oprávneného a dlžníkom ako povinným. Zdôraznil,
že podľa súčasnej platnej právnej úpravy je rozsudok vydaný rozhodcovským súdom rovnocenný
rozsudkom vydaným všeobecnými súdmi v občianskom súdnom konaní. Preto navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 40,03 eur.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd
preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu
sa stotožňuje s právnym závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého
rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa nasledovné:

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia
totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá
exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom.
Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného
titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by
bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva
exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak



existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre
exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky
uvedené v § 46 písm. a) b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/
EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoluje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej
právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel
na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky,
ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich
vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať
za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi
účastníkmi konania o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvého
stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o pôžičke,
uzavretej medzi oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom a povinným dňa 03.12.2007, vylučujú
uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka v časti 15.
Všeobecné ustanovenia, bod 15.24 sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako
absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so
situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. Aj súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými
poznatkami poukazuje na to, že v prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je to zvyčajne
veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde
v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať
aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym
súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský



rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa
preto vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd uzatvára, že v danom prípade je potrebné posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný,
vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.