Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/11/2018 z 25. 3. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. marca 2019, sp. zn. 31Cob/11/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2716204963.1 Krajský súd Trnava | 31Cob/11/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2716204963.1 | 2019-03-25 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e08b9a51-5928-4279-a37e-350f3e1cfa99 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2716204963.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/11/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2716204963
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2716204963.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Michala Novotného, v sporovej veci žalobcu: Realin, s.r.o., Potočná
249/16, Skalica, IČO: 46 526 366, zastúpený advokátkou JUDr. Alenou Arbetovou, so sídlom Námestie
sv. Martina 3A, Holíč proti žalovanému: COOP Jednota Radošovce, spotrebné družstvo, so sídlom 908
63 Radošovce, IČO: 17 642 795, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Pekarom, so sídlom Potočná
191/39, Skalica, o zaplatenie 576 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo
dňa 15. novembra 2017 č.k. 7Cb/59/2016-143, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 21.9.2016 domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 576 eur titulom bezdôvodného obohatenia a nahradiť
mu trovy konania.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania 100%.

3. Súd prvej inštancie mal za objektívne preukázané, že zmluvné strany uzatvorili dňa 8.3.2012
zmluvu o nájme nebytových priestorov, v ktorej žalobca vystupoval v pozícii nájomcu a žalovaný ako
prenajímateľ. Žalobca preukázateľne zaplatil dohodnutú zábezpeku 576 eur vrátane DPH, ktorá mala
byť použitá pri spôsobení škody na predmete nájmu alebo na započítanie pri neuhradení nájomného
nájomcom. Žalobca sa zaviazal platiť nájomné vždy do 25. dňa predchádzajúceho mesiaca a zaplatiť
prenajímateľovi poplatok z omeškania 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania pre prípad
omeškania s platením nájomného. Vzhľadom na charakter zmluvného vzťahu a predmet zmluvy si
súd ustálil, že na právny vzťah strán sporu (hoc sú právnické osoby) treba aplikovať ustanovenia
občianskeho zákonníka súvisiace s prenájmom nebytových predpisov ako právneho predpisu lex
specialis a ustanovenia obchodného zákonníka ako lex generalis. Z tohto dôvodu súd aplikoval na
otázku bezdôvodného obohatenia ustanovenia podľa Občianskeho zákonníka a na otázku započítania
ustanovenia uvedené v Obchodnom zákonníku. Súd mal preukázané, že žalobca mal dlh na nájomnom.
Žalobca zmluvou o postúpení užívacích práv zo dňa 7.8.2015 postúpil na postupníka I. K. (IČO: 48 226
246) práva k užívaniu nebytového priestoru za odplatu 4.320 eur. Dňa 7.8.2015 bola uzavretá medzi
žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom a I. K. ako preberateľom dohoda o prevzatí záväzku,
v zmysle ktorej I. K. prebral dlh žalobcu v presne určenej sume 2.619,50 eur s uvedením pôvodu dlhu ( z
neuhradených platieb za nájomné veriteľovi na základe konkrétnych v čl. 1 dohody vypísaných faktúr),



v dohode neboli uvádzané iné sumy ani príslušenstvo k nedoplatku faktúr. V čl. II ods. 1 sa preberateľ
zaviazal splniť za pôvodného dlžníka jeho peňažný záväzok špecifikovaný v čl. I tejto dohody a nastúpiť
na miesto pôvodného dlžníka. Logickým výkladom článku vyplýva, že I. K. sa zaviazal zaplatiť len
konkrétnu sumu 2.619,50 eur. Podporne z čl. II, ods. 2 dohody vyplýva jednoznačne prejavená vôľa
veriteľa - súhlas, aby I. K. prevzal jeho pohľadávku uvedenú v čl. I. voči dlžníkovi, t. j. konštantnú sumu
2.619,50 eur. Z obsahu vykonaného dokazovania, listín ako aj výsluchu svedkov, strán sporu dospel
súd k záveru, že medzi žalobcom a pánom K. došlo k dohode o prevzatí dlhu v zmysle § 531 ods. 1 OZ
a nie k postúpeniu pohľadávky (§ 524 ods. 1,2 OZ) . Pán K. nastúpil ako dlžník na miesto žalobcu v
rozsahu presne špecifikovanej sumy nedoplatku za nájomné v dohode a žalovaný ako veriteľ podpisom
tejto dohody dal k prevzatiu dlhu súhlas. Predmetnými právnymi úkonmi zo dňa 7.8.2015 došlo k zániku
nájomného vzťahu medzi stranami sporu k 7.8.2015. Z obsahu zmluvy o postúpení užívacích práv ani
z dohody o prevzatí záväzku nevyplýva dohoda zmluvných strán, že by žalovaný žalobcom zaplatenú
zábezpeku 576 eur (vrátane DPH) započítal pri špecifikácii výšky neuhradeného nájomného, preto sa
žalobca mal právo domáhať od žalovaného vrátenia mu sumy 576 eur.
Výpoveďou svedka Z. V. mal súd podporne potvrdené, že u JUDr. Pekara pri podpisovaní dohody
hovorili o dlhu ale nie o úrokoch, čo súd utvrdilo o tom, že pri dohadovaní sa nespomínalo príslušenstvo
dlhu. Podľa svedka V. mal I. K. platiť celý dlh, neuhradený nájom. Konateľ žalobcu Ladislav Šenigla
súdu nepreukázal jeho tvrdenie, že by sa s pánom K. dohodol, že ten na seba prevezme celý dlh na
nájomnom vrátane všetkého, lebo to netvrdil ani samotný svedok K.. Podporne súd prihliadal na to,
že pred podpísaním dohody o prevzatí záväzku bola pracovná verzia poslaná podpisujúcim stranám
dohody. Konateľ žalobcu si dohodu pred podpísaním ešte prečítal a nežiadal nič na nej zmeniť ohľadom
výšky dlhu či vyporiadania sa so zloženou zábezpekou. Vo všeobecnosti s odkazom na § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka platí, že ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, prevzatie dlhu sa týka nielen istiny
ale i príslušenstva. V tomto konkrétnom prípade z dohody o prevzatí záväzku práve niečo iné vyplýva a
to konkrétne špecifikovaná suma, ktorú sa zaviazal nový dlžník uhradiť. Súd odkazuje na rozhodnutie R
5/2004. Súd si ustálil, že I. K. neprevzal záväzok vyplývajúci z platenia poplatku z omeškania a žalobca
nepoprel omeškanie s platením nájomného.
Po výzve žalobcu na vrátenie zábezpeky (dňa 4.2.2016) poslal žalovaný žalobcovi „Oznámenie o
jednostrannom zápočte záväzkov a pohľadávok“ (ďalej len „oznámenie o zápočte“) k 18.3.2016
odvolávajúc sa na faktúru č. 201601 z 31.12.2015, splatnú dňa 15.3.2016 na sumu 844,60 eur a
započítanú sumu 576 eur. V nájomnej zmluve medzi stranami sporu nie je vymedzené obdobie, do kedy
je oprávnený si uplatniť poplatok z omeškania, a preto mal súd za to, že žalovanému nič nebránilo učiniť
tak hoc aj po ukončení zmluvného vzťahu. Žalobca v rámci obrany v konaní použil svoju započítaciu
faktúru č. 201601 na sumu 844,60 eur a započítavací prejav voči sume 576 eur vo forme písomného
oznámenia o zápočte.
Súd prvej inštancie vzhľadom na námietky žalobcu sa najskôr vyporiadal s predbežnou otázkou, či
bola predmetná faktúra spôsobilou na započítanie a či k započítaniu došlo. Započítanie (kompenzácia)
je spôsob zániku záväzku nahrádzajúci splnenie. Základná úprava započítania je obsiahnutá v
Občianskom zákonníku ( § 580 a 581) a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, pokiaľ Obchodný zákonník
nemá odchylnú úpravu (§ 358 až 364). Právna úprava rozlišuje dva prípady započítania a to jednak
jednostranným právnym úkonom aj bez súhlasu druhej strany alebo dvojstranným právnym úkonom.
Súd mal v konaní preukázané výsluchom svedka Ing. H., že faktúru č. 201601 z 31.12.2015 (splatná
15.3.2016) na sumu 844,60 eur vyhotovila jeho účtovnícka firma ( pracujúca pre žalovaného) na žiadosť
žalovaného. Vo faktúre bol špecifikovaný dôvod jej vystavenia (zmluva o nájme z 8.3.2012 v zmysle čl.
IV. bod 5 , vyúčtovanie poplatku z omeškania), ako aj dátum, ku ktorému bolo urobené vyúčtovanie (k
8.8.2015). Vo faktúre boli presne špecifikované faktúry, ku ktorým sa vzťahuje poplatok z omeškania
a počet dní omeškania. Žalovaný v konaní predložil listiny preukazujúce, kedy došlo k reálnej úhrade
faktúr ( kedy a v akých sumách). Listiny sa v spise nachádzajú ( v prílohovej obálke) a žalobca v
konaní nenamietal dni úhrad, a preto ich súd ustálil za nesporné. Súd vychádzal z toho, že žalobca
nepoprel, že by nemal k dispozícii a nemal vedomosť o faktúrach, ktoré včas neuhradil ( v počte 58
faktúr) a z čoho súd ustálil, že ak žalobca mienil spochybňovať počet dní omeškania pri faktúrach,
mal povinnosť preukázať toto svoje tvrdenie doložením vlastného výpočtu počtu dní z omeškania pri
jednotlivých faktúrach, ale žalobca tak neučinil, a preto súd vychádzal z počtu dní omeškania, ako boli
uvádzané vo faktúre žalovaného č. 201601.
Z obsahu faktúry č. 201601 z 31.12.2015 (splatná 15.3.2016) na sumu 844,60 eur súd zistil, že je v nej
špecifikovaný predmet fakturovania jednak titulom (čl. IV. bod 5 zmluvy o nájme z 8.3.2012) a jednak
presnou špecifikáciou faktúr, ktorých sa omeškanie týka. Nakoľko každá jedna faktúra bola číselne
označená a žalobca nespochybňoval tieto faktúry ( nedoložil o tom doklad), súd dospel k záveru, že



predmetné faktúry žalobca k dispozícii mal a teda vedel i o splatnosti jednotlivých faktúr. V faktúre 201601
bol uvedený dátum 8.8.2015, ku ktorému bolo vyúčtovanie robené. Podporne pri každej jednej faktúre je
uvedený počet dní omeškania. Z toho si súd ustálil, že faktúra bola presne špecifikovaná. Okrem toho pri
každej faktúre bola uvedená výška dohodnutého poplatku z omeškania 0,050 % a konkrétne vypočítaná
suma poplatku z omeškania. Následne boli všetky jednotlivé poplatky z omeškania sčítané a v závere
bola uvedená konečná suma 844,60 eur.
Súd sa vyporiadal i s námietkami žalobcu v časti vyúčtovania k 8.8.2015, keďže k ukončeniu zmluvného
vzťahu došlo 7.8.2015. Súd dospel k záveru, že vyúčtovanie bolo správne k 8.8.2015 práve z dôvodu
ukončenia zmluvného vzťahu k 7.8. 2015, lebo z hľadiska hmotnoprávneho deň končí uplynutí 24.00
hod. z toho dôvodu bolo vyúčtovanie urobené k najbližšiemu dňu 8.8.2015, ktorý ale nebol zaúčtovaný
do počtu dní omeškania. Svedeckou výpoveďou Ing. H. a listinnými dôkazmi z účtovníctva žalovaného
si súd ustálil, že faktúra č. 201601 vystavená bola, je zaradená do účtovníctva žalovaného a nie je
podstatné, že bola vystavená až dňa 31.12.2015. Súd sa vyporiadal i s argumentom žalobcu, že faktúry
je označená začínajúc číslom 2016 evokuje jej viazanosť na rok 2016. Svedok Ing. H. odôvodnil spôsob
vzniku čísla faktúry, ktorý je už uvedený v odseku 23 odôvodnenia tohto rozsudku. Súd sa vyporiadal i s
námietkou žalobcu s dátumom splatnosti faktúr, lebo v nájomnej zmluve mali zmluvne strany dohodnutý
deň splatnosti 25. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Súd vychádzal z toho, že jednotlivé faktúry
ohľadom nájomného žalobca počas trvania zmluvného vzťahu preberal, nikdy ich nenamietal v časti
dátumu splatnosti. Z toho si súd ustálil, že žalobca s vystavenými faktúrami (aj dátumom splatnosti)
súhlasil a preto žalovaný správne počítal poplatok z omeškania podľa dátumov splatnosti na faktúrach
a nie podľa zmluvne dohodnutého dátumu splatnosti. Súd sa vyporiadal i s námietkami žalobcu v časti
vyúčtovania k 8.8.2015, keďže k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo 7.8.2015. Súd dospel k záveru, že
vyúčtovanie bolo správne k 8.8.2015 práve z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu k 7.8. 2015, lebo
z hľadiska hmotnoprávneho deň končí uplynutí 24.00 hod. z toho dôvodu bolo vyúčtovanie urobené
k najbližšiemu dňu 8.8.2015, ktorý ale nebol zaúčtovaný do počtu dní omeškania. Na základe týchto
skutočností súd dospel k záveru, že faktúra č. 201601 bola vystavené zákonne, z objektívnych dôvodov
a s presnou špecifikáciou, vymedzená splatnosťou a je spôsobilou na započítanie.
Žalobca až po vyhlásení sudcovskej koncentrácie začal popierať skutkové tvrdenia ohľadom počtu
dní omeškania pri faktúrach ( z ktorých vychádzala faktúra č. 201601) či výšku vyfakturovanej sumy
844,60 eur, pritom sám nepreukázal iný, podľa neho správny výpočet na podporu jeho tvrdenia. Pritom
žalobca mal vedomosť o úhradách faktúr, mal vedomosť o jednotlivých faktúrach a teda sám mohol pri
svojej obrane predložiť súdu svoj výpočet poplatku z omeškania kedykoľvek do vyhlásenia sudcovskej
koncentrácie. Z tohto dôvodu súd ani neprihliadal na túto námietku žalobcu týkajúcu sa počtu dní
omeškania pri faktúrach. Nakoľko žalobca síce poprel skutkové tvrdenia ohľadom počtu dní omeškania,
ale neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (t.j. neuviedol vlastné tvrdenie o
počte dní omeškania), súd kvalifikoval jeho popretie ako neúčinné a neprihliadal naň.
Žalovaný preukazoval započítanie jeho jednostranným započítavacím prejavom a to „Oznámením o
jednostrannom zápočte záväzkov a pohľadávok“ k 18.3.2016 žalovanému odvolávajúc sa na faktúru č.
201601 z 31.12.2015 (splatná 15.3.2016) vo výške 844,60 eur, ktoré oznámenie žalobca ani nepopieral.
Súd posúdil splnenie podmienok na jednostranné započítanie a zistil, že v tomto prípade ide o vzájomné
pohľadávky rovnakého druhu, ani jedna z pohľadávok nie je z započítania vylúčená, pohľadávky sa
vzájomne kryjú. Súd v tejto súvislosti uviedol, že jednostranné započítanie je možné vykonať aj bez
súhlasu, ba aj proti vôli druhej strany. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že došlo k započítaniu
došlo a pohľadávka žalobcu voči žalovanému zanikla ex tunc od okamihu, keď sa stretli pohľadávky.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný sa nevyplatením zábezpeky voči žalobcovi neobohatil
žiadnou formou. Žalovaný nezískal majetkový prospech žiadnym spôsobom uvedeným v § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka, a preto nie je ani oprávnený žiadne obohatenie žalobcovi vydať, na základe
čoho súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
Súd sa vyporiadal aj s obranou žalobcu, že zaplatil za nájomné žalobcovi v poslednom období celkovo
sumu 1.565 eur a keďže bol stanovený celkový nedoplatok na nájomnom 2.619,50 eur, pričom v tom
mal byť zarátaný i poplatok z omeškania. Žalobca doložil viaceré príjmové pokladničné doklady (ďalej
len „PPD“) na preukázanie platieb žalovanému, pričom v nich vystupoval ešte pod obchodným menom
ŠEŇA, s.r.o. Z ich obsahu súd zistil, že dňa 9.3.2015 zaplatil za nájom 100 eur (PPD č. 505098,
účel: úhrada nájmu), dňa 16.3.2015 za nájom 155 eur (PPD č. 505106, účel: úhrada nájmu), dňa
31.3.2015 za nájom sumu 200 eur (PPD č. 505119, účel: úhrada nájmu 130097,98,01), dňa 9.4.2015
za nájom za faktúru 22/2015 sumu 88 eur, za faktúru 26/2015 sumu 60 eur a za faktúru 34/2015
sumu 52 eur, t.j. spolu 200 eur (PPD č. 505124, účel: úhrada nájmu). Dňa 4.5.2015 za nájom 200 eur
(PPD č. 505142, účel: úhrada nájmu), dňa 1.7.2015 za nájom 200 eur (PPD č. 505170, účel: úhrada



nájmu), dňa 18.5.2015 za nájom 200 eur (PPD č. 505170). Dňa 2.4.2015 vložil žalobca v hotovosti
150 eur ( nebolo uvedené číslo faktúry, ktorého sa platba týka. Súd zistil, že čísla faktúr boli uvedené
len pri PPD č: 505119 ( faktúry č.:130097,98,01 celkovo v sume 200 eur), PPD č.: 505124 (faktúry
č.: 22/2015 ,26/2015 , 34/2015 celkovo v sume 200 eur). Po porovnaní predmetných čísiel faktúr s
faktúrami uvedenými vo vyúčtovacej faktúre č. 201601 súd zistil, že poplatok z omeškania sa počítal
z úplne odlišných faktúr až na faktúry faktúry č.: 22/2015 ,26/2015 , 34/2015, ktorú sú uvedené v fa č.
201601. Z tohto všetkého si pri platbách žalobcu a obrane o úhradách na nájomnom ustálil, že ak žalobca
nepreukázal niektorými daňovými vyššie uvedenými dokladmi platby na faktúry uvádzané vo faktúre č.
200601, súd na ne neprihliadal. (Pozn. súdu: Pokiaľ žalobca niektoré platby zrealizoval a neuviedol,
ktorej faktúry sa týkajú, prenajímatelia si vo všeobecnosti väčšinou napárujú platby na najstaršie splatné
a nesplatené nájomné. )Súd na obranné tvrdenia žalobcu o platbe spolu v sume 1565 eur v tomto konaní
ani nemohol prihliadať.

4. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. a
plne úspešnému žalovanému v konaní priznal plnú náhradu trov konania, t.j. 100 %.

5. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 576 eur a náhradu trov konania.
Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) C.s.p. Namietal,
že žalovaný nepreukázal správnosť výpočtu a existenciu pohľadávky, t.j. či v čase započítania jeho
pohľadávka vôbec existovala a bola spôsobilá na započítanie, keď podľa jeho názoru sa súd s touto
otázkou nevysporiadal, čím sa stáva rozhodnutie nepreskúmateľným. Súd porušil právo na spravodlivý
proces a zásadu rovnosti procesných strán, keď aplikoval rôzne prístupy k procesným stranám, keď
konateľ žalobcu bol vypočutý ako strana sporu, čím mohol súd v zmysle súdnej praxe priznať výpovedi
konateľa žalobcu podporný charakter, zatiaľ čo výpovedi štatutárneho orgánu žalovaného priznal štatút
svedeckej výpovede. Súd následkom toho, v prípade žalobcovho tvrdenia o prevzatí dlhu vrátane
príslušenstva vyžadoval podporné dôkazy, zatiaľ čo k opačnému tvrdeniu žalovaného tieto podporné
dôkazy nevyžadoval a jeho tvrdenie, napriek svedeckej výpovedi I. K. považoval za preukázané.
Súd preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, doložením vlastného výpočtu, ktorý postup považujú
za nesprávny, pričom išlo o údajnú pohľadávku žalovaného, kde dôkazné bremeno vždy spočíva na
veriteľovi a nie na dlžníkovi, v danom prípade na žalovanom. Žalobca žiadal, aby žalovaný predložil
výpočet poplatku pre omeškania, ktoré si uplatňoval v rámci jednostranného započítania, avšak takýto
dôkaz nepredložil, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca namietal, že vzhľadom k tomu, že uvedené
faktúry za nájom boli uhrádzané čiastkovými splátkami a naviac krát, resp. sa hradili čiastkovými
splátkami naraz dve faktúry, z faktúry č. 201601 zo dňa 31.12.2015 nie je zrejmé, akým spôsobom bol
poplatok z omeškania počítaný, z akej konkrétnej dlžnej sumy faktúry sa poplatok počítal a odkedy. Vo
faktúre žalovaný vychádzal pri výpočte poplatku z omeškania ako keby faktúru uhradili v celku a nie
naviac krát.
V prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s tým, že 07.08.2015 neprišlo k prevzatiu dlhu vrátane
príslušenstva na základe dohody o prevzatí záväzku uzatvorenej medzi žalobcom Michalom Grňom a
žalovaným dňa 07.08.2015, žalobca spochybňuje nesprávne určený termín splatnosti samého poplatku
z omeškania a tým i výpočet i počet dní z omeškania. Vo faktúre č. 20601 zo dňa 31.12.2015 je ako
termín splatnosti všetkých faktúr uvedený deň 08.08.2015 i napriek tomu, že k prevzatiu dlhu a ukončeniu
omeškania prišlo už dňa 07.08.2015, ako vyplýva z účinkov prevzatia dlhu. Súd v rozhodnutí uvádza,
že deň 08.08.2015 do omeškania zarátaný nie je, čo však súd nemal ako zistiť, nakoľko v inom bode
svojho rozhodnutia nepriamo uviedol, že si nezisťoval presný počet dní omeškania a vychádzal z
tvrdení žalovaného. Dokonca svedok Ing. D. H., ktorý faktúru vyhotovil uviedol, že tento deň zarátaný
do počtu omeškaných dní bol tak, ako aj následne každý deň až do 31.12.2015. Súd sa podľa názoru
odvolateľa nevysporiadal s výpoveďou svedka Ing. D. H., externého účtovníka žalovaného, ktorý uviedol,
že predmetnú faktúru spracoval on sám na požiadanie žalovaného, pričom poplatok počítal až ku dňu
31.12.2015, to je i za obdobie 4 mesiace, kedy už prezval dlh I. K. a žalobca už nemohol byť v omeškaní.
Termín splatnosti 31.12.2015 svedok potvrdil aj tým, že podľa jeho vyjadrenia práve uvedený termín
splatnosti výpočtov omeškania mal byť dôvodom, prečo žalovaný faktúru zo dňa 31.12.2015, vystavenú
v roku 2015zaradil do účtovníctva niekedy v roku 2016. Žalobca má za to, že v čase jednostranného
započítania žalovaného pohľadávka v skutočnosti neexistovala. Ďalej žalobca poukázal na to, že už
v konaní spochybňoval, že v zmysle čl. IV bod 3 Zmluvy o nájme bolo nájomné splatné až 25. dňa v
mesiaci. Žalovaný za deň omeškania však považoval dátum 14. deň od vystavenia faktúry, ktorý však



nezodpovedal 25. dňu v mesiaci, ale často aj skoršiemu dňu v mesiaci. I z tohto dôvodu bola faktúra
nesprávna, pretože žalobca mohol byť v omeškaní s úhradou nájomného až od 26. dňa v mesiaci a
nie skôr. Podľa súdu malo prísť k ústnej dohode ohľadom splatnosti faktúr, avšak medzi zmluvnými
stranami nikdy neprišlo k uzatvoreniu Dodatku k Zmluve o nájme, ani k ústnej dohode ohľadom splatnosti
faktúry. Žalovaný si svojvoľne upravil termín splatnosti nájomného a vystavil faktúru bez ohľadu na
zmluvne stanovenú splatnosť faktúry a z tohto nesprávneho termínu vychádzal aj pri výpočte pohľadávky
vo faktúre č. 201601. Odvolateľ taktiež spochybnil aj výšku poplatku z omeškania, ktorá je v rámci
nájomného vzťahu upravená vo Vládnom nariadení č. 87/1995 Z.z. Súd v rozhodnutí úhrady nájomného
po dátume 19.02.2015 bezdôvodne označil ako úhrady za splácanie akéhosi neexistujúceho záväzku,
čo je v rozpore so skutkovým stavom a zhodnými tvrdeniami strán sporu, keď aj na príjmových dokladoch
je uvedené, že ide o úhradu nájomného, príjmové doklady vyhotovoval vždy žalovaný. Prevzatie dlhu
vrátane príslušenstva potvrdil aj svedok Z. K., ktorý povedal, že som to mal komplet prebrať ja. V
konaní opakovane žalobca poukazoval na súdnu prax ohľadne prevzatia dlhu, ktorá vyžaduje výslovne
vylúčenie príslušenstva z prevzatia dlhu. V záujme dlžníka je vždy prevzatie dlhu ako celku a nie len
jeho časti.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca síce v odvolaní opisuje príslušné ustanovenia
C.s.p. ak dôvod, pre ktoré nesúhlasí s rozsudkom, avšak ani v jednej časti odôvodnenia odvolania nie je
konkrétne uvedené, akým konkrétnym spôsobom uplatňuje ten, ktorý dôvod svojho odvolania, a preto je
odvolanie nezrozumiteľné. Odvolateľ žiadnym spôsobom nespochybnil rozhodnutie súdu prvej inštancie,
preto považuje odvolanie za nedôvodné a žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Tvrdenia žalobcu, že žalovaný nepreukázal pohľadávku, ktorú si započítal s pohľadávkou žalobcu sú
nepravdivé tvrdenia. Z predmetnej faktúry jednoznačne vyplýva, že poplatok z omeškania je vypočítaný
k dátumu 08.08.2015, pretože jednotlivé faktúry sú podrobne rozpísané uvedením čísla faktúry, počtu
dní omeškania, úrokom z omeškania a sumy, ktorá zodpovedá počtu dní príslušného počtu dní s jej
zaplatením a uvedeným úrokom z omeškania. Odkedy bola žalobcovi predmetná faktúra doručená až
do podania žaloby a následne aj v rámci súdneho konania až do vyhlásenia sudcovskej koncentrácie mal
žalobca možnosť uskutočniť svoj vlastný výpočet dlžnej sumy z úroku omeškania a mohol preukázať,
že fakturovaná suma 844,60 eur nie je správna. Samotný žalobca v konaní nepoprel, že by nemal
uvedené faktúry k dispozícii, nemal vedomosť o týchto faktúrach, ktoré včas neuhradil, žalobca mal
možnosť teda vlastným výpočtom počtu dní z omeškania pri jednotlivých faktúrach spochybniť tvrdenia
žalovaného, čo neurobil. Súd sa vysporiadal s dátumom 08.08.2015, ku ktorému bol úrok z omeškania
počítaný. Žalobca síce predložil niektoré úhrady, avšak súd v bode 50. odôvodnenia konštatoval, že išlo
o úhrady iných faktúr, ako je uvedené vo faktúre č. 201601 okrem faktúr č. 22/2015, 26/2015 a 34/2015.
Tvrdenia žalobcu, že súd mal porušiť právo na spravodlivý proces a zásadu rovnosti procesných strán
sú nepravdivé, nakoľko bol žalobca i Z. V. vypočutý k spôsobu uzavretia Dohody o prevzatí záväzku
uzatvorenej dňa 07.08.2015 a údajov uvedených v tejto dohode, teda nedošlo k žiadnemu porušeniu
práva na spravodlivý proces. Taktiež sú neodôvodnené tvrdenia žalobcu, že sa súd nevysporiadal s
výpoveďou svedka Ing. D. H., pretože vo faktúre je jednoznačne uvedené, že vyúčtovanie poplatku z
omeškania k dátumu 08.08.2015 a nie ako to spochybňoval žalobca, že k 31.12.2015 a teda tvrdenie
žalobcu je aj v rozpore s výpoveďou svedka Ing. D. H., ktorý podrobne vysvetlil, akým spôsobom je
predmetná faktúra vedená v účtovníctve žalovaného, a prečo priradil k danej faktúre č. 201601. To, že
žalobca neplatil riadne nájomné vyplýva aj zo samotnej Dohody o prevzatí záväzku.
Žalobca sa snaží preukázať, že I. K. mal spolu s istinou prevziať aj príslušenstvo k tejto istine s poukazom
na jeho tvrdenie, mal som to komplet prevziať. V tejto dohode je uvedené jednak označenie faktúry,
uvedená splatnosť, fakturovaná suma, zostatok dlhu, keď tieto sumy sú presne špecifikované vždy v
nadväznosti na fakturovanú istinu. V čl. 1 tejto Dohody nie je absolútne žiadna zmienka o príslušenstve
k fakturovaným sumám. Z textu dohody vyplýva, že I. K. prevzal komplet to, čo je uvedené v čl. I, II
Dohody, teda zostatok nesplatenej istiny žalobcom. Žiadny výpočet úrokov z omeškania k jednotlivým
nesplateným faktúra ku dňu 08.08.2015 nebol súčasťou dohody a dohoda by musela byť úplne iným
spôsobom formulovaná, pokiaľ by sa týkalo dlhu žalobcu, ktorého súčasťou by malo byť aj príslušenstvo.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojej právnej argumentácii u uvedenej v
odvolaní, žiadne iné nové skutočnosti neuvádzal.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu rovnako zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a na
svojej právnej argumentácii.



9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný
záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch
a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany
subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery
v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

13. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia
lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než
ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude
zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

14. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca v odvolaní len zopakoval
svoju právnu argumentáciu, ktorou sa bránil na súde prvej inštancie, neuviedol žiadne nové relevantné
skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované
tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a
ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie
za nedôvodné.

15. Žalobca sa predmetnou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia v sume 576 eur z
dôvodu, že po zániku nájomného vzťahu so žalovaným mu nebola vrátená finančná zábezpeka, ktorú
uhradil žalovanému v zmysle čl. IV. ods. 2 predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, čo
nebolo v konaní sporné, avšak žalobca sa v konaní bránil tým, že pohľadávka žalobcu uplatnená
žalobným návrhom zanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi v sume 844,60 eur
titulom dohodnutého poplatku z omeškania za oneskorené úhrady nájomného, keď súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu, ktorú si
uplatnil žalobným návrhom zanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného a teda na strane žalovaného
nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ako to tvrdil žalobca, proti ktorému rozhodnutiu podal
žalovaný odvolanie, ktorým žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie alebo zmeniť a žalobu zamietnuť.

16. Odvolateľ namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, že predmetnou dohodou o prevzatí
dlhu neprešlo na I. K. aj príslušenstvo pohľadávky a to z rovnakých dôvodov ako uvádzal v konaní pred
súdom prvej inštancie.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že dohodou o prevzatí dlhu v
zmysle ust. § 531 Občianskeho zákonníka, ktorú zmluvné strany označili ako „Dohodou o prevzatí
záväzku“, uzavretou medzi žalovaným ako veriteľom, žalobcom ako dlžníkom a preberateľom I. K., I.



K. prevzal dlh dlžníka presne špecifikovaný v čl. I a to v celkovej výške 2.619,50 eur, ktorý vznikol
na základe neuhradených platieb za nájomné veriteľovi na základe presne špecifikovaných faktúr, keď
súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil svoj právny názor, že prevzatie dlhu
sa týka len istiny v sume 2.619,50 eur a nie príslušenstva, s ktorým právnym názorom sa v plnom
rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie naviac uvádza, že žalobca ako postupca pod obchodným názvom Šeňa, s.r.o. uzavrel s I.
K., ako postupníkom Zmluvu o postúpení užívacích práv dňa 07.08.2015, teda v rovnaký deň ako bola
uzavretá dohoda o prevzatí dlhu, ktorej predmetom bolo prevod práv postupcu k užívaniu nebytového
priestoru vo vlastníctve Jednota SD Radošovce, za odplatu presne stanovenú v sume 4.320 eur, ktorá
v zmysle čl. III. bod 2 mala byť uhradená čiastočne zálohou vo výške 2.619,50 eur, ktorú mal uhradiť
postupník postupcovi formou prevzatia záväzku postupcu voči prenajímateľovi, opísaného v čl. II bod
1 tejto zmluvy a zvyšnú sumu vo výške 1.700,05 eur mal uhradiť postupník postupcovi vkladom na
účet alebo bezhotovostným bankovým prevodom na účet uvedený v tomto článku a to v mesačných
splátkach po 100 eur s prvou splátkou 01.05.2016, z čoho tiež logicky vyplýva, že predmetom dohody
o prevzatí dlhu bola len istina v sume 2.619,50 eur, ktorá suma bola odrátaná od celkovej sumy odplaty
v zmysle čl. III. predmetnej Zmluvy o postúpení užívacích práv, keď príslušenstvo istiny 2.619,50 eur
nebolo žiadnym spôsobom zohľadnené pri ostatných dohodnutých splátkach, ktorými sa I. K. zaviazal
splácať zostatok odplaty v sume 1.700,05 eur. Teda vzhľadom na okolnosti konkrétneho daného prípadu
z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že Zmluvou o prevzatí dlhu neprešlo na preberateľa
dlhu aj jeho príslušenstvo.
Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie porušil právo
na spravodlivý proces, keď výpovedi štatutára žalovaného priznal štatút svedeckej výpovede a konateľ
žalobcu bol vypočutý ako strana sporu, následkom čoho v prípade žalobcovho tvrdenia o prevzatí dlhu
vrátane príslušenstva vyžadoval podporné dôkazy, zatiaľ čo k tvrdeniu žalovaného ich nevyžadoval,
nakoľko žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu ( čl. 15 ods. 2 C.s.p.) a súd ich hodnotí podľa
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ako tomu bolo aj v danom prípade. Podstatou
zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností
sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním
jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by
malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je
tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak
čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov.
Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Určitú skutočnosť
možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191 C.s.p. z vykonaných dôkazov
nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu
celého konania naozaj vyplýva.

17. Obrana žalovaného spočívala v existencii vzájomných nárokov proti žalobcovi, ktoré mali vzniknúť
titulom zmluvne dohodnutých poplatkov z omeškania za oneskorené úhrady nájomného zo strany
žalobcu, keď žalovaný svoju pohľadávku voči žalobcovi započítal mimo konania hmotnoprávnou
kompenzačnou námietkou formou Oznámenia o jednostrannom zápočte záväzkov a pohľadávok zo dňa
18.3.2016, v dôsledku čoho podľa názoru žalovaného došlo k zániku žalobcovej pohľadávky.
Započítanie je aj v obchodnoprávnych vzťahoch upravené v § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka
(porov. § 1 ods. 2 Obch. zák.), keďže § 358 a nasl. Obch. zák. obsahujú len niektoré ustanovenia
o započítaní riešiace len určité parciálne otázky. Podľa § 580 Obč. zák. ak veriteľ a dlžník majú
vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne
kryjú, ak niektorú z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane
okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Citované ustanovenie tak ustanovuje
niekoľko predpokladov, ktoré majú za následok zánik pohľadávok započítaním. Okrem predpokladov
týkajúcich sa určitých vlastností alebo kvality pohľadávok (rovnorodosť, vzájomnosť, neexistencia
zákazu započítania, § 581 Obč. zák.) je ďalším nevyhnutným predpokladom započítania existencia



započítacieho (kompenzačného) prejavu. K zániku pohľadávok totiž nedochádza len ich samotným
stretom. Naopak, z doslovného znenia § 580 Obč. zák. vyplýva, že voči druhému účastníkovi právneho
vzťahu musí byť urobený príslušný prejav smerujúci k započítaniu. Ide teda o právny úkon adresovaný,
na ktorý sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Tento úkon musí byť teda predovšetkým slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný. Ustanovenie § 45 ods.
1 Občianskeho zákonníka však okrem toho ustanovuje, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe
až okamihom, keď jej dôjde. „Dôjdením“ sa rozumie okamih, keď sa prejav vôle (ústny, prípadne listina
s ním) dostane do dispozičnej sféry adresáta, takže sa s ním tento môže oboznámiť. Týmto okamihom
nastáva fikcia § 580 poslednej vety Obč. zák., že pohľadávky zanikajú spätne k okamihu, kedy sa stretli.
V prerokúvanej veci žalovaný urobil svoj kompenzačný prejav formou Oznámenia o jednostrannom
zápočte pohľadávok v zmysle ust. § 358 Obchodného zákonníka zo dňa 18.3.2016, ktorým oznamuje
žalobcovi, že započítava svoju pohľadávku z faktúry č. 2016001 zo dňa 31.12.2015 na sumu 844,60
eur s pohľadávkou žalobcu z faktúry č. 2016001 zo dňa 2.2.2016 na sumu 576 eur, keď takýto prejav
nepochybne je kompenzačným prejavom v zmysle § 580 Obč. zák., keďže z neho zreteľne vyplýva vôľa
započítať vlastné pohľadávky voči pohľadávkam druhej sporovej strany. Žalobca sa dozvedel o tomto
hmotnoprávnom úkone žalovaného ešte pred podaním žalobného návrhu, čo neoblo v konaní sporné.
Účinky započítania vyjadrené v § 580 Občianskeho zákonníka (zánik pohľadávok k kamihu, kedy sa
stretli), však nenastávajú len samotným započítacím prejavom. Naopak, základným predpokladom
týchto účinkov je naplnenie podmienok § 580 Obč. zák., teda existencia vzájomných pohľadávok
rovnakého druhu. K zániku pohľadávok teda dochádza len v prípade, že jedna aj druhá pohľadávka
existuje a len v rozsahu, v akom sa kryjú. V prerokúvanej veci z obsahu oznámenia zo dňa 18.3.2016
vyplýva, že žalovaný prejavil, že započítava svoju pohľadávku vyúčtovanú žalobcovi faktúrou č. 201601,
ktorou boli žalovanému na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 8.3.2012 v zmysle čl.
IV. bod 5 vyúčtované poplatky z omeškania v celkovej sume 844,60 eur. Takéto vymedzenie pohľadávky
je podľa názoru súdu dostatočne jasné a určité, takže kompenzačný prejav vyhovuje náležitostiam § 34
a nasl. Občianskeho zákonníka.
Sporným v konaní zostalo, či došlo k zániku žalobcom uplatnenej pohľadávky v sume 576 eur a to
započítaním s pohľadávkou žalovaného, ktorú si vyfakturoval faktúrou č. 201601 na sumu 844,60 eur
a to na základe oznámenia v jednostrannom zápočte záväzkov a pohľadávok, ktorá je obsahom spisu,
keď žalobca namietal správnosť výpočtu žalovanej pohľadávky a jej existenciu.
Z čl. IV. ods. 5 predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov vplýva, že sporové strany sa dohodli
na poplatku z omeškania vo výške 0,05% denne v prípade, ak sa nájomca, teda žalobca omešká s
platením nájomného.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu predmetnej faktúry, ako aj
obsahu celého spisového materiálu a to aj účtovných dokladov COOP Jednota Radošovce, spotrebné
družstvo, ktorého súčasťou je aj kniha faktúr pohľadávky od 01.01.2012 do 10.07.2012, a ktoré sú
obsahom spisového materiálu, vyplýva dostatočná špecifikácia výpočtu pohľadávky žalovaného voči
žalobcovi, nakoľko je z nich zrejmé, z ktorých žalobcom oneskorene uhradených faktúr žalovaný
vypočítal dohodnutý poplatok z omeškania podľa čl. IV. ods. 5 predmetnej zmluvy o nájme nebytových
priestorov, počet dní omeškaných dní, keď v knihe faktúr - pohľadávok je uvedená aj dlžná suma a
splatnosť jednotlivých faktúr a teda za aké obdobie pri jednotlivých faktúrach bol vypočítaný dohodnutý
poplatok z omeškania, keď žalobca v konaní nenamietal, že by predmetné faktúry nemal k dispozícii.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil
správnosť výpočtu poplatkov z omeškania, ktoré žalovaný vyúčtoval faktúrou č. 201601. Žalobca
napriek riadnemu poučeniu súdu prvej inštancie podľa § 154 C.s.p., v zmysle ktorého prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí, nepredložil a ani neoznačil žiadny dôkaz na spochybnenie správnosti
výpočtu poplatkov z omeškania zo strany žalovaného tým, že nevyužil svoje právo produkovať dôkazy
na preukázanie jeho tvrdení, napr. tým, že konkrétne nerozporoval pri jednotlivých faktúrach výšku
nájomného, skutočný dátum úhrady nájomného, prípadne čiastočnej úhrady nájomného a teda počet
dní omeškania a pod.. Vzhľadom na uvedené, ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že pohľadávka
žalovaného nie je dostatočne špecifikovaná a teda neexistuje, nemožno považovať za relevantné
spochybnenie tvrdení žalovaného o existencii jeho pohľadávky voči žalobcovi spôsobilej na započítanie
s pohľadávkou žalobcu, ktorú žalovaný v konaní preukazoval s poukazom na čl. IV. ods. 5 predmetnej
zmluvy o nájme nebytových priestorov a to faktúrou ako aj účtovnými dokladmi, ktoré sú obsahom
spisového materiálu.



18. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že žalovaný správne počítal
poplatky z omeškania za oneskorené úhrady nájomného od splatnosti jednotlivých faktúr, ktorými bolo
vyúčtované nájomné a nie podľa zmluvne dohodnutého dátumu splatnosti nájomného s odôvodnením,
že žalobca si faktúry riadne prevzal a nenamietal ich splatnosť a teda s ich splatnosťou súhlasil,
ktorú námietku odvolací súd posúdil ako opodstatnenú, nakoľko v zmysle čl. IV. ods. 3 predmetnej
zmluvy o nájme nebytových priestorov sa žalobca ako nájomca zaviazal platiť nájomné vždy do 25. dňa
predchádzajúceho mesiaca trvania nájmu, a preto pokiaľ v konaní ako správne namietal žalobca nebolo
preukázané, že by došlo k dohode zmluvných strán o zmene splatnosti nájomného, ktorá mohla byť
prijatá len formou písomného dodatku k zmluve ( čl. VII. ods. 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov),
žalovaný si mohol vyúčtovať poplatok z omeškania v súlade s čl. IV. ods. 5 predmetnej zmluvy až od 26.
dňa v mesiaci, nakoľko nájomné bolo splatné do 25. dňa v mesiaci a teda až nasledujúci deň sa mohol
dostať žalobca do omeškania so splatením nájomného.

19.
číslo faktúry dátum splatnosti faktúry dátum splatnosti podľa zmluvy dátum úhrady počet dní omeškania
fakturovaná suma výška dohodnutého poplatku z omeškania denne výpočet poplatku z omeškania
súdom výpočet poplatku z omeškania podľa faktúry konečná suma poplatku z omeškania
042014 23.1.2014 25.1.2014 2.5.2014 95 200,00 0,05% 9,50 9,90 9,50
062014 11.2.2014 25.2.2014 2.5.2014 64 63,50 0,05% 2,03 2,50 2,03
072015 26.1.2015 25.1.2015 16.3.2015 48 288,00 0,05% 6,91 5,80 5,80
110214 20.11.2014 25.11.2014 25.11.2014 0 288,00 0,05% 0,00 0,20 0,00
111214 20.11.2014 25.11.2014 25.11.2014 0 63,50 0,05% 0,00 0,20 0,00
112015 11.2.2015 25.2.2015 16.3.2015 17 63,50 0,05% 0,54 1,00 0,54
121214 22.12.2014 25.12.2014 8.1.2015 12 288,00 0,05% 1,73 0,70 0,70
122214 22.12.2014 25.12.2014 8.1.2015 12 63,50 0,05% 0,38 0,50 0,38
152014 24.2.2014 25.2.2014 2.5.2014 64 200,00 0,05% 6,40 18,20 6,40
172014 24.2.2014 25.2.2014 2.5.2014 64 63,50 0,05% 2,03 2,10 2,03
182014 24.2.2014 25.2.2014 27.2.2014 0 63,50 0,05% 0,00 0,10 0,00
213017 25.3.2013 25.3.2013 12.7.2013 107 288,00 0,05% 15,41 15,70 15,41
213023 23.4.2013 25.4.2013 10.1.2014 258 288,00 0,05% 37,15 37,70 37,15
213025 23.4.2013 25.4.2013 30.10.2013 186 198,00 0,05% 18,41 18,80 18,41
213030 24.5.2013 25.5.2013 11.3.2014 288 288,00 0,05% 41,47 36,10 36,10
213035 24.5.2013 25.5.2013 4.4.2014 312 288,00 0,05% 44,93 43,80 43,80
213039 24.6.2013 25.6.2013 30.10.2013 125 97,00 0,05% 6,06 6,20 6,06
213042 24.6.2013 25.6.2013 30.10.2013 125 642,34 0,05% 40,15 41,10 40,15
213047 24.7.2013 25.7.2013 25.4.2016 742 288,00 0,05% 106,85 49,30 49,30
213051 24.7.2013 25.7.2013 30.10.2013 95 97,00 0,05% 4,61 4,80 4,61
213055 21.8.2013 25.8.2013 25.4.2016 711 288,00 0,05% 102,38 103,10 102,38
213059 21.8.2013 25.8.2013 30.10.2013 64 97,00 0,05% 3,10 3,40 3,10
213066 23.9.2013 25.9.2013 30.10.2013 33 97,00 0,05% 1,60 1,80 1,60
213067 23.9.2013 25.9.2013 25.4.2016 680 200,00 0,05% 68,00 35,00 35,00
213074 23.10.2013 25.10.2013 30.10.2013 3 97,00 0,05% 0,15 0,30 0,15
213075 23.10.2013 25.10.2013 2.5.2014 187 200,00 0,05% 18,70 19,10 18,70
213082 22.11.2013 25.11.2013 18.12.2013 21 97,00 0,05% 1,02 1,30 1,02
213083 22.11.2013 25.11.2013 27.11.2013 0 200,00 0,05% 0,00 0,50 0,00
213091 23.12.2013 25.12.2013 2.5.2014 126 97,00 0,05% 6,11 6,30 6,11
213092 23.12.2013 25.12.2013 2.5.2014 126 200,00 0,05% 12,60 13,00 12,60
222015 18.2.2015 25.2.2015 9.4.2015 41 288,00 0,05% 5,90 6,30 0,00
252014 21.3.2014 25.3.2014 16.9.2014 173 200,00 0,05% 17,30 17,90 17,30
262015 18.2.2015 25.2.2015 9.4.2015 41 63,50 0,05% 1,30 1,50 0,00
272014 21.3.2014 25.3.2014 16.9.2014 173 63,50 0,05% 5,49 5,70 5,49
342014 21.4.2014 25.4.2014 12.1.2015 260 200,00 0,05% 26,00 22,50 0,00
342015 23.3.2015 25.3.2015 1.7.2015 96 288,00 0,05% 13,82 6,40 6,40
362014 21.4.2014 25.4.2014 8.1.2015 256 63,50 0,05% 8,13 8,30 8,13
382015 23.3.2015 25.3.2015 1.7.2015 96 63,50 0,05% 3,05 3,20 3,05
442014 21.5.2014 25.5.2014 9.2.2015 258 200,00 0,05% 25,80 25,30 25,30
462014 21.5.2014 25.5.2014 9.2.2015 258 63,50 0,05% 8,19 8,40 8,19
472015 16.4.2015 25.4.2015 21.3.2017 103 288,00 0,05% 14,83 8,70 8,70



512015 16.4.2015 25.4.2015 21.3.2017 103 63,50 0,05% 3,27 3,60 3,27
532014 23.6.2014 25.6.2014 2.4.2015 279 200,00 0,05% 27,90 25,80 25,80
552014 23.6.2014 25.6.2014 7.3.2016 407 63,50 0,05% 12,92 9,90 9,90
602015 18.5.2015 25.5.2015 21.3.2017 73 288,00 0,05% 10,51 11,70 10,51
622014 21.7.2014 25.7.2014 19.10.2016 438 288,00 0,05% 63,07 55,00 55,00
642014 21.7.2014 25.7.2014 22.11.2016 377 63,50 0,05% 11,97 12,10 11,97
642015 18.5.2015 25.5.2015 7.8.2015 73 63,50 0,05% 2,32 2,60 2,32
722014 22.8.2014 25.8.2014 19.12.2016 346 288,00 0,05% 49,82 50,40 49,82
732015 16.6.2015 25.6.2015 9.8.2015 43 288,00 0,05% 6,19 7,50 6,19
742014 22.8.2014 25.8.2014 19.12.2016 346 63,50 0,05% 10,99 11,10 10,99
762015 16.6.2015 25.6.2015 9.8.2015 42 63,50 0,05% 1,33 1,70 1,33
822014 22.9.2014 25.9.2014 31.1.2017 315 288,00 0,05% 45,36 45,90 45,36
842014 22.9.2014 25.9.2014 27.2.2017 315 63,50 0,05% 10,00 10,10 10,00
862015 16.7.2015 25.7.2015 9.8.2015 12 288,00 0,05% 1,73 3,20 1,73
892015 16.7.2015 25.7.2015 9.8.2015 12 63,50 0,05% 0,38 0,70 0,38
972014 20.10.2014 25.10.2014 28.10.2014 1 288,00 0,05% 0,14 0,40 0,14
982014 20.10.2014 25.10.2014 10.11.2014 14 63,50 0,05% 0,44 0,20 0,20
946,41 844,60 786,52

20. V odseku 19. odôvodnenia tohto rozsudku je prehľadná tabuľka údajov vyplývajúcich zo spisu a
to z faktúry č. 201601 zo dňa 31.12.2015 na sumu 844,60 eur, z účtovných dokladov COOP Jednota
Radošovce, spotrebné družstvo, ktorého súčasťou je aj kniha faktúr pohľadávky od 01.01.2012 do
10.07.2012, ktoré sú obsahom prílohovej obálky, z ktorých odvolací súd vychádzal pri posudzovaní
správnosti výpočtu poplatkov z omeškania žalovaným, z ktorých zistil, že výška pohľadávky žalovaného
v sume 786,52 eur, ktorá bola spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobcu, je vyššia ako žalobcom
uplatnená pohľadávka v sume 576 eur, aj keď súd do výpočtu poplatkov z omeškania vôbec nezarátal
poplatky z omeškania za oneskorené úhrady faktúr č. 22/2015, č. 26/2015 a č. 34/201, pri ktorých nie je
zrejmé, kedy bola zaplatená čiastočná úhrada na tieto faktúry. Naviac odvolací súd pri výpočte poplatku
z omeškania zistil, že pri faktúrach, ktoré sú vyznačené hrubým písmom v tabuľke, dokonca žalovaný
nesprávne vypočítal poplatok z omeškania, ktorý by mal byť vyšší ako si uplatnil žalovaný, a preto súd
pri výpočte poplatku z omeškania v týchto prípadoch vychádzal z výšky poplatku z omeškania, ako si
ju uplatnil žalovaný. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že poplatok z omeškania počítal
vždy od 26. dňa príslušného mesiaca bez ohľadu na splatnosť jednotlivých faktúr a len do dňa, ktorý
predchádzal úhrade nájomného. V prípadoch úhrady nájomného po 07.08.2015, odvolací súd počítal
poplatok z omeškania len do 07.08.2015.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie,
že pohľadávka žalobcu, ktorú si uplatnil predmetnou žalobou voči žalovanému zanikla započítaním
s pohľadávkou žalovaného a to na základe jednostranného právneho úkonu žalovaného formou
Oznámenia o jednostrannom zápočte záväzkov a pohľadávok zo dňa 18.3.2016 v rozsahu, v akom sa
kryjú, v čase pred podaním predmetného žalobného návrhu, a preto správne súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

21. Podľa § 149 C.s.p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 154 v C.s.p., prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
Podľa § 366 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú
procesných podmienok (a), sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (b), má nimi
byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (c), alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (d).
Podľa § 373 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr
v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.
Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, ktorou spochybnil aj výšku poplatku z omeškania, ktorú uplatnil až
v odvolacom konaní, keď v odvolaní netvrdil a ani neodôvodnil, prečo tieto nové prostriedky procesnej



obrany, ktoré uviedol až v odvolaní, nemohol použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny,
odvolací súd túto námietku posúdil ako novotu v odvolacom konaní ( § 366 C.s.p.) a podmienky, za
ktorých by jej použitie prichádzalo do úvahy splnené neboli, nakoľko ju nemožno subsumovať pod
citované ust. § 366 písm. a) až d) C.s.p.), a preto na túto námietku prihliadnuť nemohol.

22. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd nevzal do úvahy žalobcom preukázané úhrady dlhu na
nájomnom a adresnosť týchto úhrad, ktoré žalobca v odvolaní ani bližšie nešpecifikoval, odvolací súd
uvádza, že obsahom napadnutého rozsudku v ods. 50 je odôvodnenie súdu prvej inštancie, prečo
na žalobcom predložené PDP, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení presne špecifikoval, nemohol
neprihliadať, na ktoré odôvodnenie odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, keď naviac žalobca ani
žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil záver súdu prvej inštancie o tom, že o platbách žalobcu
spolu v sume 1.565 eur nemohol v tomto konaní prihliadať.

23. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd uvádza: Ústavný súd
Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne
judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého
prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená
ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka, ktorou namietal, že súd prvej
inštancie si nesplnil povinnosť presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie, preto nemohla obstáť.

24. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane
závislého výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

26. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p,
§ 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100%. Neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( §
257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

27. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:



Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.