Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13CoPr/4/2018 z 7. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. apríla 2019, sp. zn. 13CoPr/4/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8717203745.2 Krajský súd Prešov | 13CoPr/4/2018 | ECLI:SK:KSPO:2019:8717203745.2 | 2019-04-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb7b3eb5-6551-4675-b36e-883be397c0fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8717203745.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/4/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717203745
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717203745.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu B. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa
pobytu M., O. XXXXX/XX, zastúpený JUDr. Annou Drugdovou, advokátkou so sídlom Humenné,
Námestie slobody 25, proti žalovanému A. región, n. o., so sídlom M., H. XXXX/XX, Y.: XX XXX XXX,
zastúpený JUDr. Milošom Hnatom, advokátom so sídlom Prešov, Tkáčska 2, v spore o určenie vzniku
pracovného úrazu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20Cpr/7/2017 - 113
zo dňa 12.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úraz, ktorý utrpel žalobca dňa XX.XX.XXXX v
priestoroch kúpaliska v M. v správe žalovaného je úrazom pracovným a súvisí s výkonom práce žalobcu
pre žalovaného.

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že napriek absencii písomnej pracovnej
zmluvy vykonával žalobca výkon práce pre žalovaného na základe pokynov jeho zástupcu čím vznikol
pracovný pomer na základe ústnej uzavretej pracovnej zmluvy, a to odo dňa kedy žalobca prvýkrát
pracoval pre žalovaného a následne pokiaľ došlo k telesnému zraneniu žalobcu pri plnení pokynov
zástupcu žalovaného, predmetný úraz je nutné klasifikovať ako úraz pracovný.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 42 ods. 1, § 43, § 177, § 192, § 195, § 218, § 220
Zákonníka práce, ako aj § 5, § 6, § 7 Zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
O trovách prvoinštančného konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalovaného, ktorý namietol to, že
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal z tvrdení
žalobcu, podľa ktorých žalovaný nemal splniť svoju ohlasovaciu povinnosť tým, že neohlásil vznik
pracovného pomeru medzi stranami sporu, napriek tomu však žalobca vykonával prácu pre žalovaného
za dohodnutú hodinovú mzdu. Tento záver však je v rozpore s výpoveďou štatutárneho zástupcu
žalovaného, z ktorého výpovede vyplýva, že tento nepozná žalobcu, čo vylučuje možnosť vzniku
pracovného pomeru. Žalobca poukázal len na mená svojich spolupracovníkov, pričom neuviedol tieto
mená v celosti, ako aj ich bydlisko, čím nepreukázal svoje tvrdenie. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal
s otázkou závislej práce, teda nebolo preukázané to, že zamestnanec vykonával pre zamestnávateľa



osobne podľa jeho pokynov v pracovnom čase pracovné úlohy. Pokiaľ neboli preukázané znaky
závislej práce zo strany žalobcu pre žalovaného a to tým, že nebol preukázaný aký bol dohodnutý
pracovný čas, vzťah nadriadenosti a podriadenosti prípadne pokyny zamestnávateľa, potom musí byť
vyhodnotený skutkový stav, na základe ktorého sa domáha žalobca takéhoto určenia ako nedôvodný
pre vyhovenie žalobe. Pokyny na výkon práce mohol dávať len štatutárny zástupca žalovaného, z
ktorého výpovede vyplýva, že k tomu nedošlo. Z jeho výpovede vyplýva, že tento neurčil a nepoveril
žiadnu inú osobu na uzatváranie pracovnoprávnych vzťahov, teda ani pána D., s ktorým údajne mal
byť dohodnutý žalobca. V čase, kedy mal vzniknúť predmetný pracovnoprávny vzťah, pán D. nebol ani
zamestnancom žalovaného, teda nemohol vykonávať akékoľvek úkony v mene žalovaného. Teoreticky
ho mohol zamestnávať on, respektíve s ním spolupracovať. Ďalším odvolacím dôvodom je skutočnosť,
že súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, že pre žalovaného údržbu a prípravu areálu kúpaliska
vykonávala právnická osoba, na základe zmluvy o dielo, pričom za výkon týchto prác bola odmena
zo strany žalovaného uhradená. Rovnako sa súd nevyporiadal s tým, že pri prípravných prácach na
letnú sezónu vykonávalo rovnako viacero podnikateľských subjektov pripravujúcich svoje prevádzky
prípravné práce a nebolo ani preukázané, či prípadne pán D. nevystupoval v mene týchto subjektov.
Samotná komunikácia pána D. so žalobcom po úraze nepreukazuje pracovnoprávny vzťah a je len
odrazom ľudskej spolupatričnosti so žalobcom, ktorý utrpel úraz. Závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie nevyplývajú ani z protokolu o kontrole, ktorú vykonal Y. práce a žalovaný v žiadnom
prípade nemôže zodpovedať za úraz, ktorý sa stal bez jeho vedomia a bez jeho pričinenia. Všetky tieto
námietky nevzal do úvahy súd prvej inštancie, pričom zo samotného výroku rozsudku nie je zrejmé ako
sa súd prvej inštancie vyporiadal s alternatívnym petitom žaloby. Z týchto dôvodov žiadal o zamietnutie
žaloby, prípadne o jeho zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že z opatrnosti vznáša námietku oneskoreného podania
odvolania, pričom v merite veci považoval odvolanie za nedôvodné a žiadal napadnutý rozsudok ako
vecne správny a spravodlivý potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca nemohol uviesť priezviska osôb, ktoré
mali pre žalovaného s ním v rozhodnom čase pracovať, nakoľko tieto osoby nepoznal, mal na nich
len telefonický kontakt a títo odmietli mu poskytnúť svoje údaje pre svedeckú výpoveď. Rovnako nie je
pravdivé tvrdenie štatutára žalovaného, že nepozná žalobcu, nakoľko osobne sa s ním počas výkonu
svojich prác rozprával. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalovaného v odvolaní, že kúpalisko bolo
otvorené až po 08.06.2016 a žalovaný zrejme až pod ťarchou dôkazov potom uzavrel deň nasledujúci
po tom, ako žalobca utrpel úraz, pracovné pomery s viacerými osobami vrátane Y.. D., ktorý zasielal
žalobcovi sms správy s obsahom žiadajúcim, aby neoznamoval predmetný úraz ako pracovný úraz.
Dôkazy, ktoré vykonal súd prvej inštancie a ktoré vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach preukazujú
to, že pracovný pomer so žalobcom uzavrel Y.. D. ako poverená osoba a prideľoval mu aj prácu, ktorá
súvisela s prípravou kúpaliska na sezónu v roku 2016 a pri plnení týchto pracovných úloh utrpel žalobca
úraz. Závery Y. práce sa vzťahujú len na obdobie júla XXXX, kedy už Y. mal k dispozícii dochádzku
zamestnancov, pričom predmetný skutok sa stal v júni XXXX, čo nebolo predmetom prieskumu Y. práce.

6. Žalovaný sa k podaniu žalobcu následne nevyjadril napriek výzve doručenej súdom prvej inštancie.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko



s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

13. Vyššie uvedené skutočnosti zo spisu nevyplývajú, preto je táto odvolacia námietka nedôvodná.
Rovnako súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil, keď na správne zistený skutkový stav
aplikoval správnu právnu normu, ktorú aj správne interpretoval.

14. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu, obsahu odvolania, dospel k záveru, že odvolacie
námietky žalovaného nie sú dôvodné. V danom prípade, vyplýva aj z odôvodnenia súdu prvej inštancie
aj myšlienkový postup, ktorým sa súd riadil pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov vo vzájomných
súvislostiach, ako aj jednotlivo. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi, ku ktorým dospel súd prvej
inštancie, pričom z dôkazov nepochybne vyplýva, že žalobca utrpel úraz v priestoroch kúpaliska, ktoré
je v správe žalovaného. Rovnako zo spisu vyplývajú závery, že zástupcom žalovaného pre priestory
kúpaliska bol Y.. D., ktorý vykonával právomoci vedúceho pracovníka pre žalovaného a nepochybne
s jeho vedomím pracoval žalobca v priestoroch kúpaliska, kedy utrpel aj úraz. Napriek skutočnosti, že
žalovaný preukázal to, že mal podpísanú zmluvu so spoločnosťou B. M., ktorá mala vykonávať prípravné
práce, respektíve údržbárske práce v priestoroch kúpaliska, z výsluchu svedka B. vyplynulo, že tento bol
jediným zamestnancom spoločnosti B. M., čím je nepochybný záver, že žalobca nebol zamestnancom
spoločnosti B. M., respektíve nebol v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti. To, že



spoločnosť B. M. vykonávala určité práce na prípravu sezóny nevylučuje to, že samotný žalovaný
časť práce zabezpečoval vo vlastnej réžii. Pokiaľ vykonával žalobca úlohy na základe pokynov Y.. D.,
ktorý aj v minulosti zabezpečoval správu kúpaliska pre žalovaného, je zrejmé, že napriek absencii
pracovnej zmluvy, žalobca plnil pracovné úlohy pre žalovaného a z výsluchu privolaného lekára vyplýva,
že nepochybne v priestoroch tohto kúpaliska sa mu stal úraz pri vykonávaní pracovných úloh. Napriek
absencii písomnej pracovnej zmluvy, preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že medzi stranami sporu
vznikol pracovný pomer, a to ústnou formou, a preto žalovaný zodpovedá za pracovný úraz, ktorý utrpel
žalobca v priestoroch kúpaliska, ktoré mal v správe žalovaný. Všetky dôkazy, ktoré boli vykonané v
spise, a to obsah sms správ, ktoré zasielal Y.. D. žalobcovi ako aj to, že táto osoba odmietla podať
svedeckú výpoveď, nemožno vyhodnotiť inak, než to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania
skutočnosti, že medzi stranami sporu vznikol pracovnoprávny vzťah.

15. V danom prípade došlo k presunu dôkazného bremena na stranu žalovanú, pričom žalovaný
neuniesol nijakým spôsobom dôkazné bremeno, a to preukázaním skutočnosti, že žalobca vykonával
pracovné úlohy pre spoločnosť B. M., respektíve pre nejaký iný podnikateľský subjekt, ktorý pripravoval
výkon svojej prevádzkovej činnosti v priestoroch tohto kúpaliska. To, že pán D. pracoval pre žalovaného
nepochybne vyplýva z obsahu výsluchu svedka B. ako zamestnanca spoločnosti B. M., čo bolo správne
vyhodnotené súdom prvej inštancie tak, že pán D. konal v mene žalovaného. Tento záver vyplýva aj
z judikatúry Slovenskej republiky, kedy zamestnanec môže vykonávať práce pre zamestnávateľa aj s
vedomím najbližšieho nadriadeného zamestnanca, ale aj vtedy, ak koná prácu s vedomím inej fyzickej
osoby, ktorá nie je vo vzťahu k zamestnávateľovi v pracovnom pomere, ale koná v mene zamestnávateľa
ako jeho zástupca na základe dohody o plnej moci (21Cdo/568/2005). Aj napriek skutočnosti, že pán
D. podľa obsahu spisu v čase vzniku úrazu nemal pracovnú zmluvu so žalovaným, nepochybne konal
v mene žalovaného na základe určitého plnomocenstva ako to vyplynulo z výpovede svedka B..

16. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

17. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, podľa ktorej sa súd prvej inštancie nevyporiadal s alternatívnym
petitom, odvolací súd uvádza, že v danom prípade aj napriek takejto formulácii žaloby sa nejedná o
alternatívny petit, nakoľko o taký petit ide len v prípade, ak žalobca žiada zaviazať žalovaného na
jeden druh plnenia len ak objektívne nebude možné vyhovieť prvému petitu, žiada ho zaviazať „in
eventum“ na iné plnenie (porovnaj rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/347/2009). V danom prípade je nutné
vychádzať z obsahového hľadiska predmetnej žaloby, pričom súd prvej inštancie správne vystihol vo
svojom rozsudku to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal, nakoľko súd nepostupuje v rozpore
so zákonom, ak vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca
domáhal bez toho, aby presne sledoval znenie samotného výroku žaloby (porovnaj rozsudok NS SR
sp.zn. 5Cdo/254/2009). Z uvedeného teda vyplýva, že týmto rozhodnutím sa súd vyporiadal s právnym
základom žaloby, to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

18. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255
ods. 1 CSP.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).