Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1CoE/66/2013 z 20. 1. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 20. januára 2014, sp. zn. 1CoE/66/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5611200810.1
Krajský súd Žilina | 1CoE/66/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5611200810.1 | 2014-01-20 | Uznesenie
Citované ustanovenia: EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60af2906-dd41-486b-b040-413fa55355e2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5611200810.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/66/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611200810
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5611200810.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., so
sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 925 922, proti povinným: 1/ D. M., nar. XX.X.XXXX, bytom
T. č. XXX a 2/ D. M., nar. XX.X.XXXX, bytom T. č. XXX, pre vymoženie pohľadávky 1.740,94 Eur s
príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom pred súdnym exekútorom Mgr. Drahomírom Kriváňom,
so sídlom Exekútorského úradu M. ul. Č. XX, U., pod sp.zn. EX 81/11, na základe odvolania oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/103/2011-32 z 21.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/103/2011-32 z 21.3.2013,   p o t v
r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 3Er/103/2011-32 z 21.3.2013, zastavil exekúciu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd s poukazom na ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2, § 41
ods. 1, § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku; § 4 ods. 1 a 2, § 21 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v
znení platnom do 31.12.2007; § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; smernicu
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ; judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009) v podstate tým, že rozhodcovská doložka
obsiahnutá v článku IV bod 4. „Záverečných ustanovení“ Zmluvy o poistenom rýchlom spotrebnom
úvere pre obyvateľstvo č. 0039 4004 07 RSU uzatvorenej 11.4.2007 medzi povinnými v rade 1/ a 2/ a
právnym predchodcom oprávneného - OTP Banka Slovensko, a.s. (ktorá je zmluvou spotrebiteľskou), je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa spotrebiteľského práva. Dôsledkom uvedeného v podstate
je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2009-4041 z 21.8.2010
(ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“).

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas odvolanie oprávnený. Poukazujúc na právny názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozsudku 3Cdo 164/96 (publikovaný pod Rc
58/1997) a citujúc ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) uviedol, že vychádzajúc z označených ustanovení  je rozsah právomoci
exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu (rozhodcovského rozsudku daný a vymedzený
nasledovne:
a) na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (Rc 58/1997),
b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného,
plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm.



c) zákona č. 244/2002 Z.z. ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmať právny
dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho
základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané
- § 35 a 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. k ustanoveniu § 159 ods. 3 O.s.p., z ktorých vyplýva prekážka
res iudicatae, ktorú § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. nepopiera, čo znamená, že súd sa
môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať
preskúmaniu;
- § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 v znení do 30.6.2009 a v znení po 1.7.2009. Z uvedenej právnej úpravy
vyplýva, že zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie je, že súd by sa mohol zaoberať
právnym dôvodom judikovaného plnenia, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu
- žaloby o zrušenie rozhodcovského konania podanej účastníkom konania v rámci právom upraveného
osobitného typu konania. Právomoc súdu zaoberať sa uvedeným právnym dôvodom pre plnenie (v
tomto prípade zmluvou) je teda mysliteľná za predpokladu realizácie príslušného procesného oprávnenia
účastníkom a naopak jeho nevyužitie je prekročením právomoci exekučného súdu.;
- oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného. Zmyslom exekučného konania nie je
opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Preskúmavanie exekučného titulu v kontexte
§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. len znamená, či plnenie, na ktoré zaväzuje rozsudok je
možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi, nie či zmluva ako právny úkon je možná, dovolená alebo
v súlade s dobrými mravmi.
V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie  ESD vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, najmä na body 37, 40 a 47, týkajúce sa
rozsahu preskumávacej právomoci súdu:
„Bod 37. Podľa judikatúry Súdneho dvora teda právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu,
aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť,
aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným
rozhodnutím (pozri najmä rozsudky z 1. júna 1999, Eco Swiss, C-126/97, Zb. s. I-3055, body 47 a 48,
Kapferer, už citovaný, bod 21, ako aj Fallimento Olimpiclub, už citovaný, bod 23).
Bod 40. V prejednávanom prípade sa rozhodcovský rozsudok v spore vo veci samej stal právoplatným,
pretože dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu o neplatnosť v lehote, ktorá je
na tento účel ustanovená.
Bod 47. V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej
nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru
spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza
Claro, už citovaného, ale ani to, aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou
je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní
a ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal
právoplatným.“
Poukázal na to, že popieranie platnosti rozhodcovskej doložky je jedným z dôvodov pre podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní). Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný
súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia Exekučného poriadku ho neoprávňujú iniciovať
konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. Pre konanie o
výkon rozhodnutia však ustanovenie právneho poriadku (a to nielen národného, ale ani komunitárneho
- v podobe Zmluvy o fungovaní Európskej únie - predtým Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
či zmluvy o Európskej únii, či sekundárnych aktov - nariadenia, smernice) nemá žiadne ustanovenie
o práve súdu posudzovať otázky, ktoré by mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania.
V tomto spočíva podstata rozhodnutia vo veci Asturcom a teda z toho plynúca protiústavnosť
napadnutého rozhodnutia. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu obsiahnutom v napadnutom uznesení,
že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd založil svoju
právomoc na základe článku IV. bodu 4 Záverečných ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorého
sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi nimi z tejto zmluvy najmä z dôvodu
neplnenia zmluvných povinností a náhrady škody, budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní na Stálom
rozhodcovskom súde Asociácie bánk SR so sídlom v Bratislave. V ďalšom citujúc znenie ustanovenia §
93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy poukázal na
to, že je právnemu predchodcovi, ktorým bola OTP banka Slovensko, a. s., z označeného ustanovenia
vyplývala povinnosť ponúknuť dlžníkovi už pri uzatváraní úverovej zmluvy neodvolateľný návrh na



uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy o tom, že prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti uviedol, že návrh zmluvy (vrátane rozhodcovskej doložky) predkladá jedna strana, druhá
ho buď akceptuje alebo nie. Povinný sa rozhodol zmluvu uzavrieť, čím prijal návrh rozhodcovskej zmluvy.
Pokiaľ by sa zovšeobecnil názor exekučného súdu, potom budú za každých okolností a vždy nekalé
všetky takéto dojednania aj napr. v bankových zmluvách. Veriteľ ako právny predchodca oprávneného
dal povinnému dlžníkovi možnosť prijať alebo odmietnuť rozhodcovskú doložku, pričom dlžník mal
možnosť vyjadriť svoj súhlas, resp. nesúhlas s riešením sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú
zmluvu (vo forme rozhodcovskej doložky), ktorá bola uzavretá plne v súlade s ustanovením zákona
a so súhlasom povinného, nie je preto možné posúdiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy a z tohto
dôvodu neplatnú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy ani zo
žiadneho dôkazu v rozhodcovskom konaní nevyplýva, že veriteľ podmienil poskytnutie úveru uzavretím
rozhodcovskej doložky a že pri výhradách dlžníka k rozhodcovskej doložke by jeho právny predchodca
úver neposkytol. Nie je mu zrejmé na základe čoho vlastne súd k takému záveru dospel. Odôvodňovanie
rozhodnutia bez relevantného uvedenia „právneho posúdenia veci“ - § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
2 O.s.p. je tak rovnaké porušenie zákona, ako neuvedenie žiadneho zdôvodnenia. Takáto formulácia
vedie k tomu, že skutočné dôvody rozhodnutia oprávnený objektívne z rozhodnutia zistiť nemôže.
Nie je úlohou účastníka podávajúceho odvolanie, aby dôvody súdneho rozhodnutia odhadoval alebo
predpokladal, ale aby sa k dôvodom rozhodnutia vyjadril (prostredníctvom odvolania) a spochybnil ich
správnosť, úplnosť a zákonnosť v zmysle zákonných dôvodov na podanie odvolania. V tejto veci však
túto možnosť reálne nemá, nakoľko prvostupňový súd rozhodnutie nezdôvodnil po stránke skutkovej i
právnej tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. Nedostatočné
a nezrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zároveň predstavuje porušenie práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho
poriadku je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Exekučný súd
svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie  práva žalobcu na zaplatenie dlhu a to bez
splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom - jeho právnym predchodcom a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluve o úvere. Na jednej strane existuje právne relevantný
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možný zrušiť pre uplynutie lehoty a
chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne
nevykonateľný, na druhej strane nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie
a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicatae).
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný
prihliadať ex offo. Podľa súčasnej platnej právnej úpravy je rozsudok vydaný rozhodcovským súdom
rovnocenným rozsudkom vydaným všeobecným súdmi v občianskom súdnom konaní. Vzhľadom na
uvedené namietal porušenie práva na súdnu ochranu postupom okresného súdu, ktorého postupom mu
bolo odňaté právo konať pred súdom. Preto navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu
je vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd s ohľadom na
odvolacie námietky oprávneného dodáva:

Okresný súd postupoval správne, keď dôsledne vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu -
rozhodcu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku IV bod 4.



„Záverečných ustanovení“ zmluvy uzatvorenej medzi povinnými v rade 1/ a 2/ a právnym predchodcom
oprávneného.

V zmysle konštantnej judikatúry exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený a zároveň aj povinný
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011). Pritom nie
je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 159 O.s.p.

Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný
doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez
návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je ex offo povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný a spôsobilý exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Exekučný
súd môže v rozsahu jemu danej prieskumnej právomoci skúmať exekučný titul počas celého exekučného
konania Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej
právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

Práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné  chrániť extenzívnym spôsobom. Uvedený
trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo 4.10.2007 Rampion a Godard
C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu
právneho zástupcu suplovať sám súd).

Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-40/08, zo 6.10.2009, z toho okrem iného
vyplýva „nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje
súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť, zabezpečiť absolútnu ochranu
spotrebiteľa a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely
uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna
sila rozhodnutej veci“ (bod 34).

Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do formulárovej zmluvy. Z
uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinní pri uzatváraní
zmluvy nemohli ovplyvniť jej obsah.

Predmetná  rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Po preskúmaní predmetnej rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve o revolvingovej
pôžičke dospel k záveru, že je koncipovaná spôsobom, ktorý celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, v
predmetnom prípade povinného. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je len
o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť
sa arbitráži.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania  rozhodcovskej doložky
je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, prípadne niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani v časti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého



by oprávnenému voči povinnému vznikol judikovaný nárok a ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať.

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky.

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského
rozsudku nezaoberal.

Na tomto mieste odvolací súd zároveň poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   prípustné.