Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/229/2014 z 25. 1. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. januára 2015, sp. zn. 23Co/229/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204339.1
Krajský súd Trnava | 23Co/229/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113204339.1 | 2015-01-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6ae23a1-0a99-4f6b-ad26-be12fc2a26ea
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204339.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/229/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204339
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204339.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov
senátu: JUDr. Martin Holič a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 16C/147/2013-67 zo dňa 28. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa  s a   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa n e p r i z n á v a  náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu, keď vychádzajúc z vykonaného
dokazovania považoval nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Dňa 22.11.2010 bol Okresnému súdu Senica doručený
návrh na zmenu súdneho exekútora, keď predtým dňa 23.7.2003 bolo vydané poverenie. Súd o
návrhu na zmenu exekútora nerozhodol, nakoľko dňa 13.11.2011 konanie zastavil. Ustanovenie §
44 ods. 6 Exekučného poriadku neuvádza, že súd musí vždy za každých okolností rozhodnúť na
návrh oprávneného o zmene exekútora. Je pochopiteľné, že nie je potrebné rozhodovať o zmene
exekútora, ak existujú okolnosti, ktoré bránia vykonaniu exekúcie a exekúciu je potrebné zastaviť. Bolo
by prinajmenšom neštandardné rozhodnúť na návrh o zmene súdneho exekútora a následne bez potreby
vykonávania akýchkoľvek ďalších úkonov exekúciu zastaviť. Išlo by výslovne o samoúčelný postup
nemajúci žiadny súvis s vydaním rozhodnutia o zastavení exekúcie. Okrem toho súd dospel k záveru, že
ak by aj mal rozhodnúť o zmene exekútora s ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238
ods. 1 Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005 (podľa
ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až  s
účinnosťou od 1.9.2005 (pre konania začaté po tomto dátume). Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd
sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, keďže právny poriadok mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene súdneho exekútora do
30 dní do doručenia návrhu. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval
za neopodstatnený. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie rozhodnutia o
zmene súdneho exekútora nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia
nedomáhal (vychádzajúc z obsahu exekučného spisu). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal,



že doba od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o zastavení exekučného
konania, viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a
vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S poukazom na konkrétne okolnosti
prípadu sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to vykonanie potrebných
úkonov zo strany súdu nevyhnutných pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora. Navyše aj
po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora mal a mohol pôvodný súdny exekútor
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky od povinného, na ktorú mal poverenie v záujme zachovania
kontinuity konania. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a
bez prieťahov, a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom
k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu,
a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní
preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal ich vznik. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti
s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca si
uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky
dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a
udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a kú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym
exekútorom, aké a kedy posielal urgencie exekučnému súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na
správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica
v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané
nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba
prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora,
s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom
neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní.
Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne žalobcovi
musela byť všeobecne známe vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov
v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda
a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v
exekučnej veci. Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného
postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne
úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že
by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c)  O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám



nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej
súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody   (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na
úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica vo veci sp.
zn. 6Er/184/2003, ku ktorému malo dôjsť tým, že súd nedodržal zákonnú lehotu a o návrhu oprávneného
na zmenu exekútora nerozhodol včas. V súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom sa žalobca
domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 175 eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu
náhradu účelne vynaložených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávok v období nečinnosti súdu.
Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 553,20 eur (55,32 eur za
každý mesiac omeškania) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 6Er/184/2003 súd zistil, že dňa 30.5.2003
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného, žalobcu, proti povinnej A. C., bytom O. XXX, C.-I., pre vymoženie pohľadávky 14.280,- Sk
s príslušenstvom. Okresný súd Senica poveril dňa 23.7.2003 vykonaním exekúcie súdnu exekútorku Bc.
Máriu Krasňanovú, so sídlom v Považskej Bystrici. Žalobca ako oprávnený podaním zo dňa 18.11.2010
navrhol zmenu súdnej exekútorky Bc. Márie Krasňanovej a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave. Výzvou zo dňa 20.12.2010 vyzval Okresný
súd Senica súdnu exekútorku Bc. Máriu Krasňanovú, aby v lehote 10 dní zaslala vyčíslenie trov
exekúcie z dôvodu, že oprávnený požiadal o zmenu exekútora. Uznesením č. k. 6Er/184/2003 zo dňa
13.11.2011 Okresný súd Senica rozhodol o zastavení exekučného konania. Dňa 23.11.2011 podala
súdna exekútorka JUDr. Mária Krasňanová odvolanie voči uzneseniu o zastavení exekučného konania.
Podaním zo dňa 10.6.2011 súdna exekútorka JUDr. Mária Krasňanová vyčíslila exekučné trovy. Dňa



1.12.2011 podal oprávnený odvolanie voči uzneseniu o zastavení exekučného konania. Dňa 22.7.2013
bola vypracovaná predkladacia správa na odvolací súd.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003
Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej
veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku
sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo
konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný
súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom
nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva
k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.  účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré
môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa
(krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší
súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len
potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené
orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať
len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013. Odvolací sud
poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval
v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej
rozhodovacej činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,
že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Z
obsahu exekučného spisu v prejednávanej veci vyplynulo, že o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora nerozhodoval vôbec, pretože zistil, že sú to podmienky pre zastavenie exekúcie. Správne
vyzval pôvodne ustanovenú súdnu exekútorku, aby vyčíslila trovy exekúcie a následne exekučné
konanie zastavil. Okresný súd Senica neporušil žiadne ustanovenie Exekučného poriadku (resp. iného
právneho predpisu), keď o návrhu na zmenu exekútora nerozhodoval vôbec, t.j. žiadneho neprávneho
úradného postupu sa nedopustil.

Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (vznik
škody, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom) musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola,
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy.
Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti
občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by
bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Tiež je potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní žalobcom na súdy), že hmotno-právne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu sa



nenachádza žiaden dôvod (protiargument), vo vzťahu k argumentácii  súdu prvého stupňa obsiahnutej
v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní exekučného súdu sa lehota 30 dní na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora  nevzťahovala, vzhľadom na ust. § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. podľa ktorého konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Rovnako žalobca neargumentoval k názoru súdu,
že exekučný súd vôbec nemusel rozhodovať o návrhu na zmenu súdneho exekútora, keďže exekúciu
zastavoval.  Konanie  na Okresnom súde v Senici začalo 30.5.2003  doručením žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného, žalobcu. Žalobca teda v konaní predovšetkým
nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup.
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím      § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,   potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.