Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13CoE/1/2015 z 14. 4. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 14. apríla 2015, sp. zn. 13CoE/1/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3814215702.1 Krajský súd Trenčín | 13CoE/1/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3814215702.1 | 2015-04-14 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cfc18587-c7ba-4342-9c8a-432ee103c1ef Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814215702.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13CoE/1/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215702
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814215702.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: I. P., bytom G., B. XXX/XX, t.č. Z. na výkon trestu
odňatia slobody K. L. E., o vymoženie 689,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. októbra 2014, č.k. 9Er/3261/2014-16, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. s
poukazom na § 103, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že oprávnený návrhom spísaným do zápisnice dňa 22.05.2014 navrhol vykonať exekúciu voči
povinnému pre vymoženie 689,59 eur s prísl., na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská
cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. značka SR 5457/06 zo dňa 24.10.2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 04.12.2006 a vykonateľnosť dňa 07.12.2006. Dňa 27.08.2014 doručil
súdny exekútor I.. O. T., G.. exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Z úradnej činnosti mal súd preukázané, že exekúcia vedená pod spisovou značkou 15Er/342/2007 (EX
408/07) v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35
807 598, proti povinnému: I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, G., bola vyhlásená za neprípustnú
a zastavená uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/342/2007-54 zo dňa 12.12.2011 podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom a toto uznesenie v
spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8CoE/37/2012-64 zo dňa 30.04.2012
nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Exekučným titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom
konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761,
spisová zn. SR 5457/06 zo dňa 24.10.2006. Okresný súd Prievidza v odôvodnení uznesenia č.k.
15Er/342/2007-54 zo dňa 12.12.2011 okrem iného uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu
ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu
smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,



ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
Súd z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Z uvedeného je teda zrejmé,
že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 15Er/342/2007 sa viedlo na podklade toho istého exekučného
titulu ako toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj
vymáhaný nárok oprávneného. Súd prvého stupňa konštatoval, že prekážka právoplatne rozhodnutej
veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p., patrí medzi neodstrániteľné podmienky
konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o
ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu
konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nie dvakrát o tej istej
veci. Keďže v tomto exekučnom konaní sp. zn. 9Er/3261/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky
oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom
skoršom rozhodnutí č.k. 15Er/342/2007-54 zo dňa 12.12.2011 jednoznačne konštatoval, že nie je
spôsobilým exekučným titulom, súd je toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej
veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.
Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie
a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť
rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai,
Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES
svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného. Zastával názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu
čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ
riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a
4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou.
Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR
16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS
3057/10 z 05.10.2011 a taktiež citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
30.11.2012, sp. zn. 18CoE 641/2011. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z.
postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom
v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd



naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods.
1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený
skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná.
Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd
a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere
vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa
jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si
môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten,
kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že
si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a preto by mal za
porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo -
právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že
podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory
riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde
rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad
rozhodcovského konania podľa zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žiadal, aby odvolací
súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede na
otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu
neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a
3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.



7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako
vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého dňa 22.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 689,59
eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 24.10.2006,
sp. zn. SR 5457/06, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 04.12.2006
a vykonateľnosť dňa 07.12.2006. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné
konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní sp. zn. 9Er/3261/2014 je podkladom pre vymoženie
pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd
vo svojom skoršom rozhodnutí č.k. 15Er/342/2007-54 zo dňa 12.12.2011 jednoznačne konštatoval, že
nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide
o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p..

Z obsahu pripojeného rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 12.12.2011, č.k. 15Er/342/2007-54
vyplýva, že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa
24.10.2006, sp. zn. SR 5457/06, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 689,60
eur s príslušenstvom, a to na podklade návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 09.02.2007. V uvedenej
exekučnej veci súd prvého stupňa predmetným uznesením zo dňa 12.12.2011, č.k. 15Er/342/2007-54
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.05.2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2012, č.k.
8CoE/37/2012-64.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.



Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Odvolací súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho,
aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný
orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie
neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho
(iné rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti
odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 O.s.p. , podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či
sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 104
ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení
O.s.p. teda vyplýva, že podmienky konania, za
ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei
iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:
1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté;
2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi;
3. a o tej istej veci.

Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné
vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami
sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania;
ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie
zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a § 104 O.s.p. v spojení s ust. § 251 ods. 4 O.s.p . Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku
rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ust. § 159 ods. 3 O.s.p. , ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je
nevyhnutné posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.

Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je
predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania
žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný
dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom
konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti či určitých spôsobov
vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi
tými istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením zo dňa 12.12.2011,
č.k. 15Er/342/2007-54, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a na § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. V uvedenej exekučnej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že
predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s



poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný
titul. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením
tunajšieho krajského súdu zo dňa 30.04.2012, č.k. 8CoE/37/2012-64. Nakoľko uvedeným uznesením o
zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v
exekučnom titule, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu
zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd zastáva právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa zo
dňa 12.12.2011, č.k. 15Er/342/2007-54 v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu
zo dňa 30.04.2012, č.k. 8CoE/37/2012-64, založilo prekážku rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci
podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať, a
je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1
a 2 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .