Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5CoE/123/2013 z 3. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 3. marca 2014, sp. zn. 5CoE/123/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2610208196.1 Krajský súd Trnava | 5CoE/123/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2610208196.1 | 2014-03-03 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 223/1995 Z. z., § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 53 ods. 1 OZ, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c25a8e6d-9a8c-4fd2-8ced-ecd1aacd0e72 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2610208196.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/123/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208196
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610208196.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného : GE Money, s.r.o., sídlo: Bratislava, Bottovova
7, IČO: 17 324 220, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: MCGA legal, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: L. S., nar. X.X.XXXX, bydlisko: G. N. Z. č. XX, za účasti
súdneho exekútora: JUDr. Kamil Líška, so sídlom Ulica 29. Augusta č. 2, Bratislava, o vymoženie sumy
184,03 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora o zastavení exekúcie, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 3. septembra 2012 pod č. k.
4Er/651/2010-22 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu vedenú u súdneho exekútora Mgr. Kamila Líšku
pod spis. značkou EX 334/2009 zastavil.

Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 57
ods. 2, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní, v zmysle ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ,
príslušnými ustanoveniami vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
ako i smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd prvého stupňa skonštatoval, že zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Zmluvnými stranami sú dodávateľ (oprávnený), ktorého predmetom činnosti
bolo aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, teda koná v rámci
predmetu svojho podnikania. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu postavenie
spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa poukázal aj na tú skutočnosť, že
na posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou
sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v
prospech spotrebiteľa za odplatu. Z predloženého exekučného titulu mal súd preukázané, že oprávnený
s povinným uzavreli dňa 20.10.2007 Zmluvu o úvere č. 1001717921, na základe ktorej oprávnený
poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť
v dohodnutých splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj Obchodné podmienky úverových produktov.

V zmysle bodu 5.38 Obchodných podmienok - rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany dohodli, že
všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe zmluvy alebo s ňou súvisiacich,
vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému



súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s podľa jeho vnútorných
predpisov. Zmluvné strany sa zaviazali podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré bude pre ne záväzné.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Už túto skutočnosť súd prvého stupňa považuje za neprijateľnú podmienku v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný súdnemu exekútorovi
zaplatiť náhradu trov konania v sume 96,27 Eur.

Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie oprávnený. V podrobných písomných dôvodoch
odvolania okrem iného namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa namietal, že postup súdu
prvého stupňa v danom prípade nebol správny, nakoľko predmetná rozhodcovská doložka sa neprieči
dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom
všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom
rozhodcovskom súde. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove ako odvolacieho súdu (sp. zn. 9CoE/18/2010). Ďalej uviedol, že predmetná úverová zmluva
bola uzavretá ešte pred 01.01.2008 (pred novelizovaným ustanovením § 52 Občianskeho zákonníka),
a teda môže byť posudzovaná v danej veci či už právna dovolenosť, tak i rozpor s dobrými mravmi
len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Samotná neplatnosť rozhodcovskej doložky pritom ani nemá
vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ako exekučného titulu (vyplýva to
aj z odseku 37 rozsudku Súdneho dvora ES C-40/08), ale len na vznik práva povinného dlžníka
podať žalobu podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Na základe týchto a ostatných podrobných
odvolacích námietok vyslovil názor, že v danom prípade nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45
ods.1 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný v zmysle zákona,
pričom neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky a nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Z vyššie
uvedených dôvodov preto žiadal, aby odvolací sú napadnuté uznesenie zrušil.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného v súdom stanovenej lehote nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).
Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou
stránkou rozhodcovského rozsudku.

V zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal



právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý



mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). V predmetnej veci
bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny
exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods.
2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Je pravdou, že podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný
k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie
zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok
aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti
súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd
napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup
podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil
priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj
v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.
Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu



zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Z úverovej zmluvy zo dňa 20.10.2007 bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
uzavreli zmluvu o úvere poskytnutého vo výške 5.740,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v
dohodnutých mesačných splátkach po 616,-Sk ; pričom ročná percentuálna miera nákladov dosahuje
sumu 62,40 %. V čl. 5.38 zmuvy o úvere 9, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy sa zmluvné strany
dohodli, že akékoľvek spory budú riešené dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh
banky na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., V predmetnej rozhodcovskej doložke
je ďalej uvedené že toto rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok) bude pre nich konečné a záväzné.

Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy v časti všeobecných podmienok, žiadnym spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.12.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako



aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi (predmetná zmluva bola uzavretá dňa 18.9.2007),
zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 3 zákona č. 250/2007 Z.z..

Keďže právny predchodca oprávneného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávneného pri
uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na
to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka
v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák.
č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť právny
predchodca oprávneného ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.



V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej
len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, pričom
nebola individuálne dojednaná.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku
odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva
podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie
na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad
vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych
smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

V danom prípade v úverových zmluvných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere zmluvné strany
dohodli, že majetkové spory vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované v
rozhodcovskom konaní. Z dojednanej rozhodcovskej doložky vyplýva, že prípadný spor bude riešený
výlučne rozhodcovským súdom. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami
dojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná
individuálne.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola



dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou rozhodcovská doložka, ktorá
umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na štátnom súde, o to skôr ňou bude
doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom, ako je tomu v danom prípade.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá ukladá riešiť spory výlučne pred rozhodcovským
súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu
konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto
neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej
zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pôvodný veriteľ ako banka mal zo
zákona povinnosť ponúknuť klientovi riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre zastavenei
exekúcie.

Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca
2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu



v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Odvolací súd preskúmal zákonnú požiadavku súdneho exekútora na priznanie fakturovaných súm a
zistil, že jednotlivé položky zodpovedajú všetkým skutočne vykonaným úkonom a boli uplatnené v
súlade s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len vyhláška“).

Súdnemu exekútorovi teda prináležia súdnemu exekútorovi trovy exekúcie pozostávajúce z:

- podľa § 14 a § 15 vyhlášky........................................................................33,19 Eur
- 20% DPH......................................................................................................6,64 Eur
- podľa § 22 ods. 1 hotové výdavky - poštovné .............................................18,- Eur
- podľa § 22 ods. 1 hotové výdavky - cestovné .............................................13,12 Eur
- podľa § 22 ods. 1 hotové výdavky - ostatné (131 x obojstranná tlač - 8,65 Eur, 20 x jednostranná
tlač - 1,- Eur, internet - 0,50 Eur, telefón/ fax 0,60 Eur, 15 x poštová obálka - 1,50 Eur, 3 x
euroobal - 0,099 Eur, zakladač - 0,33 Eur, poradovník spisov - 0,26 Eur, drobný materiál - 0,50
Eur).................................................................................................................13,44 Eur
podľa § 23 - strata času.............................................................................................11,88 Eur

Spolu:.....................................................................................................................96,27 Eur

Súdnemu exekútorovi teda prináleží odmena a náhrada trov exekučného konania v celkovej výšky 96.27
Eur, t. j. v takej výške v akej mu boli priznané súdom prvého stupňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v
sume 84,19 eur, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods.
1 a ods. 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods.
1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní
bola úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.