{"guid": "150798e8-b9f2-4c4c-b97b-2ca9abecbff7:3314cf0a-734b-4df4-8ae8-83ab0d80b419", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1", "spisova_znacka": "24CoE/172/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoE/172/2014 z 7. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 7. júla 2015, sp. zn. 24CoE/172/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1", "identifikacne_cislo": "2308202961", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Martin Holič", "sudca_id": 1547, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-martin-holic-1547", "datum_vydania": "2015-07-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3314cf0a-734b-4df4-8ae8-83ab0d80b419", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 24CoE/172/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2308202961\nDátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2308202961.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,\nPribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom\nBratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. L. E. č.\nXXX, pre vymoženie 691,10 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr.\nRudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod č.k. EX 420/08, na odvolanie oprávneného\nproti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 06.12.2012 č.k. 16Er/138/2008-19 a o návrhoch\noprávneného na prerušenie konania, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku  z a m i e t a .\n\nNapadnuté uznesenie súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom\nKrutým pod spisovou značkou EX 420/08 zastavil. V druhom výroku súdnemu exekútorovi náhradu trov\nexekúcie nepriznal. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2,\n§ 58 ods. 1, § 196, § 197, § 200 ods. 1, 2,      § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku ako i § 45 ods. 1, 2,\n3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ust. § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských\núveroch, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §\n3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,\nale i Smernicou rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\na rozsudkami Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 z 27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti\nRoció Murciano Quintero, vo veci C-168/2005 z 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil\nMilenium SL,  vo veci C-243/2008 z 04.06.2009 Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi a vo\nveci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Noguieria.\n\nVecne potom prvostupňový súd argumentoval tým, že mal riadne preukázané, a to predložením Zmluvy\no úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, že súčasťou\nobsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch\nuzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doložka - článok 17.\nPodľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku Obchodných\npodmienok, neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.\nTáto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech\nspotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva\nho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej\nmá možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo\nrozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému\nkonaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon\n\nani  doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane\nspotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom\nna jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej znenia sa vopred vzdal\npráva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinný mal len možnosť zmluvu\nako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný\nspor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno\npovažovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný\ndopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná\ndoložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle\n§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola\nspotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.\nNeprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky\nodporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,\nktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe\nvyššie uvedených skutočností dospel prvostupňový súd k záveru, že exekúciu vedenú pred súdnym\nexekútorom JUDr. Rudolfom Krutým je potrebné zastaviť, nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky\nvo všeobecných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, na základe ktorej bol\nvydaný exekučný titul, bolo v rozpore s dobrými mravmi, vyššie citovanými ustanoveniami slovenského\nprávneho poriadku ako aj právneho poriadku Európskeho spoločenstva, a to najmä  s ustanoveniami\nsmernice Rady č. 93/13EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Výkon\npráv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, nakoľko takto dojednanou rozhodcovskou\ndoložkou bola odopretá ochrana spotrebiteľa, ktorú mu poskytujú vyššie uvedené ustanovenia (§ 52\na nasl. OZ a ustanovenia smernice rady č. 93/13/EHS). Dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa.\n\nProti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený, pričom ako napadnutý výrok označil výrok o\nzastavení exekúcie, a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)\nObčianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy\no fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:\n1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o\nnekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje\nrozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom\nrozhodcovských súdov?\n2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1\nprílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\nvykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky\nspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred\nstálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu\nmožno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá\nžalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca\nzmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na\nvšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo\nvšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej\nje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc\nrozhodcovského súdu?\n3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,\nktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/\nEHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\"\n\nOprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012\nzo dňa 24.05.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že došlo\nk uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal poverenie\nna vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval neplatnosť\nrozhodcovskej zmluvy.\n\nOprávnený v odvolaní dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci   (§ 205 ods. 2 písm.\nb) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm.\n\na) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm.\na) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal\nnáležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V rozsiahlom odôvodnení svojho odvolania sa oprávnený venoval\nkaždému odvolaciemu dôvodu osobitne.\n\nK odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. argumentoval tým, že súd nesprávnou\na ústavne nesúladnou interpretáciou sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné\npreskúmavanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce\nk opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná\nnemožnosť vykonať právo pre veriteľa vmanévrovaním veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul\nzrušený. K takémuto postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného\ntitulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd je pritom limitovaný ust. § 40 v spojení\ns § 43 ZoRK. Exekučný súd ale nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK a nekoná teda o\nzrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci. V rámci princípu právnej istoty\nnemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom\nrozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle\nzákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase tam, kde to platné právo zaraďuje. Ochranu práva,\nna ktorú existovala § 40 a nasl. ZoRK vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť dodatočne\npo tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia\nexekučným súdom. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného\nprocesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné\npráva spojené s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivý súdny proces. Povinnosťou\nvšeobecných súdov v situácii, keď právny predpis povoľuje dvojitý výklad jeden ústavne konformný\na jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ\nďalej zdôraznil aj problém plynutia času s tým, že § 41 ZoRK stanovuje lehotu, v ktorej účastník\nkonania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku s cieľom zabezpečiť právnu istotu.\nPrávna úprava, ktoré umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,\nje v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a\nochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákonodarca priznal všeobecným súdom\nprávomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie\nrozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušné\ndeklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané s právnymi predpismi. Exekučný súd\nmusí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom\nprípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom\nrozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného\nsúdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora nie\nje exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť, teda skutkové a právne závery rozsudku\nvšeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,\nči meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.\n\nAk sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal,\naby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR\nnávrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá\nÚstavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov\npráva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania\npodnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s\nústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo\npovažuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá\nvec ústavnému súdu.\n\nK odvolaciemu dôvodu, že v danej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona\nbol potrebný, odvolateľ uviedol, že súd interpretoval a aplikoval označené ustanovenie tak, ako keby\nupravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky\nbližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ust. § 45 ods. 2 ZoRK ale explicitne\nupravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku\nrozhodcovského súdu. Vyslovil názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania\nrealizovaného na základe takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.\n\nK odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom\nodvolateľ argumentoval tým, že súd ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom\nštáte spojené s exekučnom vecou. Predovšetkým súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia\nkonania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho\nkonania. Poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, v ktorých je zakotvený všeobecný zákaz diskriminácie a tvrdil, že tento\nzákaz je nutné aplikovať i na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny\nproces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. V\ndanom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na\nstrane druhej. Oprávnený mal pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním\nzaobchádzané odlišne, pričom v okolnostiach daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,\nktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Tieto odlišnosti v\nzaobchádzaní odvolateľ videl v tom, že súd nevypočul oprávneného, neoboznámil oprávneného so\nstanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s\npostavením oprávneného ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z\nmožnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o\núvere. Postupom exekučného súdu došlo i k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti\nsúdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. V súvislosti s ústavnou\npotrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal na to, že exekučný súd založil a\nodôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa\npráva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce\nzávery formujúce konečné rozhodnutie. Smernica totiž nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a\nnemá ani priamy účinok. Za neprípustné a nemožné označil tiež, ak súd svoje rozhodnutie založil na\nviacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, keďže ich adresátom\nnebol členský štát. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do\ntakého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb\nv porovnateľnom postavení. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,\nargumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť ovplyvniť\nprípravu obsahu jeho rozhodnutia. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý proces\na osobitne s dodržaním zásady o rovnosti zbraní. Právo na kontradiktórne konanie v sebe zahŕňa\nnielen možnosť predložiť dôkazy, ale zároveň aj oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi\nalebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený pritom nebol\noboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.\nNebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a\nnemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým\nrozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a\núplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu\ndvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a porušuje právo\nna súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.\n\nK dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, odvolateľ argumentoval tým, že súd\nv napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti ako by vykonal dokazovanie, pričom ale\ndokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia\nskutočného stavu. Ak by sa i postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie\nnebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom\nvyjadriť a navrhnúť ďalšie dokazovanie. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať\npred súdom.\n\nAko posledný odvolací dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V tejto súvislosti argumentoval tým, že aj v prípade, ak by sa akceptoval\nnázor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc by nebola bez obmedzení, keďže\nprávoplatný rozhodcovský rozsudok je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a o rovnakej veci sa\nnemôže pojednávať znova. Rozsah oprávneného prieskumu exekučného súdu vymedzuje odvolateľom\ncit. ust. § 45 ZoRK, v ktorom nie je obsiahnuté oprávnenie preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie. S\npoukazom na § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK zdôraznil, že súd nie je oprávnený skúmať súlad rozhodcovskej\ndoložky s dobrými mravmi, ale iba či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými\nmravmi. Ak by odvolací súd napriek tomu usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť\n\nrozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že táto je platná s poukazom na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r)\nObčianskeho zákonníka, keďže doložka nestanovuje, že spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom\nkonaní, účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd.\nNejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu a skutočnú a preto nejde o neprijateľnú podmienku.\nNie je možné sa pritom stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu\nnevýhodné, resp. že by samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach\nzmluvných strán. Oprávnený vyslovil nesúhlas i s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o\nspotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a to napriek tomu, že prvostupňový\nsúd v preskúmavanom uznesení výslovne skonštatoval, že v danom prípade sa nejedná o zmluvu o\nspotrebiteľskom úvere. Uviedol, že zmluva o úvere je absolútny obchod, na ktorú je nevyhnutné vždy\naplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva pritom obsahuje všetky podstatné náležitosti\núverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a preto v nej nemusela byť ako podstatná\nnáležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov, ako to podľa odvolateľa\naj nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd (hoci takúto argumentáciu prvostupňový súd\nnepoužil). S poukazom na ust. § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch uzavrel, že\noprávnený neposkytuje klientom spotrebiteľské úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch.\nV ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov\nv súvislosti s poskytnutým úverom, hoci prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného uznesenia\nsa touto otázkou vôbec nezaoberá.\n\nK podanému návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho\nporiadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným\nsúdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni\nriešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na to, že slovenské\nznenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti\n„najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne\narbitrážou.\" Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi\npredpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi\npredpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa\nvyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi\npredpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však\nnie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z., ktoré je upravené právnymi\npredpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výklad\nustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané\npodľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako\nnevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,\nprečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné\npožiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka\" Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu\notázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd,\nktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti\nktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu\notázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré\npred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu\ndvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo\nspotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho\nvýkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Oprávnený trval na legitimite\npredloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených argumentov odvolací súd konanie\npodľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe\nčl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.\n\nPovinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.\n\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.\"),\npo zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom\nkonania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie\n(§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.),  po skonštatovaní, že odvolanie má\nzákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach\ndaných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho\n\npojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a\nnapadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.\n\nOdvolací súd v prvom rade skúmal, či súd bol oprávnený zaoberať sa neprijateľnosťou zmluvnej\npodmienky - rozhodcovskej doložky, keďže vo veci už vydal poverenie, čím uznal exekučný titul za\nsúladný so zákonom.\n\nPodľa § 243d Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené\nna podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je\nspor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa\npoužijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.\n\nV zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so\nzákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd\nzistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.\n\nV zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase\nvydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len „ZORK\"), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal\nprávoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných\npredpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.\n\nV zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má\npre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.\n\nV zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu\npodľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon\nrozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak\nrozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne\nnemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia\nsúd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v\nrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia\nproti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.\n\nÚčinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva\ndvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné\nprostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom\nnemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.\n\nKým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné\nriadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V\nprávnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité\nokruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného\nporiadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že\nmateriálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.\nUrčenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí\nzákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného\nriešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,\nktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSR).\n\nOsobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §\n159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť\nsúdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto\n\nprávoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,\npotom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi\nopravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných\nprostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom\nsúdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.\n\nVzhľadom na už cit. ust. § 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na\nrozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej\nprávoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na\nzrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by\nsúd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v\nzmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne\nvyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok\npreskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §\n159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku\nnie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.\n\nVo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje\nosobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených\nvýkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý\nmu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť\nexekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z\nvád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §\n35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je\nteda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne\nprávoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk\nvyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na\nzastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)\nZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré\nje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom\ntreba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.\n\nToto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok\nnebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru\nnapokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku\nobmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu\nbezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné\ni vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je\nsúkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne\norgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou (v\ntomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému\nobčianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo\nvyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného\nsúdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo\nnávrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie\nuznesením zamietne.\n\nPodľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré\nje právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa\nExekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva\nexekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie\nuložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.\nUvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu\nexekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu\nrozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.\nAk sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky\n\npre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal\npoverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by\nsúd „vynechal\" rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu\nexekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na\nvykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie\nžiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu\nkonania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala\nv súlade so zákonom.\n\nNaviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade\nprípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci\nC-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),\nuzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa\nv porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom  postavení pokiaľ ide o\nvyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky\npripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom\nna predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,\nže nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné\nustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a\npovinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.\nS cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor\nviackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom, resp. dodávateľom môže\nbyť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvoj stanovil, že\nvnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS\nsa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného\nrozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v\nzmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia\npredstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto\npodmienkou viazaný.\n\nObdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Iveta\nKorčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o\nnávrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,\npovinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,\nak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa\nvnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných\nkonaní na základe vnútroštátneho práva.\n\nS poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i\npovinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,\nale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na\nplnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.\n\nBolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom prvostupňový súd správne sústredil\nprvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.\n\nZ obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 31.08.2006\nzmluvu o úvere č. 4270300, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 464,71\nEur (14.000,- Sk), ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom dvanástich mesačných\nsplátkach. Podľa obsahu zmluvy, sú jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecné podmienky poskytnutia\núveru. Z článku 17 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, v\nzmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo\nzrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská\nrozhodcovská  a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom\nsúde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na\nsúde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek\nzo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu\n\npodmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na\nrozhodcovský súd.\n\nSlovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992\nZb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. S účinnosťou od\n25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval\nspotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako\naj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je\nobvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.\n\nObčiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období\nod 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho\nzákonníka v znení v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami\nsú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva\npodľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý\nnemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie  zmluvy.\nDodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy\nkoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3\ncit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej\nobchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.\n\nS účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako\nkaždú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.\n\nPodľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase\nuzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom\nzákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale\nnesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a  zák. č. 634/1992 Zb. v\nznení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým\nznakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy\npodstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho\nporiadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.\n\nKeďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho\nzákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,\nodvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.\nObčianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.\n§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.\n\nKeďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej\nobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval\nv pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia\nzmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení\núčinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy\nnekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho\nv zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň\nje spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o\núvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné\nprostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť\na uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi\nspĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.\nKeďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv\nvymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.\n\nZ uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere\nje nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v\nčase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3\npísm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis\n\nderogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001\nZ.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred\nvšeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi\nposudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o\nspotrebiteľských úveroch.\n\nV zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom  do 01.01.2008, teda v čase uzavretia\npredmetnej zmluvy o úvere spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej\nlen neprijateľná podmienka\"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3\ntohto ustanovenia zákonodarca  demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré\nsú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v\nspotrebiteľských zmluvách sú neplatné.\n\nPodľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu\nodchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich\npráv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie  (ods. 1).  V\npochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.\n2).\n\nV danom prípade vo všeobecných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere  si zmluvné strany\ndojednali tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku v zmysle ktorej výber, či spor bude riešený štátnym\nalebo rozhodcovským súdom, je vždy na žalobcovi a žalovaná strana je potom povinná sa tomuto\nvýberu podrobiť. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci\nformulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.\n\nNie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo\nspotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v\nprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, pričom\nnebola individuálne dojednaná.\n\nČlánok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku\nodporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva\npodať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby\nriešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup\nk dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi\nzmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane\". Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie\nna rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad\nvnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych\nsmerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.\n\nESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd\nje povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu\nnež uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských\nzmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka\no výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh\nnepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.\n\nKým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim\nsúdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu\nneprijateľných podmienok (viď slovo „najmä\" v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať\nneprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1\nOZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v\nObčianskom zákonníku.\n\nUstanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení  je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú\ndoložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému\n\nkonaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale\npredovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O\ndoložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak\nsíce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa\ntejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne\npodrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú\nrozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou\nrozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.\n\nCieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom\nako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto\nprípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými\nzmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam\nrozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný\nzáväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale\nvyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez\nvysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským\nsúdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej\nveci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola\ndojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.\nPredmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu\nspotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu\nna rozhodcovskom súde.  Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej\nsplynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol\nlen zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému\nkonaniu pred súdom resp. rozhodcom vybraným dodávateľom, ak ho vyvolal dodávateľ a zbaviť sa tak\nmožnosti riešiť spor pred nezávislým štátnym súdom. To je zrejme v praxi i najčastejšia situácia, pretože\npráve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.\n\nOdvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve\nbola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia\nabsolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom\nvopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej\nzmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo  zmluvných dojednaní vylúčiť.\nRozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.\nVeriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve.\nPo tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa\npred inak príslušným všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva\nkaždého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.\n\nV obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil\nnázor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu\nštátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná\na prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,\nresp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za\npoužitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za\nsvojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa\nnedošlo.\n\nVo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná\núčastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej právo výberu či prípadný budúci spor\nprejedná štátny alebo rozhodcovský súd je na žalobcovi, pričom v prípade realizovaného výberu\nrozhodcovského súdu dodávateľom núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť a podriadiť sa\nrozhodnutiu rozhodcovského súdu fakticky vybraného dodávateľom a zbavuje spotrebiteľa možnosti\nriešiť spor pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a\npovinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,\n\nna ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí\nzabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.\n\nJe zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s\ncit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia\npredmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou\nod 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a\nnároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť\npredmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka\nza použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho\ndvora EÚ i Ústavného súdu SR.\n\nKeďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou\nzmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase\nuzatvorenia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá\nrozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc\nrozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol\npredložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný,  ničotný, neschopný vyvolať právne\nnásledky - materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho\nboli splnené podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2\nZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok\nbol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná\nrozhodcovská zmluva.\n\nObdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie\nexekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a\nzároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.\nAk nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom\nprípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť\nsúdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.\n2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený\nvýkon rozhodnutia neprípustný.\n\nOdvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,\nkde súd uzavrel, že oprávneniu súdom v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v\nsúvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o\nrozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne\núčastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v\nnich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund\" (práva patria bdelým).\nTento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv\nspotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije\nmožnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o\nrozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo\nplatnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor\nrozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.\nTakýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.\n\nVzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným\nzaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných\npodmienok.\n\nS poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 45 ods. 2\nZoRK v spojení s § 57 ods. 2 EP zastavil a odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku\no zastavení exekúcie ako vecne správne s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.\n\nOdvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel\nnávrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho\na sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych\nspoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.\n\nVychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné\nprávne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267\nZmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)\notázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ\") má\npovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má\nprávomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,\norgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady\nES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie\na zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva\nrozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné\npre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.\n\nPovinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej\notázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,\nt.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia\no predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že\nvšeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na\nrozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom\ntakéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje\nustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak\nsa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.  Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu\ndvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to\npovažuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania\nvo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný\nprostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale\ns výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú\nskutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),  alebo ak sa správny spôsob\nvýkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam\nktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade\npráva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora\nmu poskytuje dostatok informácií.\n\nAk však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku\nSúdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).\n\nV zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá\nprávomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci\npredchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu\nzáväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v auguste 2006, z tohto hľadiska\nby bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.\n\nPredpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva\nje v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho\npráva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.\nZmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii\nsúdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke\nhraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať\nbezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje\npo stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne\nneopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí\nmať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že\ntáto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.\n\nPrvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa\nmá ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci\nspotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.\nUvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom\nspore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor\no zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo\nskúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom\ndospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a\nnúti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou\npodmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že\nnespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne\nso spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v\nrozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i\nNajvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených\ndôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu\nzáklad v prejednávanom spore.\n\nDruhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy\nsmernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu\nneodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú\nvyužíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska\nsprávnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor\npo stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná\npodmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery\nspôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku\nškode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu\npovažovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť\nk záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré\npodmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady\npre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol\ntransponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z.  a\nnachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ.  Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný\nsúd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom\ndohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán\nvzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu\nna to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k\ntejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v\n§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo\nvšeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.\n1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,\nktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv\nspotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací\nsúd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom\nnie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej\nnepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo\nvýlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, k čomu\ndruhá otázka odvolateľa nesmeruje.\n\nTreťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v\nsúlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc\nvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni\nvymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\n\nSúdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)\na vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém\nochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo\ndodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň\n\ninformovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo\ndodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a\npredajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu\nk samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky\npredstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,\nteda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k\nsplneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok\nprispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo\nstrany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého\nvychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny\nsúd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá\nexistuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte\nvo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských\nzmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)\nposúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so\nspotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere\npovažovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou\nuvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom\nubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho\ndvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia\nposudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd\ndospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky\nrelevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle\npráva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného\nporiadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,\nže pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.\n\nNa základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny\nsúd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím\nzabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v\nrozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s\nčlánkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý\nuskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby\npredložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie\npotreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte\nclairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.\n\nOprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť\na Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť ďalšiu prejudiciálnu\notázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti\naplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť\njej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne\nodporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil\nsúdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne\nneprijateľnú?\" Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu\ndvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný\nsúd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom\nvzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej\nsa oprávneného, čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor\nEÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica\nRady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného\nrozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú\npovahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii\nnevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel\nmôže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho\npráva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v\nzmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu\nnekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada\n\noprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k\nprejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu\nSúdneho dvora EÚ.\n\nNa základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade\nexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh\noprávneného  na prerušenie konania  zamietol.\n\nRovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109\nods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44\nods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a\nto pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny\nporiadok.\n\nV zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci\ndospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom\nalebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh\nÚstavnému súdu na zaujatie stanoviska.\n\nV zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného\ntitulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,\ntáto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).\n\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\n\nCit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie\npoverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania\njednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to\nz hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na\nexekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci\nsúdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného\nporiadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu\nodvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.\n1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis\n(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej\nveci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v\nzmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.\nSúd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.\n\nV závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané\nrozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie\nexekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu\nk tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu\npritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej\npodmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne\nvyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto\npráva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne\nrozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal\nvo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie\nvysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.\nNavyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných\ndôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s\nobsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.\n\nK odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo údajným porušením zásady\nkontradiktórnosti, ktorá znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so\n\nstanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo\nna konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol\nvyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva\no lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného\nslovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2.\nzv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob\nsúdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže\nlíšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme\nprocesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom\niných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.\n\nAk za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného\nsúdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto\núčastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti  rozhodcovskej doložky obsiahnutej\nv tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti\nrozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za\nzhojený možnosťou  oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu\nvyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom\nodvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením\nrozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval\nzásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo  náklady účastníkov\nkonania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov\nprávneho štátu, ktorým je princíp racionality.\n\nV preskúmavanej veci oprávnený možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o\nzastavení exekúcie aj využil a v podanom opravnom prostriedku vyjadril, okrem iného, aj svoj nesúhlas\ns právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.\n\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných\nsťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,\nv ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že \"pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a\nuznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných\nprípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva\nmusí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu\nv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné\nprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že\npostupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho\nkonania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty\ndodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.\"\n\nSenát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Er/138/2008", "guid": "7c355a01-9b57-4004-9ff3-7e4569ca0886:7c1560a3-c5cc-4220-9db9-e5880cfb007b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee"}, {"guid": "ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857"}, {"guid": "ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 269/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 269/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 247, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb92e598-2f70-4b28-ab51-cd8b9a51cb43"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:27e8c506-384b-4c8b-9996-ee0333ed15a6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.621.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 621/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 621/2016 z 10. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.621.2016.1"}]}