Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoPr/2/2019 z 3. 7. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 3. júla 2019, sp. zn. 17CoPr/2/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3514208876.1 Krajský súd Trenčín | 17CoPr/2/2019 | ECLI:SK:KSTN:2019:3514208876.1 | 2019-07-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ee2e46e7-6c6d-479a-9370-cbb75f48a83e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3514208876.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514208876
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3514208876.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: B. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXX/XX, O., právne zastúpený JUDr. Katarínou Galovou, advokátkou so sídlom E. Belluša
6936/10, Piešťany, proti žalovanému: EKOMARTEX TRANS s.r.o., so sídlom Zámocká ulica 3, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 46 274 251, právne zastúpenému Mgr. Petrom Studeným, advokátom,
so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10. júla 2018, č.
k. 5Cpr/1/2014-135, v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 04.09.2018, č.k. 5Cpr/1/2014-149, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s doplňujúcim rozsudkom p o t v r d z u j e .
Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný (pôvodné obchodné meno BKP
GLOBAL s.r.o.) je povinný zaplatiť žalobcovi 1.235,99 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.235,99 Eur od 01.09.2014 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa podaním došlým súdu prvej inštancie dňa 24.09.2014
domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného zo dňa
24.07.2017 označené ako „Rozviazanie pracovného pomeru“, doručené žalobcovi dňa 11.08.2014, je
neplatné. Ďalej sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 1.472,07 Eur, spolu
s 5,15 % ročným úrokom z omeškania od 01.09.2014 do zaplatenia. Žalobný návrh dôvodil tým, že
pracoval u žalovaného od 12.05.2014 ako vodič MKD na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa
12.05.2014. Dňa 21.07.2014, po tom, ako sa u neho začali objavovať a pretrvávať zdravotné problémy,
požiadal žalovaného (pred týmto dňom aj niekoľkokrát ústne) o ukončenie pracovného pomeru dohodou
podľa § 60 ZP. Žalobca bol so žalovaným dohodnutý, že dňa 24.07.2014 bude čerpať 4 dni dovolenky a
následne dôjde k ukončeniu pracovného pomeru dohodou, čo sa však nestalo. Žalobca dňa 02.08.2014
zaslal žalovanému oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, v ktorom sa odvolával na
svoje zdravotné problémy a priložil aj potvrdenie o zdravotnom stave. Uvedené oznámenie žalovaný
prevzal dňa 06.08.2014. Následne dňa 11.08.2014 bolo žalobcovi doručené od žalovaného „Rozviazanie
pracovného pomeru“, datované dňa 24.07.2014, s uvedením, že žalobca „svojvoľne nenastúpil na
pracovnú cestu a ani neoznámil dôvod, čím hrubo porušil pracovnú disciplínu“. Žalovaný vydal žalobcovi
zápočtový list v ktorom uviedol dobu trvania pracovného pomeru od 12.05.2014 do 24.07.2014. Dňa
20.08.2014 adresoval žalobca v zastúpení poisťovňou právnej ochrany D.A.S. Rechtschutz AG, pobočka
poisťovne z iného členského štátu, list, v ktorom si žalobca uplatnil nevyplatené nároky z pracovného
pomeru (cestovné náhrady vo výške 1.214,96 Eur), neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súčasne žiadal o zaslanie výplatných pások,



ktoré žalobca od žalovaného nedostal. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobca napadol z
dôvodu, že nedošlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny. V čase od 24.07.2014 čerpal podľa
dohody so žalovaným dovolenku. Žalobca žiadal preveriť skutočnosť, kedy žalovaný podal odhlášku
na sociálnej poisťovni, pretože sa domnieval, že k odhláseniu nedošlo 24.07.2014, ale následne.
Na druhej strane, pokiaľ by aj došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru, tento by správne
mal skončiť nie ku dňu 24.07.2014 (ako sa uvádza v zápočtovom liste), ale ku dňu 06.08.2014
(deň kedy bolo žalovanému doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu ako
zamestnanca). Porovnaním skutočnosti, kedy žalovaný vyexpedoval rozviazanie pracovného pomeru
na poštovú prepravu sa zistí, že žalovaný tak urobil až potom, ako mu bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobcom ako zamestnancom. Z uvedených dôvodov (absencia dôvodu hrubého
porušenia pracovnej disciplíny a skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu skôr ako skončil
pracovný pomer žalovaným) považoval žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné.
Už vyššie zmieneným listom poisťovne právnej ochrany žalobca oznámil žalovanému, že netrvá na
zamestnávaní, pretože považoval svoje skončenie pracovného pomeru za platné. Žalobca si okrem
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňoval voči žalovanému i peňažné nároky:
1. cestovné náhrady za obdobie júl 2014 vo výške 971,73 Eur, 2. náhradu mzdy v sume priemerného
mesačného zárobku za výpovednú dobu. Spolu si uplatňoval nároky vo výške 1.472,07 Eur s 5,15
% ročným úrokom z omeškania od 01.09.2014 do zaplatenia. Súd prvej inštancie po vykonanom
dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci: dňa 12.05.2014 bola uzatvorená pracovná zmluva
medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom na pozíciu vodiča MKD, na
dobu neurčitú. Dňa 06.08.2014 bolo žalovanému doručené okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalobcu zo dňa 31.07.2014 podľa § 69 ods. 1 písm. a), c) Zákonníka práce, pretože podľa
lekárskeho posudku MUDr. Daniely Bačovej zo dňa 12.05.2014 nemôže ďalej vykonávať svoju prácu
bez ohrozenia svojho zdravia. Žalovaný síce písomne namietal neplatnosť tohto okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ale svoj nárok si neuplatnil na súde podľa § 77 Zákonníka práce. Dňa 11.08.2014
bolo žalobcovi doručené rozviazanie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 24.07.2014
podľa § 68 Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca svojvoľne nenastúpil na pracovnú cestu a ani
neoznámil dôvod, čím hrubo porušil pracovnú disciplínu. Žalobca v podaní, došlom súdu dňa 24.09.2014
žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané žalovaným je neplatné.
Súd prvej inštancie uviedol, že na nariadenom pojednávaní zo dňa 12.04.2018 a 12.06.2018 nebolo
medzi stranami sporu sporné, že si odsúhlasili výšku neuhradených cestovných náhrad vo výške 735,65
Eur a že priemerný plat žalobcu je 250,17 Eur v prípade priznania náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4
Zákonníka práce. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového
stavu veci dospel k záveru, že žaloba je v prevažnej časti dôvodná. Uviedol, že z dokazovania vyplynulo,
že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bola riadne uzatvorená
pracovná zmluva na dobu neurčitú. Žalobca žalovanému dňa 06.08.2014 doručil okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a), c) Zákonníka práce, pričom žalovaný na to reagoval
tak, že žalobcovi dňa 11.08.2014 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka
práce. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Cdo/36/2000 podľa
ktorého, neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právnymi úkonmi uvedenými v § 64 Zákonníka
práce sa môže ktorákoľvek zo zmluvných strán domáhať na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním. Pokiaľ v tejto lehote nie je podaná žaloba
na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemožno sa jeho neplatnosťou ďalej zaoberať,
rozviazanie pracovného pomeru je účinné. Súd prvej inštancie konštatoval, že keďže žalovaný okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu nenapadol na súde, súd z neho vychádzal a preto
možno uzavrieť, že pracovný pomer na základe tohto úkonu skončil, pričom neskôr doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je potrebné považovať za nulitné, postihnuté
absolútnou neplatnosťou. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu zostalo sporné,
ktoré okamžité skončenie pracovného pomeru je platné a teda vyhovením žalobe sa odstráni aj stav
právnej neistoty, na základe čoho by žalovaný mal upraviť zápočtový list pre žalobcu z dôvodu skončenia
pracovného pomeru zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany sporu si počas
súdneho konania vzájomne odsúhlasili cestovné náhrady vo výške 735,65 Eur, ktoré neboli žalobcovi
riadne vyplatené. Súd sa preto podrobnejšie týmto nárokom nezaoberal, na podklade nespornosti tohto
nároku priznal žalobcovi nárok na cestovné náhrady vo výške 735,65 Eur a keďže žalobca vo zvyšnej
časti svoj nárok nezobral sčasti späť (236,08 Eur), v tejto časti žalobu ako nepreukázanú zamietol. Súd
prvej inštancie ďalej konštatoval, že nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu
považoval za platné a účinné z dôvodu pasivity žalovaného (neplatnosť tohto úkonu v prekluzívnej
lehote nenapadol na súde, na základe čoho ho súd už ani nemôže prejudiciálne preskúmať), súd uznal



nárok žalobcu aj v časti nároku na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku
za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 500,34 Eur podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Keďže
nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkom zaviazal na
úhradu odsúhlasených cestovných náhrad a náhrady mzdy, spolu s príslušenstvom, ktoré bolo určené
v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., platného v rozhodnom čase. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že pomerne úspešnejšiemu
žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Doplňujúcim rozsudkom zo dňa 04.septembra 2018, č. k.: 5Cpr/1/2014-149 súd prvej inštancie
rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného zo dňa 24.07.2017
označené ako „Rozviazanie pracovného pomeru“, doručené žalobcovi dňa 11.08.2014, je neplatné. Z
odôvodnenia doplňujúceho rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rozsudkom č. k.: 5Cpr/1/2014-135
zo dňa 10.07.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.235,99 Eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.235,99 Eur
od 01.09.2014 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Súd prvej inštancie po preštudovaní veci zistil, že vo výrokovej časti rozsudku
absentuje výrok o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného zo
dňa 24.07.2017 označené ako „Rozviazanie pracovného pomeru“ doručené žalobcovi dňa 11.08.2014,
je neplatné. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom k tomu, že o tomto nároku nebolo rozhodnuté vo
výroku, avšak z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd tomuto návrhu vyhovel, bolo potrebné o ňom
rozhodnúť týmto doplňujúcim rozsudkom. Na záver súd prvej inštancie mal za potrebné uviesť, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prihliadal aj na úspech žalobcu v určovacom návrhu.

3. Proti rozsudku zo dňa 10. júla 2018, č. k.: 5Cpr/1/2014-135 podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd vydal uznesenie, ktorým zruší rozsudok Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 10.07.2018, a vec mu vráti na ďalšie konanie, eventuálne, aby vydal rozsudok,
ktorým zmení rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 10.07.2018 tak, že zaviaže
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 735,65 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo
sumy 735,65 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietne
a zároveň mu prizná náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania podľa pomeru úspechu vo
veci. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasil s názorom súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu je platné
a účinné z dôvodu pasivity žalovaného, lebo neplatnosť tohto úkonu v prekluzívnej lehote nenapadol
na súde, na základe čoho ho súd už ani nemôže prejudiciálne preskúmať. Žalovaný mal za to, že
nakoľko ide o jeden a ten istý pracovný pomer, mal sa súd ďalej zaoberať neplatnosťou okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu bez ohľadu na skutočnosť, že v lehote dvoch mesiacov
žalovaný tento úkon nenapadol na súde. Ďalej vyslovil názor, že súd sa mal zaoberať aj neplatnosťou
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že žalobca
zaslal žalovanému potvrdenie o zdravotnom stave až spolu s okamžitým skončením pracovného
pomeru zo strany žalobcu. Zároveň uviedol, že predmetné potvrdenie o zdravotnom stave je len ničím
nepodložená, všeobecná správa lekára, ktorá podľa názoru žalovaného nespĺňa náležitosti lekárskeho
posudku. Poukázal na § 69 ods. 1 písm. a), c) Zákonníka práce. Namietal, že sám žalobca v zápisnici
zo dňa 21.09.2015 uviedol, že nastúpil do zamestnania u iného zamestnávateľa na rovnakú pozíciu
ako šofér dňa 01.08.2014, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru spolu s potvrdením o
zdravotnom stave žalobca zasielal žalovanému až dňa 02.08.2014. Následne sa opätovne zamestnal u
ďalšieho zamestnávateľa dňa 28.08.2014, kde pracoval dlhodobo. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca
nepreukázal ani skutočnosť, že bol v zmysle § 69 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce bezprostredne
ohrozený jeho život alebo zdravie. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalobcu je preto neplatné a žalobca nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4
Zákonníka práce vo výške 500,34 Eur a ani na príslušné úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo
sumy 500,34 Eur od 01.09.2014 do zaplatenia. Žalovaný mal za to, že platne rozviazal so žalobcom
pracovný pomer okamžite podľa § 68 Zákonníka práce. Žalovaný ďalej uviedol, že v ostatnom sa v
celom rozsahu pridržiava všetkých svojich vyjadrení a tvrdení uvedených v celom doterajšom priebehu
súdneho konania. Žalovaný namietal, že o trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v
spojitosti s § 262 ods. 1 CSP tak, že pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal náhradu trov konania
vo výške 100 %, avšak žalobca bol v prvostupňovom konaní úspešný v pomere 84 % k 16 %, t.j. len vo
výške 68 %. Proti doplňujúcemu rozsudku žalovaný odvolanie nepodal.



4. K podanému odvolaniu sa žalobca písomne nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10. júla 2018, č. k. 5Cpr/1/2014-135, v spojení s odvolaním
nenapadnutým doplňujúcim rozsudkom zo dňa 04.09.2018, č.k. 5Cpr/1/2014-149 je potrebné podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c)
okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

7. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

8. Podľa § 38 ods. 2 Zákonníka práce písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ
zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou
a poznámkou „do vlastných rúk“.

9. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

10. Podľa § 69 ods. 1 písm. a) a c) Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite
skončiť, ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho
zdravia a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho
vhodnú prácu, je bezprostredne ohrozený jeho život alebo zdravie.

11. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok
na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

12. Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok
ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných
výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

13. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

14. Súd prvej inštancie v danej veci čiastočne vyhovel žalobe, keď žalobcovi na podklade nespornosti
priznal nárok na cestovné náhrady vo výške 735,65 Eur. Ďalej uznal za dôvodný nárok žalobcu na
náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo
výške XXX,XX. Eur podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko dospel k záveru, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalobcu je platné a účinné z dôvodu pasivity žalovaného, nakoľko
neplatnosť tohto úkonu v prekluzívnej lehote nenapadol na súde, na základe čoho ho súd nemôže ani
prejudiciálne preskúmať. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného,
súd ho rozsudkom zaviazal na úhradu odsúhlasených cestovných náhrad a náhrady mzdy, spolu s
príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., platného v rozhodnom čase.

15. Z dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca doručil žalovanému dňa
06.08.2014 okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a), c) Zákonníka práce,



pričom žalovaný na to reagoval tak, že žalobcovi dňa 11.08.2014 doručil okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

16. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že súd sa mal zaoberať neplatnosťou
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu bez ohľadu na skutočnosť, že v lehote
dvoch mesiacov žalovaný tento úkon nenapadol na súde, nakoľko ide o jeden a ten istý pracovný
pomer. Odvolací súd s touto námietkou nesúhlasí, nakoľko žalovaný neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalobcu nenapadol v prekluzívnej lehote na súde, preto márnym uplynutím
tejto prekluzívnej lehoty nárok zanikol a rozviazanie pracovného pomeru zo strany žalobcu je účinné.

17. Neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právnymi úkonmi uvedenými v § 64 Zákonníka práce
(aktuálne v § 77 Zákonníka práce) sa môže ktorákoľvek zo zmluvných strán domáhať na súde najneskôr
v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním. Pokiaľ v
tejto lehote nie je podaná žaloba na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemožno sa
jeho neplatnosťou ďalej zaoberať, rozviazanie pracovného pomeru je účinné (rozsudok NS SR sp.zn.:
5Cdo/36/2000).

18. Odvolací súd ďalej nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného, že súd sa mal zaoberať
aj neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, pretože už nie
je právny záujem, aby sa tým súd zaoberal. Pracovný pomer zanikol dňa 06.08.2014 na základe
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu (zamestnanca). Nakoľko žalovaný
nepodal v prekluzívnej lehote žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo strany žalobcu, pracovný pomer skončil na základe tohto úkonu. Neskôr doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je preto potrebné považovať za nulitné.

19. Odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým pomerne úspešnejšiemu
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, nakoľko pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie prihliadal aj na úspech žalobcu v určovacom návrhu.

20. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení doplňujúcim rozsudkom ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko si trovy
odvolacieho konania neuplatnil a trovy odvolacieho konania mu ani nevznikli.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).