Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/204/2012 z 28. 11. 2012
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 28. novembra 2012, sp. zn. 19CoE/204/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3509205156.1
Krajský súd Trenčín | 19CoE/204/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3509205156.1 | 2012-11-28 | Rozhodnutie
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 zákona č. 9/1963 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/48af6273-08ce-4020-9ffe-e5518c77f4ea
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3509205156.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/204/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509205156
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3509205156.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421
proti povinnému Y. M., bytom Y. XXXX/XX, W. Y. W. U., o vymoženie 460,73 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27.júla 2012,
č.k.2Er/433/2009-15 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania     z a m i e t a .

Uznesenie  okresného súdu      p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil  exekúciu  podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s
poukazom na § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že poverením  zo
dňa 28.08.2009 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR
03061/09 zo dňa 09.06.2009. Okresný súd skonštatoval, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo
zmluvy o úvere č. 3760405 uzavretej dňa 07.07.2008 medzi oprávneným ako veriteľom  a povinnou
ako dlžníkom v zmysle  § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka
okresný súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu svojou povahou spotrebiteľskú. Zmluva
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv,
ktorých základnou charakteristikou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené  a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli  pripravené už vopred
a pre veľký počet spotrebiteľov.  Okresný súd zistil, že vo všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v čl.  17. je obsiahnutá  neprijateľná podmienka - rozhodcovská
doložka v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi  zvoliť
iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným zmluvným podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym
spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený sa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu  alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súd pri



zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Za takéto okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania,
ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv, alebo pravidlá rozhodcovského konania,
ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú
v neprospech spotrebiteľa, napr. poplatok za vyjadrenie a bez zaplatenia ktorého sa na vyjadrenie
spotrebiteľa neprihliada. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne
právo vo svetle znenia  a účelu smernice. K ustanoveniam právneho poriadku  upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5.apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V konkrétnej exekučnej veci treba mať na
zreteli predovšetkým  čl. 6 ods. 1 vyššie uvedenej smernice,  podľa ktorého členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo  strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
a bod 1 písm. q) prílohy smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom
alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu
alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
výhradne arbitrážou podľa pravidiel, ktoré nie sú upravené právnymi predpismi, nevhodne obmedzovať
prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa
riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol,
aby krajský súd konanie podľa  § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky:  1/ či sa má
písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať
tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú
citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Vyslovil presvedčenie, že ak
už exekučný súd vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných
procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť  rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto
posúdenie viazal je zastavenie. Zastavenie z takého dôvodu je nezákonné.  Oprávnený ďalej namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Túto skutočnosť
argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu
indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia
cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu ani rozhodcovského súdu a nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie



v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods.
2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný
systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie
účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 prísm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. d) O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec
zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený
princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.
Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na
podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná
pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Rovnako oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp . zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004
zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005. Oprávnený mal za to, že exekučný titul
bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už právoplatne rozhodol.  Návrh na prerušenie konania
oprávnený odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm.
q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len "ZFEÚ" )povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom
prípade  sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy  SR.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného  súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 03061/09
vydaného dňa 09.06.2009 rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní
v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3760405, uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 07.07.2008.

Okresný súd postupoval správne, keď skúmal predložený exekučný titul                              v
nadväznosti na zmluvu o úvere, ako aj v nadväznosti na ustanovenia zákona o rozhodcovskom
konaní v súlade s § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona, ako aj súlad daného rozhodcovského titulu s
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Krajský súd uvádza,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo



čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup
je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie
je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) Zákona o
rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pre
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Ex. poriadku,  preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne
aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide
o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto
povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad
v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy
SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu
spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú
na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je
možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Právnym dôvodom návrhu na zastavenie exekúcie sú skutočnosti uvedené v § 57 ods. 1 a 2 EP. O
zastavení exekúcie, úplnom i čiastočnom, sa rozhoduje na návrh i bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku). Krajský súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje
neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je neprípustná a exekučný súd na to správne prihliadal v rámci rozhodovania o zastavení
exekúcie.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto
nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými                 v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných
pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie
nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti
konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského
úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.



Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 3 O.s.p. ak osobitný predpis  neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu
sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii  so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd
za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom
konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ
vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka.
Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí
byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa
má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať  za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce
sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie
je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo
dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá
výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového
súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo
uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, potvrdil ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .