Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/426/2014 z 8. 6. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 8. júna 2015, sp. zn. 25Co/426/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2509201355.1
Krajský súd Trnava | 25Co/426/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2509201355.1 | 2015-06-08 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 499 OZ, § 488 OZ, § 415 OZ, § 420 OZ, § 517 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f298e83-1109-40eb-b6a4-dde5a4b629f2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2509201355.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/426/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509201355
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2509201355.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Q. S., nar. XX.X.XXXX, bytom C., U. N. W. XX,
zastúpeného advokátom: JUDr. Ladislav Szabo, so sídlom Bratislava, Jókaiho 21, proti odporcovi: F.
H., nar. XX.X.XXXX, bytom M. K., F. XX/X, o zaplatenie 1 998,61 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
odporcu a navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24.4.2014, č.k. 9C/25/2009-54
- vo vyhovujúcej časti v rozsahu istiny 338,91 Eur spolu s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy
1 998,61 Eur od 6.9.2008 do zaplatenia a výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti v rozsahu istiny 338,91 Eur spolu s
8,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 998,61 Eur od 6.9.2008 do zaplatenia a výroku o trovách
konania   r u š í    a vec mu v týchto častiach   v r a c i a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu
1 998,61 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 6.9.2008 do zaplatenia a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od
10.4.2008 do 5.9.2008 zamietol a žiadnemu z účastníkov  nepriznal právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ustanovení § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1 a 2, §
420 ods. 1 a 3, § 442 ods. 1 a 3, § 457, § 489, § 588, § 590, § 559 ods. 1 a 2, § 563 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako i § 142 ods. 2, § 151 ods. 1 O.s.p. vecne
odôvodnil tým, že predloženú kúpnu zmluvu posudzoval v zmysle predpisov občianskeho práva s
ohľadom na jej zamýšľaný obsah a účastníkov (syn navrhovateľa a odporca). Pri skúmaní predmetnej
kúpnej zmluvy súd dospel k záveru, že kúpna zmluva je absolútne neplatná, pretože absentuje určitosť
a zrozumiteľnosť tohto právneho úkonu, pretože nie je zrejmé, ktorá osoba mala byť kupujúcim, t.j.
okruh účastníkov zmluvy je nejasný. Navrhovateľ v žalobe uviedol, že sa dňa 7.4.2008 opýtal odporcu,
„či mu nepredá svoju Aviu...“, ale v predloženej písomnej kúpnej zmluve je ako kupujúci uvedená
iná osoba, než navrhovateľ, čo vyplýva z dátumu narodenia označeného kupujúceho, hoci inak ide o
navrhovateľovho menovca. Navrhovateľ na vysvetlenie súdu uviedol, že chcel kúpiť auto pre svojho
syna, avšak odporca tvrdil, že o tejto skutočnosti vôbec nevedel. Pokiaľ mal byť účastníkom kúpnej
zmluvy na strane kupujúceho syn navrhovateľa, z dokazovania nič nenasvedčuje tomu, že by on sám
bol prejavil vôľu takýto právny úkon urobiť, pretože odporca s ním ústne kúpu vozidla nedohodol, o kúpe
spolu nerokovali a písomná kúpna zmluva bola podpísaná navrhovateľom bez toho, aby navrhovateľ
bol synom splnomocnený k uzavretiu zmluvy v jeho mene (navrhovateľ v tomto smere nedoložil žiadne
plnomocenstvo ani jeho existenciu netvrdil), takže prejav vôle označeného kupujúceho úplne absentuje.
Právny úkon, ktorým mala byť uzavretá predmetná kúpna zmluva, je teda od počiatku absolútne
neplatným a  v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ odovzdal odporcovi celkovo sumu
50 000,- Sk, t.j. 1659,70 Eur (dňa 7.4.2008 sumu 20 000,- Sk a 9.4.2008 sumu 30 000,- Sk), čo ani
odporca nepopieral a súčasne potvrdil, že túto sumu navrhovateľovi ani čiastočne nevrátil, čím sa na



jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žaloba v časti o zaplatenie sumy 1 659,70 Eur je teda dôvodná a preto
súd zaviazal odporcu k jej zaplateniu.

Pokiaľ ide o zvyšnú časť žalovanej istiny v sume 338,81 Eur, tejto sa navrhovateľ domáhal na inom
právnom základe. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania bolo zistené, že uzavreli ústnu zmluvu podľa
predpisov obchodného práva v zmysle § 261 Obchodného zákonníka, pretože išlo o záväzkový vzťah
medzi dvomi podnikateľmi a vzťah sa týkal ich podnikateľskej činnosti, ktorá súvislosť je zrejmá s
prihliadnutím na všetky okolnosti. Navrhovateľ podľa jeho vyjadrenia bol v tom čase podnikateľ v oblasti
stavebníctva a odporca podnikal v autodoprave (čo vyplýva z evidenčnej karty nákladného vozidla Avia
EČ: PN104BA, ktorej kópia sa nachádza v pripojenom vyšetrovacom spise), pričom z dokazovania
vyplýva, že obsahom zmluvného vzťahu bol záväzok odporcu presťahovať hnuteľné veci - majetok
patriaci firme navrhovateľa na dohodnuté miesto a to zrejme bezodplatne, nakoľko žiadnu odplatu
nikto z účastníkov neuvádzal. Vzhľadom k bezodplatnosti nešlo o zmluvu o preprave veci podľa § 610
Obchodného zákonníka, ale v rámci uplatňovanej zásady zmluvnej voľnosti o nepomenovanú zmluvu
podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj iný typ
zmluvy, ako je upravený v zákone. Z dokazovania vyplynulo, že spoločne aj s ďalšími osobami naložili
do odporcovej Avie hnuteľné veci, opísané bližšie v zápisnici o trestnom oznámení zo dňa 5.9.2008,
odporca Aviu uzavrel plachtou a odparkoval na parkovisko pred Paneláreň Vrakuňa, a.s. s tým, že
veci mal doviezť na určené miesto až nasledujúceho dňa 10.4.2008, pretože ako odporca tvrdil, mal
v aute slabú batériu a musel závadu odstrániť. K predmetnej dohode medzi účastníkmi došlo v čase,
keď mienili uzavrieť kúpnu zmluvu na jeho Aviu, pričom navrhovateľ do zápisnice na polícii uviedol,
že zvyšnú časť kúpnej ceny chcel odporcovi zaplatiť až keď mu dovezie Aviu spolu s nákladom na
dohodnuté miesto, ale odporca ho prehovoril, aby mu cenu doplatil hneď. Odporca teda od navrhovateľa
prevzal aj zvyšok kúpnej ceny auta  aj náklad, ale Aviu ani náklad navrhovateľovi nepriviezol, čo súdu
odôvodnil tým, že nemohol, lebo bol práceneschopný (zatiaľ čo vyšetrovateľovi ako dôvod, pre ktorý na
druhý deň náklad nedoručil uviedol, že  na druhý deň musel ísť do Popradu na služobnú cestu) a auto
tam stálo na parkovisku s naloženými vecami 4-5 dní a potom zmizlo, čo mu oznámil vrátnik. Odporca
odcudzenie vozidla s naloženými vecami nikam nenahlásil, tvrdil iba, že na vlastnú päsť ho hľadal.
Keďže navrhovateľ odporcu podozrieval z úmyselného prečinu podvodu, podal na neho oznámenie na
polícii. Odporca vyšetrovateľovi uviedol, že doposiaľ odcudzenie nehlásil na polícii z dôvodu, že nechcel
robiť problémy vrátnikovi panelárne a tiež z dôvodu, že si myslel, že to auto nájde ( súdu uviedol iný
dôvod). Ako vyplýva z predmetného vyšetrovacieho spisu, odporca do zápisnice o výsluchu svedka dňa
5.9.2008 tiež uviedol,  že je ochotný vrátiť navrhovateľovi sumu 50 000,- Sk a zaviazal sa tak urobiť
do 12.9.2008, taktiež uviedol, že je ochotný uhradiť náklad, ale iba za to čo tam bolo naložené a to v
hodnote cca 30 000,- Sk, ktorú sumu sa zaviazal zaplatiť do 6.10.2008. Z dokazovania v tomto súdnom
konaní vyplynulo, že škodu vo výške 30 000,- Sk neuhradil a ani ju v tejto výške neuznáva.

Navrhovateľ v priebehu konania pôvodne žalovanú výšku škody postupne znižoval vzhľadom k
náročnosti dôkaznej situácie, až napokon zotrvával iba na škode zodpovedajúcej hodnote naloženého
cementu o hmotnosti 3 tony. Na preukázanie množstva naloženého cementu predložil ako listinný dôkaz
potvrdenie Ing. V. V., bývalého predsedu predstavenstva W. M., a.s., že sa s navrhovateľom dohodol, že
ako náhradu za vyčistenie a demontáž sila v areáli panelárne si môže zobrať 3 tony cementu, ktorý bol
nespotrebovaný v priestore jedného z demontovaných síl. Cement si navrhovateľ naplnil svojpomocne
do svojich vriec a odviezol na nákladnú Aviu. Na preukázanie jeho ceny predložil navrhovateľ faktúru č.
707623 zo dňa 25.9.2007, z ktorej vyplýva nákupná cena, za ktorú paneláreň v tom čase nakupovala
jednu tonu cementu z Považskej cementárne, a.s., suma 3 403,4,- Sk (vo faktúre je uvedená jednotková
cena  za tonu 2 860,- Sk bez DPH a       3 403,40 Sk vrátane DPH). Súd mal z vyjadrení oboch účastníkov
preukázané, že v odporcovom vozidle Avia sa vrecia s cementom, ktoré si tam naložil navrhovateľ,
skutočne nachádzali a z navrhovateľom predložených listinných dôkazov mal súd za to, že navrhovateľ
uniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku skutočnej škody, ktorá mu odcudzením cementu vznikla,
majúc za preukázané, že odporca prevzal od navrhovateľa 3 tony cementu v hodnote 10 210,20 Sk, t.j.
338,91 Eur (3 x 3 403,40 Sk).

Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných
záväzkových povinností, alebo aj z porušenia právnych predpisov. Dokazovaním bolo zistené, že
povinnosťou odporcu bolo previezť naložený cement spolu s ďalšími vecami vo vlastníctve navrhovateľa
v dohodnutý deň, na dohodnuté miesto určenia a tam náklad nepoškodený navrhovateľovi odovzdať.
Odporca túto svoju právnu povinnosť, vyplývajúcu mu z predmetného záväzkového vzťahu porušil,



čím spôsobil navrhovateľovi škodu. V súdenom prípade boli naplnené všetky zákonné predpoklady
vzniku odporcovej občianskoprávnej zodpovednosti a to protiprávny úkon (neodovzdanie nákladu
navrhovateľovi), škoda (finančná strata, resp. zmenšenie majetku navrhovateľa), príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou a tiež zavinenie odporcu ako škodcu, ktoré sa v týchto prípadoch
podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). V súdenom prípade mal odporca možnosť vyviniť
sa, čo sa mu však nepodarilo, keďže náklad od navrhovateľa jednoznačne prevzal a svoje tvrdenie o
odcudzení vozidla ničím nepreukázal, ani nevykonal bežné úkony, ktoré po odcudzení vozidla nasledujú
(nahlásenie polícii a poisťovni), pričom ako dôvody takéhoto správania uvádzal vždy niečo iné, čím
jeho výpoveď strácala na vierohodnosti.  Pokiaľ by sa aj bolo ukázalo ako pravdivé jeho tvrdenie o
odcudzení vozidla, jeho zodpovednosť by bola daná aj tomto prípade, keďže odporca po prevzatí
nákladu nezodpovedne ponechal vozidlo (za ktoré už prevzal kúpnu cenu a pre odporcu už nemalo
hodnotu) na nestráženom mieste aj s naloženým tovarom, chráneným iba plachtou, čím ho vystavil
nebezpečenstvu poškodenia resp. odcudzenia a porušil tým svoju povinnosť predchádzať vzniku škôd,
zakotvenú v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak,
aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Skutočnou škodou
sa v súdnej praxi rozumie ujma, spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného, ktorá vznikla
v dôsledku škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou. Reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by
bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Navrhovateľ v dôsledku konania
odporcu prišiel o majetkové hodnoty vo výške zodpovedajúcej cene cementu vo výške 338,91 Eur a
preto vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd zaviazal odporcu k zaplateniu aj tejto sumy.

Súčasne vznikol  navrhovateľovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods.1,2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať popri plnení i úroky z
omeškania podľa vykonávacieho predpisu. Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného v čase omeškania odporcu,
výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska
platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Navrhovateľ odporcu opakovane
na zaplatenie dlhu vyzýval aj telefonicky aj písomne, ale márne. Odporca dlh dodnes nesplnil napriek
opakovaným prísľubom. Za prvú preukázateľnú výzvu navrhovateľa odporcovi na splnenie dlhu súd
považoval jeho výzvu, zaprotokolovanú do zápisnice  na OR PZ v Bratislave II dňa 5.9.2008, kedy
škodu vyčíslil a uviedol, že žiada, aby mu menovaný (odporca) uhradil celú čiastku 113 300,- Sk (50
000,- Sk za Aviu a 63 300,- Sk za naložený tovar) v čo najkratšom čase. V ten istý deň bol v tejto veci
vypočutý aj odporca, ktorý splnenie dlhu navrhovateľovi prisľúbil (do zápisnice v tento deň uviedol, že
sumu 50000,- Sk zaplatí do 12.9.2008 a sumu 30 000,- Sk zaplatí do 6.10.2008). Deň 5.9.2008 bol
teda dňom, kedy bola odporcovi doručená výzva na vrátenie bezdôvodného obohatenia z kúpnej zmluvy
ako aj na náhradu škody za nedodaný náklad a nasledujúceho dňa sa odporca dostal do omeškania
s plnením. Súd preto priznal navrhovateľovi úroky z omeškania z dlžnej sumy 1 998,61 eur vo výške
8,5% ročne od 6.9.2008, keďže ku dňu omeškania odporcu predstavovala diskontná sadzba NBS 4,25%
ročne. Keďže navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania od 10.04.2008, súd žalobu v časti o zaplatenie
úrokov za obdobie predchádzajúce dňu 6.9.2008 zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol za použitia § 142 ods. 2 O.s.p. vychádzajúc z pomeru úspechu
a neúspechu oboch účastníkov konania. Z celkovej žalovanej sumy 2655,51 Eur súd vyhovel
navrhovateľovi v sume 1 998,61 Eur, keďže sumu vo výške 656,90 Eur, v ktorej vzal po začatí konania
návrh späť treba pripísať ako úspech odporcovi a to v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.,
pretože späťvzatie konania zavinil sám navrhovateľ, ktorý žaloval niečo, čo sa neskôr rozhodol nežalovať
(rozhodnutie navrhovateľa vziať čiastočne žalobu späť nebolo zavinené odporcom). Z uvedeného
vyplýva teda čistý úspech navrhovateľa 1 341,10 Eur, čo predstavuje 50,53 %. Vzhľadom k pomeru
úspechu a neúspechu účastníkov v spore súd rozhodol tak, že žiadnemu z nich nepriznal náhradu trov
konania.

Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti v rozsahu istiny 338,91 Eur spolu s 8,5% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1 998,61 Eur od 6.9.2008 do zaplatenia, podal odvolanie odporca, ktorým sa
vychádzajúc z jeho obsahu domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zmenil tak, že návrhu v tejto časti nevyhovie. Argumentoval tým, že všetko to bolo celkom inak, s



navrhovateľom sa dohodol, že mu peniaze požičia a on pre neho bude voziť stroj na brúsenie chodníkov
na Oravu a z ceny pre prepravy sa bude odpočítavať poskytnutá pôžička. Všetko sa zmenilo po tom, keď
od neho navrhovateľ chcel, aby pre neho previezol zatepľovacie bloky z panelárne, sfalšoval zmluvu a
už sa mu len po telefonáte ohlásila vyšetrovateľka z Podunajských Biskupíc a spísala s ním zápisnicu,
po spísaní ktorej ho poslala domov. Keď aj namietal, že v zápisnici nie je všetko tak, ako uviedol, bol
odbitý slovami, aby si nevymýšľal, pretože nemá na neho celý deň. Sám chcel dať oznámenie ohľadne
krádeže vozidla pred Panelárňou Vrakuňa, avšak vyšetrovateľka mu zopakovala, že nemá na neho celý
deň. Aj na súde chcel povedať ako to bolo, pričom tiež mu to nebolo povolené s tým, že sa má vyjadrovať
k veci a odpovedať na čo sa ho pýta. Potom súd zistil, že zmluva je falošná, pretože je napísaná na
inú osobu. Vo veci žiada zrušiť úroky a cement, pretože nie je preukázané koľko to bolo, mechy neboli
vážené, peniaze, čo mu navrhovateľ dal, tie vráti.

Odvolanie v časti výroku o trovách konania podal prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľ,
ktorým sa domáhal jeho zmeny. Poukázal na to, že v konaní mal plný úspech, súd mu uplatnenú
pohľadávku 1 998,61 Eur priznal, pričom návrh zobral čiastočne späť v sume 656,90 Eur len z toho
dôvodu, že spor nechcel naťahovať, lebo mu bolo jasné, že dokazovanie škody v tejto výške by bolo
časovo a finančne náročné. K späťvzatiu návrhu v tejto časti tak nedošlo jeho zapríčinením, ale z dôvodu,
že odporca zmenil stanovisko k výške spôsobenej škody, ktorú na polícii uznal a až v konaní stanovisko
zmenil.

K odvolaniu odporcu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril navrhovateľ, ktorý poukázal na to,
že faktom je uznanie prevzatia sumy 50000 Sk odporcom na pojednávaní dňa 3.10.2013, ktoré odporca
doposiaľ nevrátil. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a vyvodil správny právny
názor, keď zaviazal odporcu na úhradu tejto sumy. Odporcovi vyšiel v ústrety v tom, že počas konania
sa rozhodol upraviť petit a žiadať ďalej už len škodu na naloženom cemente. Prvostupňový súd aj v tejto
časti vykonal dokazovanie a aj tu vyvodil správny právny názor, keď odporcu zaviazal aj na zaplatenie
hodnoty cementu, preto odvolací súd žiada napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdiť a zaviazať odporcu na náhradu trov konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu v napadnutých
častiach -  vyhovujúcej časti v rozsahu istiny 338,91 Eur spolu s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 1 998,61 Eur od 6.9.2008 do zaplatenia a výroku o trovách konania je potrebné zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania odporcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či súd prvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil zodpovednosť odporcu za škodu
spôsobenú porušením povinnosti vyplývajúcej mu zo záväzkového vzťahu s navrhovateľom založeného
nepomenovanou zmluvou podľa Obchodného zákonníka a či správne priznal navrhovateľovi uplatnený
úrok z omeškania z priznanej istiny pohľadávky.
Súd prvého stupňa rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že
zmluvný vzťah účastníkov, ktorého obsahom bol záväzok odporcu presťahovať hnuteľné veci - majetok
patriaci  navrhovateľovi ako podnikateľovi na dohodnuté miesto a to zrejme bezodplatne, nakoľko žiadnu
odplatu nikto z účastníkov neuvádzal, posúdil podľa predpisov obchodného práva, konkrétne podľa §
261 Obchodného zákonníka, pretože išlo o záväzkový vzťah medzi dvomi podnikateľmi a vzťah sa týkal
ich podnikateľskej činnosti, ktorá súvislosť je zrejmá s prihliadnutím na všetky okolnosti. Navrhovateľ
podľa jeho vyjadrenia bol v rozhodnom čase podnikateľ v oblasti stavebníctva a odporca podnikal v
autodoprave (čo vyplýva z evidenčnej karty nákladného vozidla Avia EČ: PN104BA, ktorej kópia sa
nachádza v pripojenom vyšetrovacom spise). Vzhľadom k bezodplatnosti nemohlo ísť medzi účastníkmi
o vzťah založený zmluvou o preprave veci podľa § 610 Obchodného zákonníka, ale v rámci uplatňovanej
zásady zmluvnej voľnosti o nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého účastníci môžu uzavrieť aj iný typ zmluvy, ako je upravený v zákone.
Zodpovednosť za škodu je v Obchodnom zákonníku upravená len ako zodpovednosť za porušenie
povinnosti zo záväzku. Zodpovednosť za škodu je v obchodnom práve koncipovaná ako objektívna



zodpovednosť, to znamená zavinenie sa nevyžaduje. Z objektívnej obchodnoprávnej zodpovednosti za
škodu je možné sa liberovať. Liberačné dôvody Obchodný zákonník označuje ako okolnosti vylučujúce
zodpovednosť. Za takú okolnosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany
a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana uvedenú
prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku
predvídala. Zodpovednosť ale nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v
omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych pomerov. Účinky vylučujúce
zodpovednosť sú obmedzené na dobu trvania prekážky, s ktorou sú dané účinky spojené.
Obchodný zákonník pre stranu porušujúcu povinnosť upravuje tzv. notifikačnú povinnosť, t.j. povinnosť
podať poškodenému správu bez zbytočného odkladu, že na strane povinného sú prekážky, ktoré bránia
alebo budú brániť v plnení povinnosti a o dôsledkoch uvedenej skutočnosti. Pokiaľ notifikačná povinnosť
nebude splnená, alebo oprávnenej strane správa nedôjde včas, vzniká jej súčasne právo na náhradu
škody spôsobenej včasným neinformovaním.
Nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Namiesto ušlého zisku však v obchodným vzťahoch poškodený
môže požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok
obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká, to znamená obvyklý
zisk.
Zákon č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník") v ust. § 415 upravuje všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Uvedená úprava sa
vzťahuje tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne vzťahy. Ak už škoda vznikne, je potrebné
vedieť, aké nároky z danej situácie tomu - ktorému subjektu vznikajú.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garcia ruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu v časti uplatneného
zodpovednostného nároku s vyššie uvedeným je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami



odôvodňovania súdnych rozhodnutí dôsledne neriadil. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku totiž
nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu podstatné a relevantné skutočnosti, pričom
nevysvetlil dostatočným spôsobom svoje právne úvahy. Pokiaľ  nejde o situáciu, keď právne riešenie
bez ďalšieho vyplýva zo zákonného textu (nejde o daný prípad), súd musí v odôvodnení dostatočným
spôsobom vysvetliť svoje právne úvahy.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania
realizácia procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať
pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu
súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup
súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku 36
a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku z už uvádzaného článku 46 Ústavy
SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri
rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O. s. p.), a to spôsobom
zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa rozsudok v napadnutej časti týkajúcej sa uplatneného nároku na zaplatenie
náhrady škody predstavujúcej hodnotu prevzatej hnuteľnej veci (cementu) navrhovateľa odporcom a jej
neprevezenie na dohodnuté miesto určenia a ani jej nevrátenie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., a teda napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva účastníkov na
riadny proces, pretože títo majú podstatne sťažené postavenie pri napadnutí rozsudku odvolaním.

Okrem toho prvostupňový súd v niektorých častiach i nesprávne vec právne posúdil tým, že správne
nepoužil príslušné ustanovenia právneho predpisu, ktoré nesprávne vyložil a nadväzne i nedostatočne
zistil skutkový stav.

Ako už bolo konštatované navrhovateľ požadované plnenie ako náhradu za neprevezený a nevrátený
cement odporcom žiadal priznať titulom náhrady škody.

Súd prvého stupňa konštatoval, že zmluvný vzťah účastníkov konania, z ktorého mala vzniknúť
navrhovateľovi škoda je vzťahom obchodnoprávnym, na druhej strane však pri posudzovaní
zodpovednosti za porušenie povinnosti zo záväzku postupoval podľa úpravy občianskoprávnej.

Čo sa týka všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, jeho
použitie na obchodnoprávne vzťahy prichádza do úvahy len vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového
vzťahu poruší povinnosť stanovenú v právnom predpise inom, ako v zákone č. 513/1991 Zb., Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník").

V danej veci je tak potrebné jednoznačne posúdiť a ustáliť porušením akej povinnosti (porušenie
povinnosti z obchodnoprávneho záväzkového vzťahu účastníkov, resp. stanovenú v inom predpise)
došlo v príčinnej súvislosti ku škode navrhovateľa, náhrady ktorej sa v konaní domáha.

Opomenúť však nemožno ani to, že Občiansky zákonník v ust. § 415 upravuje aj všeobecnú preventívnu
povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a
životnom prostredí. Uvedená úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne
vzťahy.

Pokiaľ ide o škodu, tá sa rovnako ako podľa obchodnoprávnej, tak aj podľa občianskoprávnej úpravy
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
poskytnutím peňazí. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť
poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac.

Preto pokiaľ odporca v konaní namieta, že nebolo dostatočným spôsobom preukázané množstvo
naloženého cementu na Aviu za účelom jeho prepravy, ako ani jeho skutočná kvalita. Podľa odvolacieho
súdu, súd prvého stupňa skutočne nemohol bez ďalšieho relevantného dokazovania uzavrieť kvalitu



cementu len podľa jeho zdokladovanej predajnej ceny v rozhodnom období, ktorá predstavuje jeho
hornú hranicu pre prípad ocenenia dobrého ("kvalitného") tovaru, keďže odporca počas konania tvrdil,
že v skutočnosti išlo o sprašný cement, ktorý vypadával a bol rozsypaný okolo sila (výpoveď odporcu
na pojednávaní dňa 10.2.2014 - pozn. odvolacieho súdu), ktorou argumentáciou sa súd prvého stupňa
ani v odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal. Pokiaľ ide o jeho množstvo, tú súd vychádzal z
čestného prehlásenia Ing. V. V., ktoré odporcom napádané nebolo, preto pokiaľ v konaní tvrdí opak,
je potrebné ho preukázať dôkaznými prostriedkami upravenými v ustanoveniach §§ 125 až 131 O.s.p.
(teda aj svedeckými výpoveďami osôb, ktoré mali vedomosť o množstve nakladaného cementu, o jeho
vážení a pod.) Vzhľadom na spornosť nároku navrhovateľa v rozsahu uplatnenej istiny pohľadávky v
sume 338,91 Eur, zostáva sporným aj jej príslušenstvo, konkrétne 8,5% ročný úrok z omeškania z tejto
sumy od 6.9.2008 do zaplatenia.

Pokiaľ ide o napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa týkajúcu sa príslušenstva nenapadnutej časti
istiny uplatnenej pohľadávky v sume 1659,70 Eur predstavujúcej nesporne prevzatú sumu odporcom od
navrhovateľa, ktorú napokon odporca aj mieni navrhovateľovi vrátiť, odvolací súd po oboznámení sa s
obsahom spisu nemôže dať súdu prvého stupňa za pravdu ani v tejto odvolaním odporcu napadnutej
časti.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 121 ods. 3 O.s.p. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 517 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní (ods.
1). Ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov a
poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (ods. 2).

I vzhľadom na nespornosť pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi v sume 1659,70 Eur, nemožno bez
ďalšieho priznať navrhovateľovi uplatnený úrok z omeškania za skoršie obdobie, než mu preukazateľne
vzniká nárok.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že záväzkovo právne vzťahy pre ktoré je
charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie a dlžníkovi povinnosť plniť vznikajú nielen
z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených
podmienok a teda okrem iného i z bezdôvodného obohatenia, ako súd bez odvolacích námietok
posúdil nesporný nárok navrhovateľa na sumu 1659,70 Eur. Bezdôvodné obohatenie predstavuje teda
záväzkovo právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil
a dlh tomu, kto obohatenie získal. Pokiaľ tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nie je v
povinnosti vydať vec, ale v povinnosti platobnej, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, z ktorého riadnym
a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka nepriaznivý dôsledok vzniku
omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99).

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Nepriaznivým právnym dôsledkom porušenia povinností zaplatiť peňažný dlh podľa tejto úpravy je vznik
omeškania spojený s nárokom veriteľa na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda kedy nastala splatnosť
dlhu. Osoba zodpovedná zo zodpovednostného záväzkovo-právneho vzťahu sa dostáva do omeškania
zásadne vtedy, ak dlh nesplní v deň nasledujúci po dni kedy bola veriteľom o plnenie požiadaná a od
toho dňa môže požadovať úroky z omeškania.



Pokiaľ nebol dlžník vyzvaný k splneniu už skôr, za kvalifikovanú výzvu k plneniu sa považuje žaloba.
Omeškanie začína prvý deň potom, čo bola žaloba odporcovi doručená. Doba splatnosti záväzku z
bezdôvodného obohatenia nie je ustanovená právnym predpisom, ak nebolo ani dohodnuté, platí podľa
ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, dlžník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, kedy bol o
plnenie veriteľom požiadaný.

Z uvedeného je potom zrejmé, že posúdenie otázky okamihu splatnosti pohľadávky navrhovateľa
ustálenej podľa prvostupňového súdu dňom nasledujúcim po zaprotokolovaní žiadosti navrhovateľa
do zápisnice na OR PZ v Bratislave II dňa 5.9.2008, aby mu odporca uhradil celú čiastku 113 300,-
Sk, z toho 50 000,- Sk za Aviu (nesporná pohľadávka, ku ktorej sa vzťahuje namietané omeškanie) a
63 300,- Sk za naložený tovar v čo najkratšom čase, nie je preskúmateľné, pretože z vyšetrovacieho
spisu OR PZ Bratislava II, ČVS: ORP - 3432/3 - OSV - B2/08 nevyplýva, že by sa táto výzva dostala
do sféry pôsobnosti odporcu a tým potom nie je ani správne. Nesporným však naďalej zostáva, že
odporca do zápisnice ako vypočúvaný svedok skutočne prisľúbil, že sumu 50 000,- Sk (1 659,70 Eur)
navrhovateľovi zaplatí do 12.9.2008, nevyplýva z nej však, že sa tak malo stať na základe kvalifikovanej
výzvy navrhovateľa, ktorú je potrebné preukázať, inak potom ustáliť omeškanie odporcu podľa ostatnej
zásady uvedenej vyššie.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti,
tu i včítane závislého výroku o trovách konania, inak osobitne napadnutého odvolaním navrhovateľa,
s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a čiastočne aj podľa písm. h) zrušil a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Aj vzhľadom k tomu, že dôvody na zrušenie napadnutého výroku o trovách konania spočívajú už len na
dôvode závislosti k zrušujúcemu vyhovujúcemu výroku v jeho napadnutej časti, odvolací súd považuje
za potrebné osobitne sa vyjadriť aj k odvolacej argumentácii navrhovateľa, podľa ktorej keďže návrh
zobral čiastočne späť len z dôvodu, že spor nechcel naťahovať, lebo mu bolo jasné, že dokazovanie
škody v tejto výške by bolo časovo a finančne náročné, k späťvzatiu návrhu v tejto časti tak nedošlo jeho
zapríčinením, ale z dôvodu, že odporca zmenil stanovisko k výške spôsobenej škody, ktorú na polícii
uznal a až v konaní stanovisko zmenil, preto mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov  konania podľa jeho
výsledku ak konanie bolo zastavené.

V zmysle ods. 2 § 146 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporcu.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Cit. ust. § 146 ods. 1 O.s.p. vyjadruje výnimku, kedy výsledok konania nie je rozhodujúci pre náhradu
trov konania a kedy ani účastníci na ich náhradu nemajú nárok. Ide teda o prípady kedy neplatí zásada
zodpovednosti za výsledok konania. V prípade zastavenia konania preto vo všeobecnosti platí, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady však existujú dve výnimky
obsiahnuté v odseku 2.

Ustanovenie § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. pritom pracuje s konštrukciou posudzovania zavinenia
na zastavení konania výlučne z procesného hľadiska (čiže bez skúmania dôvodnosti podania, ktoré
zastaveniu konania predchádzalo a ktorým bolo príslušné konanie začaté), kým naopak ustanovenie
vety druhej uvádzaného paragrafu a odseku zákona síce robí svoje použitie závislým na dôvodnosti
návrhu, opäť však správanie odporcu donucujúce navrhovateľa vziať návrh späť vyhodnocuje len z
hľadiska jeho pomeru k požiadavke uplatňovanej v konaní (praktickým vložením znamienka rovnosti
medzi splnenie návrhom požadovanej povinnosti počas konania a správanie nútiace navrhovateľa takto
splnenú a preto už ďalej úspešne nežalovateľnú povinnosť následne nevymáhať a procesne to vyjadriť
späťvzatím návrhu).



Pri riadení sa už uvedeným potom ani v prejednávanej veci nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že
to bol práve navrhovateľ, ktorý sa až počas konania rozhodol v ňom ohľadne pohľadávky v sume 656,90
Eur už nepokračovať pre časovo a finančne náročné ďalšie dokazovanie. V danom prípade tak neboli
splnené podmienky, pre priznanie mu náhrady trov konania v časti čiastočného zastavenia konania,
pretože to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania (rozhodol sa v konaní nepokračovať),
teda nemožno uzavrieť, že by návrh v tejto časti bol podaný dôvodne (tu z procesného hľadiska,
navrhovateľ sa nedomohol tohto uplatneného nároku).

Súd prvého stupňa však pochybil pri rozhodovaní o trovách konania v tom, že i keď pomer úspechu
účastníkov konania správne ustálil, na vec ho nesprávne aplikoval, keď celkový ustálený úspech
navrhovateľa považoval za rovnaký s jeho neúspechom, pričom správne mal práve v tejto ustálenej
výške úspechu, konkrétne 50,53%, priznať navrhovateľovi náhradu trov konania, lebo v tomto výslednom
pomere úspechu mu aj patrila podľa napadnutého rozsudku.

Samozrejme vzhľadom na vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bude potrebné podľa
výsledku konania a vzhľadom na ďalšie nové rozhodnutie opätovne posúdiť úspešnosť účastníkov v
konaní ako podklad pre rozhodnutie o trovách tohto konania.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.), bude zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo
poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať
sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania, a následne vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.