Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/60/2012 z 25. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. marca 2013, sp. zn. 9Co/60/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2111208896.1 Krajský súd Trnava | 9Co/60/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2111208896.1 | 2013-03-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/daa73930-5300-4918-b59f-02a5b9c48e8f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2111208896.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/60/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111208896
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111208896.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing.
Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00
009 199, sídlo Trnava, sídlo kancelárie Trnava, Sladovnícka 13, zastúpený: In Medias Res, s.r.o.,
Trnava, Sladovnícka 13, proti žalovanému: R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., B. XXXX/X, zastúpený
advokátkou: JUDr. Barbora Šruteková, Trnava, Hlavná 44, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 12C/64/2011-103 zo dňa 7. decembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 66,32 eur titulom
právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudok zamietol návrh žalobcu na vypratanie žalovaného z bytu č.
XX na 5. nadzemnom podlaží bytového domu na B. ulici č. XX v Q. a priznal žalovanému náhradu trov
konania vo výške 257,64 eur. Žalobca v konaní nespochybňoval uzavretie nájomnej zmluvy žalovaným
so spol. TAZ, a.s. v likvidácii, ktorú však žalobca považuje za neplatnú. Prenajímateľ nikdy nemal
právo nakladať s bytom, v ktorom býva žalovaný, a keďže nájomnú zmluvu uzatvorila osoba, ktorá je
nevlastníkom, nemohla k predmetnému bytu platne zriadiť záväzkovo-právny vzťah a žalovaný tak užíva
byt bez právneho dôvodu. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že je v rozpore s dobrými mravmi,
keďže žalobca prijíma od žalovaného plnenia, označené ako nájomné a plnenia za služby spojené s
užívaním prenajatého bytu. V konaní bolo súdu prvého stupňa preukázané, že prebiehajú konkurzné
spory medzi žalobcom a správcom konkurznej podstaty JUDr. Dušanom Pohovejom (správca spol.
TAZ, a.s.), pričom rozhodujúca vec bola skončená nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského
súdu v Trnave dňa 20.11.2008 a od tohto dátumu platby nájomného uhrádza žalovaný na účet žalobcu.
Z týchto skutočností súd prvého stupňa dovodil, že podľa § 35 ods. 1 OZ konkludentne na základe
ďalšieho konania žalobcu, ktorý tieto platby prijímal v dohodnutej výške a prijímal i úhrady platieb za
služby spojené s užívaním bytu, došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k bytu, ktorý žalovaný užíva, a to
s poukazom na § 685 a nasl. OZ. Došlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy žalovaného so žalobcom v
ústnej forme, na všetkých náležitostiach sa účastníci dohodli a žalobca túto zmluvu rešpektoval, keďže
žalovanému každoročne poskytuje vyúčtovanie služieb spojených s užívaním bytu. Na základe takto
osvedčeného skutkového stavu súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa trpí vadami podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) a § 205 ods. 1 písm. a) OSP,
keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho



predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Žalobca
v súvislosti s posúdením skutkového stavu uviedol, že pri skúmaní právnych nárokov jednotlivých
osôb k bytom, ktoré sú v jeho vlastníctve, rešpektoval faktický stav a vychádzal z predpokladu, že
osoby užívajúce byty sú osobami, ktorým toto právo patrí na základe platných nájomných zmlúv. Na
základe toho aj s takýmito osobami komunikoval ako s nájomcami. To, že na jeho účet prichádzali
platby žalovaného vo výške, ktorá s ním nebola žalobcom dohodnutá a pod variabilným symbolom,
ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý, nemožno považovať za fakt, že žalobca prejavil vôľu
uzavrieť nájomnú zmluvu. Na účet žalobcu boli poukazované platby identifikované len prostredníctvom
variabilného symbolu prípadne priezviskom. Poukázanie určitej sumy na účet úpadcu neznámou osobou
nemožno považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca pri ustanovení do funkcie správcu konkurznej podstaty nedisponoval žiadnymi
dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom. Predchádzajúci správca, ktorý neoprávnene zapísal
predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, mu žiadne doklady nevydal. Plnenia, ktoré žalovaný
platil v súvislosti s užívaním bytu, považuje žalobca za plnenie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho
v užívaní cudzej veci bez právneho dôvodu. Na strane žalobcu nikdy nebola daná vôľa uzavrieť
nájomné zmluvy a nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle. Domnelý právny úkon uzavretia nájomnej
zmluvy nemožno považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a teda nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy. Na uzavretie nájomných zmlúv
žalobca nemá súhlas veriteľského výboru ako príslušného orgánu, ktorý by mu musel dať záväzný
pokyn. Nie je správny názor súdu prvého stupňa, že prijatím prvej platby na účet žalobcu došlo k
uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, keďže prijatie takejto platby nemohol nijako ovplyvniť a pri
jej prijímaní neprejavil žiadnu vôľu. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný s tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne
správne a skutočnosti uvedené v odvolaní za zavádzajúce a odvolanie ako také za účelové. Poukázal
na listinu vystavenú žalobcom, ktorá obsahuje výzvu, aby všetci nájomcovia platili nájomné vo výške
ako doposiaľ a oznamuje im číslo účtu a tvorbu variabilného symbolu. Žalobca potvrdil prijímanie platieb
nájomného, žalobca má uzavretú zmluvu o výkone správy s D. J., tento subjekt poskytuje žalovanému
pravidelné vyúčtovania adresované samotnému žalobcovi. Z týchto skutočností vyplýva, že žalobca
poznal počnúc obdobím, keď sa stal vlastníkom predmetných bytov, všetky informácie potrebné pre
vznik a existenciu nájomného vzťahu. Zamestnanec žalobcu Mgr. H. J. uviedol žalovanému, že nájomný
vzťah trvá a je potrebné poukazovať platby nájomného, ako aj platby za služby spojené s užívaním
bytu, žalobcovi. Zamestnancom žalobcu bola v roku 2010 vykonaná obhliadka bytu, ktorej sa žalovaný
zúčastnil, a na ktorej sa zisťovali údaje a stav bytu potrebné nielen pre nájomný vzťah, ale aj pre
potreby prevodu bytu do osobného vlastníctva žalovaného. Keďže koncom roka 2008 došlo priamo k
informovaniu žalovaného, akým spôsobom a komu má platiť platby označované ako nájomné, bola zo
strany žalobcu nesporne prejavená vôľa uzavrieť so žalovaným nájomnú zmluvu a žalobca tento úkon
teraz neopodstatnene považuje za neexistujúci. Napokon žalovaný zdôraznil, že je potrebné poskytnúť
súdnu ochranu jemu, keďže konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a je nezlučiteľné s jeho
funkciou správcu konkurznej podstaty. Žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť
a žalovanému priznať náhradu trov odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom
stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté
pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.



Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil, hoci jeho závery viedli
v konečnom dôsledku k správnemu rozhodnutiu a rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predmetom konania vedeného pred súdom prvého stupňa bolo vypratanie nehnuteľnosti, ktorá je vo
vlastníctve žalobcu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný nehnuteľnosti užíval na základe
nájomnej zmluvy uzavretej s domnelým vlastníkom od roku 2001, žalobca od žalovaného poberal sumy
zodpovedajúce nájomnému určenému touto nájomnou zmluvou. Súd prvého stupňa dospel k záveru,
že medzi účastníkmi vznikla konkludentným spôsobom nájomná zmluva a vypratania sa nemožno
domáhať vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný má právny titul k užívaniu predmetnej nehnuteľnosti.

Súd prvého stupňa sa správne zaoberal ako predbežnou otázkou tým, kto bol oprávnený
uzavrieť nájomnú zmluvu, ako aj tým, či medzi účastníkmi nevznikol iný právny vzťah ako čisto
faktický. Dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 44Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu o
vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské
automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave
rozsudkom č.k. 21CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok
nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/38/2009 zo dňa
18.02.2010 odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767.
Ústavný súd SR uznesením č.k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva,
že žalobca (v tejto veci domnelý prenajímateľ bytu - TAZ, a.s.) neuniesol dôkazne bremeno a
nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny
podnik v konkurze, vylučuje. Žalobca nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo
k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na žalobcu, preto súd
návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/4/2007
- 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že žalobca na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol
vykonať žiadne relevantné dôkazy. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade žalobca svoje
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo
súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, preto
platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. § 67 zák. č. 7/2005 Z.z. účinného v čase
vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich
vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom
dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.

V súvislosti s vyššie uvedeným aplikovanie zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku
do viacerých konkurzných podstát je správny. Tento názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 29Cdo/249/2008, na ktorý odvolateľ poukazuje. V čase zapísania majetku do
súpisu oboch konkurzných podstát zákon č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z.z., tento duplicitný zápis
nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. § 78 ods.9 zák. č. 7/2005 Z.z. Odvolateľ
tento právny názor nesprávne interpretuje na danú vec, v ktorej je odlišná situácia. V súčasnosti už
bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 44Cbi/6/2007-653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k
dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty
správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva,
prípadne vydania veci, lebo v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka, takéto nadobudnutie má právne
účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).



Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné byty sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na
majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca
uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami a iba tento subjekt bol po
celý čas vlastníkom sporných nehnuteľností.

Podstata nájomnej zmluvy upravenej v ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka a z nej vyplývajúceho
nájomného pomeru spočíva v tom, že prenajímateľ prenecháva vec nájomcovi do dočasného užívania
za odplatu. Dočasnosť trvania nájomného pomeru môže a nemusí byť výslovne dohodnutá, vec môže
byť odovzdaná aj bez konkrétneho časového určenia. Z nájomnej zmluvy vyplýva pre nájomcu právo,
aby prenajatú vec užíval a spôsob užívania upravujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne
nájomná zmluva. Práva a povinnosti prenajímateľa sú rovnako upravené v zákonnom predpise a môžu
byť spresnené v nájomnej zmluve.

Podľa ust. § 685 ods. 1 nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva
nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania;
nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.

Občiansky zákonník nevyžaduje pre nájomnú zmluvu určitú formu, možno ju teda uzavrieť aj
konkludentne, t.j. aj rešpektovaním stavu užívania a poberaním nájomného. Občiansky zákonník
nepredpisuje, čo má nájomná zmluva obsahovať, okrem úpravy nájmu bytu. Súd prvého stupňa správne
dospel k záveru, že najneskôr od 20.11.2008 žalobca vedel, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Skutočnosť, že následne oznámil žalovanému číslo účtu, na ktorý majú poukazovať nájomné, svedčí
o konkludentnom uzavretí nájomnej zmluvy. Žalobca rešpektoval pokojný stav, je nesporným že od
roku 2009 poberal od žalovaného riadne platené nájomné. Následne spísal s zápisnicu zo dňa
09.04.2010 a komunikoval s ním ako s nájomcom, čo svedčí o tom, že žalovaný si pri rešpektovaní
základného princípu ochrany dobrých mravov mohol tieto úkony vykladať tak, že s nimi uzavrel nájomnú
zmluvu. V komunikácii medzi účastníkmi nikdy nedošlo k vymáhaniu žalobcom tvrdeného bezdôvodného
obohatenia (žalobca vždy vyzýval na zaplatenie nájomného). To, že takéto posúdenie stavu žalovaným
je oprávnené, vyplýva aj z listu zo dňa 09.12.2008, ktorým žalobca oznamuje konanie obhliadky bytu a
priamo oslovuje označené osoby ako nájomcov. K uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi došlo
konkludentne najneskôr dňom prijatia prvej platby žalobcom od žalovaného za užívanie bytu.

Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy
nespôsobuje jej neplatnosť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci
sp. zn. 5 Cdo 266/2007, v ktorej sa prejednávala vec s obdobným skutkovým stavom, a hoci záver
rozhodnutia je opačný - súd dospel k záveru, že zmluva nebola uzavretá pre nedostatok formálnych
predpokladov na preukázanie konkludentnej akceptácie návrhu, pre právne posúdenie veci je možné
toto rozhodnutie podporne aplikovať aj v tejto prejednávanej veci. Najvyšší súd tu konštatuje, že prejavy
vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť
o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy
o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný
prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane
nájomcu (nájomcov). Pokiaľ žalobca po dobu dva a pol roka (20.11.2008 - 21.04.2011) pristupoval
k žalovanému ako k nájomcovi, jeho postavenie nijako nespochybnil, nájomné mu riadne platil a on
tieto platby prijímal, ako aj z jeho vystupovania, bola zjavná vôľa, aby byt užíval za odplatu (neboli mu
doručované žiadne výzvy na vypratanie bytu, užívacie právo nebolo spochybňované), je v súlade s
princípom ochrany dobrých mravov a výkladu vôle v prospech toho, kto koná dobromyseľne, uzavrieť, že
nájomná zmluva medzi účastníkmi vznikla konkludentne prijatím nájomného na účet žalobcu (pričom je
potrebné zdôrazniť, že na takúto platbu a na vopred určený účet bol žalovaný priamo vyzvaní žalobcom,
nešlo o svojvoľne vykonanú úhradu). To, že podľa tvrdení žalobcu nemal právo vstupovať do nájomných
vzťahov z dôvodu, že na to nemal súhlas veriteľského výboru, nemôže spôsobiť neplatnosť takto
uzavretej zmluvy (o tomto nemohli mať nájomcovia vedomosť a zákon o konkurze a reštrukturalizácii s
takýmto konaním správcu nespája neplatnosť úkonu).

Pokiaľ žalobca tvrdí, že závery súdu prvého stupňa sú „absurdné“ a poukazuje na dôsledky, ktoré majú
znamenať nemožnosť vypratania osoby platiacej určitú sumu ako nájom, odvolací súd zdôrazňuje, že
každý prípad takéhoto konania je povinný súd posudzovať individuálne a starostlivo zvažovať prejavenú



vôľu účastníkov a zámer zákonodarcu pri úprave určitého právneho vzťahu. Súd nehodnotil len to, či trvá
nájomný vzťah a či zanikol, ale po vyriešení predbežnej otázky skúmajúcej platnosť nájomného vzťahu
medzi spoločnosťou TAZ a.s. a žalovaným správne zisťoval, či medzi účastníkmi nevznikol nový nájomný
vzťah. Ak by neboli naplnené predpoklady vzniku takéhoto vzťahu, potom by vypratanie, samozrejme,
bolo dôvodným.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

S poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s
konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní patrí procesne úspešnému žalovanému
náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich
vo vynaložených trovách právneho zastúpenia vo výške 66,32 eur za úkon právnej služby - vypracovanie
odvolania, ktoré mu odvolací súd priznal.

Poučenie:

Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.