{"guid": "1485c7ad-d924-46bd-aac7-30314d459fab:09182b1a-e9f3-46f1-af31-e1d70c9ff25d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1", "spisova_znacka": "14Co/135/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/135/2015 z 21. 11. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 21. novembra 2016, sp. zn. 14Co/135/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1", "identifikacne_cislo": "6114214039", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Sopúch", "sudca_id": 995, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-sopuch-995", "datum_vydania": "2016-11-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o.odsek-1", "nazov": "§ 151o ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-151o.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-151o"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "nazov": "§ 134 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "nazov": "§ 106 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-106.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-106"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-151o", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-106"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/09182b1a-e9f3-46f1-af31-e1d70c9ff25d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/135/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114214039
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114214039.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov
senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne: J.. V.J., rodená
V., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. L., V. XX, zastúpená splnomocnenou Advokátskou
kanceláriou AK PRESPERINOVA, s.r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Námestie SNP 15, IČO : 36
859 583, proti žalovaným: 1/ H. Z., rodená P., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. - P., S. XXX/
XXA, O. K., 2/ A.. E. P., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. R., R. XX, 3/ A.. E. P., narodený
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. - J., Y. XXXX/XX, 4/ Y. D., rodená Y., narodená XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX L. L., V. XX, všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Repáň, advokát, s.r.o.,
so sídlom 851 04 Bratislava, Mamateyova 12, IČO : 36 861 502, o vypratanie časti nehnuteľnosti, o
odvolaní žalobkyne zo dňa 08.12.2014 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania
12C/18/2014-115 zo dňa 23.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e.

Žalovaní 1/ až 4/    m  a j ú    nárok na náhradu trov odvolacieho konania  v   p l n o m    rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyhovel vzájomnej žalobe žalovaných
a určil, že žalovaní v 1. až v 4. rade, ako podieloví spoluvlastníci vo výroku rozsudku presne
špecifikovanej nehnuteľnosti, sú spoločne a nerozdielne oprávnení z vecného bremena zriadeného in-
rem zodpovedajúceho právu bezodplatného užívania časti stavby - rodinného domu špecifikovaného
vo výroku rozsudku a to jednej miestnosti o výmere XX,XX m2 nachádzajúcej sa na J. nadzemnom
podlaží v E. časti stavby, do ktorej je vchod možný výlučne zo stavby súpisné číslo XXX, označenej
v Odbornom posúdení č. 1 vyhotovenom dňa 15. 10. 2014 A.. G. L., znalcom z odboru stavebníctva,
odvetvie pozemné stavby, ako izba č. X (na parcele číslo XXX/X) o výmere XX,XX m2, tvoriacom prílohu
rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalovaní 1/ až 4/ nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v bezplatnom
užívaní miestnosti špecifikovanej vo výroku rozsudku. Súd mal za zrejmé, že právni predchodcovia
žalobkyne a žalovaných, bratia F. a A. Y., dedili predmetnú nehnuteľnosť, každý v jednej polovici.
Je zrejmé, že už za ich života došlo ku vzájomnému vyporiadaniu tohto domu tak, že F. Y. (právny
predchodca žalovaných) užíval dom, ktorý má v súčasnosti súpisné číslo XXX, v takom rozsahu, že
jedna miestnosť zasahovala aj do domu súčasné súpisné číslo XXX, vo vlastníctve jeho brata A. Y.
(právneho predchodcu žalobkyne). Napriek skutočnosti, že súdu nebola predložená písomná dohoda
bratov o takomto vzájomnom vyporiadaní spoločnej nehnuteľnosti, je zrejmé, že takéto užívanie bolo
F. Y. a jeho právnym nástupcom zo strany A. Y. umožnené a tento za svojho života nijakým spôsobom
sa nedomáhal vypratania tejto miestnosti. Je zrejmé, s prihliadnutím na čas, kedy k takejto dohode
došlo, a s ohľadom na nekonštitutívny účinok vkladu do katastra nehnuteľností, že bratia nepovažovali



za potrebné takúto dohodu písomne potvrdiť a upraviť svoju vzájomnú dohodu aj po právnej stránke
tak, aby bolo zrejmé, že táto miestnosť, aj keď je technicky v evidencii katastra nehnuteľností evidovaná
ako nachádzajúca sa v dome súpisné číslo XXX, bude však trvalo slúžiť domu súpisné číslo XXX.
O existencii takejto dohody svedčí aj potvrdenie Miestneho národného výboru v dedičskej veci po
nebohej manželke F. Y., H. Y., ktorá zomrela dňa XX. X. XXXX, kde miestny národný výbor uvádza, že
nehnuteľnosti vo vlastníctve poručiteľky a pozostalosť - dom, pozostával z troch miestností, teda aj zo
spornej miestnosti. Aj z dostupných pôdorysov a zhodných tvrdení účastníkov mal súd za zrejmé, že
časť domu súpisné číslo XXX pozostáva na X. nadzemnom podlaží aj v súčasnosti z troch izieb a ďalej
zo špajze a pivnice. Súd na základe vykonaného dokazovania neprisvedčil argumentom žalobkyne o
tom, že takáto dohoda mala byť len dočasná. Sporná miestnosť, v ktorej bola predtým krčma, aj po
zániku účelu tejto miestnosti ako krčmy bola naďalej v užívaní vlastníkov domu so súpisným číslom
XXX. Rovnako tak aj keď už bolo nadstavené obývateľné podkrovie nad domom so súpisným číslo XXX
a aj keď vlastník domu súpisné číslo XXX mal neskôr deti a rodinu, nikdy sa nedomáhal od svojho
brata uvedenia spornej miestnosti do pôvodného stavu tak, aby bol do nej prístup možný aj (len) z
domu súpisné číslo XXX. Teda ani po zániku krčmy neboli do tejto miestnosti umiestnené dvere aj z
domu súpisné číslo XXX. Na podporu svojho záveru súd taktiež uviedol, že o takomto stave svedčia
aj znalecké posudky, ktoré boli súčasťou kúpnej zmluvy na spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovanej 4/, kde bola táto miestnosť zakreslená znalcom ako prislúchajúca k domu súpisné
číslo XXX. Aj v znaleckom posudku priloženého ku darovacej zmluve, ktorou nadobudla vlastníctvo
domu súpisné číslo XXX žalobkyňa od svojej matky, ktorá bola dcérou A. Y., je v pôdoryse jednoznačne
zakreslené J. nadzemné podlažie domu súpisné číslo XXX bez spornej miestnosti. Napokon mal súd za
nepochybné, že stavebné úpravy vykonané na základe stavebného povolenia vydaného ONV odborom
územného plánovania v Banskej Bystrici dňa 17. 6. 1980 pod číslo XXX/XXXX, UP- XXXX/XXXX  - Go,
evidenčné č. XXX/XXXX, ktorého súčasťou boli aj pôdorysy domu súpisné číslo XXX, preukazujú prístup
do spornej miestnosti len z domu súpisné číslo XXX a teda táto miestnosť bola v užívaní vlastníkov domu
súpisné číslo XXX a nebol k nej prístup z domu súpisné číslo XXX. Pokiaľ tak súd nemal preukázanú
písomnú dohodu F. a A. Y. o spornej miestnosti, súd sa prikláňal k záveru, že žalovaní 1/ až 4/ nadobudli
právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech spornej izby tak, že táto miestnosť slúžila trvalo
domu súpisné číslo XXX, aj keď sa reálne nachádza v dome súpisné číslo XXX. Ohľadom právneho
posúdenia súd v rozsudku konštatoval, že obsah vecných bremien je v platnom Občianskom zákonníku
podstatne zúžený oproti Občianskemu zákonníku č. 141/1950 Zb., alebo uhorskému právu, ktoré poznali
právny inštitút služobností. Služobnosti vzniknuté v dobe platnosti uhorského práva sa podľa § 562
Občianskeho zákonníka z roku 1950 zmenili k 01.01.1951 na vecné bremená upravené v § 166 a násl.
Občianskeho zákonníka č.  141/1950. Vecné bremená po 01.01.1951 nepotrebovali pre svoj vznik zápis
do pozemkovej knihy. Dovtedy vzniknuté služobnosti zostali zachované a nezrušil ich ani Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. Ak medzitým nedošlo k právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú
vznik vecného bremena, trvajú vecné bremená založené ako pozemkové služobnosti podľa uhorského
práva dodnes a svedčia súčasnému vlastníkovi panujúcej nehnuteľnosti. Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. sa snažil vecné bremená z nášho právneho poriadku celkom eliminovať a od 1. 4. 1964 mohli vecné
bremená vzniknúť iba zo zákona. Inštitút vecných bremien obnovila novela Občianskeho zákonníka
vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb.. Následne súd skúmal zákonné predpoklady pre nadobudnutie
vecného bremena vydržaním. Z pôdorysu, ktorý bol súčasťou stavebného povolenia z roku 1980, z
pôdorysov, ktoré boli súčasťou znaleckého posudku číslo 24/1998 a znaleckého posudku číslo 21/2002
mal súd za zrejmé, že sporná miestnosť slúžila nehnuteľnosti súpisné číslo XXX, aj keď sa nachádzala v
nehnuteľnosti súpisné číslo XXX  a stavebne bola riešená tak, že prístup do nej bol len z domu súpisné
číslo XXX. Z týchto dôvodov potom mal súd preukázané, že právni predchodcovia žalovaných 1/ až 3/
a žalovaná 4/ minimálne od roku 1980 užívali dobromyseľne predmetnú miestnosť, dôvodne si mysliac,
že je trvalo v ich užívaní na základe dohody, ktorú uzavreli A. a F. Y.. Súd tak konštatoval, že pokiaľ ide o
dĺžku vydržacej doby, táto je splnená. Súd v konaní nemal preukázané splnenie podmienky pre ochranu
vlastníckeho práva žalobkyne. Aj keď evidencia katastra nehnuteľností nasvedčuje tomu, že je výlučnou
vlastníčkou celého domu súpisné číslo XXX, bráni úspechu jej žaloby tá skutočnosť, že žalovaní 1/ až 4/
majú k užívaniu spornej miestnosti právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré odvodzujú od svojich
právnych predchodcov a to s poukazom na znenie ustanovenia § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedeného potom súd žalobu na vypratanie časti nehnuteľnosti ako nedôvodnú zamietol.
Pokiaľ ide o vzájomný návrh žalovaných 1/ až 4/, nakoľko súd vyhodnotil, že žalovaní dobromyseľne
užívajú predmetnú miestnosť v domnienke, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu túto
miestnosť užívať, súd rozhodol o deklarovaní tohto vydržaného vecného bremena v zmysle vzájomného
návrhu žalovaných. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.



a v konaní úspešným žalovaným 1/ až 4/ priznal náhradu trov konania proti v konaní neúspešnej
žalobkyni. Žalobkyni súd uložil povinnosť zaplatiť trovy konania žalovaným vo výške 99,50 eura z
titulu zaplateného súdneho poplatku za vzájomný návrh a vo výške 1002,30 eura ako trovy právneho
zastúpenia žalovaných. Ohľadom trov právneho zastúpenia súd v odôvodní rozsudku konštatoval, že
ich suma predstavuje odmena advokáta vo výške 658,08 eura (4 krát 164,52 eura) za 4 vykonané
úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom dňa 30. 7. 2014, podľa písm. c/ - podanie návrhu na súd dňa 31. 7. 2014 a podľa
písm. d/ - účasť na pojednávaní dňa 23. 10. 2014 v trvaní od 8:30 hod. do 11:30 hod.. Trovy právneho
zastúpenia ďalej pozostávajú z náhrady hotových výdavkov v sume 32,16 eura (4 krát 8,04 eura) podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky, náhrady hotových výdavkov za vypracovanie Odborného posúdenia č. 1 v sume
100 euro podľa § 15 písm. a) vyhlášky a z náhrady za stratu času za 8 začatých polhodín cestou zo
sídla zástupcu žalovaných na miesto pojednávania a späť, čo predstavuje 107,20 eur (8 krát 13,40 eura)
podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, náhrada za cestovné zo sídla zástupcu žalovaných (v odôvodnení rozsudku
mylne uvedenej žalobkyne) - L. na miesto pojednávania - Banská Bystrica a späť, spolu 414 km, pri
cene pohonných hmôt 1, 326 eura /1 liter a priemernej spotrebe 5,3 litra/100 km, čo predstavuje 104,86
eura podľa ustanovenia § 16 ods. 4 vyhlášky.

2. Proti rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom svojho pôvodne splnomocneného  právneho
zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to proti všetkým výrokom rozsudku. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobkyne, ktoré bolo uvedené v jej vyjadrení zo dňa 6. 10. 2014
a ktoré sa týkalo vzájomného návrhu žalovaných na vydržanie práva in rem z vecného bremena
zodpovedajúcemu právu bezodplatného užívania predmetnej izby. Žalobkyňa poukázala na znenie
ustanovenia § 151n Občianskeho zákonníka a zdôraznila samotný charakter vecného bremena, ktoré
sa vyznačujú tým, že spočívajú v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti za účelom prospešnejšieho
využívania nehnuteľnosti. Podstatné tak je, že Občiansky zákonník chápe stavbu v trojakom význame:
ako vec v právnom zmysle, ako samostatnú vec a ako nehnuteľnosť. O stavbu v občianskoprávnom
zmysle nejde vtedy, ak by výsledok stavebnej činnosti nebola vec v právnom  zmysle, ak tento
výsledok by sa stal súčasťou inej veci (pozemku, stavby) tak, že by k tejto veci podľa svojej povahy
patril a nemohol by byť oddelený bez toho, aby sa tým vec znehodnotila. Musí teda ísť o takú
stavbu, s ktorou by bolo možné samostatne nakladať bez toho, aby sa muselo súčasne nakladať s
pozemkom, na ktorom je stavba umiestnená. Žalobkyňa v nadväznosti na uvedené potom argumentuje,
že predmetom občianskoprávneho vzťahu môže byť len celá stavba, alebo jej časť, ktorá je reálne
rozdelená. V prípade, že stavba nie je reálne rozdelená, predmetom prevodu možno platne urobiť buď
celú vec, alebo jej ideálnu časť. K nehnuteľnostiam, ktoré nie sú zapísané v katastri nehnuteľností,
nemožno zapísať nielen vlastnícke právo, ale ani iné vecné práva k cudzej veci, teda ani právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, pretože aj vecné bremená sa evidujú v katastri nehnuteľností. Z
uvedeného potom vyplýva, že podľa názoru žalobkyne nemožno vykonať zápis, teda ani vklad práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, ak má byť vecným bremenom zaťažená nehnuteľnosť, ktorá sa v
katastri nehnuteľností neeviduje. Izba, ktorá je predmetom sporu, nie je podľa právnych predpisov vecou,
je súčasťou nehnuteľnosti (rodinného domu) a nemožno ju od nej oddeliť a nemôže byť preto predmetom
samostatného vlastníckou práva. Taktiež žalobkyňa argumentuje, že nie je naplnená ani podmienka
zriadenia vecného bremena in rem, teda práva užívať predmetnú izbu, nakoľko uvedené nie je potrebné
k riadnemu a prospešnejšiemu užívaniu nehnuteľností v ich vlastníctve, pretože nehnuteľnosť, ktorá je
vo vlastníctve žalovaných, môže bez akéhokoľvek obmedzenia byť využívaná aj bez toho, aby mali právo
užívať predmetnú izbu. Súd sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s otázkou, či izbička o výmere XX,XX
m2 slúži prospešnejšiemu využívaniu nehnuteľnosti a to rodinného domu súpisné číslo XXX, ktorá je vo
vlastníctve žalovaných. Žalobkyňa v odvolaní namietala aj dobromyseľnosť a nepretržitý výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Dobrá viera sa môže opierať o domnelý právny dôvod, ktorý musí
byť daný pred začiatkom plynutia vydržacej doby. Za domnelý právny úkon nemožno považovať podľa
súčasnej právnej úpravy ústnu dohodu medzi vlastníkom a držiteľom. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je
predmetom držby, teda aj na existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pri hodnotení dobrej
viery je treba zobrať do úvahy, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a
povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, respektíve nemohol mať počas celej vydržacej
doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa
držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli u neho vyvolať pochybnosť o tom, že mu



vec podľa práva patrí, alebo je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Žalobkyňa naďalej tvrdí, že
užívanie v predmetnej izby žalovanými, respektíve ich právnymi predchodcami, malo byť len dočasné
a časovo obmedzené. V čase, keď sa bratia F. a A. Y. dohodli na tom, že F. bude túto izbičku užívať,
mal F. X  deti a A. nemal žiadne dieťa, neskôr mala X  dcéry a len jedna z nich mala jedno dieťa -
žalobkyňu. Preto F. potreboval viac priestoru pre svoju rodinu než A.. V oboch domoch, teda súpisné
číslo XXX aj XXX, žili rodiny trvalo. Žalobkyňa poznamenala, že v súčasnosti obidva domy sa využívajú
ako chaty, teda len niekoľkokrát do roka. Preto je možné hovoriť len o dohode medzi bratmi na určitý čas.
Opätovne žalobkyňa zdôraznila, že predmetná izba neslúži k prospešnejšiemu užívaniu nehnuteľnosti
rodinného domu so súpisným číslo XXX a ani nikdy neslúžila. Je preto pre žalobkyňu nepochopiteľné,
ako mohol súd určiť vecné bremeno in rem. Žalobkyňa v odvolaní taktiež spochybnila objektívnosť
odborného posúdenia vyhotoveného A.. G. L. zo dňa 15. 10. 2014. Toto odborné posúdenie si objednali
žalovaní. Pokiaľ ide o argument, že vchod do izbičky je momentálne výlučne zo stavby súpisné číslo
XXX, žalobkyňa argumentuje, že pokiaľ tento vchod zamuruje a urobí vchod do izbičky priamo zo svojho
domu súpisné číslo XXX, zamurovaním terajšieho vchodu a urobením nového vchodu nebude narušená
statika ani jedného domu a taktiež nedôjde k znehodnoteniu ani jedného domu. Odborné stanovisko zo
dňa 15. 10. 2014 A.. G. L.  je v tomto smere potom celkom irelevantné. V závere odvolania žalobkyňa
namietala aj správnosť výroku rozsudku o trovách konania, pretože súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uvádza, že priznáva odmenu advokáta za 4 úkony právnej pomoci, ale vymenúva len 3 úkony. Rovnako
namieta odmenu za vyhotovenie odborného stanoviska vo výške 100 eur, pretože podľa jej názoru
táto odmena nie je ničím zdôvodnená, nevie k akému účelu malo slúžiť toto odborné vyjadrenie a
nevie, ako k takejto odmene dospela osoba, ktorá urobila odborné stanovisko. Taktiež v odôvodnení
svojho rozhodnutia súd uložil žalobkyni povinnosť nahradiť cestovné zo sídla zástupcu navrhovateľky
- L. na miesto pojednávania - Banská Bystrica. Argumentuje, že zástupca navrhovateľky nemá sídlo v
L.. Na základe uvedeného potom žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v 1. až 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že vo svojich
podaniach podrobne popísali historický vývoj vlastníckych aj majetkových vzťahov či už ku konkrétnym
nehnuteľnostiam, ako aj k ich častiam. Účastníci zhodne poukazujú na to, že počiatok stanovenia
vlastníckych vzťahov siaha až do roku 1923, kedy právni predchodcovia účastníkov konania - F.
Y. a A. Y. na základe zápisnice o pojednávaní (celej)  pozostalosti vstúpili každý rovným dielom.
Žalovaní tak tvrdia, že právnym základom užívacích práv jednotlivých účastníkov k stavbe je písomné
rozhodnutie banskobystrického verejného notára Dr. Ivana Turza, číslo XXX pozn. XXXX, písomné
rozhodnutie Sirotského úradu I. stolice v Banskej Bystrici z 27. júla 1923, ako aj potvrdenie Miestneho
národného výboru v Banskej Bystrici v dedičskej veci po nebohej H. Y.. Obsah týchto úradných
rozhodnutí právni predchodcovia účastníkov konania (F. Y. a A. Y.) materiálne vykonali písomnou
dohodou o rozdelení a užívaní nehnuteľnosti, ktorá sa však do dnešného dňa nezachovala, avšak o
ktorej existencii a obsahu nikdy nebola a do dnešného dňa nie je pochybnosť. Žalovaní poznamenali,
že reálnou deľbou pozostalosti na základe dohody bratov došlo k deľbe a výmere priestorov tak,
aby každý z bratov reálne užíval priestory, ktorých výmery budú v zásade porovnateľné. Obsah tejto
dohody nebol až do roku 2012 nikým napádaný. Zastavaná plocha časti domu A. Y. bola v čase deľby
pozostalosti cca XX m2 s úžitkovou plochou cca XX m2. Zastavaná plocha časti domu F. Y. bola v
čase deľby pozostalosti  cca XXX m2 avšak s nepomerne masívnejším murivom a úžitkovou plochou
miestnosti XX m2. Uvedené rozdelenie v plnej miere rešpektovalo rozhodnutia štátnych orgánov,
pričom každý z vlastníkov disponoval priestormi približne rovnakej výmery. Bez predmetnej spálne
by vznikol medzi pozostalosťou F. Y. a A. Y. zjavný nepomer v neprospech rodiny F. Y.. Podstata
problému spočívala a dodnes spočíva v zápise jednotlivých stavieb do katastrálneho operátu. Došlo
k nemu pravdepodobne z dôvodu zjednodušenia podmienok zápisu, nakoľko zápis rovnej deliacej
čiary medzi susediacimi nehnuteľnosťami bol jednoduchší v porovnaní so zápisom nehnuteľnosti podľa
pôdorysov, ktoré žalovaní zakreslili do svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne. Právny stav založený
rozhodnutiami štátnych orgánov a na základe dohody bratov F. a A. Y. rešpektovali všetci právni
nástupcovia, vrátane samotnej žalobkyne. Žalobkyňa túto skutočnosť začala spochybňovať až v roku
2012. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalovaných, žalovaní uviedli, že medzi generáciou A. a F. Y. a
žalovanými došlo k obmene dvoch generácií, pričom všetci zúčastnení plne rešpektovali právny, ako aj
faktický stav založený rozhodnutiami štátnych orgánov. Žalovaní poznamenali, že v posudzovanej veci
nebol vykonaný jediný dôkaz o tom, že by neboli pri výkone práva dobromyseľní - naopak, okolnosti
prípadu jednoznačne svedčia o ich dobromyseľnosti. Žalovaní v 1. až 4. rade naopak spochybnili
dobromyseľnosť samotnej žalobkyne a to s poukazom na rozhodnutie v dedičskej veci po nebohej H. Y.,



kde bola sporná miestnosť- spálňa jednoznačne uvedená ako súčasť dedičstva, ako aj zo znaleckého
posudku, ktorý tvoril prílohu kúpnej zmluvy týkajúce sa prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovanej
4/ a v zmysle ktorého žalobkyňa sa nemohla cítiť vlastníčkou spálne. V neprospech žalobkyne svedčí
absencia dobrej viery samotnej žalobkyne, pretože ona sama mala vedomosť, že od svojho právneho
predchodcu - svojej matky predmetnú spálňu nenadobudla. Žalovaní taktiež spochybnili argument
žalobkyne, ktorá zastáva názor, že samostatná miestnosť nemôže byť predmetom vecného bremena
a predmetom vlastníckeho práva, ako aj iných práv k nehnuteľnosti, môže byť iba celá vec v právnom
zmysle. Nakladanie s časťou nehnuteľnosti je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov,
pretože zo samotnej povahy inštitútu vecného bremena vyplýva, že vecným bremenom je možné
zaťažiť nielen vec ako celok, ale aj jej časť. Správnosť tohto záveru rokmi preverila právna prax, ako aj
judikatúra, pričom zriadenie vecného bremena práva prechodu cez určitý pozemok sa nemusí vzťahovať
na pozemok ako celok, ale aj iba na jeho časť, ktorá je pre výkon práva oprávneného z vecného bremena
nevyhnutne potrebná. Obdobne sa postupuje aj pri zriadení vecných bremien k určitej časti stavby,
ako napríklad v prospech darcov vecné bremeno práva doživotného užívania časti bytu (jednej izby,
chodby, sociálneho zariadenia), prípadne k celému poschodie rodinného domu alebo k obývateľnému
podkroviu rodinného domu. Žalovaní poukázali na relevantnú judikatúru podporujúcu  správnosť ich
záveru, že vecné bremeno je možné zriadiť aj k časti hlavnej veci. Spálňu žalovaní užívali a naďalej
užívajú pre potreby účelnejšieho využitia svojej nehnuteľnosti, tak reálnym obývaním, ako aj tým, že
v spálni sa už od rekonštrukcie nachádzajú rozvody elektrickej energie spolu s rozvodovou skriňou. S
vykonanou rekonštrukciou v rokoch 1980 až 1983 vyjadrila písomný súhlas aj právna predchodkyňa
žalobkyne, pričom uviedla, že voči rekonštrukcii nemá žiadne výhrady. Pokiaľ ide o odvolací argument
žalobkyne týkajúci sa správnosti rozhodnutia súdu v časti výroku o trovách konania, žalovaní uviedli, že
súd trovy právneho zastúpenia priznal správne, nakoľko účasť na pojednávaní, ktoré trvalo od 8:30 hod.
do 11:20 hod. je v zmysle ustanovenia § 13a ods. 1 písm. g/ vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. považovaná
za 2 úkony právnej služby. Argument žalobkyne ohľadom priznania cestovného zo sídla zástupcu
„navrhovateľky„ (správne malo byť odporcov, respektíve žalovaných) z L. do Banskej Bystrice, považujú
žalovaní za zrejmú pisársku chybu, nakoľko tak z výrokovej časti rozsudku, ako aj z jeho odôvodnenia
vyplýva, že náhrada trov právneho zastúpenia (vrátane náhrady cestovného) bola priznaná žalovaným
a teda niet pochybnosť o tom, komu v akej výške a za akým účelom právnej služby bol nárok priznaný.
V závere vyjadrenia potom žalovaní zhrnuli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za zákonné,
spravodlivé a vecne správne. Žalovaní svoje nároky zakladajú na právnom titule existujúcom z roku
1923, pričom riadne preukázali dobromyseľný a ničím nerušený výkon ich práva a to jeho nerušeným
výkonom až do roku 2012, ako aj všetky ďalšie skutkové a právne skutočnosti potrebné na preukázanie
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Na základe uvedeného potom žalovaní navrhujú
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnili a vyčíslili si aj trovy
odvolacieho konania.

4. Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslala odvolaciemu súdu procesné podanie
samotná žalobkyňa, označené ako „vyjadrenie k odvolaniu“ a mienené ako doplnenie odvolania
podaného jej právnym zástupcom. Uviedla, že jej výhrady v procesnej oblasti smerujú k priebehu
ústneho pojednávania v danej veci konaného dňa 23. 10. 2014, ktoré bolo začaté o 8 :30 hod. a skončené
o 11 :30 hod., na ktorom bolo zároveň vyhlásené aj napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Na tomto
pojednávaní súd krátkou cestou jej právnemu zástupcovi doručil podanie žalovaných označené ako
doplnenie podania a zmena návrhu, ktorého súčasťou bol aj nový listinný dôkaz predložený žalovanými.
Následne súd po krátkej prestávke pokračoval v pojednávaní, ktoré bolo zakončené vyhlásením
rozsudku vo veci. Týmto postupom súdu, kedy tak žalobkyňa, ako aj jej právny zástupca v neprimeranom
časovom limite boli konfrontovaní s novými argumentmi žalovaných, ktoré im boli predostreté bez
toho, aby mali k uvádzaným skutočnostiam a predloženým dôkazom možnosť podrobnejšie sa k nim
vyjadriť a pripraviť sa na ne, pričom jej nebola umožnená ani bezprostredná reakcia na uvádzané
tvrdenia žalovaných, bolo týmto postupom upreté a odňaté právo konať pred súdom a boli porušené
princípy spravodlivého procesu. Žalobkyňa ďalej namietala neurčitosť a nezrozumiteľnosť samotného
výroku rozsudku. Súd vo výroku rozsudku uviedol, že žalovaní sú oprávnení z vecného bremena
zriadeného in rem zodpovedajúceho právu bezodplatného užívania uvedenej časti stavby, bez toho,
aby uviedol, z akého právneho titulu sú z tohto bremena oprávnení a takto deklaroval bez akéhokoľvek
relevantného a záväzného určenia a zdôvodnenia stav, ktorý je v rozpore so zápisom v príslušnej
evidencii katastra nehnuteľnosti. Takto formulovaný výrok považuje žalobkyňa za nevykonateľný.
Neurčitým rovnako vidí aj popísanie časti stavby - izby, ktorá nie je reálne, respektíve vertikálne
stavebne oddelená od jej rodinného domu, je jeho súčasťou a nie je samostatnou vecou. Žalobkyňa



taktiež poznamenala, že pokiaľ sa žalovaní v konaní voči nej dovolávali určitých práv vzájomným
návrhom, na tento sa vzťahujú rovnaké zákonné požiadavky ako na samotnú žalobu. Žalovaní žiadali
o určenie existencie oprávnenia z vecného bremena, teda v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/
O.s.p. žiadali o určenie, či tu právo zodpovedajúce predmetnému oprávneniu je, k čomu sa v zmysle
predmetného ustanovenia O.s.p. vyžaduje existencia naliehavého právneho záujmu. Žalovaní vo svojom
vzájomnom návrhu nijako nešpecifikovali existenciu naliehavého právneho záujmu a súd sa taktiež ani
nezaoberal touto skutočnosťou.  V tomto smere žalobkyňa považuje takýto postup súdu za závažné
pochybenie a porušenie procesných práv, pretože súd v dôsledku neexistencie naliehavého právneho
záujmu žalovaných na takomto určení by vzájomnému návrhu nemohol vyhovieť. Žalobkyňa taktiež
v doplnení odvolania spochybnila relevantnosť dohody o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, ako aj
stavebný výkres schválený dňa 17. 6. 1980 ONV Banská Bystrica. Na predmetnom dokumente sú
dodatočne, pre účely tohto súdneho konania, doplnené pečiatka a rukou dopísané vykonané práce na
predmetnej spornej izbe, pričom originál tohto dokumentu uložený v archíve Krajského pamiatkového
úradu v Banskej Bystrici nič také neobsahuje. Na predmetnom stavebnom výkrese z roku 1980 sa
neuvádzajú žiadne úpravy či plánované práce vo vzťahu k predmetnej izbe. Žalovaná taktiež spochybnila
dôveryhodnosť podpisu jej starej matky H. Y. na zápisnici zo dňa 27. 8. 1983 z predkolaudačného
jednania, uskutočneného v súvislosti s rekonštrukciou podkrovia vykonanou žalovanými v roku 1980
až 1983 a uvádza, že nie je pravý, pričom na súdnom pojednávaní navrhla overenie pravosti tohto
podpisu. Tvrdí, že listiny za jej starú mamu, ktorá sa nezúčastnila predkolaudačného konania a teda nič
nepodpisovala, podpísali samotní žalovaní. S touto skutočnosťou sa súd nijako nevysporiadal. Rovnako
sa súd nevysporiadal ani s rozporuplnosťou tvrdení žalovaných, ktorý vo svojom vyjadrení k žalobnému
návrhu uvádzali, že predmetná izba bola súčasťou dedičského podielu ich právneho predchodcu F.
Y., a teda jeho vlastníctvom, ale o pár strán ďalej v predmetnom vyjadrení uvádzali, že sa F. Y. a
A. Y. dohodli na bezodplatnom užívaní predmetnej izby. Posúdenie tohto rozporu má pritom zásadný
vplyv na existenciu dobrej viery a teda oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
spočívajúceho v bezodplatnom užívaní predmetnej izby. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaní dobre vedeli, aj
to ústne pred ňou priznali, že izba patrí jej, pretože jej navrhovali, že si ju odkúpia alebo vymenia
za parkovacie miesto pri dome. Samotní žalovaní spochybnili vo svojich vyjadreniach existenciu svoj
dobrej viery. Ich tvrdenia preto neboli vierohodne preukázané ani nimi predloženými listinami, pretože
napríklad stavebný výkres z roku 1980 nesúhlasí s jeho kópiou v príslušnom archíve a taktiež podpis jej
starej matky na zápisnici predkolaudačného konania vo vzťahu k rekonštrukcii podkrovia nerieši vôbec
nijakú činnosť vo vzťahu k predmetnej izbe. Žalobkyňa tak tvrdí, že na strane žalovaných absentuje
dobrá viera. Len zo samotnej skutočnosti, že žalovaní roky užívali so súhlasom vlastníka predmetnú
izbu dlhšiu dobu, nemožno bez ďalšieho dôvodiť, že by vydržali právo vecného bremena spočívajúce
v bezodplatnom užívaní predmetnej izby. Žalobkyňa ďalej argumentuje, že z predmetného rozhodnutia
súdu rovnako nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti dospel súd k záveru o povahe vecného bremena
zodpovedajúceho bezodplatnému užívaniu ako vecného bremena in rem a nie in personam. Žalobkyňa
taktiež spochybnila objektívnosť odborného posúdenia vyhotoveného A.. G. L. zo dňa 15. 10. 2014, ktoré
považuje za irelevantné, nakoľko nikto nespochybňoval vchod a neriešil otázku možnosti stavebných
úprav alebo statiky. V závere svojho doplnenia odvolania žalobkyňa poznamenala, že považuje za
zarážajúce, že sa žalovaní sporia o izbu, ktorú už viac rokov nevyužívajú, pretože užívajú len prístavbu
na X. poschodí, aj to len počas letných mesiacov. Izba je síce občas vetraná, ale je nevyužitá už niekoľko
rokov. Zo skutočností uvedených vo svojom vyjadrení žalobkyňa tak považuje za zrejmé, že mnoho
podstatných otázok dôležitých pre správne rozhodnutie súdu v danej veci zostalo nezodpovedaných a
neposúdených, čo dôvodne spochybnilo správnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené
potom v spojitosti s odvolaním podaným jej právnym zástupcom navrhuje, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Žalovaní 1/ až 4/ vo vyjadrení k doplnenému odvolaniu žalobkyne vyvracajú jej argumenty ohľadom
nedodržania procesného postupu súdu na pojednávaní konanom dňa 23. 10. 2014. Súd si splnil
všetky zákonom stanovené povinnosti (doručenie návrhu na zmenu žaloby protistrane, respektíve
prijatia rozhodnutia o zmene žaloby priamo na pojednávaní). Argumentácia žalobkyne postráda
akýkoľvek reálny základ, nakoľko podanie žalovaných zo dňa 21. 10. 2014 obsahovalo iba návrh na
formálnu zmenu petitu a to konkrétne o doplnenie záverečnej vety s odkazom na odborné posúdenie
vyhotovené dňa 15. 10. 2014 A.. G. L.. Predmetná zmena petitu mala iba precizujúcim účel a to s
ohľadom na skutočnosť, že zameranie predmetnej stavby bolo medzičasom žalovanými zrealizované
aj prostredníctvom znalca z príslušného odboru a jeho účelom bola jednoznačná priestorová grafická
definícia spornej  spálne. Možnosť reagovať na predmetné podanie nebola žalobkyni žiadnym spôsobom



odňatá, nakoľko táto mohla reagovať v priebehu celého pojednávania, ktoré trvalo takmer 4 hodiny,
pričom podanie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti. Technický nákres predmetnej nehnuteľnosti
je žalobkyne dlhodobo známy. Ničím tak neboli porušené zásady konania súdu, ani  žiadne princípy
spravodlivého procesu. Takéto údajné pochybenie súdu žalobkyňa na pojednávaní, ani v samotnom
odvolaní, vôbec nenamietala. Žalovaní taktiež poukázali v súvislosti s doplnením odvolania žalobkyne
na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. a navrhujú na jeho obsah vôbec neprihliadať, nakoľko rozsah a
dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Pokiaľ namieta
žalobkyňa údajnú neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku rozsudku, žalovaní považujú výrok rozsudku za
formálne správny, pretože obsahuje všetky formálne náležitosti rozsudku v zmysle ustanovenia § 137
O.s.p. a súd nemôže v samotnom výroku rozsudku uvádzať náležitosti, ktoré žiada žalobkyňa. Tieto
skutočnosti sa uvádzajú v odôvodnení rozsudku. Výrok rozsudku je plne v súlade s ustanovením § 80
písm. c/ a § 137 O.s.p.. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje neexistenciou naliehavého právneho záujmu
žalovaných pri určovacej žalobe, žalovaní poznamenávajú, že v prejednávanej veci nemuseli žalovaní (v
pozícii navrhovateľov pri vzájomnom návrhu) vykonávať rozsiahle dokazovanie tejto právnej skutočnosti.
Predmetom petitu vzájomného návrhu bola žiadosť žalovaných o vydanie deklaratórneho rozhodnutia
súdu o právnom stave, ktorý vznikol už v minulosti, nakoľko u žalovaných v dôsledku procesnej aktivity
žalobkyne - podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, vznikol akútny stav právnej neistoty. Žalobkyňa
podaním žaloby začala upierať právo žalovaných na užívanie spálne, ktoré desiatky rokov riadne
a nerušene vykonávali. Žalovaní tak tvrdia, že už samotné podanie žaloby je dôkazom existencie
naliehavého právneho záujmu žalovaných na tom, aby súd autoritatívne konštatoval existenciu ich práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pokiaľ ide o žalobkyňou uvádzané pozmeňovanie dôkazov a
listín, žalovaní poznamenávajú, že tento argument v konaní uvádza prvý raz. Jedná sa o účelové a
ničím nepodložené tvrdenia žalobkyne. Žalovaní nikdy žiadny dôkaz nepozmeňovali, ani ho nedopĺňali.
Taktiež predstava, že by žalovaná v 4. rade (XX  ročná pani) falšovala nejaké podpisy, je úplne
absurdná. Dokumenty predložené súdu získali žalovaní z obecného archívu a štátneho archívu. Tvrdenia
žalobkyne tak považujú iba za prejav jej dôkaznej a dokumentačnej núdze. Pokiaľ sa jedná o údajnú
rozpornosť tvrdení žalovaných, žalovaní uviedli, že od počiatku poukazovali na právny základ užívania
časti nehnuteľnosti, ktorými boli nimi uvádzané rozhodnutia štátnych orgánov. Obsah týchto úradných
rozhodnutí právni predchodcovia účastníkov konania (F. Y. a A. Y.) materiálne vykonali písomnou
dohodou o rozdelení a užívaní nehnuteľnosti, ktorá sa však do dnešného dňa nezachovala, avšak o
ktorej existencii a obsahu nikdy nebolo a do dnešného dňa nie je pochybnosť. Predmetom tejto dohody
bola reálna deľba pozostalosti a to tak, aby každý z bratov reálne užíval priestory výmerou v zásade
porovnateľné. Pokiaľ žalobkyňa v doplnení odvolania poukázal na údajné vady odôvodnenia rozsudku,
žalovaní 1/ až 4/ poznamenávajú, že súd nie je povinný v odôvodnení zodpovedať všetky s vecou
nesúvisiace, respektíve nepodstatné argumenty účastníkov. Odôvodnenie rozsudku považujú za jasné a
zrozumiteľné. Argumenty žalobkyne o neobjektívnosti odborného posúdenia A.. L. taktiež vychádzajú z
nepochopenia účelu predmetného dokumentu. Účelom tohto dokumentu nebolo primárne preukazovať,
odkiaľ je vedený vchod do predmetnej spálne, ale hlavným účelom tohto dokumentu bolo jednoznačne
a nezameniteľne na relevantnom technickom náčrte prestavby špecifikovať predmetnú spálňu. V závere
vyjadrenia k doplneniu odvolania žalobkyne žalovaní sa len v stručnosti vyjadrili k tvrdeniu o údajnom
neužívaní spálne, ktoré považujú za ničím nepodložené. Žalovaní a ich blízke osoby pravidelne užívajú
dom súpisné číslo XXX, ako aj predmetnú spálňu. Nevedia odkiaľ žalobkyňa berie presvedčenie o
opaku, keďže svoj dom súpisné číslo XXX  celoročne neobýva a teda nemá objektívnu vedomosť,
kedy presne žalovaní svoj dom a spálňu užívajú. V závere vyjadrenia žalovaní poznamenali, že na
ostatnú argumentáciu žalobkyne nereagujú, nakoľko táto je iba opakovaním argumentácie uvedenej v
odvolaní, pričom žalovaní už na ne písomne nereagovali v podaní zo dňa 13. 2. 2015. Opätovne navrhujú
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1  CSP a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie  podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.



8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie
začalo.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle
intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Žalobkyňa, ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti špecifikovanej v žalobe - rodinného domu so
súpisným číslom XXX, postavenej na parc. č. XXX/X, druh stavby - XX, popis stavby - rodinný dom,
zapísanej na LV XXX, vedenom Okresným úradom Banská Bystrica, katastrálnym odborom, k.ú. Y. G.,
sa žalobou o vypratanie časti nehnuteľnosti - izby nachádzajúcej sa na prízemí predmetného rodinného
domu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, datovanou dňa 11.05.2014, domáhala voči žalovaným 1/ až
3/, ako podielovým spoluvlastníkom v 1/12 a žalovanej 4/, ako podielovej spoluvlastníčke v podiele
X  stavby so súpisným číslom XXX, postavenej na parc. č. XXX/X, druh stavby - XX, popis stavby
- rodinný dom, zapísanej na LV XXX, vedenom Okresným úradom Banská Bystrica, katastrálnym
odborom, k.ú. Y. G.. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaní 1/ až 4/ užívajú spornú miestnosť - izbu bez
právneho dôvodu, len na základe dočasnej ústnej dohody s pôvodnými vlastníkmi rodinného domu
žalobkyne. Žalovaní 1/ až 4/ vo vyjadrení k žalobe poukázali na historickú genézu užívania spornej
miestnosti s tým, že podstata vzájomných vzťahov siaha od roku 1923, kedy otec žalovanej 4/ F. Y. so
svojim bratom - starým otcom žalobkyne A. Y., uzatvorili dohodu o bezodplatnom užívaní miestnosti
o výmere XX,XX  m2, nachádzajúcej sa na J. nadzemnom podlaží v juhozápadnej časti stavby
súpisné číslo XXX  v prospech vlastníkov stavby súpisné číslo XXX. K tejto dohode  malo dôjsť
po tom, ako bratia A. Y. a F. Y. zdedili pôvodne jednu nehnuteľnosť a to rovným dielom, pričom sa
vzájomne vyporiadali tak, aby výmery užívaných častí oboch bratov na nehnuteľnosti boli rozlohou
porovnateľné. Už v roku 1923 vznikli z pôvodne jednej nehnuteľnosti dva funkčne samostatné objekty,
ktorým medzičasom boli pridelené súpisné čísla XXX  a XXX. Keď v roku XXXX  pôvodný rodinný
dom F. Y. vyhorel, právni predchodcovia žalovanej 4/ obývali prízemnú časť pôvodného rodinného
domu, ktorá bola postupne opravovaná a rekonštruovaná. Na podporu svojich tvrdení žalovaní vo
vyjadrení k žalobe uviedli, že právni predchodcovia žalovanej 4/ rodinný dom zrekonštruovali, pričom
rekonštrukcia podkrovia a úprava prízemných častí nehnuteľnosti do terajšej podoby bola vykonaná v
roku 1980 až 1983 na základe Stavebného povolenia č. ÚP- XXXX/XXXX - Go, ev. č. XXX/XXXX, pričom
predmetom stavebných úprav bola aj sporná izba, v ktorej bolo okrem iných stavebných prác vymenený
aj rozvádzač elektrickej energie slúžiaci potrebám nehnuteľnosti so súpisným číslo XXX. Účastníčkou
predkolaudačného konania bola aj vlastníčka susediacej nehnuteľnosti so súpisným číslom XXX  H. Y.
- stará matka žalobkyne, ktorá svojim podpisom vyjadrila súhlas s vykonanými stavebnými úpravami.
Dohoda o bezodplatnom užívaní spornej miestnosti, ktorú uzavreli F. Y. a A. Y. už niekedy v roku
1923, bola všetkými ďalšími právnymi nástupcami rešpektovaná bez výhrad až do roku 2012. Žalovaní
vo vyjadrení k žalobe uviedli, že o existencii tejto dohody okrem iného svedčí aj nespochybniteľný a
nevyvrátiteľný dôkaz, ktorým je skutočnosť, že do spálne (spornej miestnosti) existuje jediný možný
prístup a to cez dvere zo stavby súpisné číslo XXX. Žalobkyňa ako vlastníčka stavby súpisné číslo
XXX  do spornej miestnosti prístup nemá a ani nikdy nemala. Najneskôr tak od roku 1980 potom,
podľa tvrdenia žalovaných, ich právni predchodcovia preukázateľne, nepretržite a nerušene spornú
miestnosť užívali, pričom pokojné a nerušené užívanie tejto miestnosti nebolo právnymi predchodcami
žalobkyne až do roku 2012 porušené a neboli voči nim vznesené námietky voči užívaniu spornej
spálne. Žalovaní v 1. až 4. rade sa vzájomnou žalobou voči žalobkyni následne domáhali určenia, že
sú spoločne a nerozdielne oprávnení z vecného bremena zriadeného in rem zodpovedajúceho právu
bezodplatného užívania časti stavby - špecifikovanej miestnosti o výmere XX,XX. m2, nachádzajúcej sa
na J. nadzemnom podlaží v E. časti stavby so súpisným číslo XXX.



12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s účastníkmi predloženými a
súdom vyžiadanými listinnými dôkazmi, a na základe písomných vyjadrení a procesných stanovísk
oboch strán sporu po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu
zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol.

13. Odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a 380 CSP), konštatuje, že z hľadiska
vymedzenia zákonného rámca odvolacieho konania sú relevantné dôvody odvolania uvedené v odvolaní
voči rozsudku podaného na súde prvej inštancie dňa 08.12.2014, ktoré bolo podané žalobkyňou
prostredníctvom jej splnomocneného právneho zástupcu. Oprávnený je argument žalovaných 1/ až
4/ obsiahnutý vo vyjadrení k procesnému stanovisku žalobkyne podaného na odvolacom súde dňa
13.04.2015, ktoré označila žalobkyňa ako „vyjadrenie k odvolaniu“, avšak obsahovo dopĺňala a
rozširovala dôvody odvolania podaného prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v konaní,
že ne tieto už nemožno v odvolacom konaní prihliadať s poukazom  na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p.
v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktoré umožňovalo rozsah a dôvody odvolania rozšíriť len do
uplynutia lehoty na odvolanie.

14. V  štádiu odvolacieho konania tak bola odvolaním v zákonnej lehote vymedzenom rozsahu
spochybňovaná vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu právneho posúdenia
zákonných podmienok nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním a to najmä
ohľadom spôsobilého predmetu, na ktoré sa vecné bremeno viaže (či je možné zriadiť, prípadne iným
spôsobom nadobudnúť práva zodpovedajúce vecnému bremenu k časti nehnuteľnosti, ktorá nie je
samostatnou vecou a nie je evidovaná ako samostatná nehnuteľnosť v evidencii katastra nehnuteľností
- k izbe), naplnenia účelu vecného bremeno (za účelom prospešnejšieho využívania veci) a otázka
naplnenia predpokladu dobromyseľnosti oprávnenej držby.

15. Právnymi predchodcami inštitútu “vecné bremená“ boli „služobnosti“ a „reálne bremená“. Tieto
inštitúty boli upravené vo Všeobecnom občianskom zákonníku z roku 1811 a evidované v pozemkových
knihách podľa zák. č. 95/1871. Služobnosti sa delili na pozemkové - boli zriadené na lepšie a účelnejšie
využitie pozemku a osobné - boli zriadené na užívanie nejakej veci, užívanie, požívanie a bývanie
viaznúce k osobe. Služobnosti boli vecné práva, oprávňujúce užívať alebo požívať cudzie veci. K
zápisu služobností v zmysle vtedajšej právnej úpravy nikto nemohol byť nútený a v tomto období platil
princíp voľnosti. Uvedené konštatovanie neformálnosti zriadenia služobností, ktoré nevyžadovali pre
nadobudnutie právnych účinkov žiadne formálne náležitosti a neboli evidované v pozemkových knihách,
je potom aj zásadné z hľadiska skúmania existencie a danosti dobrej viery a dobromyseľnosti žalovaných
1/ až 4/, nakoľko Všeobecný (rakúsky) občiansky zákonník na našom území platil až do roku 1950.
Občiansky zákonník č. 141 z roku 1950 (zák. č. 141/1950 Zb. tzv. „stredný Občiansky zákonník“)
nahradzoval úpravu vecných práv - služobností a reálnych bremien novozavedeným pojmom vecné
bremená. Tento zákonník vymedzoval vecné bremená ako obmedzenie v prospech niekoho iného tak, že
vlastník je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať. Tieto ustanovenia  boli totožné s dnešnou
zákonnou podobou upravenou v zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Zmysel tohto právneho
inštitútu ostal zachovaný, nepatrné zmeny formulácie priniesli len jednotlivé novely. V Občianskom
zákonníku č. 40/1964 Zb., ktorý nadobudol platnosť dňa 1.4.1964, boli v čase prijatia a nadobudnutia
platnosti tohto kódexu výrazné obmedzenia inštitútu vecných bremien, nakoľko podľa ustanovenia § 495
ods. 1 tohto zákona mohli vecné bremená vznikať výlučne len zo zákona a rozhodnutím príslušného
štátneho orgánu v určitých prípadoch, ako bolo obmedzenie vlastníckeho práva za podmienok určených
pre vyvlastnenie. V oblasti vecnoprávnych vzťahov sa ignorovala existencia súkromného vlastníctva, čo
obnášalo aj  kategóriu tzv. vecných práv k cudzím veciam. Občiansky zákonník vychádzal aj z diferencie
vlastníckych vzťahov spojenej s preferovaním tzv. socialistického vlastníctva. Novelou Občianskeho
zákonníka č. 131/1982 Zb. sa mohli vecné bremena zriaďovať i mimo zákona a to konsenzuálne
- písomnou zmluvou a na základe závetu. Dňa 1.1. 1992 nadobudla účinnosť novela Občianskeho
zákonníka č. 509/1991 Zb. Uvedené novely Občianskeho zákonníka, najmä však novela z roku 1991
(zákon č. 509/1991 Zb.), boli z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku zásadné. Novela zák.
č. 131/1982 Zb. prebrala pôvodné ustanovenie o vecných bremenách z tzv. „stredného Občianskeho
zákonníka“  z r.1950 a novela zák.č.509/1991 Zb. zavŕšila proces reštitúcie vecných práv do súčasnej
právnej úpravy
vecných bremien upravených v ustanoveniach § 151n - 151p  Občianskeho zákonníka.



16. Podľa ustanovenia § 151n ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo
konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti,
alebo patria určitej osobe.  Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s
vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

17. Podľa ustanovenia §  151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou
zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

18. V zmysle prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1983, podľa § 865 ods. 3
Občianskeho zákonníka, do času uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa
započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( § 135a ods.
1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2) pred 1. aprílom
1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

19. Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom spisu a najmä vychádzajúc z predložených listinných
dôkazov konštatuje, že vzhľadom na špecifickosť konkrétnej veci (značný časový odstup počiatkov,
do ktorých úprava vzťahov ohľadom spornej miestnosti siaha, blízke príbuzenské vzťahy právnych
predchodcov strán sporu a v neposlednom rade relevantná právna úprava) neexistuje priamy,
jednoznačný dôkaz ktorý by produkovala strana žalobkyne, prípadne žalovaní v 1. až 4. rade, na podporu
svojich tvrdení ohľadom existencie či neexistencie dohody medzi právnymi predchodcami oboch strán,
najmä z hľadiska preukazovania úmyslu a zámeru právnych predchodcov vymedziť užívanie spornej
miestnosti z časového hľadiska. Strany sporu zhodne tvrdia, že takáto dohoda v minulosti medzi
právnymi predchodcami existovala, avšak do súčasnej doby sa nezachovala. Sporné teda zostáva, či
dohoda o bezodplatnom užívaní časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v stavbe súpisné číslo XXX  v
prospech vlastníkov susediacej stavby so súpisným číslom XXX  mala byť podľa vôle a zámeru právnych
predchodcov terajších vlastníkov nehnuteľností iba dočasná, časovo obmedzená, a ak áno do akej
doby, prípadne sa jednalo o úmysel právnych predchodcov strán upraviť si definitívne medzi sebou
majetkové vzťahy vyplývajúce z dedenia spornej nehnuteľnosti rovným dielom oboch bratov A. a F. Y..
Odvolací súd predovšetkým reaguje na odvolaciu námietku žalobkyne, či je miestnosť - izba, ako časť
nehnuteľnosti, ktorá však nie je osobitne a samostatne zapísaná a evidovaná v katastri nehnuteľností,
spôsobilý predmet, respektíve vec v právnom slova zmysle,  ku ktorému je možné legitímne zriadiť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Vychádzajúc z charakteru tohto právneho inštitútu je zrejmé, že
vecné bremeno je možné zriadiť ako právo k cudzej veci v prípade akejkoľvek nehnuteľnosti, zo žiadneho
zákonného ustanovenia, respektíve iného obmedzenie nevyplýva, že by zriadenie bolo viazané jedine
a výlučne na nehnuteľnosti, ktoré sú aktuálne zapísané v katastri nehnuteľností. Bežnou praxou súdov,
ako aj príslušných správnych orgánov, je zápis vecného bremena aj len ku časti stavby, nehnuteľnosti,
rodinného domu, prípadne pozemku a to aj za predpokladu, že ide o stavbu, nehnuteľnosť, prípadne časť
pozemku, ktoré nie sú osobitne a samostatne zapísané v evidencii nehnuteľnosti ( právo doživotného
užívania určitej časti stavby rodinného domu- poschodia, izby, ... prípadne právo prechodu, právo
užívania studne a podobne). Odvolací súd preto zastával názor, že je možné zriadiť, prípadne iným
legitímnym spôsobom nadobudnúť práva zodpovedajúce vecnému bremenu aj k samostatnej izbe, ktorá
nie je osobitne evidovaná v katastri nehnuteľností.

20. Súd prvej inštancie sa v konaní zameral na skúmanie naplnenia zákonných podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním a to minimálne od roku 1980, vychádzajúc pritom ako z relevantného
a listinne preukázaného dôkazu - Stavebného povolenia č. ÚP- XXXX/XXXX - Go, ev. č. XXX/
XXXX, pričom predmetom stavebných úprav bola aj sporná izba, s ktorými úpravami ako účastníčka
predkolaudačného konania vyjadrila súhlas bez námietok aj H. Y. - stará matka žalobkyne. Minimálne
tak podľa tvrdenia žalovaných v 1. až 4. rade od tohto dátumu si dobromyseľnosť držby svojich
predchodcov žalovaní odvodzovali. Je však nutné zdôrazniť, že okolnosti prípadu nasvedčujú pravdivosti
záveru, že aj pred touto dobou právni predchodcovia žalovaných užívali dobromyseľne predmetnú
miestnosť, dôvodne si mysliac, že trvalo ju majú v bezodplatnom užívaní. Vydržanie je osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho, prípadne iného práva k veci (vrátane práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu). V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa oprávnenosti a



dobromyseľnosti držby, spôsobilého držiteľa, spôsobilého predmetu držby a nepretržitej a nerušenej
vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu osobitné rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť právo vydržaním, musia byť splnené kumulatívne
všetky zákonné predpoklady - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu práva či veci
nedochádza. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec či právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať dôvodné pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti,
ktorých vlastníctvo nenadobudol, teda, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu taký právny titul nakladania s cudzou vecou oprávnene svedčí. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo právo k cudzej veci vzniknúť (držiteľ sa domnieva,
že vzniklo), teda aj vo vzťahu k právnemu dôvodu (titulu) nadobudnutia takéhoto práva.

21. Odvolací súd, pri absencii akéhokoľvek iného nespochybniteľného listinného, prípadne iného
dôkazu, za danej okolnosti prisviedča prijatému názoru súdu prvej inštancie, že napriek nepreukázanie
písomnej dohody medzi A. a F. Y. o ich vôli bez časového obmedzenia a bezplatne prenechať do
užívania spornú miestnosť v prospech vlastníkov domu súpisné číslo XXX, tejto skutočnosti však
nasvedčuje jednak pôdorys, ktorý bol súčasťou stavebného povolenia z roku 1980, pôdorysy, ktoré
boli súčasťou znaleckého posudku číslo 24/1998 a znalecký posudok číslo 22/2002, z obsahu ktorých
je zrejmé, že sporná miestnosť slúžila dlhodobo nehnuteľnosti súpisné číslo XXX. Odvolací súd v
tejto súvislosti poznamenáva, že napriek skutočnosti, že z darovacej zmluvy uzatvorenej formou
notárskej zápisnice č. N 128/2003, NZ 40993/2003 dňa 27. 5. 2003, ktorou darovala H. V., matka
žalobkyne žalobkyni nehnuteľnosť vedenú v katastrálnom území Y. G., zapísanú na LV č. XXX  ako dom
súpisné číslo XXX  do výlučného vlastníctva, nevyplýva, z koľkých konkrétnych miestností darovaná
nehnuteľnosť pozostáva, avšak súčasťou predmetnej darovacej zmluvy pre účely správneho konania bol
aj vypracovaný znalecký posudok číslo 22/2002, vypracovaný za účelom prevodu tejto nehnuteľnosti a
z pôdorysu ktorého jednoznačne vyplýva, že sporná miestnosť nie je súčasťou darovanej nehnuteľnosti
- rodinného domu číslo XXX. Odvolací súd z tejto skutočnosti vyvodzuje, že právna predchodkyňa
žalobkyne, pokiaľ znalecký posudok pripojila k darovacej zmluve, zrejme s jeho obsahom súhlasila a
nemala voči nemu žiadne výhrady, z čoho je potom možné vyvodiť, že sama právna predchodkyňa
žalobkyne bola v domnení, že jej sporná miestnosť, ako vlastníčke darovanej nehnuteľnosti so súpisným
číslom XXX, v čase darovania nepatrila. V opačnom prípade by trvala na tom, aby znalecký posudok,
pripojený k darovacej zmluvy, zahŕňal v pôdoryse aj spornú miestnosť a zodpovedal jej presvedčeniu
o vlastníctve rodinného domu č. XXX  vrátane prízemnej miestnosti, užívanej aj v tej dobe vlastníkmi
susediacej nehnuteľnosti - rodinného domu číslo XXX. Rovnako potom žalobkyňa, ako účastníčka
uvedeného zmluvného vzťahu - obdarovaná - si z priloženého znaleckého posudku musela byť/mala
byť vedomá čo je konkrétne predmetom darovania. Aj táto skutočnosť spochybňuje tvrdenia žalobkyne
o jej dobromyseľnosti v domnení, že napriek tomu, že nadobudla do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť
- rodinný dom so súpisným číslom XXX, nadobudla tak aj všetky práva k spornej miestnosti, do ktorej
navyše nemá prístup ani ona, ani nemala jej právna predchodkyňa. Taktiež skutočnosti, ktoré vyplývajú
z vypracovaného Odborného posúdenia číslo 1 vyhotoveného dňa 15. 10. 2014 A.. G. L., znalcom z
odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, z ktorého vyplýva, že elektroinštalácia v tejto miestnosti
je napojená na elektroinštaláciu rodinného domu súpisné číslo XXX  a taktiež táto izba je prevádzkovo
prepojená s predmetným rodinným domom, keďže vchod do tejto miestnosti je výlučne z rodinného
domu súpisné číslo XXX, jednoznačne prisviedča skôr tvrdeniam žalovaných, ako tvrdeniu žalobkyne.
Odvolací súd však predovšetkým zdôrazňuje dlhodobé, nepretržité a nerušené užívanie tejto miestnosti
právnymi predchodcami žalovaných v 1. až 4. rade, pričom aj samotná žalobkyňa nespochybnila
nerušenosť užívania tejto miestnosti zo strany jej právnych predchodcov. Pokiaľ aj tvrdila žalobkyňa,
že pôvodne bol úmysel právnych predchodcov strán sporu len dočasne si upraviť svoje majetkové
a rodinné pomery (mnohopočetná rodina zo strany F. Y., výkon živnosti a prevádzkovanie krčmy v
spornej miestnosti), avšak nebolo preukázané zo strane žalobkyne, že neskôr, keď aj zanikol účel
prevádzkovania miestnosti ako F. a rozrástla sa aj rodina A. Y., boli vykonané zo strany jej právnych
predchodcov akékoľvek úkony smerujúce k tomuto, aby bola sporná miestnosť  rodinou F. Y. vydaná
v prospech rodiny A. Y.. Skutkový stav tak, ako bol opísaný žalovanými v 1. až 4. rade a to užívanie
spornej miestnosti dlhodobo, nerušene a nepretržite už od roku 1923 v prospech rodiny F. Y. a neskôr
jeho právnych nástupcov bez toho, aby bolo do výkonu tohto užívacieho práva zo strany A. Y. a



neskôr jeho právnymi nástupcami akýmkoľvek spôsobom zasahované, potom nasvedčuje záveru o ich
dobromyseľnosti v časovo neobmedzenom a bezplatnom užívaní spornej miestnosti.

22. Odvolací súd sa tak prikláňa k záveru prijatému súdom prvej inštancie, že  žalovaní v 1. až
4. rade preukázali faktické ovládanie veci, dlhodobé a nerušené užívanie spornej miestnosti  ich
právnymi predchodcami, ako aj ich dobromyseľnosť vo vedomí oprávneného užívania  tejto miestnosti,
pričom toto  právo vykonávali po zákonom požadovanú dobu, nikým neboli rušení v užívaní tejto
časti nehnuteľnosti podľa žalobného protinávrhu žalovaných 1/ až 4/ . Oprávnenosť držby nevyhnutne
predpokladá dobromyseľnosť toho, kto s vecou či právom zaobchádza ako so svojou, pričom so
zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že mu táto vec či právo patrí. Odvolací súd
nepovažuje za dôvodný ani odvolací argument žalobkyne, že užívanie spornej miestnosti nesleduje účel
prospešnejšieho využívania nehnuteľnosti žalovaných, pretože takémuto argumentu zjavne odporuje
faktický stav - predovšetkým skutočnosť, že predmetná miestnosť je elektroinštalačne napojená na
nehnuteľnosť žalovaných, nachádza sa tu aj rozvodová elektrická skriňa a v neposlednom rade aj vchod
do tejto miestnosti je výlučne z nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných.

23. Odvolací súd napriek konštatovaniu, že nie je možné prihliadať na doplnenie a rozšírenie dôvodov
odvolania vyplývajúcich z procesného podania žalobkyne adresovaného Krajskému súdu v Banskej
Bystrici a doručeného mu dňa 13. 4. 2015 a to s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p.,
avšak napriek tomu odvolací súd považuje za dôležité a podstatné vysporiadať sa aj s námietkami
žalobkyne, predovšetkým procesného porušenia práva žalobkyne, ako strany sporu. Z obsahu zápisnice
z pojednávania konaného dňa 23. 10. 2014 nevyplýva, že by súd svojim postupom porušil akékoľvek
práva strán sporu tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Súd postupoval procesne správne, pokiaľ doručoval
tzv. krátkou cestou na pojednávaní právnemu zástupcovi žalobkyne procesné podanie žalovaných a
taktiež procesné podanie žalobkyne právnemu zástupcovi žalovaných, pričom zo skutočnosti, že súd
pokračoval v konaní aj po krátkej prestávke a prerušení konania vyplýva, že stranám bolo umožnené
oboznámiť sa s doručovanými podaniami a nebola im odňatá možnosť vyjadrovať sa k akémukoľvek
dôkazu, respektíve procesnému podaniu protistrany. Dôležité je taktiež,  že podanie žalovaných zo
dňa 21. 10. 2014 neobsahovalo zásadné nové skutočnosti, išlo len o formálne doplnenie pôvodného
petitu žalobného protinávrhu s tým, že v nadväznosti na predložené odborné posúdenie znalcom z
odboru stavebníctva bola predmetná miestnosť priestorovo špecifikovaná v rámci nehnuteľnosti. Taktiež
argument žalobkyne o neurčitosti a nezrozumiteľnosti výroku odvolaním napadnutého rozsudku nemá
opodstatnenie v zákone. Výrok meritórneho rozhodnutia súdu tak, ako bol vyhlásený na pojednávaní
konanom dňa 23.10.2014 a ako bol následne aj písomne vyhotovený v rozsudku súdu spĺňa všetky
predpoklady formálnych a obsahových náležitostí rozsudku v zmysle ustanovenia § 157 O.s.p. v znení
účinnom v čase vyhlásenia tohto rozsudku. Pokiaľ ide o argument žalobkyne, že súd sa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal s existenciou naliehavého právneho záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm.
c/ O.s.p. pri skúmaní dôvodnosti žalobného protinávrhu žalovaných, odvolací súd sa stotožňuje s
vyjadrením žalovaných, že už len zo samotnej skutočnosti, že bola podaná žaloba o vypratanie časti
nehnuteľnosti, ktorú dovtedy nerušene a pokojne užívali žalovaní a tým bol spochybnený právny a
fakticky stav ohľadom spornej nehnuteľnosti, už len táto skutočnosť vyvolávala právnu neistotu a tým
naliehavosť záujmu žalovaných na vyriešení spornosti v užívaní izby. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom podaní
spochybňuje dôveryhodnosť a pravosť určitých predložených listín v konaní, ako aj pravosť podpisu
svojej starej matky na zápisnici zo dňa 27. 8. 1983  z predkolaudačného konania, tieto argumenty
žalobkyňa označuje až v štádiu odvolacieho konania prvýkrát, pričom neprodukovala ich v konaní pred
okresným súdom ešte pred samotným meritórnym rozhodnutím, pričom súd prvej inštancie účastníkov
konania pred vyhlásení meritórneho rozhodnutia riadne poučil v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.
o tom, že strany sporu sú povinné všetky dôkazy a tvrdené skutočnosti relevantné z hľadiska merita
veci označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené, označené a tvrdené neskôr, súd neprihliada. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom
procesnom podaní namieta, že súd sa dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, či povaha vecného
bremena bezodplatného užívania spornej izby má povahu vecného bremena in rem alebo in personam,
odvolací súd poznamenáva, že už len zo samotnej skutočnosti, že boli právni predchodcovia žalovaných,
a to aj po generačných obmenách tak v rodine A. Y., ako aj F. Y., dlhodobo nerušení v užívaní, nasvedčuje
záveru, že toto právo bezodplatného dlhodobého užívania miestnosti bolo právnymi predchodcami strán
sporu mienené ako vecné bremeno viaznúce k nehnuteľnosti, a nie ku konkrétnej osobe, respektíve
osobám. Pokiaľ žalobkyňa spochybňuje objektívnosť odborného posúdenia vyhotoveného A. G. L. zo
dňa 15. 10. 2014, odvolací súd poznamenáva, že ide o odborné posúdenie súdneho znalca s potrebnou



kvalifikáciou, ktoré je súčasťou meritórneho rozsudku súdu prvej inštancie a jeho účelom je bližšie
špecifikovať a priestorovo konkretizovať umiestnenie spornej miestnosti v rámci nehnuteľnosti tak, aby
bol výrok rozsudku čo možno najviac konkrétny pri identifikovaní predmetu sporu.

24. Odvolací súd tak konštatuje, že žalobkyni sa v konaní nepodarilo produkovať také dôkazy, ktoré by
relevantným spôsobom spochybnili a vyvrátili dobromyseľnosť žalovaných a ich právnych predchodcov
v tom, že im svedčí užívacie právo k spornej nehnuteľnosti  a súčasne žalovaní v konaní preukázali
naplnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie práva z vecného bremena in rem zodpovedajúcemu
právu bezodplatného užívania spornej miestnosti vydržaním.

25. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné odvolanie žalobkyne ani v časti namietaného výroku o trovách
prvoinštančného konania. Z výroku rozsudku je zrejmé, že súd rozhodol o povinnosti žalobkyne hradiť
trovy konania procesne úspešnej strane -  žalovaným. Rovnako z odôvodnenia rozsudku v časti o
trovách konania je zrejmé, že súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal trovy konania
procesne úspešným žalovaným, preto pokiaľ súd prvej inštancie mylne uviedol, že priznáva náhradu za
cestovné zo sídla zástupcu „navrhovateľky“ z L. na miesto pojednávania v Banskej Bystrici, je zrejmé,
že ide len o zrejmú chybu v písaní, pretože náhradu trov konania, vrátane náhrady za cestovné, súd
priznával žalovaným a právny zástupca žalovaných má sídlo v L.. Správne je taktiež odôvodnenie výroku
o trovách konania pri špecifikovaní odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej služby, pokiaľ súd
konštatoval, že priznáva odmenu v sume 658,08 eura (4 krát 164,52 eura) za 4 vykonané úkony právnej
služby a to za prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 30. 7. 2014 (§ 13a ods.
1 písm. h/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), za podanie žaloby na súd dňa 31. 7. 2014
(§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky) a za účasť na pojednávaní dňa 23. 10. 2014 v trvaní od 8:30 do 11:
30 hod. (§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky), pričom práve z uvedenia časového trvania pojednávania je
zrejmé, že súd považoval účasť na pojednávaní za 2 úkony právnej služby a to v súlade s ustanovením §
13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky. Súd prvej inštancie tak správne priznal odmenu za poskytovanie právnych
služieb advokátovi žalovaných za 4 úkony právnej služby. Pokiaľ žalobkyňa namieta v rámci náhrady trov
konania žalovaných aj priznanie náhrady hotových výdavkov za vypracovanie Odborného posúdenia č.
1 A.. G. L. v sume 100 eur, súd náhradu hotových výdavkov priznal v súlade s ustanovením § 15 písm.
a/ vyhlášky, pričom výška tohto výdavku bola riadne a hodnoverne listine preukázaná a zdokladovaná
na základe daňového dokladu vystaveného dňa 15. 10. 2014 súdnym znalcom A.. G. L. ( č.l. 110 spisu).

26.  Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení
všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia §  387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia  § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením  § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP)
a vyslovil, že žalobca, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v
súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to
samostatným uznesením.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces          (§ 420  CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/18/2014", "guid": "e16752f9-0153-4fd3-8278-b99f3d2c60a2:3a6b64ef-3fa1-4ccc-9565-f1e753369e0d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:627eb53b-4195-4d18-a599-54b3bf2ca133", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.388.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 388/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 388/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.388.2017.1"}]}