Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/205/2013 z 20. 8. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. augusta 2013, sp. zn. 17Co/205/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3199899988.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/205/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3199899988.1 | 2013-08-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 134 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f3ea00a-71f0-418e-a2e0-e391fd270327 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3199899988.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/205/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3199899988
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3199899988.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň
JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci žalobcu C. A., bytom G. - D. č. XX,
zastúpeného C.. C. H., K. so sídlom D., C. XXX proti žalovaným X.X/ G. A., bytom F. F., G. XXX/X, X.X/
D. A., bytom F. F., G. XXX/X, X.X/ B.. K. A., bytom R. R., C. XX, X.X/ D. A., bytom F. F., G. XXX/XX, 2/
O. M., bytom N. U. H., R. XXX, 3/ H. A., bytom R. U. R., K Q. XXX/X, X.X/ G. A., bytom W., H. XX, X.X/
L. E., bytom W., H. XX, X.X/ M. X., bytom W., L. U. T. XX, X.X/ G. A., bytom W., H. X, 5/ R. A., bytom
F. T. XXX, 6/ A. L., bytom F. F., G. XX/XX, 7/ G. A., bytom L., B. XX, X.X/ Y. I., bytom O. X, X.X/ H. E.,
bytom N. U. H., D. T. XXXX/XXX, X.X/ G. E., bytom R. XXX, X.X/ Y. I., bytom O. X, X.X/ G. E., bytom R.
XXX, X.X/ H. E., bytom, N. U. H., D. T. XXXX/XXX, XX/ C. R., bytom F., O. XX, XX.X/ G. G., bytom F., J.
Q. XX, XX.X/ C. G., bytom E. XXX, XX.X/ E. G., bytom E. XXX, XX.X/ G. G., bytom E. XXX, XX.X/ Y. T.,
bytom E. XXX, XX/ F. A., bytom G. - D. XX, zastúpenému C.. C. L., K. so sídlom F., M. X/XX, XX/ B.. N.
A., bytom F., T. XX, XX/ C. A., bytom R., J. E. X, XX/ B.. C. D., bytom F., H. XX, XX/ H. E., bytom F., D.
E. XX, XX/ H. A., bytom U. XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. marca 2012, č.k. 12C/705/1999-477, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným
v kat. úz. D., a to parcela č. XX - dom č. XX, dvor s výmerou 260 m2, zapísanej vo vložke č. XX
a na LV č. XXX ako parcela č. XX s výmerou 260 m2, podielovým spoluvlastníkom v podiele XXX/
XXXX k parcele č. XX - záhrada o výmere 1814 m2 vo vložke č. XXX kat. úz. D. a LV č. XXX ako
parcela č. XX/X -záhrada o výmere 483 m2, parc. č. XX/X - záhrada o výmere 1331 m2, podielovým
spoluvlastníkom v podiele XX/XXX parcela č. XX - stodola s výmerou 138 m2 vo vložke č. XXX a
LV č. XXX ako parcela č. XX - zastavaná plocha o výmere 138 m2. Vzájomný návrh odporcov 8/ a
12/ na zrušenie podielového spoluvlastníctva k predmetným parceliam, na odčlenenie navrhovateľom
užívanej časti a vyznačenia železnými tyčami, na odstránenie nepovolených stavieb a neporiadku
na náklady navrhovateľa vylúčil na samostatné konanie. Zároveň vyslovil, že o náhrade trov bude
rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil
popisom jednotlivých vykonaných dôkazov, z ktorých vyvodil záver o tom, že nebola preukázaná
existencia skutočností, vedúcich k vydržaniu vlastníckeho práva navrhovateľa a zároveň nebolo bez
pochybnosti preukázané, že medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi došlo k zrušeniu spoluvlastníctva
faktickým reálnym rozdelením ich častí nehnuteľností, ktoré by nebolo pozemno-knižne vykonané podľa
rozhodnutia č. XXX/XXXX v úradnej zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej republiky.
Vyslovil názor, že právny stav platný do 01.01.1961 netrval na zrušení spoluvlastníctva písomnou
zmluvou s pripojením geometrického plánu. Žalobca totiž tvrdil, že predmetné parcele získal na základe
uskutočnených zámen a kúpy. Pôvodný pozemnoknižný spoluvlastník C. A. v podiele 16/72 mal vymeniť



s jeho matkou L. A. svoj podiel v dome č. XX za jej podiel v dome č. XX aj so záhradou, čo bolo
zapísané v zápisnici Miestneho národného výboru v D. dňa 10.05.1951. Znaleckým dokazovaním bolo
preukázané, že podpis C. A. na tejto zápisnici nie je pravý. Žalovaný 8/ tvrdil, že v 50-tych rokoch MNV
v D. presťahoval matku žalobcu s deťmi z domu č. XX do domu č. XX, pretože bol potrebný dom č. XX
pre účely zriadenia obchodu s pohostinstvom pre C. SD. Z toho dôvodu súd prvého stupňa nepovažoval
túto neformálnu zmluvu za platnú pre nedostatok vôle C. A., keďže ju vlastnoručne nepodpísal. Listina
označená ako W. zo dňa 03.10.1954 je podpísaná C. A. a matkou žalobcu a potvrdzuje, že medzi
nimi došlo k výmene iných parciel okrem predmetných, a preto tak, ako aj v tomto prípade, tak aj v
prípade predmetných parciel mohli spísať o tom doklad, resp. zahrnúť aj predmetné parcele. Svoje
nároky ďalej žalobca opieral o ďalšiu neformálnu zmluvu, a to predajnú zmluvu zo dňa 08.12.1947,
ktorou mal H. A. predať deťom po neb. G. A. svoje podiely v predmetných parceliach. V tejto listine však
nie sú uvedené konkrétne parcelné čísla, iba označenie, že ide o komoru, maštaľ a dom č. XX, a to na
polovicu. Nachádza sa len podpis H. A. a uvádza sa podiel "polovička", avšak podľa pozemkovej knihy
vlastnil len XX/XX. Žalobca ďalej popieral platnosť prevodu podielu 16/72-in H. A. U. C. G., rod. A. ,
ktorý je zapísaný v pozemkovej knihe vo vložke XXX pri pkn. parc. č. XX a XX na základe kúpnej zmluvy,
ktorá bola aj zapísaná v pozemkovej knihe (č.d. XXXX/XXXX zo dňa 01.07.1946). Súd prvého stupňa
preto nemal žiadny dôvod považovať takto zaknihovaný prevod na C. G. za neplatný a okrem toho
predajná zmluva zo dňa 08.12.1947 bez podpisu matky žalobcu a jej šiestich detí časovo nasledovala
po tomto prevode. Žalobca tak nepreukázal existenciu skutočností, ktoré by objektívne mohli vyvolať
dobromyseľnosť o tom, že predmetné nehnuteľnosti patria do jeho vlastníctva, jeho piatich súrodencov
a matky. Vyslovil názor, že samotné užívanie väčšieho rozsahu nehnuteľností než je spoluvlastnícky
podiel, sám o sebe nestačí k presvedčeniu, že vec im patrí aj vlastnícky. Podľa vyjadrení niektorých
žalovaných dochádzalo medzi štyrmi bratmi len k rozdeleniu užívania predmetných parciel a nie aj k
rozdeleniu vlastníctva. Spoluvlastnícky podiel žalobcu, uvedený v pozemkovej knihe vo výške 3/72-tin
nikto z odporcov nenamietal a tento uznával. Žalovaní však popreli tvrdenia žalobcu o rodinnej deľbe
medzi žalobcom a jeho súrodencami, podľa ktorej mal získať všetky predmetné parcele a tak žalobca
nepreukázal ani tvrdenia, že by rodinnou deľbou získal aj podiely svojich piatich súrodencov, teda spolu
podiel vo výške 22/72.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca,
ktorý navrhol jeho zmenu a vyhovenie žalobe v celom rozsahu, prípadne zrušenie rozsudku a vrátenia
veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní zotrval na svojom stanovisku, že vlastnícke právo
žalobcu bolo v konaní preukázané jednak listinou zo dňa 10. mája 1951, ktorá nepreukazuje zámenu
predmetných nehnuteľností, pričom nemohol nadobudnúť ním vlastnícke právo právny predchodca
žalovaného 12/ C. A. a tu poukázal aj na znalecký posudok, podľa ktorého podpis C. A. na predmetnej
listine nie je jeho vlastný. Ďalej má vlastnícke právo preukazovať aj kúpna zmluva zo dňa X. N. XXXX,
na základe ktorej právni predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo v spoluvlastníckom podiele
1 na predmetných nehnuteľnostiach, ďalej čestné prehlásenie zo dňa 15. júna 1999 vydané Q. M. a
H. G., ktorí potvrdili skutočnosť, že výlučne žalobca užíva predmetné nehnuteľnosti po celý svoj život
a ostatní spoluvlastníci nejavili o nehnuteľnosti záujem. Poukázal aj na skutočnosť, že je to výlučne
žalobca, ktorý užíva predmetné nehnuteľnosti, pričom žalovaný 8/, resp. 12/ predmetné nehnuteľnosti
nikdy neužívali, ktorá skutočnosť bola preukázaná aj výsluchmi účastníkov konania. Žalobca podiely
na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol od svojich právnych predchodcov G. a L. A., a to na
základe dohody detí zo dňa 25. augusta 1960 a jeho rodičia nehnuteľnosti nadobudli od C. A. a G. A.
kúpnou zmluvou z 8. decembra 1947. Žalovaný 12/ svoje tvrdenia o tom, že jeho starý otec L. A. mal
nadobudnúť podiely na predmetných nehnuteľnostiach formou zámeny nepreukázal a nepreukázal, že
by čo i len užíval tieto nehnuteľnosti. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne hodnotenie vykonaných
dôkazov. Spochybnil aj záver súdu prvého stupňa o tom, že by žalobca nepreukázal skutočnosti ohľadom
rodinnej deľby nehnuteľností, keď predložil dôkazy o tom, že vždy bol a je dobromyseľný v tom, že
mu predmetné nehnuteľnosti vlastnícky patria. Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil,
čo má za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci samej. Poukázal na odôvodnenie rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 83/2007, z ktorého vyplýva, že právnym posúdením veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, o ktorú ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť alebo aplikoval
síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.



Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami, uvedenými
pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Žalobca vo svojom odvolaní výslovne neoznačuje ani jeden z tam uvedených dôvodov na odvolanie,
avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčíta, že dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvod na odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než prvostupňový súd a robí z vykonaných
dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa skutočnosti, či nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania,
nadobudol do výlučného vlastníctva žalobca, a to jednak na základe dlhodobého oddeleného úžitku,
resp. vydržania.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému
súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že
pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p. tak možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

V prejednávanej veci vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, že súd prvého stupňa sa zaoberal
hodnotením jednotlivých dôkazov, o ktoré aj v odvolaní žalobca opiera svoje vlastnícke nároky k
predmetným nehnuteľnostiam. Podrobne uviedol, z akého dôvodu nepovažoval za dôkaz nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobcom zmluvu zo dňa 10.05.1951 spísanú pred MNV v D., s tým, že zo znaleckého
dokazovania vyplynulo, že podpis C. A. na tejto zápisnici nie je pravý. Svoj záver podporil aj poukazom
na W. zo dňa 03.10.1954, podpísaný C. A. a matkou žalobcu o výmene ďalších nehnuteľností.

Súd prvého stupňa zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo nemohol
nadobudnúť žalobca podiel k predmetným nehnuteľnostiam, resp. byť dobromyseľný o nadobudnutí
spoluvlastníckeho podielu na základe zmluvy zo dňa 08.12.1947, keď predtým o tých istých
nehnuteľnostiach bola uzavretá zmluva zo dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej bol vykonaný zápis do
pozemkovej knihy. Súd prvého stupňa správne uviedol, že nemal žiadny dôvod považovať tento úradne
zaknihovaný prevod na C. G., rod. A. za neplatný.

Odvolací súd k tomu poznamenáva, že podľa predpisov uhorského práva, platných v tom čase aj na
území Slovenskej republiky, zápis v pozemkovej knihe bolo možné napadnúť žalobou v lehote troch
rokov od jeho vykonania a inak sa na takýto zápis pozeralo ako na platný.



Pokiaľ ide o otázku dlhodobého úžitku predmetných nehnuteľností, tak aj s touto sa súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyporiadal, keď v súlade so súdnou praxou uviedol, že
samotné užívanie väčšieho rozsahu nehnuteľnosti, než je spoluvlastnícky podiel, samo o sebe nestačí k
presvedčeniu, že vec im patrí aj vlastnícky. Okrem toho podľa výpovede niektorých žalovaných (žalovaná
2/, 3/, 8/ a 11/), dochádzalo medzi štyrmi bratmi len k rozdeleniu užívania predmetných parciel, a to
spôsobom brániacim úžitkov úrody na štyri diely.

Pokiaľ ide o ďalší dôvod na odvolanie, uplatnený žalobcom v jeho odvolaní (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
tak odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutiami Najvyššieho súdu, na ktoré aj poukazuje žalobca v
odvolaní o charaktere právneho posúdenia veci, za ktorý je považovaná činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav,
pričom za nesprávne právne posúdenie sa považuje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, keď súd použije iný právny predpis, ako mal správne použiť alebo aplikuje síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyloží.

V danom prípade odvolací súd preskúmaním veci takýto postup súdu prvého stupňa nezistil.

Súd prvého stupňa vec posudzoval podľa predpisov, týkajúcich sa vydržania, a to v čase, keď
podľa tvrdenia žalobcu k vydržaniu malo dôjsť. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe
vydržania, sa v každom prípade vyžadovala predovšetkým dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom
za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť
presvedčený, že mu vec patrí. Pri vydržaní sa vyžadovala dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za
dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený
o tom, že mu vec patrí. Tá skutočnosť, že držiteľ je v dobrej viere, o tom, že mu vec aj vlastnícky
patrí alebo nie, sa podľa súdnej praxe hodnotí objektívne a nielen podľa subjektívneho hľadiska, t.j.
osobného presvedčenia samotného účastníka. Posúdenie, či bola držba oprávnená alebo nie, je vždy
vecou zistenia všetkých skutkových okolností konkrétneho prípadu. Prihliada sa aj na tú skutočnosť, že
dobrá viera je vlastne vnútorný psychický stav, ktorý nie je možné priamo dokázať, ale možno na ňu
usudzovať len z okolností, z ktorých sa navonok tento psychický stav prejavuje. Základným rozlišujúcim
kritériom pritom je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého subjektu rozumne požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec,
ktorú fakticky ovláda, patrí. Tieto okolnosti musí v spore tvrdiť a preukazovať vždy držiteľ, t.j. že vec
nadobudol kúpou alebo iným úkonom, ktorý nebol zapísaný v evidencii nehnuteľností.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa otázku predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním, a to najmä otázku dobromyseľnej a nepretržitej držby, ktorú právny poriadok vyžaduje
pre konštatovanie vlastníckeho práva na základe vydržania, odôvodnil práve odkazom na skutočnosti,
z ktorých vyplýva, že žalobca mohol a mal pochybnosti o nadobudnutí svojho vlastníckeho práva,
keď neboli preukázané najmä právne tituly pre získanie spoluvlastníckych podielov od ostatných
spoluvlastníkov, prípadne iných osôb.

Súd prvého stupňa správne posúdil aj otázku nadobudnutia určitých častí nehnuteľností, ktoré sú
zapísané v pozemkovej knihe na viacerých spoluvlastníkov, v dôsledku čoho správne aplikoval na
zistený skutkový stav rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR z roku 1932 pod číslom XXX/XXXX.
Správne konštatoval, že podľa tohto rozhodnutia v dlhotrvajúcom stave držby a úžitku nehnuteľností,
zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, keď určitý spoluvlastníci
majú určité časti z týchto nehnuteľností vo výlučnej držbe a užívaní, možno vidieť dohodu strán o deľbe,
nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva.

V prejednávanej veci však neboli preukázané predpoklady pre rozhodnutie o tom, že jeden zo
spoluvlastníkov nadobudol nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe aj na iných spoluvlastníkov
do svojho výlučného vlastníctva, najmä z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že aj iným
spoluvlastníkom pripadli na základe dávnej konkludentnej deľby, resp. dlhodobého oddeleného úžitku
určité časti, ktoré každý z nich považoval za svoje vlastníctvo.



Odvolací súd tak v danej veci preskúmaním nezistil opodstatnenie uplatnených dôvodov na odvolanie
podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., a preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo výroku,
ktorým bol zamietnutý návrh na začatie konania, potvrdil.

Odvolaním nenapadnutej časti, t.j. pokiaľ bol vzájomný návrh odporcov 8/ a 12/ vylúčený na samostatné
konanie, sa krajský súd nedotýkal, pretože proti tomuto výroku odvolanie nesmerovalo (§ 206 ods.
2 O.s.p.). Okrem toho sa uznesenie o vylúčení veci na samostatné prejednanie podľa súdnej praxe
považuje za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti ktorému v zmysle ustanovenia §
202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. nie je prípustné odvolanie.

V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., a preto v zmysle ust. § 224
ods. 4 O.s.p. o trovách odvolacieho konania v danej veci rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .