Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/369/2016 z 7. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 7. júna 2017, sp. zn. 9Co/369/2016, ECLI:SK:KSNR:2017:4214205282.1 Krajský súd Nitra | 9Co/369/2016 | ECLI:SK:KSNR:2017:4214205282.1 | 2017-06-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1e9d7687-0522-4d11-932a-0d255126c132 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4214205282.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/369/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214205282
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214205282.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.
r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: G. G., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Z. XX, C., zastúpený Podhorský & Partners, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 46
962 000, o zaplatenie 3.169,36 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 15. februára 2016 č. k. 8C/342/2014-115 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému trovy konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 559,88 eura do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Posledným výrokom rozhodol, že vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami
§ 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl.
3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 3 ods. 1, § 39, § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 92 ods.
8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách. Uviedol, že zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212383373 zo
dňa 07. 02. 2007 vyplýva, že žalovaný obdržal úver vo výške 110.000,- Sk s tým, že konečná splatnosť
bola dohodnutá na 10. 01. 2017. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 postupca
postúpil na postupníka pohľadávky so všetkými právami a výhodami. Z vykonaného dokazovania súd
mal za to, že došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o úvere, ktorú skutočnosť žalovaný ani nenamietal.
Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013 vyplýva, že k tomuto dňu bol
žalovaný v omeškaní 563 dní so zostatkom pohľadávky vo výške 2.663,22 eura. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd
skúma vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta (rozhodnutie
NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 29. 06. 2010). Žalobca predložil výzvu zo dňa 11. 04. 2012
pre žalovaného s tým, že splácanie pohľadávky je v omeškaní ku dňu 31. 03. 2012 vo výške 235,61
eura s príslušenstvom, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal jej doručenie žalovanému. Dňa 20. 05.
2013 vydal oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti ku dňu 17. 05. 2013 vo výške 3.279,92 eura,
ktoré doručenkou do vlastných rúk bolo doručené dňa 27. 05. 2013 manželke žalovaného. Postúpenie
pohľadávky je všeobecne upravené v § 524 a nasl. Obč. zákonníka a spočíva v tom, že do existujúceho
záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník) na základe zmluvy
uzatvorenej medzi nimi. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné



postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách, podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky
jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením peňažného záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden
rok. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách teda
môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, musia byť splnené v
čase postúpenia pohľadávky (uznesenie KS v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29. 05. 2014). Banka
je teda oprávnená postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne napriek písomnej výzve
banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Splnenie týchto podmienok žalobca netvrdil, ale ani
nepreukázal. Keďže zákon pre platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasné splnenie oboch
podmienok v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom ich splnenie žalobca nepreukázal, súd dospel
aj z týchto dôvodov k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, žalobca tak nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby, a preto ju súd
zamietol. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
Úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 10 ods. 1, § 17 ods. 1,3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nasledovne: prevzatie a príprava zastúpenia v sume 121,17 eura, vyjadrenie
vo veci samej v sume 121,17 eura, účasť na pojednávaní v sume 21,17 eura, 2x režijný paušál po 8,39
eura, spolu 16,78 eura, 1 x režijný paušál 8,58 eura, náhrada straty času 8 polhodín po 14,30 eura, spolu
114,40 eura, cestovné náhrady BA - KN a späť, spolu 56,61 eura. Spolu trovy právneho zastúpenia v
sume 559,88 eura.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním
jeho zmeny tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia
súdu a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne
právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Uviedol, že v konaní predložil relevantné
oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcim
odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade
nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie.
Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 210/2001 a na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 8Co/564/2015 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Súd prvej inštancie pochybil a
vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je
zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenie ktorých dochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Taktiež je toho názoru, že aj prípadné porušenie povinnosti
vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú NBS podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
Zákona o bankách, a teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok. Ďalej poukázal na to, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve po postúpení pohľadávok bol
žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 563 dní, teda súčet všetkých omeškaní
žalovaného s plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok.
Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie
žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastával názor, že jeho právny predchodca by konal v
súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v



takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Poukázal na skutočnosť, že v konaní
predložil súdu výzvu jeho právneho predchodcu zo dňa 11. 04. 2012, ktorou jeho právny predchodca
pred postúpením pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyzval žalovaného
na úhradu omeškaných splátok. Taktiež predložil súdu platobnú históriu úveru, v ktorej sa opakovane
vyskytuje položka „poplatok za upomienku“. Na základe uvedeného má za to, že predloženou platobnou
históriou a taktiež predloženou výzvou zo dňa 11. 04. 2012 bolo v konaní preukázané, že žalovaný
bol opakovane jeho právnym predchodcom vyzývaný na úhradu dlžných splátok, a teda v konaní
bolo preukázané, že jeho právny predchodca konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o
bankách a nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Ak by aj pripustil, že ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, tak zo
znenia § 92 ods. 8 nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,
ktorá je už splatná. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu
celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné
ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní,
bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného
logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle,
že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. V
tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015. K
vyhláseniu mimoriadne splatnosti úveru uviedol, že zo spisovej dokumentácie, ktorú po postúpení
pohľadávky obdržal od svojho právneho predchodcu nevyplývalo, že by jeho právny predchodca v
období pred postúpením pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pristúpil k jej vyhláseniu on,
a to listom zo dňa 19. 07. 2013 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru“. Z doplnenej spisovej dokumentácie od postupcu dohľadal podanie označené ako
„Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ktorým postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu pohľadávky do 10 dní od prevzatia tohto vyhlásenia. Táto
skutočnosť po právnej stránke však ničím neovplyvňuje oprávnenosť jeho nároku. Je toho názoru, že
oprávnenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti postúpením pohľadávky prešlo na neho a bol oprávnený
mimoriadnu splatnosť vyhlásiť. Postúpením pohľadávky sa stal veriteľom pohľadávky, pričom základným
právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového
vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej
pohľadávky. Považuje za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na neho všetky práva
s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. K uvedenému tiež
uviedol, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie
pohľadávky. Poukázal na rozhodnutia krajských súdov, a to KS v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015, KS v
Žiline sp. zn. 7Co/540/2015, KS v Trenčíne sp. zn. 19 Co/34/2012. Záverom uviedol, že je toho názoru,
že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej
splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z úplne
zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia merita veci. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil nedodržanie podmienok postúpenia pohľadávky, keďže žalobca nepreukázal
splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
Ak je na platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, uvedené v § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný
v zmysle § 120 ods. 1 OSP tvrdiť a dokázať predpoklady jeho aktívnej legitimácie. Teda okrem iného
i splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je
povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca
nedokázal, že pohľadávka v čase jej postúpenia bola spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. Predmet sporu určený žalobcom nemá voči nemu žiadny hmotnoprávny vzťah
a jeho vystupovanie v tomto konaní je v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania.
Žalobca v tomto konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Nepredložením dôkazu o odoslaní
výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno
splnenia si povinnosti. Poukázal na to, že ak by žalobca doložil výzvu zo systému, musí preukázať, že



túto výzvu mu banka aj skutočne zaslala a v tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa aj tým, kedy bola
výzva doručená, a to za účelom vyhodnotenia dodržania 90-dňovej lehoty po splatnosti záväzkov ako
podmienky posúdenia podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. O tom, či výzva bola zaslaná, žalobca
žiadny dôkaz nepredložil. V konaní teda túto skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním dospel k správnemu záveru, že neboli dodržané podmienky postúpenia pohľadávky,
keďže žalobca dôkaz preukazujúci odoslanie výzvy ani neoznačil, ani nijako nepreukázal. Úpravou
§ 92 ods. 8 (predtým 7) Zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť
časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k
ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich
správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ďalej uviedol, že ak by
žalobca dodržal podmienky postúpenia pohľadávky, banka nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá nie je
splatná. Z prvej vety ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách jednoznačne vyplýva, že banka môže
postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Banka tak môže postúpiť iba
nesplácanú časť peňažného záväzku a celý záväzok až po jeho predchádzajúcom zosplatnení. Žalobca
nepreukázal doručenie písomnej výzvy postupcu adresovanej klientovi, že je v omeškaní a následne
dodržanie 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky tretej osobe. Súčasne neboli dodržané všetky
podmienky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť
úveru. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu nevyhlásil pred postúpením
pohľadávky mimoriadnu splatnosť úveru, resp. ak ju vyhlásil, tak v rozpore so zákonom (§ 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka). Ak by žalobca predložil dôkaz, ktorý preukazuje skutočnosť, že banka
vyhlásila mimoriadnu splatnosť, tento právny úkon - oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
bankou považuje za neplatný, keďže nebolo dodržané ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Následky neplatnosti tohto úkonu sú také, že banka úver nezosplatnila. Zmluva o postúpení pohľadávky
je neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže na žalobcu nemohla byť
zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorej splatnosť ešte
nenastala. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je výlučným oprávnením banky, pričom toto
oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Toto oprávnenie žalobca nemá,
keďže nemá bankovú licenciu. Preto aj nárok uplatnený žalobcom, ktorý opiera o vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti vykonané v jeho mene, je „nárokom“, ktorý nemá oporu v zákone, a preto súd nemôže
takémuto právu poskytnúť ochranu. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný poukázal na rozhodovaciu
činnosť krajských súdov. Uviedol, že súd prvej inštancie vec správne posúdil, keď vyhodnotil postúpenie
pohľadávky za neplatné z dôvodu nedodržania podmienok postúpenia pohľadávky.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom konania je žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 3.169,36 eura spolu s úrokom z
omeškania zo splátok za obdobie od 11. 05. 2012 do 11. 08. 2013 vo výške 45,72 eura, ročným
úrokom z omeškania vo výške 8,5% zoo sumy 3.169,36 eura od 12. 08. 2013 do zaplatenia, ako i
náhradou trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 27. 06. 2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa a. s., Tomášikova 48, Bratislava a
žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili
dňa 07. 02. 2007 Zmluvu č. 0212383373, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa a. s. poskytla
žalovanému peňažné prostriedky, pričom podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky
splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú
upravené v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia
pohľadávky predstavovala sumu 3.339,49 eura, ktorá pozostávala z istiny 2.663,22 eura, riadneho úroku
506,14 eura, úroku z omeškania 116,57 eura a ostatného príslušenstva 53,56 eura. Podľa zmluvy
postupca poskytol žalovanému úver vo výške 3.651,33 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných



splátkach vo výške 55,90 eura, vždy k 10. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňoval splátky
úveru splatné od 10. 05. 2012 do 10. 01. 2017 v počte 57 a celkovej výške 3.169,36 eura. Splátky
pôvodne splatné od 20. 08. 2013 do 10. 01. 2017 sa stali splatnými dňa 11. 08. 2013, kedy žalobca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšné splátky úveru si žalobca v konaní neuplatňoval.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

14. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne
posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie žalobcu správne
a dostatočným spôsobom rozhodnutie odôvodnil. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 2 CSP odkazuje.

15. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom
o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania



úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že žalobca
splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď nepreukázal doručenie výzvy na plnenie zo dňa 11. 04.
2012 žalovanému. Uvedený predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s
otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná,
keď i napriek tomu, že žalobca predložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu na plnenie zo
dňa 11. 04. 2012, tento nepreukázal a ani netvrdil skutočné doručenie tejto výzvy žalovanému. Súd
prvej inštancie tak správne postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu zamietol. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre
platné postúpenie pohľadávky je potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní, týkajúca sa
splatnosti pohľadávky a vyhlásenia jej mimoriadnej splatnosti bezpredmetná.

16. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ak bol
žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto
predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej
sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.
17. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).