Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoP/35/2019 z 24. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 24. júna 2019, sp. zn. 11CoP/35/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5317205500.1 Krajský súd Žilina | 11CoP/35/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5317205500.1 | 2019-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f5aaaf1-c406-4593-9828-9fd1b348a5ce Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5317205500.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoP/35/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5317205500
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5317205500.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, vo veci starostlivosti o maloleté deti C.
K., nar. XX.XX.XXXX a C. K., nar. XX.XX.XXXX, deti bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca, deti rodičov: matky H. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. J. XXX, XXX XX T. a otca C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, XXX XX T., o návrhu otca na
zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8P/30/2017-101 zo dňa
11. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie výživného. O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Súd prvej inštancie nárok posudzoval podľa § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona
o rodine.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania bolo, že otec maloletých detí učinil zníženie
výživného na maloletú C. a C., u oboch na 40,- eur mesačne a vo vzťahu k maloletej T.
žiadal vyživovaciu povinnosť zrušiť. Otec maloletých detí ani v návrhu, ani v jeho doplnení, ktoré doručil
na základe výzvy súdu, dcéru K. (v súčasnosti už plnoletú) nespomenul. Súd preto
ustálil, že návrh sa tohto dieťaťa netýkal.
Ďalej konštatoval, že v konaní o zníženie výživného skúmal podstatnú zmenu pomerov, ktorá nastala
od posledného rozhodnutia súdu. V danom prípade ustálil, že týmto rozhodnutím súdu je rozsudok
vydaný vo veci 9P 45/2014 č. l. 97 zo dňa 19.01.2016, právoplatný 04.05.2016, ktorým súd rozhodol o
rozvode manželstva rodičov maloletých detí a upravil práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom na
čas po rozvode. Týmto rozsudkom zaviazal otca k plneniu výživného na maloletú C. vo výške 80,- eur
mesačne a na maloletého C. vo výške 50,- eur mesačne. Proti uvedenému rozsudku otec maloletých
detí odvolanie nepodal.
Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že iniciátorom daného konania bol otec maloletých detí ako
povinný z vyživovacej povinnosti a predmetom konania bolo zníženie výživného, preto sa prioritne
zaoberal zmenou pomerov na jeho strane. V čase tohto posledného rozhodnutia súdu, vychádzajúc
aj z odôvodnenia rozsudku vydaného vo veci 9P 45/14, otec maloletých detí tvrdil príjem vo výške
400,- - 450,- eur v čistom, pracoval v motoreste Nonstop v Martine na dohodu, s prísľubom trvalého
zamestnania. Okrem toho mal rôzne brigády, závodne hrával šach, trénoval hráčov šachu, pracoval



brigádne aj na stavbe s príjmom okolo 100,- eur mesačne. Zo všetkých týchto činností mal spolu príjem
vo výške 400,- - 450,- eur v čistom. Ku dňu rozhodovania súdu mal súd preukázané, že je poberateľom
starobného dôchodku vo výške 303,70 eur.
Ďalej dôvodil, že matka maloletých detí v čase posledného rozhodnutia bola poberateľkou invalidného
dôchodku vo výške 136,- eur mesačne, pracovala ako čašníčka v Turzovke na pracovnú zmluvu s
minimálnou mzdou a zároveň ako upratovačka. Zároveň poberala prídavky a náhradné výživné. V čase
posledného rozhodnutia (aj v čase výkonu trestu navrhovateľa) mala matka detí dve práce, v súčasnosti
má už len jednu, pretože upratovačku v škole robila len na zástup. Jej príjem sa preto od posledného
rozhodnutia znížil zhruba o 300,- eur. Jej príjem dokonca nie je úplne pravidelný, s poukazom na to,
že dostáva ešte náhradné výživné, a pokiaľ jej otec detí uhradí niečo nad rámec určeného výživného,
matka musí tieto peniaze príslušnému úradu vrátiť. Spolu s výživným mesačne predstavuje jej príjem
zhruba 550,- eur, vrátane prídavkov na deti a invalidného dôchodku, i zárobku z upratovania. Maloletá C.
navštevovala prvý stupeň základnej školy, tiež umeleckú školu - odbor klavír a kreslenie. Mala zhoršený
zdravotný stav, pretože sa narodila s rázštepom pery. Bolo potrebné zabezpečiť jej aj zubný strojček, s
ktorým mala matka náklady vo výške 30,- eur. Maloletý C. tiež navštevoval prvý stupeň základnej školy,
bol žiakom 3. ročníka, nenavštevoval však žiadne krúžky. Obe maloleté deti C. a C. ku dňu rozhodovania
súdu navštevujú už druhý stupeň základnej školy. Maloletá T. navštevovala predškolské zariadenie. Vo
vzťahu k nej sa však súd prvej inštancie zmenou pomerov nezaoberal s poukazom na to, že vo vzťahu k
nej sa otec dožadoval zrušenia vyživovacej povinnosti a súd uznesením návrh otca vylúčil na samostatné
konanie. Vecou samou sa vo vzťahu k maloletej T. teda nezaoberal.
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že otec detí podal návrh na zníženie výživného z dôvodu, že
vykonával trest odňatia slobody, bol umiestnený v ústave na jeho výkon. Následne bol z neho prepustený
a bol bez príjmu, bol nezamestnaný, vzhľadom k svojmu veku a zdravotnému stavu a čakal na priznanie
starobného dôchodku. Neprodukoval však žiadne konkrétne skutkové tvrdenia ani dôkazy ohľadom
pravidelných mesačných príjmov a výdavkov, ktoré v súčasnosti má (pretože je zrejmé, že dôvody, ktoré
pôvodne v návrhu tvrdil, pominuli). Matka detí na pojednávaní dokonca uviedla, že vo výkone trestu
odňatia slobody bol aj za trestný čin zanedbania povinnej výživy, ako i za iné trestné činy týkajúce sa
jeho podnikania, nakoľko mal predtým nejaké problémy. Nakoľko otec nebol prítomný na pojednávaní
bez toho, aby sa ospravedlnil (a to opakovane, keď ako navrhovateľ bol v konaní úplne nečinný), súd si
tieto tvrdenia matky osvojil, považoval ich za nesporné a vyhodnotil, že návrh podaný z dôvodu, že otec
bol vo výkone trestu odňatia slobody práve pre spáchanie trestného činu týkajúceho sa neplnenia, resp.
zanedbania povinnej výživy na svoje deti, nemožno považovať za dôvodný a doslova je priamo v rozpore
so zákonnými zásadami a ustanoveniami, na ktorých je založený Zákon o rodine upravujúci vyživovaciu
povinnosť rodičov k deťom. Dôvody, ktoré otec pre zníženie výživného uviedol, vznikli a vyplývajú práve
z jeho porušovania zákonnej vyživovacej povinnosti na deti. To, že bol vo výkone trestu odňatia slobody,
si spôsobil sám. Paradoxné je teda to, že práve otec, ktorý bol odsúdený pre zanedbanie vyživovacej
povinnosti (teda v trestnom konaní bola právoplatne uznaná jeho vina), sa v uvedenom konaní dožaduje
zníženia výživného, ktoré má povinnosť plniť a neplní. Pokiaľ by súd takémuto návrhu vyhovel, dopustil
by sa porušenia zásad zákonnosti a spravodlivosti a ochrany dieťaťa, ktoré vyplývajú nielen zo Zákona
o rodine, ale aj z medzinárodných predpisov, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ak sa rodič sám
svojím úmyselným konaním, pre ktoré bol odsúdený na trest väzenia, zbavil objektívnej možnosti plniť
svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému dieťaťu, nemožno túto skutočnosť pričítať na
ťarchu tohto dieťaťa, ktoré podľa článku 32 ods. 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd má základné
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Súd prvej inštancie preto k tomuto dôvodu nemohol
prihliadať. Pokiaľ následne v priebehu konania v doplnenom návrhu otec uviedol, že z výkonu trestu
odňatia slobody bol prepustený, avšak vzhľadom k svojmu veku a zdravotnému stavu mal problém nájsť
si prácu, súd prvej inštancie poukázal na to, že bližšie netvrdil a nepreukazoval, aký má zdravotný stav, či
od posledného rozhodnutia súdu došlo k jeho zhoršeniu, v čom zhoršenie spočívalo, nepredložil žiadny
dôkaz, ktorý by preukazoval, že nie je spôsobilý vykonávať určitý (resp. akýkoľvek) druh práce a odkedy,
resp., že jeho spôsobilosť je v tomto smere obmedzená. Nepreukázal, že sa skutočne snaží nájsť nejaké
vhodné zamestnanie primerané jeho veku, či zdravotnému stavu, s akým výsledkom a podobne. Počas
celého konania bol nečinný, so súdom nespolupracoval, neplnil si svoju občiansku povinnosť ohľadne
nahlásenia adresy svojho pobytu, resp. jej oznámenia súdu, aby bolo zrejmé, na akej adrese preberá
zásielky a podobne. Nevyužil možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom mohol produkovať svoje
tvrdenia a dôkazy. Súd prvej inštancie potom aj vzhľadom k uvedenému nemal možnosť, než dospieť
k záveru, že uňho nebola tvrdená a preukázaná taká podstatná zmena pomerov v jeho schopnostiach
a možnostiach, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného, ktoré by bolo dôvodné napríklad vtedy, ak
by mal otec nepriaznivý zdravotný stav obmedzujúci ho v spôsobilosti vykonávať akýkoľvek druh práce,



alebo keby došlo uňho k nepredvídaným udalostiam s vážnymi následkami na jeho ďalšiu schopnosť
dosahovať príjem a podobne. Takéto tvrdenia však otec neprodukoval, nepreukázal. Súdu tiež nebolo
zrejmé, či otec detí vykonáva v súčasnosti napríklad nejaké brigády, v snahe zabezpečiť si vyšší
príjem, napr. aj z prác stavebných, trénerských (v šachu) a pod. (ako v čase posledného rozhodnutia).
Tiež neuviedol, kde a s kým v súčasnosti žije v spoločnej domácnosti, nakoľko zo správy policajného
orgánu z prešetrovania jeho pobytu, ako aj z vyjadrení matky maloletých detí, vyplynulo, že na adrese,
ktorú sám uviedol v doplnenom návrhu, sa nezdržiava. Neuviedol, ako sa podieľa na chode spoločnej
domácnosti s osobami, s ktorými v nej žije, či si plní vyživovaciu povinnosť, voči komu, v akej výške,
neprodukoval žiadne tvrdenia ani vo vzťahu k svojmu vzdelaniu, spôsobilosti zamestnať sa atď. Súd prvej
inštancie v týchto súvislostiach, vzhľadom ku ktorým nemohol návrh otca vyhodnotiť ako dôvodný, tiež
okrajovo poukázal na vzájomnú vyživovaciu povinnosť medzi ostatnými príbuznými, teda, že predkovia a
potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, ak ju nevyhnutne potrebujú. Preto v rámci pokrvných
rodinných väzieb a rodinnej súdržnosti nie je vylúčené, aby blízka rodina pomáhala otcovi s plnením
vyživovacej povinnosti na dieťa. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd návrh otca na
zníženie výživného na maloletú C. a C. (ktorý zostal predmetom konania po vylúčení návrhu na zrušenie
vyživovacej povinnosti k maloletej T.), ako nedôvodný zamietol.
O trovách tohto konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiadny z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

4. Proti citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie otec, keď namietal, že má nízky príjem,
keďže poberá dôchodok 310,- eur, z ktorého mu sociálna poisťovňa strháva 150,- eur. Žije v podnájme,
a to na dlh, kým sa nevyrieši jeho situácia. S matkou maloletých detí v spoločnej domácnosti nežije.
Poukázal na to, že dcéra K. dovŕšila 18. rok veku, školu nenavštevuje a ani nie je predpoklad, že bude
v štúdiu pokračovať. Uviedol tiež, že od 02.11. do 04.11.2018 bol po úraze hospitalizovaný a doteraz
je práceneschopný. V prílohe uviedol opis jeho súčasnej životnej situácie, kde poukázal na to, že cíti
krivdu, keďže bol odsúdený na základe krivej výpovede odporkyne a aj preto, že súd bral do úvahy
neplatenie výživného na maloletú T., ktorej nie je biologickým otcom. Po prepustení z výkonu trestu
nastúpil do práce ako zamestnanec na dohodu a matke začal pravidelne posielať 100,- eur na výživné.
Deti navštevoval 3-krát do mesiaca a obstarával nákupy potravín za zvyšné peniaze.

5. Matka sa vyjadrila k odvolaniu otca tak, že poberanie nízkeho dôchodku otcom je jeho problém. Keby
pristupoval zodpovedne k veciam a pracoval aj za menej peňazí, mohol by si plniť vyživovaciu povinnosť,
ktorá je v súčasnej dobe aj tak smiešna. Poukázala na to, že sestra otca žije v rodičovskom dome sama
a doteraz ho nevyplatila. Má za to, že môže žiť s ňou a nájom nemusí platiť. Uviedla tiež, že keď bol
otec vo výkone trestu, mala aj 3 brigády. Pokiaľ poukázala na práceneschopnosť, táto nebude trvať
donekonečna.

6. K vyjadreniu matky sa vyjadril otec v replike, kde uviedol, že v súvislosti s možnosťou bývania u jeho
sestry a údajného nevyplatenia podielu z dedičstva matka pravdu nemá, pretože k vyrovnaniu podielu
došlo ešte v roku 1975. Uviedol tiež, že práceneschopný nebude stále, avšak jeho zdravotný stav mu
neumožňuje vykonávať ťažkú prácu.

7. V duplike sa matka vyjadrila, že keď bol otec vo výkone trestu, posielali jej z výkonu trestu 30,- eur.
Uviedla tiež, že otcovi nič nebráni, aby ďalej pracoval.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 65, § 66 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario) postupom podľa § 219 ods. 3 CSP napadnutý rozsudok potvrdil v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP.

9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).



10. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov.

11. Námietku otca týkajúcu sa toho, že otec bol v čase rozhodovania súdu práceneschopný, a preto
nemohol platiť výživné, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže krátkodobá práceneschopnosť
nemá vplyv na plnenie vyživovacej povinnosti a navyše keď je vyživovacia povinnosť stanovená v
minimálnom rozsahu.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento
potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

13. Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách konania súdu prvej inštancie, keďže tento vykazuje
vecnú správnosť.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 52
CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)