Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/370/2012 z 16. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 16. januára 2013, sp. zn. 23CoE/370/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3212203868.1 Krajský súd Trenčín | 23CoE/370/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3212203868.1 | 2013-01-16 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy, Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 52 ods. 1 OZ, § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 57 ods. 2 EP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/76d6d04b-4deb-4ab3-81b2-a9aeea412621 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3212203868.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/370/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212203868
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Gáborík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3212203868.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 36865141, proti povinnému: X. H., bytom H. XXX/XX, G. nad G., o vymoženie 472 eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou,
č.k. 5Er/797/2012-11 zo dňa 3. septembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
§ 44 ods. 2 Ex. por., § 45 ods. 1-3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka, ako aj smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 01.08.2012
navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 04872/11
zo dňa 29.06.2011, na základe ktorého bol povinný zaviazaný plniť oprávnenému pohľadávku 472
eur s príslušenstvom. Z predloženého rozhodcovského rozsudku zistil, že rozhodcovský súd priznal
právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah
neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 06.05.2010, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ
a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu
riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku, oprávnený vyplnil
dňa 18.02.2011 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 472 eur s dátumom
začiatku úročenia dňa 10.12.2010 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 18.02.2011.
Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere dňa 06.05.2010, z ktorej vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 300 eur za poplatok 288 eur, pričom povinný sa zaviazal
vrátiť úver s poplatkom 588 eur v 12. mesačných splátkach po 49 eur, počnúc dňom 05.06.2010.
Súd prvého stupňa predmetnú zmluvu o úvere, ktorá založila právny vzťah medzi účastníkmi konania
považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. Pokiaľ rozhodcovský rozsudok priznal plnenie
oprávnenému na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej dohody o
vyplnení zmenky, je potrebné konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku je v rozpore
s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 4 písm. k/, o/ Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rozhodnutie rozhodcu, ktorý zo spotrebiteľského vzťahu
vytvoril bezkauzálny vzťah zo zmenky, vylučuje akékoľvek inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa,
čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a výrazne preberá len argumenty
oprávneného. Z uvedených dôvodov je potom zrejmé, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v
zmysle zákona č. 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom,



výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na
zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon
exekúcie. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle
znenia a účelu smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch
C-240/98 - C-244/98. V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu
pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená
smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. Súd
prvého stupňa považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej za nezlučiteľný s
normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods.
2 Ex. por. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na
celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkom k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernica Rady č. 93/13/EHS.
Súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore s príslušnými
ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice
Rady č. 93/13/EHS.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, v ktorom tvrdí, že právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec
svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Ex. por. a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z
predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie)
posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci
rozhodcovský rozsudok) tak ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní.
Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady
exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). V rámci materiálneho prieskumu sa
musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov
konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému,
právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, avšak musí mať povahu
zjavného nedostatku exekučného titulu. Požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu, že v rámci
exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci.
Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným
konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Procesnou vadou
v tomto zmysle je aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd musí v odôvodnení rozhodnutia
uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci pokladal za preukázané a ktoré naopak
preukázané v konaní neboli. Zároveň musí uviesť, ktoré skutočnosti potrebné pre rozhodnutie považoval
za rozhodujúce. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u účastníkov
konania vzbudzovali dôveru v jeho zákonnosť a správnosť (ustanovenie § 3 O.s.p.). Súd prvého
stupňa neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze
príslušnej danej normy. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na
základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec
nezaoberal so splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existenciou spotrebiteľa
a dodávateľa. Nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie (na dokazovanie ani v
exekučnom konaní nemá priestor) o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel. Rozhodnutie
súdu je takto založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v
odvolacom konaní. Aplikáciou ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, ktorú použil konajúci súd
možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň
vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné



sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského. Súd však musí pri posúdení vzťahu ako
spotrebiteľského mať napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom
formulári je v skutočnosti spotrebiteľom. Uvedené do dôsledkov, súd musí mať napevno zistené,
že sa úver netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania a že fyzická osoba nemala
reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Súd sa však týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne
dokazovanie nevykonával. Oprávnený je toho názoru, že exekučný súd posudzoval exekučný titul aj
z jeho vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu so
zákonom. Z uvedeného však vyplýva, čo opomenul konajúci súd, že mohol a mal posudzovať aj to, do
akej miery a akej časti je exekučný titul podľa jeho názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj
vykonávať dokazovanie. Nepostupoval však takto a zjednodušene konštatoval rozpor exekučného titulu
so zákonom. Oprávnený má za to, že pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby
dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho
úkonu skôr reštriktívne. V prípade, ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z
tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia,
ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z
dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata), Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú
zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou
je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba
vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka je
spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, bez odkazu na Obch. zákonník.
Spotrebiteľskú zmluvu do Obč. zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z. z. Bola
tak implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh
zmluvy, pre ktorú najmä Obč. zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky
a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné
podmienky), na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ
ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o
obstaraní zájazdu, lízingová zmluva, (zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení
a ďalšie. Pochopiteľne, že charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa
Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou súd
prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por., teda oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Ex.
por. vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo.

Exekučný súd je zároveň v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný
niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por.



aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/
alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Exekútor ani exekučný súd nie sú preto bezvýhradne viazaný doložkou vykonateľnosti, ktorou sú
opatrené rozhodnutia iných orgánov a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí samostatne,
čo v neposlednom rade vyplýva tiež z ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. Vykonateľnosť exekučného
titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania nielen na základe námietok povinného proti
exekúcii. Je tak oprávnený preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či bol exekučný
titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je formálne a materiálne vykonateľný, a či sú
oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaný z exekučného titulu.

Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v zmysle uvedeného predstavuje
výnimku z oprávneným tvrdenej materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Zahŕňa
v sebe prieskumný inštitút, a teda umožňuje exekučnému súd zastaviť exekučné konania ohľadom
nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v predmetnom
ustanovení § 45 cit. zákona. V zmysle tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať
rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol.

V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie
exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Ex. por. v ustanovení § 44 ods.
2 veta tretia zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ustanovení § 57 ods. 2 uviedol, že
exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, ktorým
je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na to, že zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené v jeho výrokovej časti je dovolené a či zároveň
nie je v rozpore s dobrými mravmi, čo posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
v predmetnej veci dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.