Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/101/2014 z 30. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. marca 2014, sp. zn. 26CoE/101/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4213215974.1 Krajský súd Nitra | 26CoE/101/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4213215974.1 | 2014-03-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 OZ, § 52 OZ, OZ, § 45 ods. 2 ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, ZRK, § 44 ods. 2 EP, EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fbaba3c8-1799-4794-b3e4-37c6423c7a47 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4213215974.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/101/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213215974
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4213215974.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3,
Bratislava, IČO: 00 686 930, zast.: MCGA legal, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715
662, proti povinnému: S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. E. XXXX/X, P., o vymoženie sumy 3.719,30
eura, trov rozhodcovského konania, 147,60 eura, trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo
výške 308,59 eura a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno
č.k. 10Er/1181/2013-26 zo dňa 4. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 10Er/1181/2013-26 zo dňa 4. septembra 2013
p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Kamila Líšku, o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1 a
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.,
§ 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka v znení zákona
č. 635/2004 a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a 6 Cdo
143/2011 zo dňa 18.01.2012.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať
písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení. Za týmto účelom súd
prvého stupňa preskúmal aj Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické
osoby zo dňa 27.08.2008, kde v čl. VIII. Záverečné ustanovenia, bod 9. je obsiahnutá rozhodcovská
doložka. Následne súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť úverovým podmienkam. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
je neplatná. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že nešlo ani o individuálne dojednanie tejto



doložky. na ktoré by povinný, teda spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť
dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil svoj súhlas podpisom. Podpis na
úverovej zmluve nemožno podľa názoru tunajšieho súdu považovať zároveň aj za prejav súhlasu s
rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav
vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade dodržaný nebol. Povinný sa tak bez
vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené rozhodcovský súd nemohol prejednať spor a vydať
rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok totiž nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným
titulom.

Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca oprávneného v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Uviedol, že dáva súdu prvého stupňa do pozornosti dôvodovú správu Národnej rady Slovenskej
republiky k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej postup exekučného
súdu nie je správny. Uviedol, že cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde
uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc
rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za
neprijateľné, čo má za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj
dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom
konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej
rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka,
ktorá by mu v tom bránila bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú.
Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V
zmysle uvedenej dôvodovej správy je teda predmetná rozhodcovská doložka v zmysle zákona a neprieči
sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom
všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom
rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. Oprávnený poukázal na § 93b ods. 1
zákona o bankách a na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/333/2011 a Prešove
sp. zn. 9CoE/18/2010, v ktorého odôvodnení súd uviedol, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený účinnosťou zákona o rozhodcovskom
konaní. Pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o posilnenie možnosti riešenia sporov medzi
účastníkmi právnych vzťahov predovšetkým mimosúdnym spôsobom. Až s účinnosťou od 01.01.2008
novelou Občianskeho zákonníka bola zapracovaná do ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) ako neprijateľná
podmienka aj rozhodcovská doložka. Ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka sa však výlučne
vzťahujú na tam uvedené spotrebiteľské zmluvy, medzi ktoré úverová zmluva nepatrila. V období
do 31.12.2007 sa totiž vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a na iné ostatné zmluvy upravené § 8. časti Občianskeho zákonníka ako
aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a Zákone o
spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 2 Občianskeho zákonníka dať do súladu svoju
zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov. Novelizovaným
ustanovením § 52 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a
neposudzuje sa ani platnosť úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. V dôsledku toho, pokiaľ predo dňom
01.01.2008 bola uzatvorená úverová zmluva, podľa ktorej dlžníkom bol subjekt spĺňajúci podmienky
pre jeho označenie za spotrebiteľa, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 za
takto uzavretej úverovej zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. To
platí aj pre ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré až od 01.01.2008 označilo
za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách dojednanie rozhodcovskej doložky. Pretože v
predmetnej exekúcii bola úverová zmluva uzatvorená dňa 10.10.2005, môže byť právna dovolenosť,
či rozpor s dobrými mravmi posudzovaná len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o
ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. V prípade, že
exekučný súd zistí, že rozsudku rozhodcovského súdu predchádzala rozhodcovská doložka uzavretá
po 01.05.2004 znemožňujúca podať žalobu alebo opravný prostriedok na súde, musí sa exekučný súd
vysporiadať s účinnosťou a znením § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia úverovej
zmluvy. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť z hľadiska toho, že v slovenskom práve
bolo do 01.01.2008 právom dovolené jej dojednanie aj v spotrebiteľských úverových zmluvách ako



aj z hľadiska podmienok neprimeranosti stanovených v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu 10.10.2005. Podľa odseku 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 „dodržiavanie
zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže
vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby rovnako
celkom zastúpil úplnú nečinnosť spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa
tak stal právoplatným. Podľa názoru oprávneného tak nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje
neprijateľnú podmienku, nedochádza tu teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi.

Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že
súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie v súlade s jeho žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup
súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 16.07.2013, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním,
ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 23.07.2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č.k. II/2011-8196 zo dňa
09.07.2012. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol napadnutým
uznesením.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52
Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací
súd preto poukazuje, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby totiž vyplýva, že
oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda
oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za
dodávateľa. Zo zmluvy o úvere je taktiež preukázané, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba,
ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávneným pre
veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania,
ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na
spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez ohľadu na to, či došlo k
tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v
spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak
by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57
ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého
stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57
ods. 1 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj
bez návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,



v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 00-0000999738 zo dňa 27.08.2008 a to v súlade
s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré
neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd prvého
stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. VIII. bod 9. Úverovej zmluvy
ako aj bod 4.9. Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s.), ktorá akákoľvek, bez ohľadu
na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola
individuálne dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi
bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný
prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky), pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou úverových zmluvných
podmienok oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. Povinný tak rozhodcovskú
doložku nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok
odmietnuť. Formulácia rozhodcovskej doložky nie je okrem toho ani v súlade so zákonom č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v



§ 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z.z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - "Klient
nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa
riešia postupom podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok)."

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok.

V závere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa bol oprávnený takto rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania, nakoľko „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami
uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a
predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012). S poukazom na
to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti toho
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.