Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/371/2013 z 30. 7. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. júla 2013, sp. zn. 17Co/371/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:4112214866.2 Krajský súd Trenčín | 17Co/371/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:4112214866.2 | 2013-07-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Nájom a podnájom nebytových priestorov Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/14b13605-a38a-48ac-be3d-692ea2eac6d8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:4112214866.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/371/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112214866
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:4112214866.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.
Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: K. I., bytom G. J..,
A. XXXX/XX, zastúpený: Mgr. V. I., advokát so sídlom G. J.., V. XXX/X proti odporkyni: Z. I., bytom X.
XXX, zastúpená: JUDr. M. H., advokátka so sídlom J., K. X., o určenie, že navrhovateľ sa stal jediným
nájomcom bytu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo
dňa 10. apríla 2013, č.k. 5C/82/2012-64, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania 67,88 eur do
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám právnej zástupkyne odporkyne.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh, ktorým navrhovateľ žiadal určiť, že je jediným nájomcom
4-izbového družstevného bytu č. XX, nachádzajúceho sa na 5. poschodí vo vchode č. XX. bytového
domu súp. č. XXXX v k.ú. G. J.. (ďalej byt), ako aj určiť, že zaniklo spoločné členstvo účastníkov v
bytovom družstve a členom družstva ostal navrhovateľ. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že účastníci sú bývalí manželia, ktorým bol počas trvania manželstva v roku 1984 pridelený byt, a to ako
byt družstevný. Na ich strane vzniklo spoločné členstvo manželov v bytovom družstve, a s tým spojený
spoločný nájom družstevného bytu. Pre manželské nezhody odporkyňa opustila spoločnú domácnosť a
v roku 1986 sa účastníci rozviedli. Od odchodu odporkyne zo spoločnej domácnosti býva navrhovateľ v
byte sám a sám hradí aj náklady spojené s bývaním. Okresný súd konštatoval, že na opustenie spoločnej
domácnosti odporkyňou nemožno aplikovať ust. § 708 Občianskeho zákonníka (OZ) v spojení s ust. §
707 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), podľa ktorých spoločný nájom bytu manželmi zaniká, ak jeden
z manželov trvalo opustí spoločnú domácnosť a jediným nájomcom sa stane druhý z manželov. Uvedené
ustanovenia sa síce vzťahujú na spoločný nájom bytu manželmi, no nie na spoločný nájom družstevného
bytu manželmi, pri ktorom trvalé opustenie spoločnej domácnosti jedným z manželov nemá účinky
zániku spoločného nájmu družstevného bytu, tak, ako to konštatuje i judikatúra (R 14/1978). Trvalým
opustením spoločnej domácnosti zo strany odporkyne sa teda navrhovateľ nestal jediným nájomcom
bytu, a ním požadované určenie nebolo dôvodné. Podľa okresného súdu nebolo možné vyhovieť návrhu
ani z dôvodu uplatneného premlčania práva odporkyne na spoločný nájom družstevného bytu, pretože
toto právo sa nepremlčuje pre svoju nemajetkovú povahu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, a navrhoval jeho
zrušenie, prípadne zmenu napadnutého rozsudku tak, že navrhovateľovi bude v celom rozsahu návrhu
vyhovené. V odvolaní okresnému súdu vytkol, že nezohľadnil okolnosti ústnej alebo konkludentnej



dohody medzi účastníkmi, na existenciu ktorej navrhovateľ poukázal na pojednávaní pred okresným
súdom. Podľa tejto dohody došlo po rozvode manželstva k vysporiadaniu práv k bytu a aj k vyporiadaniu
zaniknutého BSM účastníkov, a to tak, že navrhovateľ prebral byt a splatil všetky záväzky s ním
súvisiace. Týmito záväzkami bola spoločná pôžička a tiež záväzok navrhovateľa voči jeho vtedajšiemu
zamestnávateľovi odpracovať u neho 10 rokov ako protihodnotu stabilizačného príspevku poskytnutého
navrhovateľovi. Existenciu navrhovateľom tvrdenej dohody preukazuje podľa navrhovateľa aj správanie
odporkyne, ktorá viac ako 25 rokov po rozvode manželstva a opustení spoločnej domácnosti nejavila
žiadny záujem o byt, a ani o splácanie záväzkov spojených s bytom a zaniknutým BSM. Okrem
nezohľadnenia existencie uvedenej dohody vytkol navrhovateľ okresnému súdu aj nesprávne posúdenie
otázky premlčania práva nájmu, ktoré je majetkovým právom, a podlieha teda premlčaniu. Poukázal
na vývoj právnej úpravy OZ na začiatku deväťdesiatych rokov, spočívajúci v zmene práva osobného
užívania bytu na nájom, a s tým spojenú zmenu úpravy premlčania. Podľa predchádzajúcej právnej
úpravy sa právo osobného užívania bytu podľa výslovného ustanovenia OZ nepremlčovalo, no pri novšej
úprave nájmu táto výnimka prevzatá nebola. V otázke neaplikovateľnosti ust. § 708 OZ v spojení s ust.
§ 707 ods. 1 OZ na spoločný nájom družstevného bytu navrhovateľ na svojej pôvodnej argumentácii
netrval, a s okresným súdom sa stotožnil.

Odporkyňa sa vyjadrila k odvolaniu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a napadnutý
rozsudok navrhla ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vyhovieť
požadovanému určeniu by bolo podľa odporkyne možné iba v prípade prípustnosti aplikácie ust. § 708
OZ v spojení s ust. § 707 ods. 1 OZ na spoločný nájom družstevného bytu, čo však nie je v súlade so
zákonom, ako o tom správne rozhodol i okresný súd. Odporkyňa poprela existenciu dohody, týkajúcej
sa členského podielu v bytovom družstve a oboch účastníkov naďalej považovala za spoločných členov
družstva a spoločných nájomcov bytu. Čo sa týka navrhovateľom tvrdeného premlčania, odporkyňa
uviedla, že ona sama žiadne právo neuplatnila, a zaoberať sa tak otázkou premlčania práva je nelogické.
Samotná skutočnosť, že právo nebolo vykonávané, nemôže mať za následok jeho zánik, ako to požaduje
určiť navrhovateľ.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že je
potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Vo svojom odvolaní uplatňuje navrhovateľ dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ (súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a f/ (rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Tieto odvolacie dôvody
zodpovedajú i obsahu odvolania.

Odvolací súd preskúmaním nezistil opodstatnenosť uplatneného dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods.
2 písm. d/, keď okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.

Skutkové zistenia o existencii akejkoľvek dohody účastníkov, týkajúcej sa ukončenia spoločného nájmu,
či vyporiadania spoločného členského podielu v bytovom družstve, bolo možné učiniť priamo iba
z výpovedí účastníkov. Žiaden iný priamy dôkaz (ale ani nepriamy) k preukázaniu tejto skutočnosti
navrhovaný nebol (najmä listina obsahujúca dohodu). Navrhovateľ vo svojej účastníckej výpovedi
uviedol: Po prvom rozvodom konaní, v ktorom nebolo manželstvo účastníkov rozvedené, sme sa s
odporkyňou dohodli na rozdelení vecí. V tom čase sme mali mladomanželskú pôžičku na zaplatenie
podielu v bytovom družstve, z ktorej ostalo nesplatených 14.000 Sk. S odporkyňou som sa dohodol, že
pôžičku splatím, s tým, že byt ostane mne. Od rozvodu som nepodával žiaden návrh na vyporiadanie
BSM. Odporkyňa vo svojej účastníckej výpovedi uviedla: S navrhovateľom nebola uzavretá žiadna
dohoda. Mali sme mladomanželskú pôžičku, neviem však uviesť, na čo bola. Po rozvode manželstva
som sa o splácanie predchádzajúcich dlhov nezaujímala. Na bytovom družstve som si po rozvode žiadny
nárok neuplatňovala, ani som to nijako inak neriešila. Po rozvode manželstva som sa nezaujímala,
čo je s bytom, a neznášala som naň žiadne náklady. V zásadnej otázke existencie dohody sú
uvedené dva dôkazy (účastnícke výpovede) v priamom rozpore. Navrhovateľ existenciu dohody uvádza,



odporkyňa popiera. Za tejto situácie pritom niet dôvodu považovať navrhovateľovu výpoveď za pravdivú
(preukazujúcu tvrdenie navrhovateľa), a výpoveď odporkyne nie. V prospech pravdivosti výpovede
navrhovateľa, a teda existencii dohody, totiž nenasvedčuje úplný nezáujem odporkyne o byt, resp. práva
a povinnosti s ním súvisiace, ktorý je zrejmý z jej výpovede. Je totiž logické, že pokiaľ odporkyňa byt
od rozchodu neužívala a užíval ho výlučne navrhovateľ, nemala odporkyňa najmenší dôvod podieľať sa
na plnení povinností súvisiacich s bytom. Povinnosti súvisiace s bytom teda neplnila nie preto, že by v
navrhovateľom tvrdenej dohode prenechala navrhovateľovi všetky práva súvisiace s bytom, ale preto, že
by sa jej nedostávalo žiadneho protiplnenia, keďže byt vôbec neužívala. Plnenie povinností súvisiacich
s bytom na strane navrhovateľa a súčasné neplnenie týchto povinností na strane odporkyne nebolo
dôsledkom úplného vysporiadania vzájomného vzťahu k bytu, ale dôsledkom faktického užívacieho
stavu. Vo vzťahu k hypotetickej dohode o úplnom usporiadaní vzťahov súvisiacich s bytom sa totiž
obaja účastníci správali od ukončenia manželského spolužitia rovnako. Nielen odporkyňa, ktorá sa o
byt nezaujímala vôbec, ale ani navrhovateľ neučinil jediný úkon, ktorým by sa snažil svoje práva z
ním tvrdenej dohody reálne naplniť. Nebol preukázaný jediný úkon z jeho strany, či už voči družstvu,
odporkyni, prípadne inam, ktorým by realizoval svoje práva z ním tvrdenej dohody. Nebolo preukázané,
že by sa navrhovateľ snažil dosiahnuť zmenu v záznamoch družstva o osobách členov a nájomcov, či s
odstupom primeraného času po rozchode (teda podstatne kratšieho, ako 25 rokov) písomné zachytenie
dohody s odporkyňou. Na jeho strane je preukázané iba užívanie bytu a plnenie povinností s ním
spojené, z čoho však nemožno odvodiť nič vo vzťahu k majetkovým právam účastníkov k členskému
podielu, a dokonca ani vo vzťahu k trvaniu spoločného nájmu. Vyhodnotením vykonaných dôkazov
nemožno logickým postupom dôjsť k záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode o zrušení spoločného
nájmu družstevného bytu, a ani k dohode o vyporiadaní spoločných práv k členskému podielu v bytovom
družstve. V konaní zistené faktické správanie oboch účastníkov nasvedčuje iba dohode o spôsobe
užívania bytu. Spoločný nájom účastníkov a spoločné majetkové práva k členskému podielu však ostali
nedotknuté a stále trvali. Okresný súd preto správne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď záver o existencii
vyššie uvedených dohôd o zrušení spoločného nájmu a vyporiadaní členského podielu neprijal. Pre
úplnosť svojho rozhodnutia však mal tento záver vo svojom rozhodnutí uviesť.

Okresný súd vec tiež v časti správne právne posúdil, keď správne aplikoval na danú vec príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka (ust. § 708 OZ v spojení s ust. § 707 ods. 1 OZ). Okresný súd síce
vec nesprávne právne posúdil v otázke premlčania práva nájmu, toto nesprávne právne posúdenie však
nemalo vplyv na vecne správne rozhodnutie vo veci.

V otázke právneho posúdenia veci čo do aplikácie ust. § 708 OZ v spojení s ust. § 707 ods. 1 OZ sa
krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, považuje tento dôvod
za správny a svoje rozhodnutie v tejto otázke obmedzuje len na uvedené konštatovanie (ust. § 219 ods.
2 O.s.p.). Argumentáciu okresného súdu čo do aplikácie ust. § 708 OZ v spojení s ust. § 707 ods. 1
OZ prijal ostatne za správnu aj navrhovateľ.

Otázka premlčateľnosti práva nájmu, ktorej nesprávne posúdenie vytýkal navrhovateľ naostatok svojho
odvolania, bola okresným súdom nesprávne právne posúdená. Je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi,
že právo nájmu je majetkovým právom, nespadá pod výnimky stanovené zákonom, a preto sa
podľa Občianskeho zákonníka premlčuje. Majetková povaha práva nájmu vyplýva z jeho oceniteľnosti
peniazmi, ktoré sa pravidelne poskytuje vo forme nájomného. Uvedené nesprávne právne posúdenie
otázky premlčateľnosti práva nájmu okresným súdom však ostalo bez vplyvu na správnosť jeho
rozhodnutia, pretože ani prípadné premlčanie práva nájmu odporkyne nemohlo mať dopad na
požadované určenie. Navrhovateľom požadované určenie bolo totiž založené na posúdení samotnej
existencie práva, na ktorú nemá premlčanie vplyv, pretože premlčaním právo nezaniká, na námietku
dlžníka ho len nemožno veriteľovi priznať (ust. § 100 ods. 1 OZ).

Prvostupňový súd dospel z vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a v podstatnej
právnej otázke vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, preto krajský súd rozsudok okresného
súdu potvrdil.



V odvolacom konaní bola úspešná odporkyňa, ktorej v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
224 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov odvolacieho konania proti neúspešnému navrhovateľovi. Priznaná
náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z odmeny za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 60,07 eur
a režijného paušálu za jeden úkon právnej služby vo výške 7,81 eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ a § 16 ods.
3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .