Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/417/2013 z 29. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. septembra 2014, sp. zn. 8Co/417/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204439.1 Krajský súd Trenčín | 8Co/417/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3212204439.1 | 2014-09-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27bc6672-17b6-468f-b6c3-158061cf6300 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204439.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/417/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204439
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204439.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Čekanovej a členiek
senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5C/109/2012-119 zo dňa 26. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.636,24 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 327,25 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. a)
a d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a §
17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov i § 103, § 104 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky
konania. Uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na
základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu alebo na základe nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu, je tak daná právomoc a príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť,
prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania
nároku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti žalovaným do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote
nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby,
tak je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. §
43 ods. 1 O.s.p. Žalobca uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné
zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. §
44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom
plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade



však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, a to ani na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani na rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Pre iné
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť
o nej v primeranom čase bez zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. V danom prípade exekučný súd o žiadosti rozhodol do 3 mesiacov od jej
doručenia exekučnému súdu. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá
by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v
primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá, a to aj s poukazom na skutočnosť, že pred rozhodnutím
vyzval exekučný súd oprávneného (žalobcu) na predloženie ďalších listín potrebných k rozhodnutiu,
no oprávnený (žalobca) bol nečinný a konanie zastavené práve pre nesplnenie jeho podmienok z
dôvodu nečinnosti oprávneného (žalobcu). Keďže nárok žalobcu bol nedôvodný už z hľadiska jeho
právneho základu, keďže súd nezistil nesprávny úradný postup v postupe exekučného súdu, bolo by
tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom
exekučného súdu a škodou žalobcu. Žalobca nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými
dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo
by možné ju žalobcovi priznať v prípade (samozrejme ak by vôbec preukázal právny základ nároku),
že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca však ani len
nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr.
Miroslavom Slašťanom, PhD. súd prvého stupňa nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal význam v
prejednávanej veci. Konštatoval, že vo veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie
výsluchom svedkov pôsobiacich na exekučnom súde, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných
prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z
ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania
jednotlivých úkonov. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť



navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote na podanie odvolania, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdiť.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho



uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Aj keď žalobca neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A
práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na
zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia,
ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15
dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku
(napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov
výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého
je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného
súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného konania (za stavu, kedy právny predpis
nezakotvoval žiadnu lehotu, pre zastavenie exekučného konania) v lehote 3 mesiacov od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v
súdnom konaní.

Žalobca vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby súd prvého stupňa opätovne preskúmaval
rozhodnutia v exekučnom konaní. Žalobca napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia
exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp. nezákonné
rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného
postupu nezakladajú vady konania ako aj zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností
a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR zo dňa 29.06.1999,
sp. zn. 2Cdon 129/97). Takéhoto nároku by sa žalobca mohol domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako nezákonné zrušené, čo
sa nestalo, ako správne konštatoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie, ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“). V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR,
a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013, sp.
zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc.



K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 9
ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu.
V danej veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených
objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka žalobcu je nedôvodná. Žalobcovi súd prvého stupňa doručil písomné vyjadrenie žalovaného k
návrhu dňa 14.03.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve pojednávania,
prvé z nich na deň 18.04.2013 bolo následne zrušené z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu
na prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené
na deň 26.09.2013. Na pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal dňa
30.08.2013. Z dátumov je zrejmé, že žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením
žalovaného k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní,
na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota
na prípravu pojednávania, ale žalobca mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť
pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to
vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, súd prvého stupňa
vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním
žiadal o zrušenie pojednávania. Súd prvého stupňa správne bezodkladne oznámil žalobcovi, že jeho
žiadosť neakceptuje, svoj postup zdôvodnil. Napriek tomu po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili
účastníci. Prečítal návrh o zrušenie pojednávania a skonštatoval, že žiadosť žalobcu je nedôvodná, a
pojednával v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie



pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu žalobcu na zrušenie pojednávania zo dňa 21.09.2013 bola ako dôvod pre zrušenie
pojednávania uvedená skutočnosť, že v určenom čase boli vytýčené pojednávania v právnej veci žalobcu
voči žalovanej pred Okresným súdom Nitra, senát 9C a 7C, rovnako na deň 26.09.2013 od 8:10 hod do
14:30 hod. Žalobca trval na účasti splnomocneného advokáta.

Odvolací súd v tomto smere zhodne s názorom súdu prvého stupňa poznamenáva, že v návrhu uvedený
dôvod zrušenia pojednávania nebol riadne preukázaný a žiadosť o odročenie pojednávania nespĺňala
náležitosti podľa § 119 O.s.p., nakoľko žalobca neoznámil súdu prvého stupňa dôvod odročenia - kolíziu
pojednávaní, bezodkladne po tom, čo sa o nej dozvedel. Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s
názorom súdu prvého stupňa riadne predvolaný žalobca (splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny
dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania zúčastniť. V danom prípade si žalobca mohol
zvoliť iného zástupcu, prípadne splnomocniť substitúta. Súd prvého stupňa preto správne pokračoval
v konaní. Žalobcovi nebolo postupom súdu prvého stupňa odňaté právo zúčastniť sa pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy žalobcu a
následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa
žalobca sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

K námietke žalobcu, že súd prvého stupňa predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, súd prvého stupňa
uvádza, že súd prvého stupňa uznesením zo dňa 06.05.2013 v spojení s uznesením odvolacieho
súdu už právoplatne rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd prvého stupňa preto
správne pokračoval v konaní. Žalobcovi nebolo postupom súdu prvého stupňa odňaté právo zúčastniť sa
pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy
žalobcu a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto
práva sa žalobca sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť žalovaného za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 23.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/282/2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Žalobcom uvádzaná ústavná sťažnosť bola uznesením ÚS
SR zo dňa 29. Mája 2013 č.k. I. ÚS 261/2013-10 odmietnutá pre nedostatok jeho právomoci. Nie je preto
dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s výzvou zo dňa 06.11.2012
opakovane spolu s predvolaním na pojednávanie zo dňa 27.02.2013 a zo dňa 27.08.2013, ktoré riadne
prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako bolo už vyššie uvedené,
bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu,
ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu,
že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol
o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.



Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.