{"guid": "13b39860-5737-4c2d-b762-2bf3850acc8e:0788eada-5713-49c4-8fe1-b56af88d90ae", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1", "spisova_znacka": "5Saz/5/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Saz/5/2015 z 16. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 16. marca 2015, sp. zn. 5Saz/5/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1", "identifikacne_cislo": "7015200129", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Anna Repková", "sudca_id": 900, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-repkova-900", "datum_vydania": "2015-03-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-8"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0788eada-5713-49c4-8fe1-b56af88d90ae", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/5/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200129
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7015200129.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: J. A. A., Z..
XX.XX.XXXX V. F. S., X. T.-O., Q. T. J. (Ď. E. „.), Š. X. Q., A. Z., F. V., Q., L. K. Č.. XXXXXXXX, V.Ý.
L. XX.XX.XXXX, B. R. L. X., X. X. V. A. X. V. S., R. L. T., X. T.-O., Q., toho času miesto pobytu P. XX,
XXX XX A., Q. J. (Ď. E. „.), zastúpený: Mgr. Jarmila Vargová, advokátka, Brečtanová 21, Bratislava, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava,
o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-283-19/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O. s. p. rozhodnutie odporcu ČAS: MU-283-19/
PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014 v časti o neudelení azylu a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-283-19/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014 odporca podľa ustanovenia
§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a a
§ 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ dňa 28.09.2014 na H. T. X. I. V. O. požiadal
o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život. Ide o jeho prvú
žiadosť o udelenie azylu.

Počas vstupného pohovoru uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval začiatkom roka 2011 do K., kde v
D. pracoval ako T. v servise s názvom I. B. až do septembra 2014, kedy podľa inštrukcií svojho otca sa
rozhodol vycestovať do Európy. Prostredníctvom prevádzačov cestoval v ložnej ploche kamióna, ktorý
ho mal dopraviť do J. alebo do Európy. Bol hladný a unavený, rozbil dvere a v neznámom nočnom
podniku v B. požiadal čašníčku, aby zavolala políciu, ktorá ho zadržala a on prejavil vôľu požiadať o azyl.

Ďalej uviedol, že o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR žiada z dôvodu vojny v jeho rodnej
krajine. V prípade jeho návratu by bol jeho život v ohrození a tiež kvôli tomu, že v roku 2011 kvôli
zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii mali do vojenskej služby bez povolávacieho rozkazu nastúpiť
chlapci, ktorí nemuseli dovŕšiť ani vek 18 rokov a z toho dôvodu utiekol do K.. Oficiálne povolávací rozkaz
mu bol poslaný až keď mal 18 rokov a prevzal ho jeho otec. Počas pobytu v K. ako T. nemal žiadne
problémy, ale plat mu na živobytie nepostačoval. Okrem toho zistil, že v K. začala organizácia Islamský



štát Iraku a Sýrie (ďalej len „ISIS“) ohrozovať životy A.. Napriek tomu, že s ISIS nemal nikdy žiadne
problémy, ani sa s ich členmi nikdy nestretol, rozhodol sa kvôli svojej bezpečnosti a zlým finančným
podmienkam na podnet svojho otca v septembri 2014 K. opustiť. Iné problémy v Q. nemal a iné dôvody
svojej žiadosti neuviedol.

Žiadateľ predložil občiansky preukaz na potvrdenie pravosti svojej identity. Na základe odborného
skúmania odporca zistil, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o pravú identifikačnú kartu. Okrem
toho do konania nepredložil žiadne dôkazy.

Odporca v rozhodnutí uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom boli v priebehu
správneho konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V jeho prípade nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako
to vyplýva zo zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.

Odporca dodal, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu,
ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.

Odporca vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že dôvodom jeho odchodu z krajiny bol fakt, že sa obával
nastúpenia na vojenskú službu v čase, keď ešte nedovŕšil 18 rokov a v roku 2011 nešlo o oficiálny
povolávací rozkaz, ktorý mu bol doručený v čase, keď sa už v Q. nenachádzal a preto ho prevzal
za neho jeho otec. Dôkaz o tom predložiť nevedel. Nastúpeniu na povinnú vojenskú službu sa vyhol
tým, že odišiel do K., kde pracoval a žil bez akýchkoľvek problémov. Odporca dospel k záveru, že v
súvislosti s opodstatnenosťou obáv z prenasledovania u žiadateľa môže existovať subjektívny prvok,
môže mať obavu o svoj život, v dôsledku nenastúpenia na povinnú vojenskú službu, no toto jeho tvrdenie
považoval za ničím nepodložené. Uviedol, že podľa dostupných informácií v Q. sa neuplatňuje trest smrti
za nenastúpenie na povinnú vojenskú službu. V zmysle voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy
pri udeľovaní statusu utečenca podľa Ženevskej konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967
o postavení utečencov“ v krajinách, kde je zavedená povinná vojenská služba, je vyhýbanie sa plneniu
tejto služby častokrát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Navyše, bez ohľadu na
povinnú alebo nepovinnú vojenskú službu, je dezercia zakaždým považovaná za trestný čin. Tresty za
tento čin sú v rôznych krajinách rôzne a udelenie trestu sa obvykle nepovažuje za druh perzekúcie.
Taktiež strach z perzekúcie a potrestanie za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe samo o sebe
nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie.

Odporca k tomu ďalej uviedol, že samotné udelenie azylu vyžaduje okrem subjektívneho prvku aj reálne
preukázanie objektívnych prvkov. Žiadateľ počas pobytu v krajine pôvodu nebol nikdy členom politickej
strany alebo hnutia, nemal náboženské problémy, ani problémy s políciou a inými štátnymi orgánmi,
ktorých konanie by sa dalo považovať za perzekúciu. Zo Q. odišiel bez problémov do K. v úmysle vyhnúť
sa povolaniu na vojenskú službu pred dovŕšením 18 roku veku. V K. sa zdržiaval bez akýchkoľvek
problémov do septembra 2014 a krajinu opustil na podnet otca kvôli nepriaznivej finančnej situácii a
kvôli organizácii ISIS, ktorá začínala rozmáhať svoju činnosť aj v K.. Podľa jeho slov sa však s členmi
ISIS nikdy nestretol, ani nevyvíjali voči jeho osobe počas pobytu v K. nejakú činnosť, ktorá by sa dala
považovať za prenasledovanie. Počas pobytu v Q. alebo v K. sa nikdy nedostal do takého štádia, že by
tam bol jeho pobyt neznesiteľný a teda že by mu reálne hrozili situácie, ktorých sa obával.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca tiež argumentoval, že žiadateľ okrem svojej výpovede
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z
rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V jeho prípade teda neboli preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania a dôvody jeho žiadosti nemožno považovať za dostačujúce z
hľadiska udelenia azylu na území SR.



Odporca vzhľadom na to, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu, posúdil
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a z dôvodu, že v prípade nedobrovoľného návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu by mohol byť skutočne vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia,
poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Odporca ďalej uviedol, že splnomocnená právna zástupkyňa navrhovateľa pred vydaním rozhodnutia
zaslala svoje písomné stanovisko, v ktorom navrhla poskytnúť navrhovateľovi medzinárodnú ochranu.
Odporca žiadateľovi poskytol doplnkovú ochranu.

Proti tomuto rozhodnutiu o výroku o neudelení azylu podal navrhovateľ, prostredníctvom svojej
splnomocnenej advokátky, včas opravný prostriedok. V opravnom prostriedku navrhovateľ pred
citovaním ustanovení zákona o azyle, Správneho poriadku, uviedol, že požiadal o udelenie azylu z
nasledovných dôvodov:

- z obavy pred prenasledovaním z dôvodu vyhýbania sa povinnej vojenskej službe - podľa názoru
navrhovateľa tento dôvod bolo potrebné skúmať z hľadiska politickej príslušnosti (nenastúpenie na
vojenskú službu sa považuje za výraz politickej opozície voči vláde, je mu teda prisudzované politické
presvedčenie),

- z obavy nútenia na vstup do vojenskej služby - bolo potrebné skúmať z hľadiska jeho postavenia ako
osoby podliehajúcej povinnej odvodovej povinnosti, vyhýbajúcej sa vojenskej službe v čase konfliktu, ak
by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

- z obavy z návratu do Q., nakoľko sa obával zlej bezpečnostnej situácie,

- z obavy pred príslušníkmi ISIS.

Žiadosť navrhovateľa bolo potrebné tiež skúmať:

- z hľadiska jeho A. etnickej príslušnosti,

- z hľadiska jeho náboženskej príslušnosti - vierovyznania P. - hoci navrhovateľ pri pohovore uviedol,
že je F. vierovyznania, nevedel, k akej vetve patrí, nakoľko F. vierovyznanie nepraktizuje, ale po
nadobudnutí doplnkovej ochrany na Slovensku pred svojim právnym zástupcom vyhlásil, že je P.,
avšak túto skutočnosť sa obával uviesť pred odporcom kvôli všeobecnému ohrozeniu tejto náboženskej
menšiny, predovšetkým zo strany príslušníkov ISIS.

K nedostatočne zistenému skutkovému stavu poukázal navrhovateľ na Príručku UNHCR:
„Posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utekajúcich zo Q. T. J.“, v zmysle ktorej medzi
rizikové profily patria osoby, vyhýbajúce sa povinnej vojenskej službe, tiež príslušníci A. národnostnej
menšiny a príslušníci niektorých náboženských skupín (Q. a P.). Táto Príručka bola aktualizovaná ku dňu
27.10.2014, teda pred vydaním rozhodnutia odporcu. Odporca sa nezaoberal postavením navrhovateľa
ako príslušníka A. národnostnej menšiny, ani postavením navrhovateľa s ohľadom na jeho náboženskú
príslušnosť, nakoľko pre teroristickú organizáciu ISIS je prípustná iba Q. vetva D. a príslušníci iného
vierovyznania (aj Š. vetva islamu) čelia prenasledovaniu.

K nedostatočne zistenému skutkovému stavu ohľadom postavenia navrhovateľa ako osoby vyhýbajúcej
sa vojenskej službe navrhovateľ namietal, že uviedol, že pred odporcom, že sa obáva trestu za
nenastúpenie na vojenskú službu a odôvodnenie rozhodnutia odporcom na strane 3 považoval za úplne
nesprávne, nakoľko na základe nenastúpenia na povinnú vojenskú službu je navrhovateľovi imputované
politické presvedčenie a teda je považovaný za oponenta Q. vlády. Odporca sa nezaoberal prostriedkami
boja, ktoré využíva Q. armáda. Je obviňovaná z trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov
alebo trestných činov proti ľudskosti a navrhovateľ vstupom do armády by sa dopustil konania podľa § 13
zákona o azyle. Odporca tiež nezohľadnil situáciu vo väzniciach, ktorá je kritická, násilie vo väzniciach
je extrémne a dochádza k popravám väzenským personálom. V spojitosti s nedostatočne zistenými



skutkovými okolnosťami poukázal na článok 4 a článok 8 odsek 2 Kvalifikačnej smernice, v zmysle ktorej
je potrebné získať presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od Vysokého komisára OSN
pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu napokon navrhovateľ namietal, že v prípade návratu má obavy
pred prenasledovaním, spočívajúcom okrem iného aj v trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie
výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy
uvedené v § 13 ods. 2. Podľa názoru navrhovateľa oprávnenosť jeho obáv potvrdzujú informácie o krajine
pôvodu navrhovateľa, ktoré sú založené v spise, ako aj doložené v opravnom prostriedku (krajskému
súdu neboli ako súčasť opravného prostriedku predložené informácie o krajine pôvodu, prílohu tvorilo iba
napadnuté rozhodnutie odporcu). Uviedol, že pôvodcami prenasledovania sú neštátni aktéri, príslušníci
ISIS, pričom je zrejmé, že štát navrhovateľovi nedokáže poskytnúť ochranu.

Navrhol preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť v časti výroku o neudelení azylu a vec vrátiť
odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca svojim podaním zo dňa 02.03.2015 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa.
Vo svojom vyjadrení sa odporca vyjadril sa k jednotlivým dôvodom navrhovateľa v opravnom prostriedku:

- odporca posudzoval navrhovateľovu žiadosť z dôvodu jeho nenastúpenia na vojenskú službu
poukázaním na výpoveď navrhovateľa a skutočnosť, že navrhovateľ nedostal oficiálny povolávací
rozkaz, nebol nijakou formou nútený nastúpiť do armády, nebol prenasledovaný štátnymi orgánmi,
neprezentoval svoje politické názory, krajinu pôvodu opustil bez problémov a existenciu povolávacieho
rozkazu v konaní nedokázal a jeho výpoveď ohľadom okolností jeho vydania nebola ucelená. Na základe
informácií v azylovom spise by navrhovateľovi nehrozili neprimerané tresty a za uvedené konanie boli
prezidentom vyhlásené viaceré amnestie a ani prípadné udelenie trestu za nenastúpenie na výkon
vojenskej služby nemožno považovať za perzekúciu. Odporca poukázal na právnu interpretáciu v
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Saz/33/2014, strana 5,6.

- odporca sa nemusel v napadnutom rozhodnutí zaoberať postavením A. menšiny - navrhovateľ uviedol,
že je A., no neuvádzal, že by mal problémy v súvislosti s jeho etnickou príslušnosťou, ako hlavné dôvody
na udelenie azylu uviedol vojnu a povolanie na vojenskú službu v Q.Ý..

- odporca v konaní vyhodnotil, že navrhovateľovi nehrozí prenasledovanie z dôvodu jeho náboženskej
príslušnosti - navrhovateľ neuviedol, že by mal v dôsledku svojej náboženskej príslušnosti, F. vyznaniu,
problémy s prenasledovaním. Tvrdenie o tom, že je P. v opravnom prostriedku považuje odporca za
tendenčné, v snahe získať vyšší stupeň medzinárodnej ochrany.

Odporca uviedol, že jeho rozhodnutie v časti o neudelení azylu navrhovateľovi vychádzalo zo správneho
právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je dostačujúce na posúdenie veci. Navrhol preto,
aby krajský súd napadnuté rozhodnutie v časti o neudelení azylu potvrdil.

Krajský súd v Košiciach rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania podľa
ustanovenia § 250f zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len
O. s. p.) ako vecne a miestne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O. s. p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14
zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v platnom znení) a za použitia
ustanovenia § 250q ods. 2 O. s. p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
zrušiť pre dôvodnosť väčšiny odvolacích dôvodov.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).



V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Azyl predstavuje medzinárodnoprávnu ochranu osôb, ktoré majú v krajine svojho pôvodu opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov
zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôžu alebo nechcú vrátiť do tohto štátu.

Právo na azyl navyše nemožno považovať za právo nárokové; ani Ústava Slovenskej republiky, Listina
základných práv a slobôd, ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika
viazaná, nezaručujú, že právo azylu musí byť žiadateľovi poskytnuté.

Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o
udelenie azylu zo dňa 02.10.2014 obavou, že v jeho rodnej krajine je vojna a v prípade návratu by bol
jeho život v ohrození kvôli bezpečnostnej situácii a tiež kvôli tomu, že nenastúpil na povinnú vojenskú
službu. Uviedol, že on je mierumilovná osoba a nechce bojovať s nikým, pričom je žiadaný na vojenskú
službu v Q., odkiaľ včas odišiel a preto tam nemal nijaké problémy.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa nezaoberal
postavením navrhovateľa ako príslušníka A. národnostnej menšiny, postavením navrhovateľa s ohľadom
na jeho náboženskú príslušnosť s poukazom na jeho vyhlásenie po rozhodnutí odporcu, že je P., ako
aj skutočnosť, že teroristická organizácia ISIS považuje za prípustnú iba Q. vetvu D. a príslušníci
iného vierovyznania, aj Š. vetva D., čelia prenasledovaniu. V prípade postavenia navrhovateľa, ako
osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe, poukázal navrhovateľ na Príručku UNHCR: Posudzovanie
medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utekajúcich zo Q. T. J., v zmysle ktorej osoby vyhýbajúce sa
odvodom na povinnú vojenskú službu patria medzi rizikové profily osôb, ktorým by mala byť poskytnutá
medzinárodná ochrana vo forme azylu. Na základe jeho nenastúpenia na povinnú vojenskú službu je
mu imputované politické presvedčenie, a teda je považovaný za oponenta Q. vlády. Na základe týchto
skutkových okolností namietal ich nesprávne právne posúdenie s poukazom na pojmový znak azylu -
prenasledovanie v zmysle § 13 ods. 2 zákona o azyle.

Podľa navrhovateľa je v jeho prípade jednoznačne preukázané, že sa jedná o prenasledovanie
vo forme zákonných, správnych alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému
alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2 zákona o azyle.

Úlohou odporcu bude posúdiť, či situácia v Q. zodpovedá situácii, ktorá stavia navrhovateľa
podliehajúceho povinnej vojenskej službe v prípade nenastúpenia alebo dezertovania z armády
do situácie, kedy mu hrozia zákonné, správne, policajné alebo súdne opatrenia, ktoré sú
diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie
k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom
stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby a teda úlohou
odporcu bude posúdiť tieto okolnosti z pohľadu ustanovenia § 2 písm. d/ bod 1 až 4 zákona o azyle,
najmä či sa jedná o perzekúciu v zmysle zákona o azyle, napĺňajúcu pojmové znaky prenasledovania,
definovaného v tomto ustanovení.



Vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede
žiadateľa o azyl a jeho celková dôveryhodnosť, ktorú odporca nespochybňoval. Nie je povinnosťou
žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než
vlastnou dôveryhodnou výpoveďou a preto nie je možné súhlasiť s tvrdením odporcu, keď dôvody
žiadosti navrhovateľa nepovažoval za dostačujúce aj z dôvodu, že okrem svojej výpovede nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania, keď nepredložil
odporcovi ani povolávací rozkaz, o ktorom tvrdil, že ho prevzal jeho otec.

Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy,
ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyle vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ
o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a je súladná s
dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.

Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej službe v krajine
pôvodu navrhovateľa môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde. Správny orgán vo veciach
medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom
konania vo veci medzinárodnej ochrany je zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje
pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu („benefit of doubt“)“.
Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od
samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa
aj v kontexte odporúčania uvádzaného v opravnom prostriedku, vyplývajúceho z Príručky UNHCR:
Posudzovanie medzinárodnej ochrany s ohľadom na ľudí utiekajúcich zo Q. T. J., podľa ktorej na základe
nenastúpenia na povinnú vojenskú službu je navrhovateľovi imputované politické presvedčenie a teda
je považovaný za oponenta Q. vlády. Podľa tejto Príručky, osoby vyhýbajúce sa odvodom na povinnú
vojenskú službu patria medzi rizikové profily osôb, ktorým by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana
vo forme azylu. Úlohou odporcu bude posúdiť, či navrhovateľa bude možné zaradiť do osobitnej sociálnej
skupiny (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).

V ďalšom konaní bude potrebné po opätovnom vypočutí navrhovateľa aj k novo namietaným
skutočnostiam, nielen ohľadom postavenia A. v Q., ale i k jeho tvrdeniu v opravnom prostriedku, že je
P., čím sa krajský súd nezaoberal z dôvodu, že takéto tvrdenie nevyplýva z administratívneho spisu
odporcu. V ďalšom konaní bude podľa názoru krajského súdu potrebné, aby odporca rozhodol o žiadosti
navrhovateľa o udelenie azylu po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých
uvedených skutočností.

S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 19.12.2014
ČAS: MU-283-19/PO-Ž-2014 zrušil v časti o neudelení azylu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm.
c/, d/ O. s. p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Krajský súd mal za to, že v prípade napadnutého rozhodnutia odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nepovažoval za opodstatnený návrh
na zrušenie veci z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, keďže použitie ustanovenia § 250j ods. 2
písm. a/ O. s. p. logicky vylučuje zrušenie veci z uvedených dôvodov.

Podľa § 250r O. s. p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní
veci viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 250l
ods. 2 O. s. p.. Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa neuplatnila trovy konania, odporca bol v konaní
neúspešný, preto súd rozhodol o trovách konania v zmysle výroku tohto rozsudku.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "c2c766af-c29c-446a-8dd1-825a2736f56a:8fd24f1b-8766-4e29-84f4-d19cfd111158", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:7014201298.2", "spisova_znacka": "9Saz/33/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Saz/33/2014 z 20. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2015-01-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:7014201298.2"}], "citovane_v": []}