Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/107/2014 z 25. 5. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. mája 2015, sp. zn. 6Co/107/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8813208830.1 Krajský súd Prešov | 6Co/107/2014 | ECLI:SK:KSPO:2015:8813208830.1 | 2015-05-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c40bb4cd-753f-4759-9e6a-a0edaab86007 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8813208830.1 Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/107/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813208830 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813208830.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovaným: 1. X. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX F., 2. Y. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX F., o zaplatenie 1.320,15 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C 311/2013-29 zo dňa 25. 2. 2014 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e sa rozsudok. II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil, cit.: „Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola uzavretá zmluva o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému v 1. rade, ktorý sa ho zaviazal vrátiť za stanovených podmienok. Žalovaná v 2. rade pristúpila k záväzku žalovaného v 1. rade podľa § 533 Občianskeho zákonníka, ako to vyplýva z bodu 6.7 Zmluvných dojednaní. Keďže žalovaný v 1. rade si svoju povinnosť splácať úver neplnil, žalobca listom zo dňa 12.11.2009 zosplatnil celý úver a vyzval ho na zaplatenie predmetnej sumy. Účinnosť zosplatnenia podľa karty klienta nastala dňa 17.12.2009. Žalovaní v priebehu súdneho konania vzniesli námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke, úlohou súdu bolo preto v prvom rade sa so vznesenou námietkou vysporiadať. Skutočnosť, že došlo najneskôr dňa 17.12.2009 k zosplatneniu celej pohľadávky žalobcu nebola medzi účastníkmi sporná, nakoľko sám žalobca v žalobe uvádza, že žalovaní mali uhradiť všetky neuhradené splátky už dňa 17.12.2009 potom, čo žalobca vyhlásil v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka okamžitú splatnosť úveru. Zároveň žalobca požaduje úrok z omeškania z celej sumy úveru odo dňa 17.12.2009. Uvedené vyplýva aj z predloženej karty klienta k číslu zmluvy 8300006664. Najneskôr ku dňu 17.12.2009 nastala predčasná splatnosť úveru. Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, tak začala plynúť najneskôr dňa 18.12.2009 a uplynula dňa 18.12.2012. Žaloba bola žalobcom podaná na súde dňa 27.8.2013. Súd je teda toho názoru, že úver bol zosplatnený predčasne a jeho splatnosť nastala už dňa 17.12.2009, čo vyplynulo z predložených listinných dôkazov. Nárok žalobcu voči žalovaným je tak podľa názoru súdu premlčaný, keďže žaloba bola na súde podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54 Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Keďže trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať uplynula dňa 18.12.2012 a žalovaní tak dôvodne vzniesli námietku premlčania, súdu neostávalo iné, ako žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Podľa § 137 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok v platnom znení, ďalej len „O.s.p.“), trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalovaný v 1. rade, ktorý bol vo veci plne úspešný sa zriekol práva na náhradu trov konania. Žalovanej v 2. rade žiadne trovy konania nevznikli ani z obsahu spisu nevyplývajú. Na základe uvedeného im súd ani náhradu trov nepriznal.“ Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že súd nezákonne zamietol návrh z dôvodu uplatnenej námietky premlčania, kedy dospel k záveru, že uplatnený bol premlčaným. Jeho tvrdenie o výhodnejšej úprave premlčania v Občianskom zákonníku oproti obchodnoprávnej regulácii zmluvných vzťahov je účelové a ako žalobca uvádza, po právnej stránke nesprávne a mylné. Konajúci súd neaplikoval právny poriadok, ale si účelovo vybral ustanovenia zapadajúce do konceptu vopred urobeného rozhodnutia bez toho, aby sa vecou náležite vôbec zaoberal. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, čo okrem iného znamená aj to, že úprava Obchodného zákonníka sa použije vždy, ibaže je niektorá otázka v ňom neupravená alebo osobitný zákon upravuje premlčanie, a to komplexne. Súčasne úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. Preto sa malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie premlčania, čo však konajúci súd nespravil a rozhodol preto nezákonne. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Navrhovateľ namietal, že konajúci súd nezákonne rozhodol, keď dospel k záveru o premlčaní uplatneného nároku. Súd mal vychádzať zo štvorročnej premlčacej doby. To ale neurobil, a preto jeho rozhodnutie neobstojí. Nárok uplatnený návrhom na začatie konania nie je premlčaným. Uviedol, že záver Najvyššieho súdu ČR v spomenutom rozhodnutí je podporne použiteľný v tejto právnej veci nielen vzhľadom na podobnosť právnej úpravy, ale aj vzhľadom na jeho argumentačnú presvedčivosť. Význam daného rozhodnutia v materiálnej rovine podporuje aj ten fakt, že dané rozhodnutie samotný Najvyšší súd ČR nechal zverejniť ako rozhodnutie s dôležitosťou „A“ v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Vzhľadom na uvedené skutočnosti namietal nesprávnosť a nedostatočnosť skutkových zistení, ako aj následné nesprávne právne posúdenie veci z toho vyplývajúce, zmätočnosť rozsudku a absenciu dostatočného odôvodnenia skutkových a právnych záverov. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a priznal mu náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné: V súvislosti s namietaným posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie. V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Odhliadnuc od uvedeného právneho názoru odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v znení Občianskeho zákonníka účinnom do 31.12.2014 vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia premlčacej doby (i odstúpenia) pri spotrebiteľskom právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.