{"guid": "13a7d03e-7557-4e0d-ab27-064341cd46ab:aa865d4c-aab1-4086-a25f-da7be3b443f3", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1", "spisova_znacka": "23CoE/85/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/85/2014 z 13. 7. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 13. júla 2014, sp. zn. 23CoE/85/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1", "identifikacne_cislo": "2307213609", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Iveta Jankovičová", "sudca_id": 1565, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-iveta-jankovicova-1565", "datum_vydania": "2014-07-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa865d4c-aab1-4086-a25f-da7be3b443f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 23CoE/85/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 2307213609\nDátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2307213609.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,\nBratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:\n36 864 421, proti povinnému: O. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, C., zast. opatrovníkom: JUDr.\nG. V., zamestnanec Okresného súdu Galanta, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so\nsídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 1573/07, o vymoženie 916,15 eur s príslušenstvom a\ntrov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 8Er/780/2007-15\nzo dňa 18. februára 2013, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNávrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku\nsa   z a m i e t a .\n\nNávrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku\nsa   z a m i e t a .\n\nNapadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa   p o t v r d z u j e .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nPrvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.\nRudolfom Krutým pod sp. zn. EX 1573/07. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 41 ods. 2 písm.\nd), § 57 ods. 2, § 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 až\n3 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 25 ods. 1 a 2 z. č. 129/2010 Z.\nz. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1 a 2,   § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 1 a 2 z. č. 258/2001 Z.\nz. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5 a § 54 ods. 1\na 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 písm. q)\nprílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.\nSkutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský\nrozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., č. k. SR 1493/07\nz 15.03.2007. Súd prvého stupňa ako exekučný súd ex offo skúmal, či žiadosť súdneho exekútora\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v\nsúlade so zákonom. Pre posúdenie materiálnej stránky exekučného titulu súd vychádzal zo zmluvy o\núvere č. 4270291 z 22.08.2006, ktorú uzatvoril povinný s oprávnenou. Dôležitú úlohu zohralo zistenie\nexekučného súdu, že zmluva, na základe ktorej vznikol exekučný titul, sa zaraďuje medzi zmluvy o\nspotrebiteľskom úvere, pretože oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej\nčinnosti a je považovaná za dodávateľa a povinný bol spotrebiteľom. Súd preskúmaním zmluvy o\núvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy,\nna základe ktorej bol vydaný exekučný titul zistil, že článok 17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v\nzmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred\nrozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Prvostupňový\nsúd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná, nakoľko\n\nspôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.\nDoložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd\ndospel k záveru, že vedenú exekúciu je potrebné zastaviť, nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky\nvo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo v rozpore s dobrými mravmi, ustanoveniami\nslovenského právneho poriadku, ako aj smernice Rady 93/13/EHS.\n\nOdvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý v\nodvolaní uviedol jednotlivé dôvody odvolania a v prvom rade navrhol konanie prerušiť podľa § 109\nods. 1 písm. c) a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť\nprejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/\nEHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za\nkaždých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej\ndoložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,\nje možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,\nktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo\nzrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe\nzákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,\nak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom\nSlovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo\nzmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu\npodmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba\nna rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi\nrozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47\nCharty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné\na aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej\npohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?  Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n13CoE 44/2012 z 24.05.2012 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 z\n30.11.2011. Dôvod podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný\nsúd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k\nopätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a\nnekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom\nv žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý\nmusí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať\nsvoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne\npostavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a\nv inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca\nvplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym\nprocesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom\nna spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju\nv danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu\nochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou\nvšeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden\nústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť\nvšeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z\n28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí\nrozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si\nteda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných\nrozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako\ns rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne\nby uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe\nexekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo\nna základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v\nrozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O.s.p.. Žiadal, aby všeobecný súd postupom\npodľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie\no súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta\nprvá Ústavy SR, pre rozpor  s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov\npráva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade\n\ns princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok\nmožné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to\nbez akejkoľvek časovej limitácie. Z  dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221\nods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,\nodôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK\ntak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu\nnedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45 ods. 2 citovaného\nzákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom\nkonaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45\nods. 2 ZoKR s významom § 40 ZoKR v spojení s § 43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém,\nktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov\nrozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia\nrozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia\nlen na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku\nrozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoKR.\nK odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.\nodvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej\nprávomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov\nkonania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ poukázal na\nust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a\nochrane ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a\nochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6\nods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na\npokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej\npráva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne\nnevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia\nv súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju\nvylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej\nzmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v\ntomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a\nDohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ namietal, že\nnemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre\nrozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu\nrozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému\ndodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu\nexekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie,\nv ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k\nzáverom dospel  len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu\nnemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť\núčastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm.\nf), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolateľ\nuviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc\nrozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že jej výkon je konaním v rozpore\ns dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať\nlen to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací\nsúd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť\nrozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že\nspotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach\na povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r)\nOZ za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej\nrozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory  s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom\nkonaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho\norgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol\ndodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe\nnie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp.\nmôže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť\nvoľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4\n\npísm. r) OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom\núvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim\nklientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok,\npričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať\nv pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň\nsplatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať\nza odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona\no spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje\nposkytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky\nvrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú\ncelkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je\ndohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou\nadministratívou. Ďalej odvolateľ poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom\nz gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí\nzmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za\nslovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných\nspoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba.\nZmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované\nzákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ rovnako poukázal\naj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, keď ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné\nzáväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku\ndobrých mravov rieši podľa neho rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj\n2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska\notázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré\nmravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal\nmožnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný\nsplácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v\nprípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku\nza zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré  sú súčasťou\nrozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 499\nObchodného zákonníka sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva\nv 1/3 z dohodnutého úroku a v  2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu\nso všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok\nvyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a\npovinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok\n1,99 eura. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa\nbude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto\nexekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh\nna vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v\nprípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na\nvykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie\nzrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\n\nVyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.\n\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané v čas (§\n204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného\nporiadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods.\n3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.),\npreskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212\nods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k\nzáveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.\n\nOdvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi\nnapadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia\nrozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:\n\nOdvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.\npre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy\nSR dodáva:\n\nV zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so\nzákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota\nneplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).  Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu,\nalebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením\nzamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.\n\nV zmysle § 44 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský\nrozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej\nrepublike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.\n\nV zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má\npre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.\n\nV zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu\npodľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon\nrozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak\nrozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne\nnemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.  Podľa ods. 2 tohto ustanovenia\nsúd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v\nrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia\nproti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.\n\nÚčinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva\ndvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné\nprostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,\nže medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom\nnemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.\n\nUst. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.\nExekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako\nby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z\nhľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody\nna zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo\nb) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré\nje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom\ntreba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto\nskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,\nteda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon\nprisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len\nna účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať\nvšetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že\nrozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.\nZriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK\nneznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie\nje zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do\nfunkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom, ako je to v prípade\nsudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne\nposúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené\na či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú\notázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje\nžiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v\n\nštádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo\nako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Na\ndruhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov\nna zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd\npovinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby\nvykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.\n\nS poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i\npovinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,\nex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré\nje objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši\nkladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.\n\nV tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11, kde  ústavný súd\nkonštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho\nsúdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len\nz hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva\nžiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym\nspôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho\nsúdnictva.  Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R\n74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,\nktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať\nrozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o\nrozhodcovskom konaní), v ktorých  je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych\nspoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.\n\nSúd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne\nkonanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl.\n234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia\no predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o\nfungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v\nktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv\nÚnie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade\nštatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať\nSúdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267\nZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za\nakýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho\nustanovenia O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu\ndvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na\nnávrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná\nskutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do\nktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového\nprávneho predpisu.  Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu\nkomunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či\notázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného\nprípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je\nvo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.\nRozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom\nv tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu\ndvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu,\njej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť\no otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.\nPrvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa\nmá ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci\n\nspotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.\nOtázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda\nnespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze\nrozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal,\nči rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe\nuvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných\npodmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa\npodrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou,\nspotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne\nso spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov\nv rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou\npraxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné\nposúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou\nodvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice\nRady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje\nuzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných\ndojednaniach oprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého\nprávneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.\nSmernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne\ndohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v\nprávach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje\nindikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a\ngramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých\nbodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,\nktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok\nsú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku\nSlovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z.  a nachádza svoje vyjadrenie v znení\n§ 53 ods. 1 OZ.  Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná\npodmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a\nzároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy\nku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza\nmedzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v\nexemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v      § 53 ods. 4 OZ.\nPreto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 17.\nVšeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou\npodľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,\nže rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú\nnerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou\npodmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj\ndruhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď\nprejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je\nrozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný\nvýklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.\nTreťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v\nsúlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc\nvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni\nvymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\n\nSúdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci\nOcéano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém ochrany zavedený\nSmernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom\nnachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,\na táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom\nbez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo\ndodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným\núčastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje\nprostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie\n\ntomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa\nstanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k\nukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov\nalebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,\nktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať\nex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi\nspotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci\nPohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách\nrozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú\npovahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je\núlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú\nv zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky\ndôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ\nnie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená\njudikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovať nekalosť podmienok\nv spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti\ntakejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z\ntoho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je\nzamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie\nexekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči\nspotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k\nzáveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že\npostupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa\nvoči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv\nEÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.\nUvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej\njudikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto\njeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s\ndoktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania\npredbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už\nrozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda\nna konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa\nneodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie\nkonštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)\nje potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,\nkeď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou\notázkou na Súdny dvor ES.\n\nNa základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade\nexistovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh\noprávnenej na prerušenie konania  podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol.\n\nZo zmluvy o úvere č. 4270291 z 22.08.2006, ktorej kópia je pripojená v spise, uzatvorenej medzi\noprávnenou a povinným vyplynulo, že oprávnená ako veriteľ poskytla povinnému úver 14.000 Sk,\nktorý mal povinný splatiť v 12 mesačných splátkach po 2.280 Sk. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú\nvšeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle\nktorej, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred Stálym\nrozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., pričom výber z alternatív\nspočíva na žalobcovi. Z  formy a obsahu  zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu,\nktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce\nsa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť\nani neovplyvnil.\n\nPodľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej\nzmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa §\n52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.\nč. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretie zmluvy, keďže ide o zmluvu\nuzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých\n\nprípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva\nuzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou\nzmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne\nna tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že\nvšeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i\nna spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.\n\nKeďže oprávnená bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej\nobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii\ndodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v\nzmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia\nzmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej\nobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení\npovažovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom\nna to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi\ndočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné\nprostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti\nspotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané,\nže by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č.\n258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.\n\nZ uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený  predmetnou zmluvou je\nnevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v\nčase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261\nods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex\nspecialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.\nč. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,\nktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať\npodľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na\nzáklade vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o\nspotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.\n\nOdvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných\npodmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,\nže predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.\n\nV zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské\nzmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach\nzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.\n1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne\nvymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že\nneprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.\n\nČlánok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú\nzmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť\nv uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať\nod spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne\nobmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,\nktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.\n\nPodľa  čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú\nzmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná\npodmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery\nspôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku\nškode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred\na spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne\nformulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna\n\npodmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak\ncelkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú\nzmluvu.\n\nSmernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu\nzáväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby\nsúd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich zásady\nneboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.\n\nESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd\nje povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu\nnež uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a\núčelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,\nktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej\npodmienky.\n\nCieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom\nako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto\nprípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými\nzmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam\nrozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný\nzáväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale\nvyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez\nvysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským\nsúdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej\nveci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola\ndojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.\nPredmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu\nspotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ\nosobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej\nzmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej\nustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej\npodmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne\nsa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.\n\nV obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil\nnázor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu\nštátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná\na prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.\nže rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich\nvýkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný\nvýklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.\n\nJe zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi  zmluvy je v priamom rozpore s § 53\nods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované\nustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ\nvznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších\npredpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 OZ\nza použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho\ndvora EÚ i Ústavného súdu SR.\n\nPredmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou\nzmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami\nnebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani\nprávomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý\nbol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky\na preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na\n\njeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným\ntitulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval\nz neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd\nžiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods.\n2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na\nzastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods.\n1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom\nrozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie\npodľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,\nkeďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné\nnie je.\n\nS poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa\nako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.\n\nToto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8Er/780/2007", "guid": "c79f2392-ded1-4c28-85ed-f77e5db40800:286fe08f-7112-4b37-8ee7-3ba6aeddea36", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "5c966948-663a-410c-a0f5-72004a993660:da037295-c123-4ddb-8240-f93c5ff0573a", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Er/780/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/780/2007 z 28. 11. 2018", "sud": "Okresný súd Liptovský Mikuláš", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5c966948-663a-410c-a0f5-72004a993660:da037295-c123-4ddb-8240-f93c5ff0573a"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:999b9f4b-0143-4a7a-bb4f-c40d6b9092da", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.99.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 99/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 99/2015 z 4. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.99.2015.1"}]}