Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/398/2014 z 26. 11. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. novembra 2014, sp. zn. 10CoE/398/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2306206528.2 Krajský súd Trnava | 10CoE/398/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2306206528.2 | 2014-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 41 ods. 2 písm. c) EP, § 57 ods. 1 písm. a) EP, § 22 ods. 2 OZ, § 22 ods. 3 OZ, /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4cf2c352-1408-45b5-9860-dcd5fe8bd0b1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2306206528.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/398/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306206528
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2306206528.2

Uznesenie
Krajský v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: Y. H., nar. XX. Y.
XXXX, bytom Q., D. XXX/X, o 286,80 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf
Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z
27. septembra 2012 č. k. 16Er/535/2006 - 34, EX 17451/11 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu (vedenú spočiatku súdnym exekútorom
JUDr. Ľubomírom Pekárom a v čase rozhodovania napadnutým uznesením už súdnym exekútorom
označeným aj v úvodnej časti tohto uznesenia odvolacieho súdu, ďalej tiež len „exekútor“) a exekútorovi
nepriznal náhradu trov exekúcie. Takéto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o zastavenie exekúcie, právne
ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, čiže exekučného poriadku) a § 39 a § 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že v tomto exekučnom konaní bol daný dôvod
zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti). Dohoda
o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriaca súčasť zmluvy o úvere č. 4191655, uzavretej
účastníčkami 4. augusta 2005 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a oprávňujúca advokáta na uznanie
právneho záväzku (dlhu) za povinnú a tiež na vydanie a podpísanie notárskej zápisnice (slúžiacej za
exekučný titul), je totiž neplatným právnym úkonom pre vzdanie sa (takouto dohodou) práv majúcich
vzniknúť až v budúcnosti, keďže tu v čase uzavretia zmluvy neexistoval dlh a nemohla byť známa ani
jeho výška. Rozhodnutie o trovách exekúcie bolo odôvodnené právne ust. § 196, § 200 ods. 1 a 2 a §
203 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého
stupňa vytkla rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom
možnosť konať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení). Exekučný súd podľa nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých
zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej nemožnosti vykonania práva
veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s



vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa
odvolateľky) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi.
Všeobecný súd preto už nebol povinný (podľa odvolateľky zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho
súdu) skúmať to, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto
exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice.

Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou tiež navrhla (odvolateľka), aby súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 vety
prvej Ústavy Slovenskej republiky (tu rozumej ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie
ústavného súdu vo veci jeho sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu
ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď vykonať
ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu
za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.

V ďalšom oprávnená mala za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo
rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne
ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,
predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom
odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (?), resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne
rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité
a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a
žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať
vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo
na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb
o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným
spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Exekúcia tak bola začatá zákonným
spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a
vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

V rámci odvolania bol podaný tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.
odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných
(prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi ?

I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v
jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej
podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky



vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej
formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku, čiže zákona SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení a stránka materiálna existenciou náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné
podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva. V čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením
plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto
plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo
nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby
zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo
podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (kde sa inak žiada uviesť už tu, že takýmto
spôsobom v tejto veci súd prvého stupňa neargumentoval) a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa
§ 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku,
ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú (?) podmienku v úverovej
zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom
prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského
štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania
zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie
všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4 a § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(zastavenia exekúcie a jej trov, kde inak s prihliadnutím k dôvodom použitým súdom prvého stupňa
šlo exekúciu /ako celok/ iba zastaviť alebo v nej pokračovať a preto bol i vylúčený len obmedzený
prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa súdom odvolacím, rozhodnutie o trovách exekúcie
potom malo povahu rozhodnutia závislého na zastavení exekúcie) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p.
a contrario bez pojednávania, pretože tu formálne vzato síce šlo o vec samu (navzdory zdanlivej
procesnej povahe napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa o otázku, či v už prebiehajúcej exekúcii
sa bude alebo naopak nebude ďalej pokračovať), nie však aj o ktorýkoľvek zo zákonom predpokladaných
prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nakoľko tu nevznikla potreba
dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa nemal povinnosť za účelom rozhodnutia ním
zvoleným spôsobom nariaďovať pojednávanie, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD
EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. na
ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch prípadoch s
prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd
nezdieľa.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého



zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (tu por. aj
odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie
vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne
normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je
vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre
rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania
navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú



tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého
je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a
použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok
informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu
otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti
tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej
základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé,
že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor,
podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou
a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, nakoľko tu súdom prvého stupňa zistený (a
odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení
vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do
Európskej únie (najmä v ust. § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom
už takejto právnej úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol
byť len ten prijatý súdom prvého stupňa (vychádzajúci tiež z predpokladu menšej či často i žiadnej
informovanosti spotrebiteľa o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv).

Ani druhá oprávnenou položená otázka (v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu
členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z
článkov Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší
odvolací súd predložili SD EÚ.

Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej
oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo
docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až
C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v
článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho
odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte



ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), tu inak vo veci oprávnenej
totožnej s tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez
návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ
tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce
z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§
57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom
exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore
s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd
oprávnený uskutočniť sám a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok.

Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze
exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným
titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí
byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie
prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen § 44 ods. 2 E.
p., ale i § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 rovnakého zákona (a aj v prejednávanej veci
malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo
akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky - majúcej byť vyriešenej ústavným súdom).

Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúcisa danej
veci, je v rozpore s ústavou (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa
môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci
oprávnenej nepodarilo a ani podariť nemohlo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania
(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani písm. c/ O. s. p.) a ani požiadavka na predloženie predbežných otázok
SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta výroku tohto jeho uznesenia).

Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa
exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súd
závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i riadne
podložené a odôvodnené, s týmito sa stotožňuje a len z dôvodu potreby vyporiadania sa tiež s odvolacími
námietkami oprávnenej a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť (§ 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 OSP
in fine) nasledovné :

V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinnou ako dlžníčkou
bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej dnešná oprávnená poskytla dnešnej povinnej úver
v sume 5.000 Sk (dnes 165,97 eur), ktorú sa táto (povinná) zaviazala zaplatiť zvýšenú o poplatok vo



výške 3.640 Sk (dnes 120,83 eur), t. j. celkovo 8.640 Sk (286,80 eur). Súčasťou úverovej zmluvy je
aj splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníčky uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom buď pre súdny výkon rozhodnutia podľa §
274 písm. e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na celý majetok dlžníčky do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice napísanej 18. decembra 2005 notárom
JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 6813/2005, NZ 66618/2005, NCRLs 65817/2005 vyplýva, že
Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby
vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 12.143 Sk a zaviazal sa takýto dlh i s
úrokom z omeškania 0,25% denne (?) od 23. septembra 2005 do zaplatenia zaplatiť v lehote do 17.
januára 2006 k rukám oprávnenej osoby (ktorá inak ako právnická osoba žiadne ruky nemá - pozn.
odvolacieho súdu) a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou
spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O. s. p. s tým, aby
notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ E. p. Z úverovej zmluvy (na
ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžníčka
splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, bolo zanesené priamo do zmluvy,
majúcej charakter zmluvy formulárovej, teda už do predtlače použitej dnešnou oprávnenou (ako súčasť
textu zmluvy).

Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie
kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica
má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby
s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia
a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom
notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny
dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z
notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva
zastupoval povinnú (dlžníčku) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z hmotnoprávneho
úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda tzv. notorietou bez
potreby dokazovania (§ 121 O. s. p.). Mgr. Tomáš Kušnír bol totiž nielen vopred zvolený oprávnenou
ako zástupca povinného (bez ohľadu na to, kto napokon povinným v konkrétnej veci bude), keďže
jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej
zmluvným partnerom a stávalo sa tak opakovane, ale rovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v
množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla menovaného advokáta ako zástupcu
povinného do zmluvy práve s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej
zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani povinná
z prejednávanej veci pri uzavieraní zmluvy nemusela mať ani tušenie, že niekoho splnomocnila na
spísanie notárskej zápisnice a tým skôr nie o tom, že takáto zápisnica môže byť (bez ďalšieho)
exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo
strany advokáta v rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch
všeobecne známou skutočnosťou (i tu por. § 121 O. s. p.) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné
správanie zo strany príslušnej stavovskej komory aj disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné



napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo
veci sp. zn. I. ÚS 5/2000) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. 21 Cdo 267/2000).

Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinného z plnomocenstva
nachádzajúceho sa už v úverovej zmluve je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd
považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby
konajúcej v mene povinnej túto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s
jej vykonateľnosťou.

Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV. ÚS 183/2011,
ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch
(oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach,
v ktorých boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska
zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej
úverovej zmluve). V takomto uznesení ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať
a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského
súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom
buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E.
p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v
priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je
tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle
ust. § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj začatie exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa dosiaľ nestalo,
či pri záujme na absolútnej presnosti nikdy nemôže stať vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj
v prejednávanej veci).

Odvolací súd preto zo všetkých už súdom prvého stupňa uvedených a zhora doplnených dôvodov
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil. To sa okrem zastavenia exekúcie týkalo i nedostatku požiadavky taktiež s oprávnenou
spriazneného exekútora na náhradu trov exekúcie a na tomto závislého rozhodnutia o nepriznaní
takémuto exekútorovi náhrady trov exekúcie (druhá veta výroku tohto uznesenia).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom bola odvolateľka (oprávnená) plne neúspešnou a
právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O. s. p. ostatným dvom účastníkom konania (povinnej a exekútorovi). U oboch bolo potom dôvodom
nepriznania im ani náhrady trov odvolacieho konania nepodanie návrhu na priznanie náhrady v spojení
s nepreukázaním nimi vzniku im žiadnych trov (majúcich sa takto nahradiť).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.