Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15Co/401/2015 z 7. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 7. decembra 2015, sp. zn. 15Co/401/2015, ECLI:SK:KSNR:2015:4612209021.2 Krajský súd Nitra | 15Co/401/2015 | ECLI:SK:KSNR:2015:4612209021.2 | 2015-12-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/578dd51d-5498-4f70-b830-b4491bf9fe2c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4612209021.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/401/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209021
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612209021.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.
Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 9C/640/2012-74 zo dňa 06.03.2015 a uzneseniu Okresného súdu
Levice č.k. 9C/640/2012-94 zo dňa 25.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 9C/640/2012-74 zo dňa 06.03.2015 p o t v r d
z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č.k. 9C/640/2012-94 zo dňa 25.05.2015 p o t v r d
z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca v žalobe podanej
27.09.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 761,18 eura, ktorá suma
predstavuje majetkovú škodu 125,- eur ako náhradu účelne vynaložených nákladov na správu a
vymáhanie pohľadávky v období ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej . Rozhodnutie exekučného súdu po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehote je podľa žalobcu nesprávny postup a v rozpore so zákonom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení z 14.02.2014 poukázal na to, že žalobca síce uviedol časť dôkazov,
odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že
dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď
uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo
vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v
podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si
žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z
ktorého titulu si svoj nárok uplatňuje. Žalobca taktiež neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní súdu, táto právomoc prináleží iba predsedovi súdu alebo Ústavnému súdu SR.
Práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sa môže poškodený domáhať na súde



až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Žalobca podal k súdu žalobu predčasne, pred uplynutím 6 mesiacov. Vady podania
napriek opakovaným výzvam žalovaného na doplnenie žiadosti, nedoplnil žiadané informácie. K
argumentácii žalobcu o vydaní rozhodnutia na vydanie poverenia po 15-dňovej lehote uviedol, že pred
01.06.2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znelo: „ vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ". V dôvodovej správe je k novelizovanému
ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR, čím sa iba explicitnejšie ujasnila litera zákona, aby
sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v tejto súvislosti preto
nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa správne aplikoval na
rozhodcovský rozsudok. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, z ktorej vyplýva,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha,
nepreukázal tiež existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a tiež
nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalovaný nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu
škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku
škody. Namieta tiež, že žalobca zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Uvedené skutočnosti zo žalobného nároku nevyplývajú a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázané
tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pre úspešné
uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie
nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej ujmy,
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Je toho názoru, že vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe týchto skutočností je žalovaný
toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
čím neexistuje ani príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcom v
zamietnutí návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Z tohto dôvodu považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada ju
v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie pričom zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie došla na súd 23.04.2010. Uznesením Okresného súdu Topoľčany
z 05.01.2011 č. k. 5Er/271/2010-17 bola žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. Konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Topoľčany č.
k. 5Er/271/2010-24.

Je pravdou, že v danej exekučnej veci súd nerozhodol o žiadosti exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v 15 dňovej lehote, keď žiadosť bola podaná 23.04.2010 a súd uznesením
ktorým žiadosť zamietol rozhodol až 05.01.2011. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, čiže rozhodcovský rozsudok, a teda podkladom exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. V novele Exekučného poriadku,
účinnej od 01.06.2011, sa už do formulácie vložili slová „ rozhodnutí rozhodcovských súdov „ čím sa
explicitnejšie ujasnilo znenie zákona a vylúčila mylná interpretácia pojmu „ rozhodcovských komisií „.
Komentár k § 44 ods. 2 Exekučného priadku potvrdzuje, že rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
treba považovať podľa písmena d/. Z komentára k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V Dôvodovej
správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia
zákon neukladá súdu povinnosť rozhodnúť v lehote 15 dní o žiadosti exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Naopak ale ukladá exekučnému súdu posúdiť, či sú splnené podmienky na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dospel k záveru, že nakoľko nie je možné
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, keď oprávnený nepredložil žiadané dôkazy, je dôvodné
zamietnuť návrh exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.



Žalobca nepreukázal, že v danej právnej veci súd nesprávne úradne postupoval, čím mal zapríčiniť
žalobcovi škodu v žalovanej výške, a že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym rozhodnutím a
vznikom škody. Naopak, bolo jednoznačne preukázané, že súd pri rozhodovaní o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie postupoval v zmysle zákona a vo veci rozhodol v primeranej lehote v zmysle
zákona. Doposiaľ nie je ani preukázané, že by žalobcovi skutočne vznikla nejaká škoda v súvislosti so
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, i keď súd o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia rozhodol po uplynutí 15 dňovej lehoty, no nebolo preukázané, akým nesprávnym
úradným postupom vznikla žalobcovi škoda, že nesprávnym úradným postupom súdu vznikla žalobcovi
majetková škoda a nemajetková ujma v žalovanej výške, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Súd je toho právneho názoru, že v danom prípade neporušil pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie príslušné zákonné ustanovenia, keď skúmal exekučný titul a jeho
zákonnosť. Samotné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu, aby skúmal exekučný
titul aj z hľadiska zákonnosti, a len ak nezistí rozpor so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie.
Je treba poukázať i na tú skutočnosť, že nedodržanie zákonnej lehoty nezakladá automaticky nárok na
náhradu škody, pretože je treba preukázať, že škoda vznikla, o akú škodu a v akej výške ide, a že je daná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len, týmto postupom,
čiže postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca nepreukázal, že by mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla škoda a že vznik škody je v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Je treba tiež podotknúť, že žalobca sa mohol
domáhať svojich práv v občianskoprávnom konaní, keď rozhodcovský rozsudok možno považovať za
nulitný (paakt). S poukazom na uvedené súd žalobu zamietol.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3 z.č. 514/2003 Z.z. a § 41 ods. 2, § 44 ods. 1, 2 z.č. 233/1995 Z.z.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému ich
nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure
a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času,
kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd zamietol
znalecké dokazovanie, čím mu objektívnym spôsobom znemožnil preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo na
spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 08.12.2015.



Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Levice
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol
a nekonkretizoval, v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 9C/640/2012-94 zo dňa 25.05.2015 uložil žalobcovi povinnosť, aby
v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v
určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len hádať. Podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehalo podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Žalobca
podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie
je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o
žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal.
Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v
prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ust.
§ 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01.10.2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany
účastníkov konania. Poplatníkom je žalobca poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych
poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za
podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v predmetnej



veci správne postupoval, keď žalobcovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania zo dňa 05.05.2015
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam
žalobcu v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30.09.2012 bolo súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/
vyššie citovaného zákona. Od 01.10.2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods.1, písm. k/) zrušené. Keďže
odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 21.02.2014), ktoré bolo
doručené súdu prvého stupňa dňa 06.05.2015, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1
písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012 (v zmysle prechodného ustanovenia
§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania,
t. j. 06.05.2015, kedy bolo súdu prvého stupňa doručené odvolanie žalobcu. Povinnosťou žalobcu bolo
zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak neurobil, súd mu poplatkovú
povinnosť uložil uznesením.

Rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti vydáva súd na predpísanom tlačive (vzor OSP č. 4a -
výzva v zmysle ust. § 10 vyššie citovaného zákona, vzor OSP č. 4 - uznesenie v zmysle ust. § 12
vyššie citovaného zákona) a tak tomu bolo i v predmetnej veci. Súd teda konal na základe zákona a
v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti
ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny
poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie
žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie
konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom zákone i upravil, napr. ako pri položke 13
Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka, že v odvolacom konaní sa poplatky
podľa tejto položky nevyberajú. Pri posudzovaní odvolania žalobcu proti uzneseniu o uložení povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania, odvolací súd vychádzal výlučne z dôvodov vymedzených
žalobcom v podanom odvolaní a z ich rozsahu.

Z uvedených dôvodov i odvolaním napadnuté uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za podanie
odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.