Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/155/2019 z 23. 9. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 23. septembra 2019, sp. zn. 11Co/155/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5316207732.1 Krajský súd Žilina | 11Co/155/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5316207732.1 | 2019-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86d6d461-2322-4f31-ba60-e86480ba19d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5316207732.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/155/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316207732
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5316207732.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H.. XXXX, XXX XX. S., korešpondenčná adresa F. XXX/XX, XXX XX N. Q., o zaplatenie 1.790,39
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 9Csp/36/2016-63
zo dňa 08.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol a vo výroku III.
o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zostáva n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 1.756,72 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.228,83 € od 20.09.2016
do zaplatenia, v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 89,22 %.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54
ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 566 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm.
a), b), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 22.12.2015.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol
právny vzťah z titulu uzatvorenej úverovej zmluvy číslo 0000000000140882 zo dňa 29.07.2014.
Žalobca pri uzatváraní uvedenej úverovej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Poskytovanie úverov má žalobca v predmete svojej činnosti. Je to skutočnosť všeobecne známa a
vyplýva i z verejne dostupných údajov v obchodnom registri. Spĺňa tak predpoklady veriteľa v zmysle
vyššie citovaného 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a dodávateľa v zmysle vyššie citovaného §
52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v právnom vzťahu so žalobcom vystupoval ako fyzická
osoba - občan, nepodnikateľ, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho zamestnania, povolania alebo
podnikania. Dôkaz o opaku súdu ku dňu jeho rozhodovania predložený nebol. Preto súd prvej inštancie
vo vzťahu k žalovanému bol toho názoru, že spĺňa predpoklady spotrebiteľa v zmysle vyššie citovaného
2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. a § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a preto úverovú zmluvu číslo
0000000000140882 zo dňa 29.07.2014 vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu a právny vzťah založený



medzi žalobcom a žalovaným predmetnou zmluvou ako spotrebiteľský vzťah. Ďalej konštatoval, že
na základe predmetnej úverovej zmluvy žalobcovi vznikla povinnosť poskytnúť žalovanému dojednanú
výšku úveru v sume 2.000,- € a žalovanému povinnosť poskytnutý úver splácať v dojednaných anuitných
splátkach mesačne vo výške 29,84 € mesačne vždy v 15. deň kalendárneho mesiaca so splatnosťou
prvej splátky dňa 15.08.2014 a konečnou splatnosťou úveru dňa 15.07.2024. Vzhľadom k tomu, že
žalovaný vykonával v prospech žalobcu v súvislosti s uvedeným úverom úhrady, súd dospel k záveru,
že žalobca svoju povinnosť žalovanému dojednaný úver poskytnúť splnil a žalovanému úver poskytol.
Riadne plnenie povinnosti zo strany žalovaného splácať poskytnutý úver v konaní preukázané
nebolo. Žalovaný v súvislosti s poskytnutým úverom podľa žalobcom v konaní predloženej evidencie
platieb uhradil celkom sumu vo výške 671,17 €. Iné ďalšie úhrady v konaní preukázané neboli a ani
v konaní nevyšla najavo žiadna okolnosť spôsobilá spochybniť správnosť uvedenej evidencie platieb
žalovaného. Žalobca preto dôvodne vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 19.09.2016. Súd prvej
inštancie tiež uviedol, že v nadväznosti na vyššie citovaný § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd žalovaným vykonané úhrady spolu vo výške 671,17
€ započítal v celom rozsahu na istinu poskytnutého úveru. Ako vyplýva z § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najskôr na istinu a
potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Uvedené ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
nadväznosti na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôvodné aplikovať aj na plnenie dlhu v splátkach,
ktoré je svojím obsahom a účelom blízke čiastočnému plneniu v splátkach. Preto zo všetkých uvedených
dôvodov, keďže splácanie poskytnutého úveru bolo dojednané v splátkach a nebolo preukázané iné
dojednanie medzi žalobcom a žalovaným o započítavaní jednotlivých plnení žalovaného, súd prvej
inštancie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami započítal žalovaným vykonané úhrady najskôr
na istinu poskytnutého úveru. A podľa súdu prvej inštancie po takomto započítaní úhrad žalovaného
na istinu úveru je zostatok istiny úveru vo výške 1.328,83 € (poskytnutý úver v sume 2.000,- € mínus
žalovaným vykonané úhrady v sume spolu 671,17 €). Na istinu poskytnutého úveru súd započítal aj
sumu spracovateľského poplatku vo výške 100,- €, ktorý poplatok súd považoval za nedôvodný, keďže
v konaní vo vzťahu k tejto žalobcom žalovanému účtovanej sume nebolo preukázané žiadne primerané
protiplnenie poskytnuté žalobcom žalovanému. Podľa súdu prvej inštancie pre spotrebiteľa
je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie, ale tieto úkony sú vykonávané vo vlastnom
záujme dodávateľa. V tomto smere súd poukazuje i na závery rozhodnutia Vrchného krajinského súdu
v Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U 192/10). Po započítaní aj tejto sumy na istinu poskytnutého úveru
je potom zostatok istiny úveru vo výške 1.228,83 €, v ktorej výške zostatku istiny poskytnutého úveru
na základe zmluvy o úvere číslo 0000000000140882 zo dňa 29.07.2014 súd vyhodnotil žalobu žalobcu
ako dôvodnú a vo zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie zostatku istiny úveru súd žalobu žalobcu
vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie ako dôvodný vyhodnotil aj nárok žalobcu na zaplatenie
dojednaného zmluvného úroku, avšak iba do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru a požadovaní jeho splatenia naraz už nárok na úrok z úveru podľa názoru
súdu neprináleží, ale prináleží nárok na úrok z omeškania. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal
i na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012. Zmluvný úrok
z poskytnutého úveru za obdobie od 29.07.2014 do 19.09.2016, ku ktorému dátumu žalobca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru, predstavoval podľa tabuľkovej časti podania žalobcu doručeného súdu
dňa 22.08.2018 sumu vo výške 527,89 €. Keďže všetky žalovaným vykonané úhrady súd započítal
na istinu úveru, zostal dojednaný zmluvný úrok za obdobie od 29.07.2014 do mimoriadnej splatnosti
úveru nepokrytý žiadnymi žalovaným vykonanými úhradami. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov
vyhodnotil ako odôvodnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 527,89 € z titulu zmluvného
úroku od 29.07.2014 do 19.09.2016. Preto zo všetkých uvedených dôvodov súd v súlade s vyššie
citovanými zákonnými ustanoveniami žalovaného zaviazal k povinnosti uhradiť žalobcovi sumu vo výške
1.756,72 € pozostávajúcu zo zostatku istiny poskytnutého úveru v sume 1.228,83 € a nesplatených
dojednaných zmluvných úrokov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v sume 527,89 € a vo zvyšku
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaný sa zároveň
s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobcovi dostal do omeškania. Žalobcovi podľa súdu prvej
inštancie preto prináleží i nárok na úrok z omeškania, avšak iba zo sumy nesplatenej istiny úveru, nie
aj z príslušenstva úveru, ktorým dojednané zmluvné úroky nepochybne sú. V tomto smere súd prvej
inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Odo 101/2002 zo
dňa 24.03.2004. Preto súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na úrok z omeškania z nesplatenej
časti istiny poskytnutého úveru, t. j. úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.228,83 € od
20.09.2016, t. j. odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia a vo



zvyšku uplatnený nárok žalobcu na úrok z omeškania ako nedôvodný zamietol. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca bol v konaní úspešný čo do sumy 1.756,72 €,
v ktorej jeho žalobe vyhovel a neúspešný bol čo do sumy 100,- €, do ktorej sumy žalobu zamietol. Podľa
súdu prvej inštancie žalovaný bol naopak neúspešný čo do sumy 1.756,72 €, do ktorej sumy žalobe
žalobcu vyhovel a úspešný bol čo do sumy 100,- €. Percentuálne bol žalobca úspešný v rozsahu 94,61
% a neúspešný v rozsahu 5,39 % a žalovaný bol neúspešný v rozsahu 94,61 % a úspešný v rozsahu
5,39 %. Percentuálne bol v konaní úspešnejší žalobca. Jeho čistý úspech predstavuje 89,22 % (94,61 %
mínus 5,39 %). Preto súd prvej inštancie žalobcovi ako úspešnejšiemu v konaní priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,22 %.

4. V zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku žalobca. Navrhoval odvolaciemu súdu v zmysle
§ 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť tak, že návrhu žalobcu
vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a žalovaného zaviaže povinnosťou uhradiť dlh v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom
odvolaní poukazoval na to, že sa s argumentmi súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých žalobu vo zvyšnej
časti zamietol, nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny, pretože vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. K názoru súdu, že úroky z omeškania nemožno priznať z
príslušenstva pohľadávky (z úrokov) a že úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky, ale len jej
príslušenstvo, poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, ktorých odôvodnenia citoval v odvolaní.
Vzhľadom na uvedené rozhodnutia s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je
aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má za to, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny
dlhu aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Ďalej uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie súdu,
že strany si nedohodli spôsob započítavania splátok na istinu aj úrok. K poplatku za úver uviedol, že má
za to, že použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej
zmluve nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanému žalobcom a ani neznižuje istinu
dlhu žalovaného. Taktiež uviedol, že žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, a teda aj po predčasnom zosplatnení.

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu
žalobcu zamietol a vo výroku III. o trovách konania postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto



rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

10. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)