Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/15/2012 z 18. 9. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. septembra 2012, sp. zn. 15Co/15/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8108220556.1 Krajský súd Prešov | 15Co/15/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8108220556.1 | 2012-09-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1c33331-c8c7-4488-98c1-ab5271c42e58 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8108220556.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/15/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108220556
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8108220556.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcov: 1/ B. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom R. G. Z. č. XXX a 2/ Ing. N. V., nar. XX. X. XXXX, bytom R. G. Z. č. XXX, oboch právne
zastúpených JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove,
Konštantínova 6, proti žalovaným: 1/ M. K., nar. XX. X. XXXX, bytom R. G. Z. č. XXX, 2/ M. L., bytom
O., M. Y. č. XX, 3/ B. A., bytom C., K. č. XX, 4/ Q. A., bytom O., M. č. XX, 5/ O. M., bytom O., M. Y. č.
XX, 6/ B. I., nar. XX. X. XXXX, bytom C. č. X, 7/ M. O., bytom C. č. XXX, 8/ O. I., bytom C. č. XXX, 9/
O. I., bytom O. - A., 10/ M. I., bytom C. č. XXX, 11/ Z. C., nar. XX. X. XXXX, bytom A. č. X, XX/ A. C.,
nar. X. X. XXXX, bytom C., Q. č. XX, 13/ E. C., nar. XX. X. XXXX, bytom A. č. XXX, 14/ B. C., nar. XX.
X. XXXX, bytom O., Z. č. X a 15/ Z. C., nar. X. X. XXXX, bytom A. č. X, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 14 C
209/2008-251, zo dňa 15. 2. 2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade patria
tie časti pôvodných parciel E-KN 595 - trvalé trávne porasty o výmere 4292 m2 a E-KN 596 - trvalé trávne
porasty o výmere 1264 m2, zapísané na LV č. XXX kat. úz. R. G. Z., ktorým zodpovedá novovytvorená
parcela C-KN 326/5 - trvalé trávne porasty o výmere 2725 m2, znázornená na geometrickom pláne č.
179/2008, vyhotovenom združením geodetov GEOGRAF dňa 17. 6. 2008 a do výlučného vlastníctva
žalobkyne v 2. rade tie časti pôvodných parciel E-KN 595 - trvalé trávne porasty o výmere 4292
m2 a E-KN 596 - trvalé trávne porasty o výmere 1264 m2, zapísané na LV č. XXX kat. úz. R. G.
Z., ktorým zodpovedajú novovytvorená parcela C-KN 326/4 - trvalé trávne porasty o výmere 860
m2, znázornená na geometrickom pláne č. 179/2008, vyhotovenom združením geodetov GEOGRAF
dňa 17. 6. 2008 a parcela C-KN 326/3 - trvalé trávne porasty o výmere 166 m2, znázornená na
geometrickom pláne č. 39/2010, vyhotovenom združením geodetov GEOGRAF dňa 23. 4. 2010. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením
po právoplatnosti rozsudku. V rozhodnutí opísal procesné úkony žalobcov týkajúce sa zmeny žaloby,
ako aj prednesy účastníkov konania. Citoval ustanovenie § 126 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1,
§ 134 ods. 1, 3 a § 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na rozhodnutie č. 911/1932
Úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej republiky, v zmysle ktorého podľa vtedy
platného práva treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných v pozemkovej
knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti
týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, poprípade o zámene
týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Rozviedol tiež predpoklady
vydržania podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1959, v zmysle ktorého



vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju
pokojne v držbe. Zdôraznil, že vydržanie bolo prípustné voči každému spoluvlastníkovi, ak boli splnené
podmienky vydržania, to znamená, ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať
presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov a tieto má príslušnú,
zákonom stanovenú dobu, v držbe. Zároveň však uviedol, že ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu
rozdeleniu nehnuteľností na časti a tieto v takom rozdelenom stave dlho užívali, došlo v zmysle
rozhodnutia č. 911/1932 Úradnej zbierky k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením
nehnuteľností. Takúto dohodu strán o deľbe, prípadne o zámene nehnuteľností, treba potom považovať
za dohodu nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Nesprávne je teda stotožňovať takýto
dlhotrvajúci stav držby s vydržaním.

Súd prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že predmetné parcely boli
rozdelené na tri časti a právni predchodcovia účastníkov tieto časti užívali tak, ako v zhode potvrdili
všetci účastníci, teda vrchnú časť parcely užívali K., strednú C. a spodok A.. Vychádzajúc z vyjadrení
účastníkov okrem pôvodne žalovaných v 2. až 4. rade mal preukázané, že v minulosti došlo k reálnemu
rozdeleniu nehnuteľností a v nasledujúcich rokoch sa nikto nedomáhal svojich spoluvlastníckych
podielov voči ostatným, teda nedomáhal sa užívania nehnuteľnosti iným spôsobom, ako to bolo
rozdelené v 30-tych rokoch minulého storočia a nikto takéto užívanie celé roky nespochybňoval. Dohodu
uzavretú medzi spoluvlastníkmi v 30-tych rokoch preto prvostupňový súd považoval za dohodu nielen čo
do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva a následné počítanie vydržacích lehôt už považoval za právne
irelevantné. Následnú držbu jednotlivých častí nehnuteľností považoval za držbu vlastníckeho práva a
nie držbu čo do vydržania. Upravenému petitu žaloby preto vyhovel.

Vo vzťahu k zamietavému výroku uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo žalobcovia žiadali tretím petitom
pri zmene žaloby žalobu v prevyšujúcej časti zamietnuť, keďže uznesením zo dňa 4. 10. 2011 pripustil
zmenu žaloby, ktorej obsahom boli len prvé dva výroky. Napriek tomu v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, keďže to nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní a obsahu konania.

Vo vzťahu k trovám konania poukázal súd prvého stupňa na ustanovenie § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote, vychádzajúc z obsahu odvolania, podal proti vyhovujúcim výrokom
odvolanie žalovaný v 1. rade. Namietal nesprávne skutkové zistenia s poukazom na výpovede pôvodnej
žalovanej v 1. rade, ktorá na pojednávaní dňa 28. 4. 2010 uviedla, že pozemok bol rozdelený podľa
toho, kto kde robil a pracoval, pričom súd prvého stupňa z tejto výpovede vyvodil, že v minulosti došlo
k reálnej deľbe. Nesúhlasil so stotožnením vyjadrenia pôvodnej žalovanej v 1. rade so záverom, že v
dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe. Citoval rozhodnutie z 10. 3. 1932 Rv III 1082/31, v nadväznosti na
ktoré uviedol, že toto rozhodnutie bolo prijaté v čase, keď zápisy do pozemkovej knihy mali konštitutívny
charakter, pričom dohoda strán o deľbe nepatrila medzi zákonné prípady nadobúdania vlastníctva
mimo pozemkovej knihy. Rozhodnutie č. 911/1932 vyložil tak, že dohoda strán o deľbe môže byť
zákonným dôvodom na to, aby si ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov žiadal od ostatných spoluvlastníkov
vkladové povolenie a takáto konkludentná dohoda strán sa stala potom podkladom pre povolenie
vkladu do pozemkovej knihy na základe skutočnej držby, resp. rozdelenia. Až takýto konštitutívny zápis
bol právnym titulom pre nadobudnutie vlastníctva k rozdeleným častiam pozemku. Pochybenie súdu
prvého stupňa videl v tom, že dohodu o deľbe podľa uhorského práva považoval bez ďalšieho za
titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz výpisom z
pozemkovej knihy a tiež listom vlastníctva. Mal za to, že z listu vlastníctva vyplýva, že stav právny na
pozemkoch je taký, že ide o spoluvlastníctvo, preto možno s presvedčením uzavrieť, že konštitutívny
vklad konkludentnej dohody o deľbe pozemku povolený, teda zapísaný do pozemkovej knihy, nebol.
Nesprávne právne posúdenie odvolateľ videl aj v aplikácii rozhodnutia č. 911/1932 napriek tomu, že
parcela E-KN 596 bola rozdelená celá iba v prospech žalobcov bez toho, žeby bola rozdelená aj pre
rodinu Balunovú. Taktiež časti spoločných pozemkov, ktoré prikázal súd žalobcom, nezodpovedajú
výške ich spoluvlastníckych podielov, ktoré z katastra vyplývajú. Trval na tom, že v minulosti bola
uzavretá iba dohoda o užívaní pozemkov medzi spoluvlastníkmi, či už mlčky alebo výslovne, avšak
nikdy nedošlo k reálnej deľbe nehnuteľností a následnému vpisu do pozemkovej knihy. Zdôraznil, že



procesnou povinnosťou žalobcov bolo dokázať, že užívali konkrétnu časť spoločných nehnuteľností nie
na základe dohody o hospodárení so spoločnou vecou, ale na základe reálnej deľby. Navrhol preto
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uplatnil si trovy prvostupňového a tiež odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadrili žalobcovia podaním zo dňa 21. 3. 2012. Nesúhlasili
s tvrdením žalovaného v 1. rade (predtým žalovaného v 4. rade), že súd prvého stupňa dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznili, že viaceré tvrdenia účastníkov, najmä žalovaných,
potvrdili, že predmetné nehnuteľnosti boli podelené už v dávnej minulosti, teda ešte v 30-tych rokoch
minulého storočia a vydelené časti samostatne obhospodarovali v rozsahu, ktorý je znázornený na
geometrických plánoch. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobcovia
uviedli, že takýto postoj žalovaného je prejavom jeho panovačného postoja k prejednávanej veci a
šikanózneho správania sa voči všetkým účastníkom konania s cieľom robiť iba naprieky, ktoré nemajú
žiaden reálny význam a zmysel. Poukázali na to, že svoju žalobu opierali o vydržanie vlastníckeho práva
titulom dobromyseľnej a dlhodobej držby založenej na žalobcami tvrdenej a žalovanými odsúhlasenej
dohody ich právnych predchodcov o rozdelení spoločných nehnuteľností do oddelenej držby a užívania
tak, že vydržacia doba začala plynúť v období medzi rokmi 1930 - 1940 podľa obyčajového práva
platného do 31. 12. 1950 a uplynula podľa Zákona č. 141/1950 Zb. k 1. 1. 1961. Pokiaľ súd prvého
stupňa dospel k záveru, že došlo k reálnej deľbe nehnuteľností za účinnosti uhorského obyčajového
práva a ďalšie plynutie vydržacej doby nie je podstatné, tak mali za to, že je možné prikloniť sa buď k
jednému alebo k druhému právnemu záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcami, avšak obidva
právne názory vedú k jedinému možnému záveru, a to že žaloba žalobcov na určenie vlastníckeho
práva je dôvodná. K poslednej námietke odvolateľa žalobcovia uviedli, že z predložených geometrických
plánov vyplýva, že medzi pôvodných vlastníkov boli podelené spoločné parcely mpč. 595 a 596 tak,
že do vyčleneného pozemku v držbe rodiny K. už parcela mpč. 596 nezasahovala. Na preukázanie
rozdeleného vlastníctva a aj dispozície s rozdeleným majetkom žalobcovia poukázali na kúpnu zmluvu
zo dňa 19. 1. 1967, uzavretú medzi predávajúcim B. A. a kupujúcim Z. majetkom MP R. G. Z., z ktorej
vyplýva, že napriek tomu, že tento bol formálne vedený ako spoluvlastník v podiele 6/16-in, čomu by
zodpovedala výmera 936 m2, odpredal pozemok o výmere 1498 m2, keďže vo vzťahu k tomuto bol
považovaný za jediného vlastníka. Zdôraznili tiež skutočnosť, že po roku 1989 si dal žalobca v 1. rade
vytýčiť pozemok C-KN 326/5 a tento oplotil podľa stavu ako boli jeho hranice v prírode vyznačené už
v dávnej minulosti. Takéto jeho užívanie nikto nenamietal. Navrhli preto rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť, pričom si vyčíslili trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
§ 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté
postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné odôvodniť procesné účastníctvo uvedené v záhlaví
rozsudku. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 14 C 209/2008-238 zo dňa 9. 1. 2012 zastavil konanie
voči žalovaným v 1., 2., 3., 5., 6. a 7. rade, pričom tento výrok uznesenia nebol napadnutý odvolaním,
preto nadobudol právoplatnosť. Právoplatným zastavením konania voči niektorým žalovaným zaniklo
ich procesné účastníctvo a neexistuje preto právny dôvod, aby figurovali v odvolacom konaní. Tento
právny stav sa preto odrazil aj formálne, a to ich vypustením v záhlaví rozsudku a ostávajúci žalovaní
sa dostali do iného poradia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., teda len v
rozsahu a len z dôvodov v odvolaní uvádzaných.

Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam s poukazom na výpoveď pôvodnej žalovanej v 1. rade
odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého vlastník
je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním. Naplnenie práv vymedzených v citovanom ustanovení, a to napríklad práva užívať, je



možné realizovať predovšetkým tým, že nehnuteľnosť sa obrába, teda sa na nej pracuje. Pokiaľ výpoveď
pôvodnej žalovanej v 1. rade potvrdila rozdelenie nehnuteľností medzi spoluvlastníkov a následné ich
užívanie vo forme obrábania nehnuteľností, potvrdila v skutočnosti výkon vlastníckeho práva a nielen
práva užívacieho.

Podľa § 854 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto
zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

V súlade s citovaným ustanovením súd prvého stupňa správne posúdil vznik právnych vzťahov a
nároky z nich vzniknuté podľa uhorského obyčajového práva, čo korešponduje s výsledkom dokazovania
vykonaným pred prvostupňovým súdom. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že zápis do pozemkovej
knihy mal za čias účinnosti uhorského obyčajového práva konštitutívny charakter a že dohoda o
deľbe mohla byť zákonným dôvodom na vklad do pozemkovej knihy. V prípade, ak takáto dohoda
bola premietnutá zápisom do pozemkovej knihy, stali sa jednotliví spoluvlastníci výlučnými vlastníkmi
rozdelených častí nehnuteľností. Za takéhoto stavu by však odpadol akýkoľvek dôvod vyporiadavať
vlastníctvo medzi spoluvlastníkmi, keďže deľba spoluvlastníctva zápisom do pozemkovej knihy bola
vyporiadaná. Rozhodnutie 911/1932 je však možné aplikovať aj v súčasnom období v prípade, ak právne
úkony boli vykonané za účinnosti uhorského obyčajového práva, účinky s týmito právnymi úkonmi
spojené podľa zákona nastali, avšak podľa vtedy platného práva neboli aj formálne realizované. Práve
v takýto prípadoch je daný naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. na určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcovia v konaní pred súdom prvého stupňa dostatočne
preukázali, že v dávnej minulosti došlo k reálnemu rozdeleniu dvoch pozemno-knižných nehnuteľností,
a to parciel mpč. 345 a 346 kat. úz. R. G. Z. medzi tri rodiny, s ktorým rozdelením vyslovili všetci
spoluvlastníci súhlas, o čom svedčí faktický stav. Rozdelenie s vlastníckymi účinkami a následné
užívanie nehnuteľností nebolo nikým namietané. Reálna deľba v minulosti bola potvrdená všetkými
účastníkmi vrátane odvolateľa, ktorý nepopieral reálne rozdelenie nehnuteľností, avšak trval na tom,
že nikdy v minulosti nedošlo k skutočnému vyporiadaniu. Práve takéhoto vyporiadania po formálnej
stránke sa žalobcovia domáhajú. Pokiaľ sa potvrdenia faktického stavu nedomáhajú všetci bývalí
spoluvlastníci, vzhľadom na návrhové konanie, nie je možné vyporiadanie uskutočniť vo vzťahu k celej
výmere pôvodných pozemno-knižných parciel.

Žalovaný v 1. rade nepochopil význam a právny dôsledok predmetného konania, ak opakovane
poukazuje na skutočnosť, že vklad konkludentnej dohody o deľbe pozemkov nebol zapísaný do
pozemkovej knihy.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného v 1. rade týkajúcej sa nesprávneho rozdelenia nehnuteľností
odvolací súd uvádza, že dohoda o reálnom rozdelení parciel je založená na prejave vôle všetkých
zúčastnených strán, čo znamená, že jej reálny výsledok môže byť rozdielny od evidovaného formálneho
stavu. Vzhľadom na časový odstup od preukázanej dohody o reálnom rozdelení nehnuteľností nie je
možné zistiť všetky podrobnosti dohody, teda napríklad aj protiplnenie za niektorú časť spoluvlastníckeho
podielu, prípadne za celý spoluvlastnícky podiel. Nesporné je však to, že k dohode o reálnom rozdelení
nehnuteľností medzi pozemno-knižnými spoluvlastníkmi došlo a že v dôsledku takejto dohody začala
každá z evidovaných rodín užívať vydelenú časť nehnuteľností. Následné dlhoročné nerušené užívanie
rozdelených nehnuteľností je dôkazom o uzavretí dohody, preto právny záver súdu prvého stupňa je
správny.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 1 O.s.p. Žalobcovia splnili svoju dôkaznú procesnú povinnosť a pokiaľ žalovaný v 1. rade
namieta nevykonanie niektorých dôkazov, tak s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. nie je
možné na túto námietku prihliadať. Žalovaný v 1. rade bol totižto pred rozhodnutím súdu prvého stupňa
( na pojednávaní dňa 25.1.2012 ) poučený o možnosti navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, ktoré právo
nevyužil.



V súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p. nebolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania a bude
povinnosťou súdu prvého stupňa o týchto rozhodnúť v samostatnom uznesení.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné