{"guid": "13814423-1c30-4e6c-8ef6-f1002ca8f859:7cbe0683-f239-4c6c-af0c-3dbf92ecde77", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3", "spisova_znacka": "20S/130/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/130/2018 z 12. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. novembra 2019, sp. zn. 20S/130/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3", "identifikacne_cislo": "2018200304", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ján Slebodník", "sudca_id": 1306, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-slebodnik-1306", "datum_vydania": "2019-11-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-140", "nazov": "§ 140 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-140", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-140"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-140"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7cbe0683-f239-4c6c-af0c-3dbf92ecde77", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/130/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200304
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Kadlicová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov
JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: MIKROVRT, spol. s
r.o., so sídlom Sládkovičova 67, 920 41 Leopoldov, IČO : 36 227 731, právne zastúpeného :
WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., so sídlom Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101621451/2018 zo dňa 20.08.2018,
takto

r o z h o d o l :

I.     Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101621451/2018 zo dňa 20.08.2018
z r u š u j e  a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II.   Súd žalobcovi  p r i z n á v a  právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Daňový úrad Trnava, kontaktné miesto Hlohovec (ďalej len „správca dane“) podľa § 156 ods. 1 písm.
a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“) rozhodnutím č. 101047325/2018 z 28.
mája 2018 vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 3 402,30 Eur za nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie august 2013 v ustanovenej
lehote a v ustanovenej výške.
2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že daňový subjekt (žalobca) dňa 24.09.2013
podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, priznaná
daň predstavovala sumu 6 021,21 Eur, pričom lehota na zaplatenie priznanej dane uplynula dňa
25.09.2013. Správca dane vypočítal čiastočný úrok z omeškania z dlžnej sumy 6 021,21 Eur do dňa
19.12.2013, t. j. do dňa začatia reštrukturalizačného konania, vo výške 210,30 Eur, ktorý bol prihlásený
v reštrukturalizačnom konaní prihláškou. Následne správca dane s poukazom na ustanovenia § 156
ods. 1 a 2 a § 161  daňového poriadku dopočítal daňovému subjektu úrok z omeškania počínajúc
dňom nasledujúcim po dni začatia reštrukturalizačného konania (od 20.12.2013) v závislosti od výšky
dlžnej sumy vo výške 6 021,21 Eur ku dňu 25.09.2017 (za štyri roky omeškania s platbou dane). Proti
rozhodnutiu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 101621451/2018 zo dňa 20.08.2018 postupom podľa § 74 ods. 4 daňového
poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.
4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako
nedôvodné. Poukázal na to, že skutočnosťou rozhodujúcou pre vyrubenie úroku z omeškania bolo
nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie august 2013 v
ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, čím bolo naplnené ustanovenie § 156 ods. 1 daňového



poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Uviedol, že z
predloženého spisového materiálu vyplýva, že správca dane najskôr vyrubil úrok z omeškania za
každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti do dňa začatia
reštrukturalizačného konania (t. j. do 19.12.2013) a takto vyrubený úrok z omeškania bol prihlásený do
reštrukturalizačného konania prihláškou a následne správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil
„pokračujúci“ úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou odo dňa nasledujúceho po dni
začatia reštrukturalizačného konania až do dňa platby vrátane v súlade s § 156 ods. 2 daňového
poriadku. Žalovaný ďalej s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„zákon č. 7/2005 Z. z.“ alebo „ZoKR“) poukázal na to, že daňové konanie sa neprerušuje a správca dane
je povinný postupovať tak, ako mu to ukladá daňový poriadok. Ďalej argumentoval, že v zmysle § 158
ods. 1 daňového poriadku sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku daňový
nedoplatok, ktorým je v zmysle § 2 daňového poriadku dlžná suma dane po lehote splatnosti a daňou je
daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, pričom do reštrukturalizácie sa prihláškou
prihlasujú daňové nedoplatky vzniknuté do dňa predchádzajúceho dňu začatia reštrukturalizačného
konania. Tiež dôvodil, že sankcie môžu byť považované za pohľadávky na účely reštrukturalizácie
až po ich vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, a že sankcia sa vyrubuje z dlžných súm, ktoré
boli splatné pred začatím reštrukturalizačného konania. Uviedol, že podľa súčasného znenia právneho
predpisu, v zmysle § 156 ods. 2 daňového poriadku, správca dane musí po začatí reštrukturalizačného
konania, počas reštrukturalizačného konania alebo po jeho skončení vyrubiť sankcie z pohľadávok,
ktoré sa prihlasovali do reštrukturalizačného plánu, pretože v nadväznosti na   § 156 ods. 8 daňového
poriadku, k samotnému vyrubovaniu sankcií správca dane pristupuje až po začatí reštrukturalizačného
konania, počas reštrukturalizácie alebo po jeho skončení. Na podporu zákonnosti prvostupňového
rozhodnutia odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014
zo dňa 22.02.2017, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že : „... v konaní pred správnymi (daňovými)
orgánmi nedošlo k porušeniu zákona, keď správca dane vydal rozhodnutia o vyrubení úrokov z
omeškania a sankčných úrokov v zákonnej lehote a nemohli byť uplatnené zákonným spôsobom v
reštrukturalizácii.“ Podľa jeho názoru uvedená skutková situácia zodpovedá aj danému prípadu, pretože
správca vydal napadnuté rozhodnutie až po skončení reštrukturalizácie, pričom postupoval práve podľa
daňového poriadku. S odkazom na ustanovenia § 63 ods. 1 a § 158 ods. 1 daňového poriadku poukázal
na to, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania považuje za pohľadávku
daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti sa nepovažuje
za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu.
V nadväznosti na uvedené žalovaný dodal, že v danom prípade bolo samotné reštrukturalizačné konanie
ukončené, reštrukturalizačný plán bol potvrdený a reštrukturalizácia bola ukončená uznesením súdu zo
dňa 13.10.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku 201/2014 dňa 21.10.2014. Tiež zdôraznil, že ide o
obligatórnu povinnosť správcu dane vyplývajúcu mu z daňového poriadku, preto na uvedenej povinnosti
správcu dane nič nemení skutočnosť, že Okresný súd Trnava povolil reštrukturalizáciu dlžníka, potvrdil
reštrukturalizačný plán a dlžník realizuje platby voči správcovi dane v súlade s týmto plánom dodajúc, že
ani daňový poriadok, ani zákon č. 7/2005 Z. z. nezakladajú účinky zákazu vyrubovania počas procesu
reštrukturalizačného konania, reštrukturalizácie, ani po jej skončení a pre správcu dane, ak sú na to
zákonné dôvody, naďalej trvá povinnosť vyrubovania. Záverom poukázal na to, že otázku zaplatenia
sankcie postihujúcej majetok dlžníka rieši zákon č. 7/2005 Z. z., avšak sankcie vyrubuje správca dane
v daňovom konaní v zmysle ustanovení daňového poriadku.

II. Žaloba a jej dôvody

5. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
žalovaného, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia mu veci
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
6. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a
nesprávneho právneho posúdenie veci.
7. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v jeho prípade Okresný súd Trnava uznesením zo dňa
09.12.2013, zverejneným dňa 19.12.2013 v Obchodnom vestníku č. 245/2013, začal reštrukturalizačné
konanie, uznesením zo dňa 15.04.2014 reštrukturalizáciu povolil a ustanovil správcu a následne
uznesením zo dňa 13.10.2014, zverejneným dňa 21.10.2014 v Obchodnom vestníku č. 201/2014,
potvrdil reštrukturalizačný plán a reštrukturalizáciu skončil.



8. Žalobca dôvodil, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli porušené
jeho subjektívne práva, in conreto, právo podnikať a právo vlastniť majetok, nakoľko tieto nezákonné
rozhodnutia priamo zasahujú do jeho majetkovej sféry, keďže mu ukladajú peňažnú povinnosť uhradiť
úrok z omeškania vyrubený v rozpore so zákonom.
9. Žalobca namietal, že rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania bolo vydané v rozpore so zákonom
a nárok z neho vyplývajúci nemá oporu v platnom hmotnom práve, pričom konkrétne žalovaný
nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z., ako aj ustanovenia daňového poriadku vo
vzťahu k zákonu ZoKR s tým, že na danú vec je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia ZoKR.
Vychádzajúc z ustanovení ZoKR, najmä z  § 120 ods. 1 až 3 dôvodil, že na základe diferenčného
kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii možno rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok
veriteľov dlžníka, a to (I.) pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou podľa ustanovenia § 121 a nasl.
ZoKR a (II.) prednostné pohľadávky, pričom pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou
predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok, tzv. staré dlhy, ktorých (s)plnenie je účelom a cieľom
reštrukturalizácie, ide o pohľadávky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania s tým,
že osoby oprávnené z takýchto pohľadávok sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich
prihlásiť spôsobom ustanoveným ZoKR do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené
nebudú, v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, zanikne právo tieto nároky voči
dlžníkovi vymáhať. Dôvodil ďalej, že v zmysle ZoKR sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov
dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované a za prednostné
pohľadávky ZoKR považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči dlžníkovi
počas reštrukturalizačného konania, t. j. po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.
10. Za rozhodujúce kritérium pre uspokojovanie peňažných pohľadávok v reštrukturalizácii žalobca
považoval moment vzniku pohľadávky, ktorý v danom prípade nastal pred začatím reštrukturalizácie,
pričom irelevantným podľa jeho názoru je, kedy bolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydané,
resp. kedy sa stalo splatným. Poukázal na to, že pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia správcu dane
mala byť prihlásená do reštrukturalizácie, ak nie ako príslušenstvo k pôvodnej pohľadávke, ktorou je daň
z pridanej hodnoty za príslušné obdobie, s ktorou je vo vzťahu akcesority, tak minimálne ako podmienená
pohľadávka v zmysle § 120 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., pričom neprihlásením tejto pohľadávky právo
vymáhať nároky zaniklo momentom potvrdenia reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti poukázal na
to, že žalovaný opomína, že pohľadávka vyplývajúca z prvostupňového rozhodnutia bude vždy závisieť
od primárnej pohľadávky, a to čo do právneho dôvodu i výšky, a je teda príslušenstvom primárnej
pohľadávky.
11. Žalobca mal ďalej za to, že nakoľko bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo vymáhať
neprihlásené pohľadávky, vrátane riadne neprihláseného príslušenstva pohľadávky úplne zaniklo, a
preto nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej
sa vyrubený úrok odvíja, po potvrdení reštrukturalizačného plánu nemá a nemôže mať oporu v platnom
práve, nakoľko celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii. V tejto súvislosti
ďalej dôvodil, že nakoľko účel reštrukturalizácie je ozdravenie podniku dlžníka a pomerné uspokojenie
veriteľov pri zachovaní podniku a podnikania dlžníka, sú obdobné rozhodnutia ako prvostupňové
rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie celkom zjavne v rozpore s legitímnym očakávaním, ku ktorému
sa hlási aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 06.02.2008, sp. zn. PL. ÚS
10/04), nakoľko v rozpore s právnymi predpismi stanovujú povinnosť dlžníkom uhrádzať pohľadávky
neprihlásené do reštrukturalizácie, i keď vznikli pred reštrukturalizáciou a teda podliehajú režimu ZoKR.
12. Žalobca okrem zrejmej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia
poukázal aj na nesprávnosť výpočtu úroku z omeškania, nakoľko tieto sú vypočítané k poslednému dňu
uplynutia štvorročnej doby odo dňa splatnosti jednotlivých dlžných súm. Poukázal tiež na to, že bližšie
uvedenie jednotlivých dátumov je na strane 3. rozhodnutia, pričom žiaden čiastkový vyrubený úrok
z omeškania nespadá začiatkom i koncom omeškania do obdobia pred začatím reštrukturalizačného
konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že nakoľko o začatí omeškania s úhradou dlhu žalovaný
resp. správca dane musel mať vedomosť, je o to významnejšia skutočnosť, že túto pohľadávku vo
forme príslušenstva do reštrukturalizačného konania neprihlásil ako podmienenú pohľadávku a to z
dôvodu, že časť úroku z omeškania zodpovedajúcu obdobiu spred reštrukturalizácie správca dane
riadne prihlásil do reštrukturalizácie dodajúc, že pri výpočte správnosti výšky úroku z omeškania
vychádzal z ustanovenia   § 138 ods. 2 ZoKR, ktorého aplikáciu správca dane a žalovaný pri výpočte
úroku z omeškania opomenul. Rovnako s poukazom na ustanovenie § 2 písm. b) daňového poriadku
argumentoval, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely daňového poriadku a
preto zastal názor, že vyrubený úrok z omeškania je daňou výlučne na účely daňového poriadku a na



účely reštrukturalizačného konania je svojou povahou príslušenstvom k istine, ktoré malo byť v zmysle
ustanovení ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie. V tejto súvislosti dôvodil, že podľa ustanovenia § 156
ods. 2 daňového poriadku sa úrok z omeškania vyrubí do dňa začatia reštrukturalizačného konania
dodajúc, že daňový poriadok nikde neuvádza, že úrok z omeškania je možné vyrubiť aj za obdobie po
začatí reštrukturalizačného konania a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenia ZoKR. S poukazom
na uvedené zastal názor, že úrok z omeškania vyrubený správcom dane nie je možné považovať
za samostatný daňový nedoplatok, obsahom tohto pojmu je výlučne na účely daňového poriadku a
zdieľa osud dane (istiny) ako primárnej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej vzniká z titulu deliktuálnej
zodpovednosti daňového subjektu. Preto je úrok z omeškania vyrubený žalovaným súčasťou pojmu
daňový nedoplatok, nie však z titulu samostatného postavenia, ale akcesorického vzťahu k daňovému
nedoplatku vo forme vyrubenej dane.
13. Za relevantný žalobca považoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn.
1 Sžf/2/2016, v zmysle ktorého z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú
spoločne s istinou, s tým, že majú narastajúcu tendenciu, pričom zákonodarca priamo ako koniec lehoty
pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia reštrukturalizačného
konania.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznať.
15. Zopakoval priebeh administratívneho konania a k dôvodom žaloby uviedol, že podľa ZoKR sa v
reštrukturalizácii uspokojujú len daňové nedoplatky (na účely reštrukturalizácie - pohľadávky), ktoré z
časového hľadiska vznikli do začatia reštrukturalizačného konania, pričom na daňové nedoplatky, ktoré
vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, nepôsobia účinky ZoKR, ale výlučne len účinky daňového
poriadku. Ďalej poukázal na to, že daňový nedoplatok je definovaný v § 2 písm. f) daňového poriadku,
ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa osobitných
predpisov, ale aj úrok z omeškania, pričom v zmysle § 158 ods. 1 daňového poriadku sa na účely
konkurzu a reštrukturalizácie za pohľadávku považuje daňový nedoplatok.
16. V nadväznosti na § 158 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že podľa daňového poriadku sa po
začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený
úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo
možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu dodajúc, že podľa ZoKR
reštrukturalizácii podliehajú pohľadávky vzniknuté do začatia reštrukturalizačného konania a len takto
vzniknuté pohľadávky sa prihlasujú prihláškou do reštrukturalizácie. Preto pre správcu dane, pri
prihlasovaní daňových nedoplatkov (na účely reštrukturalizácie pohľadávok) do reštrukturalizácie, je
podstatná definícia daňového nedoplatku v nadväznosti na § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku, nie
vznik pohľadávky podľa ustanovenia § 120 ods. 2 posledná veta ZoKR s tým, že správca dane v zmysle
daňového poriadku prihlasuje do reštrukturalizácie daňové nedoplatky, neprihlasuje pohľadávky podľa §
120 ods. 2 ZoKR, ako ani daňové pohľadávky. Preto predmetná pohľadávka v nadväznosti na § 2 písm.
f) a § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku neexistovala.
17. Dôvodil ďalej, že daňový poriadok v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane
k vyrubeniu úroku z omeškania v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením
reštrukturalizácie neobmedzuje, pričom takéto obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení
ZoKR. Poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie -
vyrubeného úroku z omeškania, pričom ukladanie sankcií upravené v daňovom poriadku v § 154 až
157 je daňovým konaním s tým, že podľa       § 158 ods. 5 daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu
alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu s odkazom na
ZoKR. Upozornil ďalej na to, že podľa § 47 ods. 2 ZoKR sa daňové konanie neprerušuje a preto bolo
povinnosťou správcu dane za nesplnenie povinnosti žalobcovi uložiť sankciu.
18. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na
účely daňového poriadku. Tvrdil, že daňový poriadok v § 158 ods. 1 jednoznačne definuje, že na účely
konkurzu a reštrukturalizácie sa považuje za pohľadávku daňový nedoplatok a preto nie je dôvodné
tvrdenie žalobcu, že úrok z omeškania je príslušenstvo k istine, ktoré malo byť v zmysle ustanovení
ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie.
19. Ďalej dôvodil, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie -
vyrubeného úroku z omeškania, pričom uloženie predmetnej sankcie, majúcej povahu peňažného
plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aktom
donucovacej povahy, t. j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované



zákonom dodržiaval. Uviedol, že niet pochýb o tom, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený
žalobcovi za porušenie plnenia si takejto povinnosti dodajúc, že v každom začatom konaní, ktoré
môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,
pričom kým sa neprijme rozhodnutie  a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie zostáva otvorené
a právna situácia zostáva nevyjasnená s tým, že uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods.
1 daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať právo podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak. Preto skonštatoval, že na vznik povinnosti zaplatiť sankcie nepostačuje
naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto
povinnosti je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom
stanovenou formou, t. j. až vydaním rozhodnutia o sankcii.
20. V súvislosti so spomínaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS
SR“) sp. zn. 1Sžf2/2016 zo dňa 23.05.2017, žalovaný odkázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp.
zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, v ktorom bola riešená podobná skutková situácia (úrok
z omeškania bol vyrubený až po skočení reštrukturalizácie, porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť
predmetnú daň v zákonnej lehote), v ktorom najvyšší súd dôvodil, že : „ V danom prípade boli
sankcie uložené za porušenie zákonných povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového
priznania v zákonnej lehote, za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v
zákonnej lehote a za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote.
Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie, majúcej
povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a
preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá
vyžadované zákonom dodržiaval.“ Žalovaný v súvislosti so spomenutým rozsudkom tiež poukázal
na záver najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že : „...sankčný úrok, resp. úrok z omeškania, ako
sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom
stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom akcesorickým, ale sa jedná o sankciu za porušenie
konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním
daňového priznania v lehote. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených
povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane
pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla. Na jej vznik
teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, resp.
s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb),
ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového
poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods. 2).“

21. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zotrval na rozsahu a dôvodoch podanej žaloby.
22. Žalovaný písomným vyjadrením na repliku žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.

IV. Relevantná právna úprava

23. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
24. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
25. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
26. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim
po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu,
a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu
nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v
reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení
reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.



27. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v
lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane.
28. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania
za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby
vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do
dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane
vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z
omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
29. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť
rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň,
splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.
30. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.
31. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.
32. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.
33. Podľa § 113 ods. 3 vety prvej zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“)  o začatí
reštrukturalizačného konania súd vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku;
zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku sa začína reštrukturalizačné konanie.
34. Podľa § 114 ods. 1 písm. b) ZoKR začatie  reštrukturalizačného konania má tieto účinky:
pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.
35. Podľa § 118 ods. 1 ZoKR povolením reštrukturalizácie sa začína reštrukturalizácia. Reštrukturalizácia
sa považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku.
36.  Podľa § 118 ods. 4 ZoKR súdne a rozhodcovské konania o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii
uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči
dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4.
37. Podľa § 120 ods. 1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky
počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje
pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať
tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.
38. Podľa § 120 ods. 2 ZoKR v znení účinnom do 14.11.2016 pohľadávky, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za
obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena
správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné
pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa
nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.
39. Podľa § 120 ods. 2 ZoKR pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania,
pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k
začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii
neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia
účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s
tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku
práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom
pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť
takúto pohľadávku.
40. Podľa § 132 ods. 1 ZoKR reštrukturalizačný plán (ďalej len „plán“) je listina upravujúca vznik, zmenu
alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len „účastník plánu“), ako aj rozsah a spôsob
uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi
dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.



41. Podľa § 138 ods. 2 ZoKR pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto
nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené.
42. Podľa § 155 ods. 1 ZoKR ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v
Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom
úvere sú účinné voči každému.
43. Podľa § 155 ods. 2 ZoKR zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká
právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto
pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na
majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.
44. Podľa § 159 ZoKR, ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní
riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým
stáva voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.
45. Podľa § 161 ods. 1 ZoKR v prípade neúčinnosti plánu voči veriteľovi sú dlžník a preberajúca osoba
povinní spoločne a nerozdielne splniť pôvodnú pohľadávku veriteľa v rozsahu, v akom bola pohľadávka
prihlásená a zistená, spolu s úrokom podľa osobitného predpisu počítaným zo zistenej časti pohľadávky
od začatia reštrukturalizačného konania. Pohľadávku veriteľa sú dlžník a preberajúca osoba povinní
splniť v pôvodnej lehote splatnosti.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

46. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§
135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie
pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a správny súd
nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s  § 137
ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru,
že správna žaloba je dôvodná.

47. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že  žalobca  daňovú povinnosť týkajúcu sa dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 neuhradil v ustanovenej lehote a výške a rovnako nie
sú sporné ani okolnosti týkajúce sa reštrukturalizačného konania žalobcu vedeného Okresným súdom
Trnava.

48. Sporným zostalo, či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s daňovým poriadkom
a zákonom č. 7/2005 Z. z., keď žalobcovi dopočítali úrok z omeškania z jeho vlastnej daňovej
povinnosti za obdobie počas reštrukturalizácie a po jej skončení, keď podľa vyjadrenia účastníkov úrok
z omeškania vyrubený ku dňu začatia reštrukturalizačného konania bol v reštrukturalizačnom konaní
riadne uplatnený.
49. Správny súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane rozhodoval vo veci
rovnakých účastníkov konania, vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 20S/129/2018, sp. zn.
20S/125/2018, sp. zn. 20S/128/2018, sp. zn. 14S/84/2018, sp. zn. 14S/85/2018 a sp. zn. 20S/86/2018,
ktorými za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam dane z pridanej
hodnoty a dane z príjmu právnických osôb za rok 2012 rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm.
c) a písm. e) SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal voči žalovanému právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu.
50. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli
predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
51. Správny súd stotožniac sa s  vysloveným právnym názorom vo veciach tých istých účastníkov v
skorších rozsudkoch Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/129/2018, sp. zn. 20S/125/2018, sp. zn.
20S/128/2018, sp. zn. 14S/84/2018, sp. zn. 14S/85/2018 a sp. zn. 20S/86/2018, v súlade s ustanovením
§ 140 SSP poukazuje na ich odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. 14S/87/2018 zo dňa
14. novembra 2019 uvádza časť jeho odôvodnenia:



52. „44. Uznesením zo dňa 09.12.2013, sp. zn. 36R/7/2013, uverejnenom v Obchodnom vestníku
č. 245/2013 dňa 19.12.2013, Okresný súd Trnava začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi,
uznesením zo dňa 13.10.2014, sp. zn. 36R/7/2013, zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 201/2014
dňa 21.10.2014 Okresný súd Trnava povolil reštrukturalizáciu žalobcu, potvrdil reštrukturalizačný plán
žalobcu a ukončil reštrukturalizáciu.
45.  Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či správca dane a následne žalovaný
postupovali v súlade s daňovým poriadkom a zákonom č. 7/2005 Z. z., keď žalobcovi dopočítali ďalší
úrok z omeškania v sume 6 342,10 eur za obdobie počas reštrukturalizácie od 20.12.2013 do dňa úhrad,
resp. do dňa, v ktorý uplynuli štyri roky omeškania s platbou (§ 156 ods. 2 daňového poriadku v spojení
s § 156 ods. 8 daňového poriadku), keď tento bol vypočítaný z pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do
reštrukturalizačného plánu, ktorý bol súdom potvrdený, čím nastali jeho účinky podľa § 155 ods. 3 zákona
č. 7/2005 Z. z.
46. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 25. júla 2013 podal
daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, z ktorého vyplýva, že
vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu 12 261,06 eur. Obsah administratívneho spisu je ďalej
tvorený iba prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, odvolaním daňového subjektu, predkladacou
správou správcu dane a napadnutým rozhodnutím. Administratívny spis správcu dane, ani žalovaného
neobsahuje žiadne listiny týkajúce sa samotnej reštrukturalizácie žalobcu.
47. Vychádzajúc však z odôvodnenia tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia
žalovaného, a rovnako z vyjadrenia k správnej žalobe správny súd uzavrel, že pre vydanie týchto
rozhodnutí bola relevantná iba tá skutočnosť, že žalobca nezaplatil DPH za predmetné zdaňovacie
obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške a konajúce orgány verejnej správy tak vôbec nebrali
do úvahy reštrukturalizáciu žalobcu a jej účinky, ktoré sú však v danom prípade pre právne posúdenie
veci relevantné.  Naviac žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne uviedol, že dlžník
realizuje platby voči správcovi dane v súlade s reštrukturalizačným plánom, teda netvrdil, že žalobca
reštrukturalizačný plán porušil.
48. Žalobca v správnej žalobe tvrdil a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, že keďže bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo
vymáhať neprihlásené pohľadávky (prípadne riadne neprihlásené podmienené pohľadávky) vrátane
riadne neprihláseného príslušenstva k pohľadávke úplne zaniklo. Rovnako tvrdil, že ide o nezákonne
vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej sa vyrubený úrok
odvíja, nakoľko po potvrdení reštrukturalizačného plánu, nemá a nemôže mať oporu v platnom práve,
keďže celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii a tiež dôvodil ustanovením §
138 ods. 2 ZKR.  Z obsahu správnej žaloby preto vyplýva argumentácia žalobcu smerujúca k tomu,
že správca dane a žalovaný mu z dôvodu reštrukturalizácie nemali dorubiť ďalší úrok z omeškania z
daňovej pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu.
49. Žalovaný na potvrdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového
rozhodnutia poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017. Správny súd preto posudzoval, či predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu v skutkových otázkach zodpovedá skutkovému stavu danej veci. Z odôvodnenia
rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017) vyplýva pre správny
súd zásadná skutková okolnosť a to, že v konaní posudzovanom najvyšším súdom bol úrok z
omeškania vyčíslený odo dňa splatnosti daňovej povinnosti  do dňa jej skutočnej úhrady, pričom daňová
povinnosť bola splnená pred samotnou reštrukturalizáciou a preto ani nemohla byť v reštrukturalizácii
uplatnená. Túto skutočnosť mal správny súd preukázanú z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/56/2014 zo dňa 27.08.2014, ktorý bol na základe odvolania žalobcu
posudzovaný najvyšším súdom. Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade bola daňová povinnosť
splnená pred reštrukturalizáciou a až dodatočne, po ukončení reštrukturalizácie, bol dopočítaný úrok
z omeškania do dňa úhrady dane. Preto vychádzajúc z uvedených skutkových okolností daného
prípadu je namieste uzavrieť, že porovnávané skutkové okolnosti sú diametrálne odlišné od skutkových
okolností posudzovaného prípadu a preto je daný rozsudok, s výnimkou záveru o konštitutívnom účinku
rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, na daný prípad nepoužiteľný.
50. V posudzovanom prípade sú právne relevantné dve základné skutočnosti, ktoré absentujú vo vyššie
uvádzanom prípade (bod 49 rozsudku) a to, že daňový nedoplatok (nezaplatená daň) žalobcu nebol
do začatia reštrukturalizácie uhradený a ďalej, že daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania
vypočítaným za obdobie do 19.12.2013 bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu. Ďalšou relevantnou
skutočnosťou je, že reštrukturalizačný plán bol súdom dňa 13.10.2014 potvrdený, pričom správca dane,
ani žalovaný neodvodzovali zákonnosť napadnutých rozhodnutí na základe skutočnosti, že došlo k



neúčinnosti reštrukturalizačného plánu z dôvodu jeho neplnenia žalobcom, práve naopak žalovaný tvrdil,
že žalobca reštrukturalizačný plán riadne plní.
51. Správny súd v danom prípade posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým bol vyrubený úrok
z omeškania a to odo dňa 20.12.2013 (v priebehu reštrukturalizácie) do dňa úhrady priznanej DPH,
resp. do 25.07.2017, ktoré boli vykonané po ukončení reštrukturalizácie, pričom rozhodnutie správcu
dane bolo vydané po potvrdení reštrukturalizačného plánu a skončení reštrukturalizácie. Je nesporné, že
splatnosť dane nastala dňa 25.07.2013 a od uvedeného dňa sa žalobca dostal do omeškania. Správca
dane vypočítal úrok z omeškania zo sumy 12 261,06 eur odo dňa splatnosti dane do 19.12.2013, pričom
úrok z omeškania za uvedené obdobie predstavoval sumu 740,70 eur.  Daňový nedoplatok vo výške
12 261,06 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 740,70 eur bol zahrnutý do reštrukturalizačného
plánu, ktorý bol potvrdený súdom a nadobudol účinnosť jeho zverejnením v Obchodnom vestníku t. j.
dňa 21.10.2014. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť žalovaného, že reštrukturalizačným plánom boli
nastavené nové lehoty splatnosti, pred uplynutím ktorých sa žalobca nemohol dostať do omeškania s
tým, že tieto nové lehoty splatnosti nahrádzajú lehoty splatnosti uvedené v ustanovení § 156 ods. 1
daňového poriadku.  Rovnako mohlo dôjsť k odpusteniu časti pohľadávky správcu dane. Uvedené však
nevie správny súd s istotou povedať, nakoľko správca dane ani žalovaný účinky reštrukturalizačného
plánu pri svojom rozhodovaní nezohľadnili.
52. Základným predpokladom pre vyrubenie úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 daňového
poriadku je skutočnosť, že daňový subjekt je v omeškaní. Uvedená skutočnosť však doposiaľ v danom
prípade nebola naplnená, pričom je potrebné opätovne zdôrazniť, že správca dane, ani žalovaný
nezaložili svoje rozhodnutie na skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu.
53. Reštrukturalizácia je zákonom riadený proces ozdravenia podniku, ktorého cieľom je uspokojovanie
veriteľov vo väčšom rozsahu ako pri konkurze a zachovanie prevádzky podniku. Na tento účel zákon
pripúšťa, aby prostredníctvom reštrukturalizačného plánu dochádzalo k rôznym zmenám v právach a
povinnostiach dlžníka v reštrukturalizácii a jeho veriteľov. Medzi opatrenia, potrebné na dosiahnutie
cieľa reštrukturalizácie, patrí aj predĺženie lehoty splatnosti pohľadávok veriteľov, resp. aj ich čiastočné
odpustenie, čo vyplýva z § 135 ods. 2 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. Záväzná časť plánu obsahuje
určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú účastníkom plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť,
pričom, ako vyplýva z § 132 ods. 41 zákona č. 7/2005 Z. z., po potvrdení plánu súdom, je plán záväzný
pre všetkých účastníkov plánu. Voči žalovanému sa plán stal účinným dňom zverejnenia uznesenia v
Obchodnom vestníku, pričom týmto dňom zároveň došlo k zmene v záväzku žalobcu voči žalovanému,
pravdepodobne k odpusteniu časti pohľadávky týkajúcej sa priznanej dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie jún 2013, resp. k zmene splatnosti tejto pohľadávky, ktorá ale musela nastať až
po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Preto po dni schválenia reštrukturalizačného plánu mal správca
dane právo predpísať žalobcovi úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie len
vtedy, ak by sa dostal do omeškania s platením takto zmenenej pohľadávky. Táto skutočnosť však podľa
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia pravdepodobne nenastala.

54. Správny súd považuje za potrebné sa súčasne stotožniť s právnym záverom žalovaného a
to s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn.
2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, že rozhodnutie, ktorým sa vyrubuje úrok z omeškania za nezaplatenie
daňovej povinnosti riadne a včas, má konštitutívny charakter a že úrok z omeškania (do začatia
reštrukturalizácie) je možné vyrubiť aj po ukončení reštrukturalizácie, ak bol v danom období dlžník v
omeškaní. S prihliadnutím však  na zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré
nepatrí zastavenie alebo prerušenie daňového konania (§ 114 ods. 1 ZoKR a contrario), však možno
konštatovať, že ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie
daňového subjektu výslovne upravuje, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, teda aj úrok
z omeškania z riadne prihlásenej pohľadávky, t.j. len za obdobie omeškania s platením spadajúce do
dňa začatia reštrukturalizačného konania.

55. Vychádzajúc z bodov 51 až 53 zastáva správny súd názor, že úrok z omeškania vzťahujúci sa
k pohľadávke zahrnutej do reštrukturalizačného plánu je, s poukazom na ustanovenie § 156 ods. 2
daňového poriadku v spojení s § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, zákonné dorubiť iba do začatia
reštrukturalizačného konania pochopiteľne za splnenia podmienky, že dlžník riadne reštrukturalizačný
plán plní resp. splní. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že týmto právnym názorom nedochádza k
odklonu od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozhodnutiach sp. zn.
2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. 2Sžf/77/2015



zo dňa 31.01.2018, nakoľko, ako už bolo uvedené v bode 49 tohto rozsudku, v danom prípade je
rozhodujúca skutočnosť, že vyrubené úroky z omeškania sa vzťahujú k riadne prihlásenej pohľadávke,
pričom v citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa rovnako dotýkali úrokov z omeškania
vyrubených po skončení reštrukturalizácie, nešlo ani v jednom prípade o pohľadávku riadne prihlásenú
v reštrukturalizácii, ktorú skutkovú okolnosť považuje správny súd v danom prípade za rozhodujúcu.

56. S poukazom na body 50 až 55 tohto rozsudku správny súd uzavrel, že  konajúce orgány
verejnej správy vydaním svojich rozhodnutí nezohľadniac účinky potvrdenia reštrukturalizačného plánu
nedostatočne zistili skutkový stav veci, čo malo za následok, že vec nesprávne právne posúdili. Preto
správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. e) SSP v spojení § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil
napadnuté rozhodnutie vrátane rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a podľa § 191 ods.
4 SSP vec vrátil na ďalšie konanie Daňovému úradu Trnava.

57. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane oboznámiť sa s reštrukturalizačným plánom
žalobcu, konkrétne, či časť prihlásenej pohľadávky vo vzťahu k zdaňovaciu obdobiu jún 2013 bola
odpustená, respektíve aká je lehota splatnosti tejto pohľadávky, pričom možnosť dorubiť ďalší úrok z
omeškania bude daná výlučne v prípade, ak by žalobca neuhradil svoj záväzok v lehotách splatnosti
určených reštrukturalizačným plánom, čo by následne znamenalo splnenie podmienok predpokladaných
ustanovením § 159 ZoZR (neúčinnosť plánu).

58. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.“

53. Právo na plnú náhradu trov konania priznal správny súd v konaní úspešnému žalobcovi podľa § 167
ods.1 SSP. O ich výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 175 ods. 2
SSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trnave pomerom hlasov 3:0   (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať  prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§
443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti  (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 30. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-30", "citacie_n": 308, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9b59f1d-f563-4f9c-afba-76dbf9d13bae"}], "citovane_v": [{"guid": "13814423-1c30-4e6c-8ef6-f1002ca8f859:ea508397-6b7f-4e22-90fb-dc96a14d7b10", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3", "spisova_znacka": "20S/130/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/130/2018 z 12. 11. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-11-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200304.3"}]}