{"guid": "137d4b0c-8604-4b94-a9d7-513eafdd0fc9:1268261a-d014-4c0b-94ff-598107dc82e2", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2", "spisova_znacka": "11Co/118/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/118/2015 z 17. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 17. mája 2016, sp. zn. 11Co/118/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2", "identifikacne_cislo": "4312217880", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Daniel Ilavský", "sudca_id": 483, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniel-ilavsky-483", "datum_vydania": "2016-05-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/412", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (412/2012 Z. z.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/412", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/412-2012"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71", "nazov": "zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/286", "nazov": "predpis č. 286/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/286", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/286-2012"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1268261a-d014-4c0b-94ff-598107dc82e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/118/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217880
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4312217880.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa zo dňa 07. 05. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 01. apríla
2014 č. k. 15C/40/2013-32 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 25. 02. 2015 proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra zo dňa 11. 02. 2015 č. k. 15C/40/2013-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 11. 02. 2015 č. k. 15C/40/2013-53   p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur  a nemajetkovej ujmy v sume 995,76 eur podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/312/2005. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 3, ods. 1, písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod
1., § 9 ods. 1, 2,  § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3  zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako i ust. § 41 ods. 1, 2, §  44 ods. 1, 2, 7, 8 a § 46 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 6Er/312/2005 exekučný súd vydal dňa 24. 05. 2005 poverenie pre súdneho
exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú na vykonanie exekúcie. Dňa             25. 05. 2009 doručil
oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa vyzval exekútora
na predloženie exekučného spisu a tento bol súdu predložený dňa 18. 09. 2009 spolu s vyčíslením
trov exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 25. 11. 2010 č. k. 6Er/312/2005-24 vyhovel žiadosti



oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonávaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, pričom súdnej exekútorke Mgr. Kataríne Baňarovej priznal náhradu trov exekúcie v
sume 79,01 eur.

Súd prvého stupňa bol toho názoru, že v čase, keď bol podaný návrh na zmenu súdneho exekútora
k žiadnej škode nemohlo dôjsť, nakoľko pôvodný exekútor je oprávnený a povinný vykonávať úkony
exekučného konania. V predmetnej veci navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy o tom, že škoda
spočíva v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uviedol vynaložené
náklady spojené s jeho činnosťou vykonávanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom.
Súd bol toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody na jeho strane v súvislosti s rozhodnutím
exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora.

V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon, alebo škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a d/ zavinenie (to len
pre prípad subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný
subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
zákonom č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov koncipovaná ako objektívna zodpovednosť,
ktorej sa nemožno zbaviť. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona).  Škodou sa
rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej a tiež právnickej osobe, dá sa vyjadriť v peniazoch a
spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného a predstavuje také majetkové hodnoty, ktoré
bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, alebo aby sa v peniazoch vyvážili
dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný , neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, Ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Navrhovateľ nepreukázal,
že prípadná majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným rozhodnutím
Okresného súdu Levice.

Navrhovateľ tvrdil, že má nárok na nemajetkovú ujmu. Súd môže priznať nemajetkovú ujmu s poukazom
na ust. § 17 ods. 3 vyššie citovaného zákona, a to s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Nemajetková ujma nezávisí len od zistenia nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, na
základe ktorých súd prvého stupňa nezistil dôvod na finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.
Konštatoval, že v predmetnej veci nie je oprávnený skúmať, či došlo k prieťahom v exekučnom konaní,
pričom takéto konanie sa neviedlo ani na inom súde. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym postupom a vznikom škody.  Súd mal jednoznačne za preukázané, že navrhovateľovi škoda
nevznikla a v prípade, ak by navrhovateľ teoreticky škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť
s nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie.

Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je
zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,  v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom



odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie\" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č.  514/2003  Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom  štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1  vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Súd prvého stupňa dňa 11. 02. 2015 vydal uznesenie č. k. 15C/40/2013-53, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a s poukazom
na ust. § 5 ods. 1, písm. a/, § 6 ods. 1, § 7 ods. 10, § 8 ods. 4 tohto zákona. Zároveň navrhovateľa poučil,
že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto



definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom  ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do               30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.
z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony), a preto je
nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa ust. §
4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Zároveň navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na to, že Okresný súd Komárno a
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014
v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd
prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom  (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 01. 04. 2014 ani
proti uzneseniu  zo dňa 11. 02. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci,  vec aj
správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť



orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný  nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným  postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08.
2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7, 8 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 09. 2005, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8, 9 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 12. 2006, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.
Podľa § 240 ods. 1, 2 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych
predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd
ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1.
decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale
neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť
exekútora.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2014 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len \"poplatky\") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
\"poplatkový úkon\") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len \"sadzobník\"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/  navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká:



a/  podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa  § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len \"percentná sadzba\") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.
Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do                          30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo
žaloby na náhradu škody  spôsobenej nezákonným rozhodnutím  orgánu verejnej moci  alebo  jeho
nesprávnym  úradným  postupom  20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie  vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa  správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
nesprávny úradný postup exekučného súdu, ani samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd  uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 995,76 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/312/2005. Majetková škoda 175,- eur
podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho



činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie
a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu  a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu  tvrdil, že táto suma by ho
nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by
dodržal  zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza a je nepochybné, že exekučný súd o
návrhu oprávneného zo dňa 18. 05. 2009 (ktorý bol súdu doručený dňa 25. 05. 2009) na zmenu súdneho
exekútora rozhodol až dňa 25. 11. 2010 tak, že návrhu  oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovel a vykonávaním exekúcie pôvodne vedenej u súdnej exekútorky Mgr. Kataríny Baňarovej poveril
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého s tým, že pôvodnej súdnej exekútorke priznal náhradu trov
exekúcie v sume 79,01 eur. Z tohto však ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom
zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu
predchádzala výzva zo dňa 06. 07. 2009 adresovaná pôvodnému súdnemu exekútorovi na predloženie
exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie, pokiaľ si ich bude uplatňovať. Predmetnej výzve pôvodná
súdna exekútorka vyhovela a prílohou jej podania zo dňa 21. 08. 2009 bolo vyčíslenie trov exekúcie a
exekučný spis zn. EX 394/2005.

V tomto smere je ale potrebné uviesť, že ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 08. 2005 (teda i v čase začatia exekučného konania - 03. 05. 2005) neupravovalo lehotu 30 dní
na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora a táto bola zavedená do Exekučného poriadku až
novelou účinnou od 01. 09. 2005. Z ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak
odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak, a
preto platí prvá časť vety ust. § 238 ods. 1, t. j. že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. augusta 2005. Uvedené potom znamená, že exekučné konanie začaté
do               31. 08. 2005 a vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/312/2005 (začaté
doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi dňa 03. 05. 2005) bolo začaté za účinnosti
ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho
exekútora neupravovalo a v tejto veci sa a priori uplatnia doterajšie právne predpisy. V predmetnom
exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd po
vyjadrení sa pôvodného súdneho exekútora a po zistení dôvodov na rozhodnutie o podanom návrhu na
zmenu súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a
právnemu stavu veci, pričom nebol viazaný žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora. Navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
nepreukázal  a súd prvého stupňa, ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd v predmetnom
exekučnom konaní dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej
lehoty, nakoľko žiadna neexistovala.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho  spisu, z ktorých
údajov pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného
pre úspešnosť návrhu, preto s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať
ďalšiedokazovanie. Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom
čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, neporušiac tým ani právo na spravodlivý
súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno
považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom
nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu (ktorý



mal odvolací súd k dispozícii vo fotokópii) Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/312/2005, v ktorom sa
nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu (okrem
mailového podania zo dňa 20. 05. 2010 - žiadosť o informáciu o stave konania a zo dňa 23. 09. 2010
- žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora - urgencia), čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním  urgencií  a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na
poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na to, že lehota na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora síce nebola v čase začatia exekučného konania zákonom stanovená,
ale aby súd mohol o takejto žiadosti o zmenu súdneho exekútora rozhodnúť, bolo potrebné vyzvať
pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov. V zmysle právnej úpravy, v prípade
podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v lehote, ktorá nebola
ani zákonom stanovená,  nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy
navrhovateľovi a exekúciu bol povinný a oprávnený vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom
na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I.
ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade
nebola ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty (ak
by bola stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne
majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné
prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 24. 05. 2005 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa fotokópie spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 6Er/312/2005 prebiehalo exekučné konanie. Exekučným
titulom je notárska zápisnica spísaná dňa 12. 02. 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn.
N 700/2005, NZ 6347/2005, predmetom ktorej bolo vyhlásenie povinného (zastúpeného Mgr. Tomášom
Kušnírom na základe splnomocnenia zo dňa 09. 09. 2004, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere zo
dňa              09. 09. 2004) T. S. o uznaní právneho záväzku a o súhlase s exekúciou dlhu. V predmetnej
zmluve o úvere teda povinný zároveň splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru a  aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012, ktorý
posudzoval notársku zápisnicu ako neplatný exekučný titul so záverom, že boli splnené podmienky na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie, pričom poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané. Uvedené znamená, že exekučný súd (pokiaľ tak už
neurobil) bude povinný opätovne preskúmať notársku zápisnicu ako exekučný titul z toho hľadiska, či táto
je alebo nie je spôsobilým exekučným titulom (či obsahuje vyhlásenie povinného, alebo jeho  zástupcu,
za základe splnomocnenia udeleného mu povinným vo formulárovej zmluve o úvere zo dňa 09. 09. 2004,
z čoho treba vyvodiť záver, že zástupca povinného musel byť v kontakte i s oprávneným a spolupracovať
s ním), na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekučné konanie proti povinnému.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 995,76 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov
x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z
judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý  za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu
663,88 eur ročne, t. j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku
súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ
poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je
(okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé,
že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby.  Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností



možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na
konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na
rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (v prípade, ak by bola stanovená)
teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku
nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už  vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje
na tú skutočnosť, že návrh oprávneného zo dňa 18. 05. 2009 na zmenu súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6Er/312/2005 (začatej v čase, keď na rozhodnutie
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nebola zákonom stanovená lehota)  bol doručený
exekučnému súdu dňa 25. 05. 2009 a súd o ňom rozhodol dňa 25. 11. 2010 (čomu predchádzala výzva
pre pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu). V predmetnej exekučnej veci
však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora
vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému
v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,   ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä  navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu  zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom  na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  a práva na
spravodlivé  súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom  zriadeným  zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať  o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).



Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní  i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva   na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje  ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o
tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).
Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 01. 04.
2014 nezúčastnili, pričom svoju neúčasť neospravedlnili, ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Súd
prvého stupňa preto dôvodne vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu
s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 20. 03. 2014. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom
procesnom postupe splnil a mal dňa 01. 04. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky
na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V postupe
súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred
súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle
zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k
dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/312/2005, z ktorého
pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie  dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je
postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Odvolací súd
je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom na
zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a
nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s fotokópiou
exekučného spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 6Er/312/2005 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa  o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 554 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že exekučný súd musel vyzývať
pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu, aby bolo možné určiť trovy pôvodného
súdneho exekútora, ktorý si ich i vyčíslil.



Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú
existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne  aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 25. 02. 2015 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 11. 02. 2015 č. k. 15C/40/2013-53, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania proti rozsudku. Účelom súdnych
poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov
konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov
(ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov)  ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom
konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa
v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v
sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za
podanie odvolania zo dňa 07. 05. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 01. 04. 2014 č.
k. 15C/40/2013-32. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa
v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/
vyššie citovaného zákona. Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže
odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 07. 05. 2014), ktoré bolo
doručené súdu prvého stupňa dňa 07. 05. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods.
1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do                 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného
ustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková
pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania
vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť
a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny
poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú
povinnosť uložil uznesením.
Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a



podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa  poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen za samotný návrh na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov, z tohto podľa názoru súdu nevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na
to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré  navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 25. 02. 2015, že napadnuté uznesenie zo dňa 11.
02. 2015 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú
časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo
výrokovej časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej
výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a tieto náležitosti
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje.

V  súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/40/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 533, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef"}, {"guid": "ussr:cfc727f9-81cb-400d-9163-304e3df290b6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 471/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 471/2012 z 7. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-07", "citacie_n": 268, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cfc727f9-81cb-400d-9163-304e3df290b6"}, {"guid": "ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 156/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/06 z 10. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-10", "citacie_n": 441, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b"}, {"guid": "ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/04 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 493, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:f383d230-bc5f-4c1e-a8dc-b26624e91050", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 70/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/02 z 16. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-16", "citacie_n": 864, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f383d230-bc5f-4c1e-a8dc-b26624e91050"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:0597db0e-534b-4454-adb7-b2da48c44767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 111/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 111/02 z 6. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-06", "citacie_n": 3435, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0597db0e-534b-4454-adb7-b2da48c44767"}, {"guid": "ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 86/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/02 z 28. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-28", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e08b12b7-073b-4c8a-bc36-e67d21214f2b"}, {"guid": "ussr:a4a7c019-4633-40c7-b82f-06631b3c679a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 58/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/02 z 27. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-27", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4a7c019-4633-40c7-b82f-06631b3c679a"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:f4d1f92e-2f29-45f1-af34-7b7c52f9ad69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 62/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/97 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 484, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1"}, {"guid": "ussr:0d527086-1bee-4010-bb6c-086fdf93e4e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/96 z 22. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-22", "citacie_n": 506, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "4770a518-d625-4b75-b7f3-1eea22edcabd:d6e61556-5f44-444e-b19a-5d71a92e28e2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6614200426.1", "spisova_znacka": "13Co/104/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/104/2018 z 17. 12. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6614200426.1"}]}