Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/377/2015 z 27. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 27. apríla 2016, sp. zn. 12Co/377/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6614204093.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/377/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6614204093.1 | 2016-04-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., OZ, § 101 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a48d85f-4c45-459e-81c5-0c19c020641b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6614204093.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/377/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614204093
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614204093.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci navrhovateľa
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava
IČO: 36 613 843, proti odporcovi P. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. J. XXXX/XX, XXX XX P., t.č.
na neznámom mieste, zastúpeného opatrovníkom D. K., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, v
konaní o zaplatenie 1694,50 Eur s prísl., na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č.k. 11C/10/2015-57 zo dňa 11. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 11. 05.
2015 návrh navrhovateľa o zaplatenie 1694,50 Eur s príslušenstvom zamietol (prvý výrok). Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok).
Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal
zaplatenia sumy 1694,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 08. 02. 2011
do zaplatenia. Okresný súd mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa (Consumer Finance
Holding a.s.) a odporca uzatvorili dňa 27. 01. 2010 Zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXX, na základe ktorej
právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi sumu 1350,- Eur. Odporca sa zaviazal pôžičku
splácať v 58 mesačných splátkach po 41,16 Eur pri dohodnutej výške úrokovej sadzby 25,21%, RPMN
25,21%, sadzbe poistenia 2,9%, priemernej hodnote RPMN 77,76%, pri celkovej výške pôžičky 2320,-
Eur, mesačnej výške poistenia 1,16 Eur, celkových nákladoch spotrebiteľa 970,-Eur, konečnej splatnosti
úveru 60 mesiacov. Právny predchodca navrhovateľa listom zo dňa 29. 01. 2011 vyzval odporcu k
okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami.
Okresný súd uviedol, že podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
zákona č. 102/2014 Zb.z. (ďalej aj „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi,
aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Citované ustanovenie
nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Táto norma má procesnú povahu, preto okresný súd v čase
rozhodovania o nároku navrhovateľa bol povinný na uvedené znenie § 5b zákona č. 250/2007 prihliadať.
Keďže ide o právny predpis, ktorý má charakter špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu ku všeobecnej



úprave premlčania uvedenej v Občianskom zákonníku, okresný súd nepostupoval podľa druhej vety
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ex offo prihliadol na premlčanie.

Okresný súd konštatoval, že zmluva o pôžičke je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR č.k. I ÚS 402/2013 - 10 z 19. 06. 2013, podľa ktorého „prednostným použitím
ustanovení Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa" a na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 z 21. 04. 2015, z ktorého vyplýva, že „orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy je povinný vziať na zreteľ §5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Musí zároveň zohľadniť §
52 ods.2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1.mája 2014 a právne predpisy,
ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj
na právne vzťahy založené pred týmto dňom."

Okresný súd mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa listom zo dňa 29. 01. 2001
vyhlásil okamžitú splatnosť poskytnutého úveru a vyzval odporcu k okamžitej úhrade všetkých splátok
jednorázovo, t.j. sumy 2197,96 Eur do 3 dní od doručenia výzvy. Výzva bola odporcovi doručená dňa
04. 02. 2011, a teda 3-dňová lehota na plnenie začala odporcovi plynúť nasledujúcim pracovným dňom,
t.j. 05. 02. 2011 a uplynula dňa 07. 02. 2011. Dňom 08. 02. 2011 začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota
a uplynula 08. 02. 2014. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 17. 03. 2014, teda po uplynutí
3-ročnej premlčacej lehoty, preto okresný súd návrh zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol na základe zásady úspechu zakotvenej v § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Odporcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní
náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania v konaní neuplatnil a ani mu zo spisu
žiadne trovy nevyplývajú.

Proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Uviedol, že okresný súd
postupoval v zmysle ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa
01. 05. 2014. Podľa jeho názoru aplikáciou § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému
narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k
porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v
čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, k narušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému
súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods.
3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014
umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením
námietky premlčania. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa prikázalo orgánom rozhodujúcim
o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a
to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili
plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou
ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo
k podania návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou ja aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a
závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ďalej poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky
priznáva každému z účastníkov konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť
zbaviť sa dlhu vznesením námietky premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových
práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca zašiel ešte
ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa
zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v
tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým
Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému



súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd - nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 43/95. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Poukázal na to, že v
tomto smere sa plne stotožňuje s odlišným stanoviskom uvedeného sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky S.M. a to, že zákonodarca a súdy Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa zašli už
tak ďaleko, že sa dotýkajú samej podstaty primeranosti práva a absolútne nevýchovne, paternalisticky
a v rozpore so zásadou rovnosti a zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým, ktoré by mali platiť aj pre
„privilegovaného spotrebiteľa“, spotrebiteľa neprípustne zvýhodňujú v porovnaní s veriteľom, ktorému
reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez príslušenstva. Podľa jeho názoru
priamym aplikovaním § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa okresný súd porušil zásadu stanovenú v
článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky. Pretože nárok bol uplatnený žalobou dňa 29. 04. 2014 a ustanovenie § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, nie je možné súhlasiť s rozhodnutím okresného
súdu a právnym posúdením veci. Na základe uvedených skutočností potom žiadal, aby odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu v napadnutom rozsahu preskúmal a podľa § 220 O.s.p. ho zmenil tak,
že návrhu vyhovie, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1,
2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Navrhovateľ v odvolaní v podstate namietal ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, nemožnosť
jeho aplikácie na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti, ako aj súdmi aplikovanú
ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd, ktorý je viazaný v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi
odvolania, sa obmedzil len na preskúmanie navrhovateľom uvádzaných odvolacích námietok, ako aj
na preskúmanie, či v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd konštatuje, že existenciu takýchto
vád nezistil.

Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,
ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa
iných zákonov ako Občianskeho zákonníka možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že
ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj
iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany -
spotrebiteľa.

Podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Uvedené ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na



diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s účinnosťou od 01. 05. 2015 došlo ním k prehĺbeniu inštitútu ochrany spotrebiteľa.
V dôvodovej správe k uvedenému zákonu je uvedené: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa
jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky
zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči
spotrebiteľovi“.

K aplikácii uvedeného ustanovenia sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 01. 2015, ktorý uviedol: „Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa
ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a
právne predpisy, ktorých sú súčasťou, nemajú prechodné a záverečné ustanovenia, to znamená, že sa
od ich účinnosti aplikujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.“

Odvolací súd stotožňujúc sa s uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak považuje
postup prvostupňového súdu, keď ex offo prihliadol na premlčanie v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej
zmluvy, za správny. Pokiaľ ide o skutkové závery prvostupňového súdu, na základe ktorých prvostupňový
súd dospel k tomu, že navrhovateľom uplatňovaný nárok je premlčaný, tieto navrhovateľ žiadnym
spôsobom nenamietal, preto ich odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa už
uvedeného § 212 ods. 1 O.s.p. nepreskúmaval a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne právne
potvrdil a to aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ktorý v zmysle aplikovanej zásady úspechu
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. považuje taktiež za správny.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní bol úspešný odporca, tento si však žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnil a ani mu žiadne trov odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že
mu ich náhradu nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu ako súdu odvolacieho pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.