Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/43/2015 z 24. 4. 2017
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 1Sža/43/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1014201386.1
Najvyšší súd | 1Sža/43/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:1014201386.1 | 2017-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, § 58 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/64d19edf-fde5-4420-8b06-5da327255a94
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201386.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/43/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201386
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1014201386.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci navrhovateľa: E. G.
G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Alžírska demokratická ľudová republika, prechodne bytom X. X,
R., zastúpeného: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., so sídlom Makovického 15, 010 01 Žilina, proti
odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hranične a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/174/2014-48 zo dňa
16. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/174/2014-48 zo dňa
16. júna 2015  p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/006888-005 zo dňa 30.07.2014 (ďalej len „rozhodnutie
žalovaného") zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.
PPZ-HCP-BA6-1224-12/2014-PPC zo dňa 16.04.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým
bola podľa § 59 ods. 12 písm. b) a d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom pre prejednávanú vec (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.") zamietnutá
žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.

Prvostupňový správny orgán konal na žiadosť žalobcu zo dňa 02.04.2014 o udelenie tolerovaného
pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. § 58 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z. z.
Dôvodil tým, že žalobca k žiadosti o tolerovaný pobyt nedoložil výpis z registra trestov štátu, v ktorom
sa tento v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich nasledujúcich mesiacov.
Ďalším dôvodom pre zamietnutie žalobcovej žiadosti bola skutočnosť, že žalobca je držiteľom platného
cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky stanovené podľa § 58 ods. 2 písm. b) zák. č. 404/2011
Z. z.

Na odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok") žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol. Postup prvostupňového správneho orgánu považoval za zákonný nakoľko žalobca si svoju



povinnosť podľa § 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z. nesplnil, teda výpis z registra trestov štátu, ktorého
je štátnym príslušníkom, a štátu, v ktorom sa v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas
šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch nepredložil. Až po vydaní rozhodnutia doručil výpis z registra
trestov domovskej krajiny avšak v konaní bolo zistené, že žalobca sa v posledných troch rokoch zdržiaval
viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch aj v Taliansku, avšak výpis z registra
trestov tejto krajiny nedoplnil.

Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán nijakým spôsobom neobmedzuje právo žalobcu
na súkromný a rodinný život, nakoľko žalobcovi boli poskytnuté všetky informácie a poučenia, aby
bolo jeho žiadosti vyhovené. Bolo teda na žalobcovi aby si splnil svoju zákonnú povinnosť a predložil
požadované doklady, ktorých absencia má za následok zamietnutie žiadosti o udelenie tolerovaného
pobytu.

Žalobca vyššie uvedené rozhodnutia napadol žalobou v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/, d/, e/ zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.") a to z dôvodu,
že správne orgány nesprávne právne posúdili vec, rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania, ktoré im
predchádzalo dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia ako aj postup správnych orgánov boli v
súlade so zákonom.

Krajský súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého
rozhodnutia žalovaného. Ten sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,
ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, že v danom prípade neboli žalobcom splnené
podmienky na udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Správne orgány v rámci
správneho konania zistili, že žalobca má záznam v policajných evidenciách na území Talianska z dôvodu
odsúdenia na odňatie slobody na 10 mesiacov a pokutu 300 eur za krádež vlámaním. Túto informáciu
správne orgány zistili cez Národnú ústredňu Sirene. Žalobca nedoloženie dokladu odôvodnil tým, že
nemôže vycestovať do Talianska a zabezpečenie takéhoto dokladu by pre neho predstavovalo veľké
finančné náklady. Zároveň mal krajský súd má za preukázané, že žalobca sa vyhýbal povinnosti predložiť
tento doklad už v správnom konaní o udelení trvalého pobytu na dobu 5 rokov na území Slovenskej
republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru o tom, že správne orgány správne
právne posúdili danú vec tým, že zamietli žiadosť žalobcu o tolerovaný pobyt, nakoľko táto žiadosť
nespĺňala základné podmienky udelenia tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.

Námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov a námietku tzv. inej vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia rovnako krajský súd nepovažoval za dôvodnú.
Prvostupňový správny orgán v rámci správneho konania riadne preveril všetky skutočnosti a krajský
súd nezistil v správnom konaní žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť prvostupňového
rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného. Obe rozhodnutia boli riadne zdôvodnené, dôkazy boli
vyhodnotené samostatne ako aj ich vzájomných súvislostiach.

Správne orgány sa vysporiadali vo svojich rozhodnutiach aj s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
ako aj bezúhonnosťou žalobcu. Bezúhonnosť sa preukazuje výpisom registra trestov štátu, ktorého je
štátnym príslušníkom a štátu, v ktorom sa štátny príslušník tretej krajiny v posledných troch rokoch
zdržiaval viac ako 90 dní počas 6 po sebe nasledujúcich mesiacov. Žalobca nebol žiadnym spôsobom
ukrátený na svojich právach. Žalobca má zo zákona povinnosť predložiť všetky stanovené doklady a
v prípade, že nesplní všetky zákonom stanovené podmienky nemôže mu byť príslušný druh pobytu
povolený.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích námietok žalobcu



Vo včas podanom odvolaní zo dňa 06.08.2015 (č.l. 51) proti rozsudku krajského súdu žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) v spojení
s § 246c ods. 1 O.s.p. namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Konkrétne vytýkal krajskému súdu, že
- sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že boli závažným spôsobom porušené jeho základné práva,
keď mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia
- sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán mal postupovať v zmysle
§ 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správneho poriadku") a v prípade, ak by mal za to že žalobca nepriložil k svojej žiadosti požadovaný
doklad, mal ho o tom poučiť a vyzvať ho na jeho doplnenie
- jeho záver o tom, že účastníka správneho konania nemusí správny orgán poučiť o povinnostiach a
vyzývať na predloženie dokladov, keď účastník konania už bol účastníkom iného správneho konania,
ktoré prebieha podľa iných zákonných ustanovení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
- sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že sa v Taliansku nezdržoval takú dobu, ktorá by
odôvodňovala jeho povinnosť predložiť výpis z trestov v Taliansku a
- potvrdením rozhodnutia odporcu a stručným konštatovaním bez akéhokoľvek odôvodnenia dospel
k záveru, že je správny postup správnych orgánov keď uprednostnili bez akéhokoľvek odôvodnenia
postupu podľa čl. 8 ods. verejný záujem na doloženie dokumentu, ktorého obsah správne orgány zistili
- výpis z registra trestov Talianska pred súkromným záujmom žalobcu, jeho manželky a dieťaťa na
rodinnom a súkromnom živote.

III.
Stanovisko žalovaného k odvolacím námietkam

K vyššie uvedeným odvolacím námietkam žalobcu žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 23.09.2015
č. PPZ-HCP-BA2-2015/001717-010 uviedol, že v administratívnom konaní informoval žalobcu o
všetkých náležitostiach, ktoré je potrebné k žiadosti o tolerovaný pobyt doložiť. Zároveň podotkol, že
žalobca sa v priebehu administratívneho konania vedome vyhýbal predloženiu dokladu o bezúhonnosti
z Talianska a zároveň poukázal na skutočnosť, že rovnako žalobca konal aj v konaní o udelenie trvalého
pobytu. Žalovaný mal za preukázané, že sa žalobca v posledných troch rokoch zdržiaval aspoň 90 dní
počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch na území Talianska, o čom žalobca mal vedomosť,
preto nebol daný dôvod na postup podľa § 19 ods. 3 správneho poriadku.

Ďalej ozrejmil, že tolerovaný pobyt ako špecifický druh pobytu slúži na zlegalizovanie pobytu cudzincov,
ktorí za štandardných okolností nespĺňajú podmienky pre pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca
však v čase administratívneho konania vlastnil platný cestovný doklad, preto nespĺňa podmienky pre
udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, čo bolo dôvodom pre zamietnutie jeho
žiadosti.

Záverom uviedol, že zamietnutím žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu nebol žalobca ukrátený na
svojich právach. Tento nespĺňal podmienky pre jeho udelenie, nakoľko v čase konania o žiadosti vlastnil
cestovný doklad, preto nebolo možné žiadosti vyhovieť.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 subsidiárne
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.") a s
prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení,
že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o
rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja O.s.p. odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že  odvolanie žalobcu nie je dôvodné a preto postupom podľa § 219 ods. 1
v spoj. s § 250ja ods. 3 veta druhá a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok potvrdil.



V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým
bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 59 ods. 12 písm. b) a d)
zák. č. 404/2011 Z.z. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský
súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe, a z takto vymedzeného rozsahu,
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa § 58 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12, ak to vyžaduje
rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno
tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže
svoju totožnosť iným spôsobom,

Podľa § 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o udelenie
tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b), priloží k žiadosti doklad, ktorým preukáže potrebu
rešpektovania jeho súkromného a rodinného života a doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci
jeho bezúhonnosť; ministerstvo vnútra môže v odôvodnených prípadoch od priloženia dokladu
potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť upustiť.

Podľa § 121 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z., bezúhonnosť štátny príslušník tretej krajiny preukazuje výpisom
z registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a štátu, v ktorom sa štátny príslušník tretej
krajiny v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich
mesiacoch. Ak sa taký výpis v tomto štáte nevydáva, možno ho nahradiť rovnocennou listinou vydanou
príslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom krajiny pôvodu alebo ho možno nahradiť
čestným vyhlásením, ktoré vykoná štátny príslušník tretej krajiny pred príslušným súdnym orgánom
alebo administratívnym orgánom, prípadne notárom krajiny pôvodu alebo posledného bydliska. Doklad
o bezúhonnosti musí dokladovať bezúhonnosť na celom území štátu, ktorý tento doklad vydal, inak
policajný útvar taký doklad neakceptuje.

Podľa § 59 ods. 12 zák. č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie tolerovaného
pobytu alebo žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu, ak
a) štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné
alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby,
b) nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu,
c) štátny príslušník tretej krajiny je nežiaducou osobou,
d) nepriložil doklad podľa odseku 3.
Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené
inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
V konaní nebol sporný skutkový stav tak ako vyplýva z administratívneho spisu a obsahu rozhodnutí
dotknutých správnych orgánov, že o žiadosti žalobcu zo dňa 02.04.2014 o udelenie tolerovaného pobytu
na území Slovenskej republiky v zmysle ust. § 58 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z. z. rozhodol
prvostupňový správny orgán tak, že ju s poukazom na nesplnenie podmienky nebyť držiteľom platného
cestovného dokladu a najmä nepredloženie dokladu potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť v zmysle ust.
§ 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z. zamietol. Jeho odvolanie, v rámci ktorého dodatočne predložil dňa
20.05.2014 register trestov z domovskej krajiny druhostupňový správny orgán zamietol a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil s poukazom na to, výpis z registra trestov štátu, v ktorom sa
v posledných troch rokov zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch t.j.
z Talianska nedoložil, čím nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z.

Žalobca v podstate namietal, že v konaní nebol dodržaný procesný postup vyplývajúci zo Správneho
poriadku (§ 3, § 19 ods. 3), že ak správny orgán zistil, že k žiadosti nebol priložený doklad potvrdzujúci
jeho bezúhonnosť mal ho o tom poučiť a vyzvať na jeho predloženie a nebolo mu umožnené vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia.



Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania, v rámci ktorého boli vydané a rozsudku
súdu prvého stupňa v intenciách podaného odvolania sa odvolací súd stotožnil so záverom krajského
súdu, že námietka nesprávneho posúdenia veci nie je dôvodná. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo
spochybniť, že nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z. predložiť doklad
potvrdzujúci jeho bezúhonnosť konkrétne z Talianska (t.j. z krajiny, v ktorej podľa zistenia správneho
orgánu - informácie SIRENE z 2.8.2013, podľa ktorej žalobca má záznam v policajnom registri Talianska
záznam o krádeži vlámaním, za čo bol odsúdený dňa 23.6.2013 na 10 mesiacov odňatia slobody a k
zaplateniu finančnej pokuty.

Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s námietkami žalobcu vytýkajúcimi nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného z dôvodu vád v procesnom postupe správnych orgánov v konaní.

Pre záver o nepreukázaní takých procesných vád v postupe správnych orgánov v predmetnej veci, ktoré
by mali za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej nemožno neprihliadnuť na skutočnosť,
že konaniu, ktoré je predmetom tohto preskúmavania súdom bezprostredne predchádzalo konanie o
žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov, ktoré bolo
zastavené rozhodnutím zo dňa 03.12.2013 v spojení s rozhodnutí druhostupňového orgánu zo dňa
14.03.2014 z dôvodu, že žalobca v zmysle § 45 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov (vzťahujúceho sa ku konaniu o trvalý pobyt) nepredložil v určenej lehote doklad nie starší
ako 90 dní potvrdzujúci jeho bezúhonnosť (t.j. obsahovo rovnaký doklad ako v tomto konaní) a to aj
napriek prerušeniu konania a márnemu poskytnutiu lehoty na jeho predloženie. V predmetnom konaní
(ktoré žalobca identifikoval vo svojej žalobe zo 7.8.2014 doručenej súdu dňa 20.8.2014 č.l. 4) „správny
orgán postupoval v súlade s ust. § 19 ods. 3 zákona o správnom konaní a riadne vyzval účastníka na
odstránenie nedostatkov podania, pričom mu určil primeranú lehotu na tento úkon (90 dní) a súčasne
ho poučil potom, že ak nedostatky svojho podania neodstráni, konanie bude podľa ust. § 30 ods.
1 písm. d/ zákona o správnom konaní zastavené. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nedostatky
svojho podania zo dňa 19.04.2013 v dodatočne poskytnutej lehote neodstránil, žalovaný správny orgán
nemal inú možnosť, než v danej situácii aplikovať vyššie citované ust. § 30 ods. 1 písm. d/ zákona
o správnom konaní a konanie vo veci zastaviť"( čo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sža 7/2015, ktorý po podaní žaloby preskúmaval predmetné rozhodnutia ako súd
odvolací). Tiež z neho vyplýva, že v predmetnom konaní pred súdom žalovaný poukazoval na svoje
rozhodnutie (zo 14.3.2014), v ktorom „odvolací orgán uvádza na námietky účastníka konania, resp.
jeho splnomocneného zástupcu ohľadom nemožnosti získania dokladu potvrdzujúceho bezúhonnosť
z Talianska účastníkovi konania, že dňa 14.11.2013 prvostupňový správny orgán informoval účastníka
konania o viacerých alternatívach zabezpečenia požadovaného dokladu, tieto informácie čerpal z
informácie doručenej z Veľvyslanectva SR v Ríme č. p. 5966-2/2012-ITVV a týmto správny orgán
postupoval v úzkej súčinnosti s účastníkom konania v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní.
Účastník konania si môže určiť splnomocnenú osobu, ktorá za neho požadovaný doklad zabezpečí a
o tejto možnosti účastník konania vie s poukazom na jeho tvrdenia v odvolaní. Zároveň je potrebné
uviesť, že v tomto prípade nie je možné apelovať na hospodárnosť správneho konania a nezaťažovanie
účastníka konania, vzhľadom na to, že doklad o bezúhonnosti účastníka konania z Talianska je potrebný
v konaní a jeho nutnosť doloženia upravuje zákon o pobyte cudzincov v § 45 ods. 3 písm. b/. S poukazom
na uvedené odvolací orgán konštatuje, že účastník konania žiada o pobyt na území SR, je teda v jeho
záujme, aby predložil všetky zákonom stanovené doklady, aby bolo jeho žiadosti vyhovené".
Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, žalobcovi bola povinnosť predloženia dokladu preukazujúceho
jeho bezúhonnosť ako žiadateľa o udelenie niektorej z foriem pobytu na území Slovenskej republiky
známa ( takýto doklad z krajiny pôvodu Alžírska predložil v rámci odvolania v konaní, ktoré je predmetom
tohto preskúmavacieho konania, z Talianska takýto doklad ani v predchádzajúcom správnom konaní
nepredložil ani napriek poučeniu ako ho získať a to ani po poskytnutí dodatočnej lehoty a jej márnom
uplynutí, v dôsledku čoho bolo konanie zastavené), preto jeho tvrdenia o nevedomosti o takejto
povinnosti, nepoučení o nej a neposkytnutí lehoty na jej dodatočné predloženie v konaní, ktoré je
predmetom tohto preskúmania je v kontexte jeho (legitímnych) aktivít o legalizáciu pobytu na území
Slovenskej republiky nepresvedčivé a zrejme účelové.

Za daných okolností je podľa názoru súdu dôvodný záver, že ani prísne formalizovaný postup v zmysle
námietok žalobcu neodôvodňoval predpoklad, že žalobca zákonom požadovaný doklad aj v prípadne
poskytnutej lehote predloží, keďže  sám spochybňoval potrebu predloženia takého dokladu, ako aj svoju
povinnosť predložiť ho, keď poukazoval na možnosť resp. povinnosť samotného správneho orgánu



zaobstarať si ho. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že „formálne zopakovanie administratívneho
konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť
rozhodnutie v jeho prospech"  (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžh 1/2010).

Už prvostupňové rozhodnutie uvádza, že ide o opätovné uznanie žiadosti ako neodôvodnenej a
pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobcovi boli poskytnuté všetky informácie a poučenia, aby bolo jeho
žiadosti vyhovené, je zrejmé, že správne orgány mali na mysli zmienené predchádzajúce konanie o
žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov (ktoré bolo zastavené rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN zo dňa 03.12.2013 z dôvodu,
že žalobca v zmysle § 45 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. nepredložil v určenej lehote doklad
nie starší ako 90 dní potvrdzujúci bezúhonnosť a to aj napriek prerušeniu konania a stanovenej lehoty
na jeho predloženie), ktorého priebeh a dôvody nevyhovenia žiadosti (založené na rovnakom nesplnení
povinnosti) boli žalobcovi nepochybne známe, preto nemožno záver, ku ktorému dospel správny orgán
považovať ani pre žalobcu neočakávaný alebo  prekvapivý.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu vytýkajúcu, že správny orgán nepostupoval podľa §
19 ods. 3, § 29 ods. 1 a § 30 Správneho poriadku, keďže ide o všeobecnú úpravu administratívneho
konania, predpokladajúcu ukončenie konania po márnom uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty na
odstránenie nedostatku podania, kým zákon o pobyte cudzincov ako špeciálna právna úprava s
aplikačnou prednosťou (lex specialis derogat legi generali) prikazuje správnemu orgánu žiadosť
zamietnuť.

Žalobca nepreukázal, že ním vytýkaný postup správnych orgánov bol v príčinnej súvislosti so
zamietavým rozhodnutím o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt, pričom nepreukázal resp. a ani netvrdil,
že by čas po vydaní prvostupňového rozhodnutia resp. aj ďalšie obdobie využil na zadováženie
a predloženie zákonom vyžadovaného dokladu resp. oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia
(založeného však na neexistencii požadovaného dokladu, ktorý sám nepredložil), aby tak prípadne
eliminoval následky ním tvrdenej ujmy na procesných právach v odvolacom konaní a predišiel tak
následku v podobe zamietavého rozhodnutia.

Z rozhodnutia vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti bolo nepredloženie dokladu o bezúhonnosti,
s ktorou skutočnosťou zákon spája takýto následok, preto v danom prípade rozhodol správny
orgán spôsobom predvídaným zákonom č. 404/2011 Z.z. , ktorý je špeciálnou právnou úpravou
a nie zastavením konania po márnom uplynutí lehoty na predloženie požadovaného dokladu, ako
hmotnoprávnej podmienky uplatneného nároku. Aj keď rozhodnutiam (najmä prvostupňovému) možno
vyčítať pomernú strohosť, podľa názoru súdu nemožno v súvislosti tým hovoriť o nepreskúmateľnosti,
či už pre nedostatok dôvodov alebo pre jeho nezrozumiteľnosť a nepochybne nie pre žalobcu ako
účastníka bezprostredne predchádzajúceho konania o jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov, ktorej
nebolo vyhovené z rovnakého dôvodu ako o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt v tomto prípade.

Z uvedeného dôvodu preto záveru správneho orgánu v zmysle ktorého žiadosť podľa § 59 ods. 12
zamietol, nemožno vyčítať nesprávne právne posúdenie veci a rovnako súdu prvého stupňa, ktorý sa
s takýmto záverom stotožnil, preto  ani námietku žalobcu v tomto smere nebolo možné považovať za
dôvodnú.

V súvislosti s námietkou vytýkajúcou nesprávny záver, s ktorým sa stotožnil aj súd prvého stupňa, že zo
strany štátnych orgánov nedošlo k porušeniu žalobcovho práva na rodinný život, odvolací súd pripomína,
že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor") zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho
pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.

Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v
prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov
Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného
dohovorom, pretože tento záväzok do 01.12.2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej



únii a od 01.12.2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v
spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.

V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry
ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8
ods. 2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na pobyt možno v danom prípade
považovať za zásah do žalobcovho práva na rešpektovanie rodinného života.

Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru
nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie
sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať
usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na
rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa 13.09.2011).

Námietka žalobcu v tomto smere preto nebola opodstatnená.

Okrem toho odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tolerovaný pobyt je špecifickým inštitútom,
ktorý slúži na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci ide o legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným
príslušníkom občana Slovenskej republiky, t. j. na základe žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu podľa
§ 58 ods. 2 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z.

Podľa § 58 ods. 2 písm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12, ak to vyžaduje
rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno
tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže
svoju totožnosť iným spôsobom.

Podľa § 43 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak
nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý
je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky
alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na
území Slovenskej republiky.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov vyplynulo, že podmienkou pre udelenie
tolerovaného pobytu žalobcovi, ako manželovi štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom
na území Slovenskej republiky je to, že nie je držiteľom platného cestovného dokladu. Zo znenia a
systematiky ustanovení zák. č. 404/2011 Z.z. upravujúcich trvalý pobyt a tolerovaný pobyt vyplýva, že
štátny príslušníci tretích krajín podľa § 43 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. môžu svoj pobyt na území
Slovenskej republiky legalizovať udelením trvalého pobytu. Tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2 písm.
b) zák. č. 404/2011 Z. z. slúži ako prostriedok legalizácie pobytu za účelom rešpektovania súkromného
a rodinného života u osôb taxatívne vymenovaných v § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) tohto
zákona, ktorí nie sú držiteľmi platného cestovného dokladu a z tohto dôvodu nemôžu požiadať o udelenie
trvalého pobytu.

V konaní však bolo nespochybniteľne preukázané, že v čase konanie o žiadosti žalobcu, tento bol
držiteľom platného cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky pre udelenie tolerovaného pobytu.
Tento dôvod zamietnutia žiadosti žalobca ani nenamietal.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny.
Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., ako vecne
správny potvrdil.



O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie  je prípustný opravný prostriedok.