Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/64/2012 z 18. 12. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. decembra 2012, sp. zn. 8CoE/64/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3611201356.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/64/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3611201356.1 | 2012-12-18 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba27db48-82c9-4e00-b23c-1678169055e2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3611201356.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/64/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3611201356
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3611201356.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava 811
09, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. F. N., s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnému T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., K. V. XXX/XX o vymoženie 2.711,75 eur s
prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Partizánskom č.k. 4Er/159/2011-25
zo dňa 31. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku (ďalej EP) v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
ZoRK). V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre
vymoženie sumy 2.711,75 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v
Bratislave zo dňa 31.01.2011, sp.zn. SR 13690/10, právoplatný dňa 21.02.2011 a vykonateľný dňa
24.02.2011. Zmluva o úvere zo dňa 28.10.2009, ktorú účastníci uzavreli, má formu štandardnej (typovej)
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ). Súčasťou
spotrebiteľskej zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú vopred pripravené a ktoré
dlžník nemohol pred podpisom zmluvy ovplyvniť. Súčasťou všeobecných obchodných podmienok je
rozhodcovská doložka, ktorá dáva právomoc rozhodovať spory medzi účastníkmi zmluvy Stálemu
rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave.
Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník nemohol jej obsah a podstatu ovplyvniť,
pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel
ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného
dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Je síce pravdou, že rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom
aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá
veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je
zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti
dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky
(jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak
voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše
logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na
rozhodovanie čo najviac sporov). Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), r), 5 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet



plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa, je neprijateľnou podmienkou. Podmienka
sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie
námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Smernica
Rady č. 93/13/EHS bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník. Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie
a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považuje za
neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú,
pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže
vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť
tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným
titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa,
interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 OZ (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa),
rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 EP s
poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor
exekučného titulu so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, keď nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Meritórne rozhodovať o veci je všeobecný súd poverený ust. § 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní po splnení formálnych a materiálnych podmienok, kde je potrebné zohľadniť, že bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý sa pred všeobecným súdom domáha zrušenia
rozhodcovského rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom všeobecného súdu. Preto všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Ďalej namietal, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. a), b), c).
Aj keď výkon a ochrana práva oprávneného na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní
pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné
zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho iným postavením - ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v
oblasti poskytovania krátkodobých úver, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Takto súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. V exekučnom konaní nebol
dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané náležité dokazovanie, k záverom dospel
súd len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by oprávnený aj akceptoval
názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto sa týka iba dôvodov uvedených
v § 45 ods. 2 ZoRK. Rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je neprijateľná v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Avšak
dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť



voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby,
ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Súd nesprávne právne posúdil zmluvu
o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere, vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi bola uzatvorená
zmluva o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, na ktorú sa aplikujú ustanovenia ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Rovnako poukazuje i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Úrok z omeškania bol
dohodnutý v zmluve zmluvnými stranami, má sankčný charakter. Oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Pre obchodné záväzkové vzťahy nemožno
obmedziť výšku úrokovej sadzby (uznesenie NS SR sp.zn. 3 Obdo 3/96). Žiadal preto, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,
alebo aby konanie prerušil z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí
pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej
veci. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu
konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby
odvolací súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže
prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako
Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže
sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723,b 48;
rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa s touto judikatúrou
súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice.
Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa
výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinný aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je
prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal
za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len „ZFEÚ“ )povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade
sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru
EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede
na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu
neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 15 VPPÚ (ktorú citoval) a
3. či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p.



Exekučný titul priznal oprávnenému plnenie na základe predloženej vyplnenej zmenky, ktorá mala
zabezpečovať hlavný záväzkový vzťah účastníkov zo zmluvy o úvere č. 300500011 zo dňa 28.10.2009.
V danej veci teda ide o vymoženie plnenia zo zmenkového vzťahu medzi účastníkmi, ktorý je však
v tomto prípade akcesorickým právnym vzťahom, ktorý zabezpečuje základný úverový právny vzťah
založený medzi účastníkmi a nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, a ktorý má
zabezpečovať.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere, je potrebné posudzovať podľa
ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zmluva o úvere č. 300500011 v spojení s VPPÚ, uzavretá medzi
účastníkmi dňa 28.10.2009, obsahujúca rozhodcovskú doložku (čl. 15 VPPÚ), z ktorej rozhodcovský súd
vyvodil svoju právomoc a na základe ktorej priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou
spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Oprávnený pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zatiaľ čo v
konaní nebolo zistené ani preukázané, že by povinný pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská
doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody
v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo
svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v
mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd
za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom
konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ
vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka.
Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí



byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa
má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce
sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie
je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo
dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá
výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového
súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo
uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.