Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/505/2014 z 19. 2. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 19. februára 2015, sp. zn. 8Co/505/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4212219903.2 Krajský súd Nitra | 8Co/505/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4212219903.2 | 2015-02-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba5d1d0c-e270-4acc-82fb-c129f98197d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4212219903.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/505/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219903
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219903.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Jarmily Pogranovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
13C/580/2012-60 zo dňa 07. marca 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým
by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 1.779,46 Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď požadoval
aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Komárno v exekučnom konaní vedenom na
základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému T. B. (registrácia súdneho exekútora EX
11584/2009) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 29.06.2012, teda po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 965 dní!) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na vydanie mu poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá nečinnosť Okresného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, pričom on vyvinul enormné úsilie na docielenie
vecného posunu v exekučnom konaní. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
(nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a nesústredenosťou konania so zbytočnými
prieťahmi) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,-Eur predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v zbytočne uplynutom období (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému suma 70,-Eur + na udržiavanie a správu informačného
systému suma 40,-Eur + suma 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje), keď si tiež uplatňuje
aj primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sumou 1.779,46 Eur za obdobie omeškania
(nečinnosti) exekučného súdu, pretože samotné konštatovanie porušenia (jeho) práva na súdnu ochranu



nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
- nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej pri zbytočných prieťahoch v
súdnom konaní je spravodlivé, aby za každý rok poznačený prieťahmi sa vzťahovala satisfakcia vo výške
20.000,-Sk, t. j. cca 660,-Eur, teda 55,-Eur za mesiac. Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie jeho
práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej dobe, deklarovať
porušenie jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie
princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (konkrétne princípu legality
a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty)
a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej
príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu, keď medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nových Zámkoch ako súd prvého stupňa po prejednaní veci
na pojednávaní rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách
účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu
Komárno) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci tým, že ho považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že žiadne jej nevznikli a žiadne si ani neuplatnila.

Zo spisu sp. zn. 7Er/1145/2009 Okresného súdu Komárno súd zistil, že žiadosť o vydanie poverenia
bola podaná dňa 11.12.2009. O žiadosti na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo
dňa 21.06.2012 exekučné konanie bolo vyhlásené za neprípustné a bolo zastavené.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že
- návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku exekučného konania nebol dôvodný a vznik
akýchkoľvek trov si navrhovateľ spôsobil sám podaním bezdôvodného návrhu, a to bez ohľadu na to,
kedy súd o žiadosti súdneho exekútora rozhodol,
- exekučný súd oprávnene skúmal exekučný titul a teda exekučný súd postupoval v súlade so zákonom,
- vznik akýchkoľvek trov spojených s uplatnením nárokov na súde i s ich správou si navrhovateľ spôsobil
sám podaním nedôvodného návrhu, čo platí i pre nemajetkovú ujmu,
- lehota 15 dní ( v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku) sa nevzťahovala na prípady zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora, pre ktorý prípad lehota zákonom určená nie je,
- nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možno charakterizovať ako nesprávny úradný postup
a k žiadnej škode, a že
- nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty a znalecký posudok je pre toto konanie irelevantný.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov (k argumentu o vyvrátení nároku
navrhovateľa), že v čase podávania návrhu nemal k dispozícii súdny spis exekútorského súdu a tak
mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd
vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo a že
nesúhlasí so záverom súdu o tom, že návrh na vykonanie exekúcie bol od počiatku nedôvodný, čo
pre vznik nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu nie je ani rozhodujúce
(podstatné je nerozhodnutie v zákonnej lehote a zbytočné prieťahy). Znalecký posudok preukázal
objektívne zníženie jeho majetku.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k
podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.



Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka
v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom
súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu, ktorých dôkazov sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.
- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná
priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je
samostatne upravená zodpovednosť zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§
8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo
všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.



Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre nevyhovujúce (zamietajúce) rozhodnutie o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverení na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či
postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku mal odvolací súd za to, že lehota
15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania
poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené v druhej vete tohto
ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe dosiahnuť, aby
poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a preto z prejavu
vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval prípady „ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor žiadosti“ (veta
tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala
i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol by to upravil
explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote 15 dní, bez
toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná skrátená
forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného súdu
vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej
súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platilo v čase
namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (nie je teda možné toto zákonné
ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 - zákonom č. 412/2012 Z. z.), z
čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť z hľadiska zbytočných
prieťahov súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle
znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale)
možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí
podávaných navrhovateľom a na postup exekučného súdu vzhľadom k jeho možnostiam.

Za daných okolností tak navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote a ani k zbytočným prieťahom, teda
k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, v dôsledku čoho nebolo
potrebné zaoberať sa škodou a príčinnou súvislosťou. Exekučný súd od podania žiadosti exekútora do
rozhodnutia o nej nečinný nebol (rozhodol o odklade exekúcie).

Nevyhovenie žiadosti exekútora v uvedených lehotách nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so
stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody). Pokiaľ navrhovateľ (oprávnený)
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, lehota rozhodnutia súdu na jeho majetok vplyv mať
nemohla, keďže nemohla byť ani v príčinnej súvislosti).

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov



a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť
priamy, bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by
muselo prísť priamo a len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce
ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.