Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 15CoE/17/2015 z 22. 7. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 22. júla 2015, sp. zn. 15CoE/17/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7814204341.1 Krajský súd Košice | 15CoE/17/2015 | ECLI:SK:KSKE:2015:7814204341.1 | 2015-07-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/09e4bf03-5bde-4c9d-bcc2-5dda556a8cd3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7814204341.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/17/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814204341
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7814204341.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advocate, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, proti povinnej Q. Q., A.. XX.XX.XXXX, bytom B. X, H., prechodne bytom T. X, H., o
vymoženie 761,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Rožňava č. k. 4Er/404/2014-39 zo dňa 18.11.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18.11.2014, č. k. 4Er/404/2014-39 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že dňa 07.05.20145 bola súdu prvého stupňa doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného
vo výške 761,71 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 27.06.2013, sp. zn. SR 01408/13. Zo zmluvy o úvere č. 702701072 zo dňa
18.07.2011 súd prvého stupňa zistil, že oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 350,- eur, pričom
povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému úver v 12 mesačných splátkach po 56,- eur spolu s poplatkom
vo výške 322,- eur. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa §
52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Súd prvého stupňa poukázal existenciu rozhodcovskej doložky v Rozhodcovskej zmluve v znení:
„Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 702701072 zo dňa 18.07.2011, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej
uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode I tohto
článku zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na



rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi
Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.“

Súd prvého stupňa konštatoval, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a v zmysle odseku
5 citovaného ustanovenia je neplatnou. Uviedol, že povinná nemala možnosť ovplyvniť znenie
rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Vzhľadom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie,
rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že
súd na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť
exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým
mravom, ale oprávnený mal za to, že uvedené ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd
v konaní o vydaní poverenia posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne
preskúmanie sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí ako ich vyžaduje § 34
zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmaním materiálnej stránky exekučný súd zisťuje, či sú splnené
hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu /dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi/. Podľa
oprávneného exekučný súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie. V rámci materiálneho
prieskumu sa exekučný súd musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu, odôvodnenie
nemôže zaväzovať účastníkov konania. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k
niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými
mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného konania
súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa
obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov,
teda nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia a poukázal na Nález Ústavného súdu SR ÚS
5/2000 uverejnený pod č. 18/2000. Spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského
súdu súd ukrátil účastníkov exekučného konania, ktorí sa mohli vyjadriť k zisteniam exekučného
súdu až v odvolacom konaní, pričom civilné konanie je dvojinštančné a postupom súdu došlo k
pozbaveniu práva účastníka na prejednanie veci. Ďalej oprávnený uviedol, že došlo k neúplnému
zisteniu skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, nakoľko namietal skutočnosť, že zmluvnými
stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/doložka. K uvedenému oprávnený uviedol,
že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 zákona o rozhodcovskom konaní
formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V zmysle čl. 2 tejto zmluvy je
daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.
rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd postupuje v súlade so
zákonom o rozhodcovskom konaní. Na základe uvedeného mal oprávnený za to, že exekučný titul bol
vydaný oprávneným orgánom. Zároveň oprávnený poukázal na znenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého sa za neprijateľné podmienky považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Podľa jeho názoru, cieľom zákonodarcov bolo umožniť spotrebiteľom rozhodnúť
sa, kde uplatnia svoje práva, vzhľadom na čo konal súd prvého stupňa nad rámec zákonných ustanovení.
Vo vzťahu k aplikovaniu záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.04.2011, sp.
zn. III. ÚS 322/2010 na uvedený prípad citoval ust. § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a uviedol, že nález
ústavného súdu predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho)
konania zaväzuje len účastníkov tohto konania. Takéto rozhodnutie ústavného súdu nemá všeobecnú
platnosť a všeobecné súdy ním nie sú viazané. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov
Slovenskej republiky, ktoré v obdobných prípadoch konštatovali, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý
nie je vylúčený z vykonávania exekúcie (napr. uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa 21.04.2010, č.
k. 22Er/29/2009-44). Podľa oprávneného skutočnosť, že súdny exekútor bol v minulosti zamestnancom
oprávneného nezakladá samo o sebe taký pomer k účastníkovi konania, ktorý by mal za následok



vznik pochybností o jeho nezaujatosti a viedol by k vylúčeniu súdneho exekútora z exekúcie. Navyše, v
danom prípade sa jednalo len o radového zamestnanca, kde jeho pracovné zaradenie neumožňovalo
akokoľvek ovplyvňovať podnikateľskú činnosť oprávneného. V tejto súvislosti poukázal aj na ďalšiu
existujúcu judikatúru, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.09.1999, sp. zn.
22Cdo/227/1999 a rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. 1882 (publikované v
č. 8/2009 Zb. NSS), ktoré riešia otázku zaujatosti sudcu/zamestnanca správneho orgánu v prípade,
ak bol v minulosti zamestnancom účastníka konania. Tieto rozhodnutia sú podľa názoru oprávneného
aplikovateľné aj na súdneho exekútora. V závere odvolania oznámil súdu meno nového exekútora,
ktorým je JUDr. Ivan Nestor so sídlom Haburská 49/A, 821 01 Bratislava. Na základe uvedeného
oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Súdny exekútor ani povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodla tak,
že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 „O.s.p.“), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd zo spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 18.07.2011 zmluvu o úvere č.
702701072, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 350,- eur, ktorý sa povinná
zaviazala vrátiť v 12 mesačných splátkach po 56,- eur zvýšený o poplatok vo výške 322,- eur. Exekučným
titulom v tomto konaní je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa 27.06.2013, č. SR 01408/13, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2013 a vykonateľnosť dňa 29.08.2013.

Odvolací súd sa zhoduje s odôvodnením napadnutého uznesenia a preto sa v súlade s ust. § 219 ods.
2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie ich správnosti a na ich doplnenie považuje za potrebné dodať
nasledovné.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia



vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza,
že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého
rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumnej právomoci exekučného súdu už aj v štádiu rozhodovania
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 09.02.2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 konštatoval, že
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 05.12.2012, sp. zn. 6 Cdo
135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať
rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie,
je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola
medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo
dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere č. 702701072
uzavretá dňa 18.07.2011 je vzťahom spotrebiteľským podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo
nenamietal ani oprávnený.

V posudzovanom prípade bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v Rozhodcovskej zmluve v znení v
akom ju citoval súd prvého stupňa.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.



Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka
absolútne neplatná. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka
znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak ho dodávateľ vyvolá
ako prvý. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti
spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd má v danom prípade zato, že predmetnú doložku je nutné
posúdiť ako neprijateľnú podmienku, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej
doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ
nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.

Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka v rozhodcovskej zmluve v prejednávanom prípade
koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými podmienkami, nesvedčí ani
o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, ale skôr o zámernom
predkladaní zmluvných podmienok (ide o zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu, obe podpísané
v jeden deň), ktorým oprávnený sledoval vylúčenie tohto dojednania spod režimu súdnej kontroly.
Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskej zmluve, resp.,
že by si povinná osobitne vymienila jej dojednanie. Naopak ide o formulárovú zmluvu, ktorú povinná
nemohla nijako ovplyvniť a mohla len rozhodcovskú zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, pričom je pravdepodobné, že
nepodpísaním rozhodcovskej zmluvy by nedošlo ani k podpisu zmluvy o úvere, keďže obidve zmluvy
boli uzavreté v jeden deň.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, vopred
vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na
obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom (podmienkou). Spôsob, akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v



tomto konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
im neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.