{"guid": "1354a24d-665c-4930-8b06-0d41348b569b:064c5a23-dc1e-431e-ac5c-5f4e1f0aaee8", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1", "spisova_znacka": "24Co/302/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/302/2014 z 24. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. februára 2015, sp. zn. 24Co/302/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1", "identifikacne_cislo": "2113204123", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Adriana Dobiášová", "sudca_id": 1280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adriana-dobiasova-1280", "datum_vydania": "2015-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/064c5a23-dc1e-431e-ac5c-5f4e1f0aaee8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/302/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204123
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204123.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 19C/202/2013-47 zo dňa 28.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2.344,- Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4
a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 101 a § 106 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania
rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Vecne súd argumentoval tým, že žalobca v žalobe označil povinného a číslo exekučného spisu
exekútora. Okresný súd Senica oznámil, že exekučný spis pod uvedeným číslom, ani žiadny iný
proti označenému povinnému nevedie. Súd preto vyzval zástupcu žalobcu, aby súdu oznámil údaje
o exekúcii, ktorej sa má náhrada škody a nemajetkovej ujmy týkať, nakoľko bez týchto údajov nie je
možné posúdiť dôvodnosť nároku, keď nie je zrejmé, akým spôsobom mali nároky vzniknúť. Súd pri
výkladu pojmu „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov osvojil pojem „práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv a definícií
pojmov nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý
judikoval: Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako



zbytočné prieťahy /I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04/. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02/. Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bol možné kvalifikovať ako „zbytočné
prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /I. ÚS 63/00/. S poukazom na uvedené súd dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom,
že rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho
potrebné zamietnuť. V danom prípade súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody. Žaloba nepreukázal žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by škoda
mala vzniknúť /označil súdne rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, toto rozhodnutie však
nepredložil a súdu sa ho nepodarilo zadovážiť, keď označený spis s menom povinného neexistuje/.
Nebolo teda preukázané porušenie právnej povinnosti, zavinenie - nesprávny úradný postup, existencia
škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu. Dôkazné bremeno
v tomto smere spočíva na žalobcovi, ktorý je povinný označiť také skutočnosti a dôkazy, na základe
ktorých môže súd vo veci konať. Bez označenia základných skutočností nemá súd možnosť ani z úradnej
povinnosti v danom prípade zistiť právny titul uplatnenia nároku. Žalobca označil nesprávny dôkaz /
exekučný spis a zrejme i označenie povinného/ a bez ďalšieho súd nemá možnosť tieto nedostatky
odstrániť. Žalobca neposkytol súdu potrebnú súčinnosť. Z rovnakých dôvodov nebol nárok preukázaný
ani v časti náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko takisto nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti -
nesprávneho úradného postupu, vôbec mala škoda vzniknúť a od toho sa odvíjajú ďalšie zákonné
podmienky zodpovednosti za škodu, ktoré potom neboli splnené. S poukazom na uvedené súd dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom,
že rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho
potrebné zamietnuť. Z dôvodu neexistencie súdneho spisu, od ktorého sa má odvíjať nárok žalobcu,
nie je zrejmé posúdiť námietku premlčania, keď súdu je zrejmý iba deň podania žaloby, teda uplatnenia
nároku, nie však počiatok plynutia premlčacej lehoty. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože
si ich neuplatnila a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci v neprítomnosti žalobcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p.,
napriek tomu, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a preukázal dôvody jeho
žiadosti. Čo sa týka otázky vylúčenia sudcov, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp.
zn. 11NcC/46/2012-24, ktorým boli vylúčení sudcovia, preto meritórne rozhodnutie vo veci súdom a
vylúčeným sudcom neprichádzalo v danom čase do úvahy, a to aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému je
prípustné odvolanie, ktoré žalobca aj podal, preto rozhodnutie súdu vo veci samej je predčasné a tým mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd rozhodol vo veci v neprítomnosti žalobcu, ktorý tak nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného a k dôkazom, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti
a tým mu bola tiež odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich



protitvrdení. Vnútroštátny súd nemôže založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. K zisteniu súdu, že označené exekučné konania na súde nie sú vedené,
odvolateľ poukázal na to, že sa mu podarilo získať prvú stranu rozhodnutia Okresného súdu Michalovce
v exekučnej veci proti povinnej Z. U., nar. XX.XX.XXXX, číslo zmluvy o úvere 9081745, číslo poverenia
5807*023077, spisová značka Okresného súdu Michalovce 11Er/65/2007, čím žalobca považuje za
preukázané, že okresný súd vedie konanie, ktoré žalobca jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v
žalobe. Rovnaké skutkové okolnosti sú dané vo všetkých veciach označených v napadnutom rozhodnutí.
Prvostupňový súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom
a nevykonal navrhnuté dokazovanie. Žalobca označil ako dôkaz súdny spis exekučného súdu, ktorý
obsahuje všetky rozhodujúce skutočnosti, pričom žalobca týmto dôkazom nedisponuje. Žalobca týmto
nepreniesol dôkazné bremeno na súd, ale len žiada, aby súd vykonal dôkaz, t.j. oboznámil sa s
exekučným spisom. Dôkazné bremeno unesie žalobca aj v prípade, ak len označí dôkazy, avšak vykonať
dôkaz môže len súd. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdeniami ústavného súdu o tom, že bez uvedenia
spisovej značky v návrhu na začatie konania nemožno vec prejednať. Podľa žalobcu stačí pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností. Žalobca nevidí dôvod na postup súdu podľa § 43 ods. 1 O.s.p.,
žiadny právny predpis nevyžaduje, aby náležitosťou podania bola aj spisová značka súdneho konania.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že  odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné   (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti     (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody  (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.
Táto výhrada sa týka tých častí odvolania žalobcu, v ktorých namieta skutočnosť, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, pričom z obsahu spisu je jednoznačné, že pôvodný sudca, ktorému bola prejednávaná
vec pridelené, bol rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčený a vec bola prikázaná Okresnému súdu
Trnava, a to uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 24NcC/53/2015-15 zo dňa 14.11.2012. Rovnako
zmätočná je tá časť odvolania, v ktorej žalobca namieta predčasnosť rozhodnutia vo veci samej, nakoľko
žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom mal súd prvého stupňa rozhodnúť samostatným
výrokom napadnutého rozsudku, pričom z obsahu spisu a ani z obsahu napadnutého rozsudku žiadna
takáto skutočnosť nevyplýva, v predmetnej veci nebol podaný žiaden návrh na prerušenie konania a
preto ani súd prvého stupňa o prerušení konania nerozhodoval.
Zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na rozhodujúcej skutočnosti spočívajúcej
v tom, že žalobcom označené exekučné konanie na Okresnom súde Senica nie je vedené, pričom
na výzvu súdu žalobca toto konanie nevedel preukázať. Odvolateľ tento záver súdu prvého stupňa



namietal a poukázal na prvú stranu rozhodnutia Okresného súdu Michalovce v exekučnej veci proti
povinnej Z. U., nar. XX.XX.XXXX, číslo zmluvy o úvere 9081745, číslo poverenia 5807*023077, spisová
značka Okresného súdu Michalovce 11Er/65/2007, čím žalobca považuje za preukázané, že okresný
súd vedie konanie, ktoré žalobca jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v žalobe, pričom rovnaké
skutkové okolnosti sú dané vo všetkých veciach označených v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd
považuje odvolanie v tejto časti za zmätočné a postrádajúce elementárne zásady logickej argumentácie.
Preukázanie rozhodnutia v exekučnej veci proti povinnej Z. U., nar. XX.XX.XXXX, vedenej na Okresnom
súde Michalovce pod sp. zn. 11Er/65/2007, nemá žiadnu logickú súvislosť s preukázaním, že na
Okresnom súde Senica bolo vedené exekučné konanie proti povinnému G. N., nar. XX.XX.XXXX (v inej
časti žaloby uvedený dátum nar. XX.XX.XXXX).

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom,  že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere, č. 2050494 dlžníkom  /povinným/
G. N., nar. XX.XX.XXXX - v ďalšej časti žaloby uvedený dátum nar. XX.XX.XXXX, /kde po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 4561/2007/
v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.344,- Eur, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedol, že
žalobca je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej
miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní
navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 2050494 dlžníkom G. N. pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 4561/2007 a exekučný súd neoznámil žalobcovi
spisovú značku, pod ktorou sa exekučné konanie na súde vedie,  nakoľko však exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti  zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej
právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 26.01.2006, a to rozhodnutím
o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby /omeškanie viac ako 42 mesiacov/. Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý
obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný
postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Postup súdu
považuje ako nesprávny a v rozpore so zákonom, a to ust. § 44 ods. 2 EP a v rozpore s čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
uplatňuje náhradu majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie  a rozhodnutím o
nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu IS 40,- Eur,
administratívne a iné poplatky 15,- Eur. Zároveň si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym



úradným postupom. Pri určovaní primeranej nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny
prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé,
ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,-
Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v
civilnom konaní. Uplatnil si primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu 2.344,- Eur.
Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660,- Eur za rok.
Uviedol ďalej, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, žalobca v žalobe označil povinného a číslo
exekučného spisu exekútora. Okresný súd Senica oznámil, že exekučný spis pod uvedeným číslom,
ani žiadny iný proti označenému povinnému nevedie. Súd prvého stupňa preto dňa 31.07.2013 (č.l. 28)
vyzval zástupcu žalobcu, aby súdu oznámil údaje o exekúcii, ktorej sa má náhrada škody a nemajetkovej
ujmy týkať, nakoľko bez týchto údajov nie je možné posúdiť dôvodnosť nároku, keď nie je zrejmé, akým
spôsobom mali nároky vzniknúť. Žalobca takéto exekučné konanie vedené na Okresnom súde Senica
neoznačil.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., v sporovom konaní je to navrhovateľ, kto je povinný uviesť
skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh a uplatňuje svoj nárok a tieto predložiť spolu s návrhom. Dôkazné
bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla navrhovateľa. Odporca ako druhá procesná
strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok
navrhovateľa nevzniklo prípadne zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre
bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom
v konaní za následok procesný neúspech toho účastníka sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené
skutočnosti.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť
dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju



bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo
dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu
také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Žalobca nesplnil svoju základnú dôkaznú povinnosť preukázať existenciu súdneho exekučného konania,
v ktorom malo dôjsť takým rozhodujúcim skutočnostiam (nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému. Žalobca síce označil
povinného a spisovú značku u súdneho exekútora, na základe týchto údajov však exekučný súd oznámil,
že voči označenému povinnému nebolo na tomto súde vedené žiadne exekučné konanie. V mnohých
obdobných veciach, v ktorých žalobca označil tiež len údaje povinného a spisovú značku u súdneho
exekútora, konajúci súd na exekučnom súde zistil spisovú značku exekučného konania a pripojil si celý
exekučný spis, čo však je možné len v prípade, že sa exekučné konanie na súde viedlo. V danom
prípade sa toto nepodarilo preukázať. Žalobca pritom mal možnosť preveriť stav vo veci jeho návrhu na
vykonanie exekúcie voči povinnému u súdneho exekútora, v prípade, že súdny exekútor podal na súd
žiadosť o udelenie poverenia, muselo by to jednoznačne vyplývať zo spisu súdneho exekútora, ktorý by
vedel oznámiť aj spisovú značku súdneho exekučného konania.

Vzhľadom na to, že žalobca nepredložil súdu dôkazy preukazujúce existenciu súdneho exekučného
konania, v ktorom malo dôjsť takým rozhodujúcim skutočnostiam (nerozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia v zákonnej lehote), ktoré zakladajú uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému, nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť, čo viedlo k záveru súdu aj o neunesení jeho dôkazného bremena. Dôsledkom
neunesenia dôkazného bremena je potom nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje žalobcu ako
účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol
alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu
rozhodujúce skutočnosti. Nevyhnutným preto bolo jeho návrh už len z tohto dôvodu zamietnuť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.
júna 2013, sp. zn. 1 Cdo 8/2012 (publikované pod č. 130 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 9/2014),
podľa ktorého ak súd nepoučil účastníka konania podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
neodňal mu tým možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť
skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť
označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti
účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví
v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci
samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej
normy). V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech
existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania,
ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V
zmysle      § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, že
všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené
neskôr súd neprihliada. Právomoc (súdu) konať o veci, ktorej sa žalobný návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Právo účastníka,
aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka,
ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil
sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto predpokladu vychádza
aj citované ustanovenie § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých



dôvodov. Nie je, pravdaže, možné poučiť na pojednávaní neprítomných účastníkov, že všetky dôkazy
musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože
na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. To však ešte neznamená, že v prípade, ak
by na pojednávanie riadne predvolaný účastník nebol predtým poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd
prvého stupňa by za splnenia podmienok § 101 ods. 2 O.s.p. nesmel vec prejednať a vyhlásiť rozsudok.
Môže tak urobiť a prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Samotná okolnosť
nepoučenia účastníka podľa § 120 ods. 4 O.s.p. sa prejaví len v tom smere, že takto nepoučený účastník
má možnosť uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach
alebo iných dôkazoch, ktoré doteraz neboli uplatnené (porovnaj   § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.), t.j.
v jeho prípade sa neuplatní tzv. neúplná apelácia stojaca na báze účastníkovi poskytnutého poučenia
o obmedzení (ohraničení) jeho možnosti predložiť alebo označiť všetky dôkazy, pretože na dôkazy
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Nedôvodne teda namietal žalovaný, že neposkytnutím
poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by žalovaný využil
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. založený na skutočnostiach alebo iných dôkazoch,
ktoré doteraz neboli uplatnené, a odvolací súd by nerešpektoval, že u žalovaného sa neuplatní tzv.
neúplná apelácia, až vtedy (takýmto chybným postupom) by došlo u žalovaného k odňatiu možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); o takýto prípad však v tejto právnej veci nešlo. Podstatou
či zmyslom poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. je vytvorenie procesnej možnosti účastníkovi konania,
aby si splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosti v konaní pred súdom prvého stupňa, aby táto
možnosť nepretrvala aj v odvolacom konaní (teda aby ako dôsledok poučenia sa mohla nastoliť zásada
koncentrácie konania v spojení s uplatnením zásady neúplnej apelácie v odvolacom konaní). Ak takéto
poučenie sa nezrealizuje, má nepoučený účastník stále možnosť skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, uplatniť pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Odvolateľ však ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali ním
tvrdené rozhodujúce skutočnosti.

Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, ktorý namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa § 119 ods.
2 O.s.p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie
pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol
dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie
pojednávania obsahuje najmä a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, kedy sa
účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu, alebo telefónu, na
ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Žalobca sa na pojednávanie ospravedlnil z dôvodu,
že v deň pojednávania boli v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o. voči žalovanej Slovenská republika
nariadené pojednávania na Okresnom súde v Nitre. Ospravedlnenie doručil žalobca súdu e-mailom
27.01.2014, t.j. deň pred pojednávaním. Žalobca nielenže súdu nedoložil predvolanie na OS Nitra,
neuviedol deň, kedy sa o dôvode dozvedel. Naviac - a táto skutočnosť je podstatná, nepochybne o
prípadnej kolízii sa dozvedel tak, aby bola zachovaná lehota na prípravu na pojednávania i na OS Nitra,
a teda prípadný dôvod na odročenie pojednávania mal súdu oznámiť bez zbytočného odkladu po tom,
čo sa o ňom dozvedel. Za daného stavu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa považuje konanie
žalobcu za účelové a jeho ospravedlnenie nepovažoval za relevantné.

Obsahom základného práva (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) nie je povinnosť súdu
vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka
v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho akceptovateľným predpokladom uznania
existencie \"dôležitého dôvodu\" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie
opodstatnenosti \"dôležitého dôvodu\" (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne
do právomoci konajúceho súdu (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 68/1998). Dôležitým
dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho
zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného
zástupcu. V žiadosti o odročenie pojednávania právny zástupca uviedol, že navrhovateľ nesúhlasí s tým,
aby sa pojednávania zúčastnil advokát na základe substitučnej plnej moci. Odvolací súd má za to, že od
navrhovateľa možno spravodlivo žiadať, aby sa pojednávania zúčastnil advokát na základe substitučnej



moci a to najmä s prihliadnutím na množstvo žalôb, ktoré v rámci Slovenskej republiky na všeobecné
súdy podal. Nie je preto reálne možné zabezpečiť toto zo strany súdov (keď O.s.p. umožňuje konať aj
v neprítomnosti za splnenia určitých podmienok, ktoré v tomto prípade splnené boli) a to aj s poukazom
na riziko vzniku prieťahov v konaní, o ktoré mimochodom navrhovateľ opiera tento návrh.

Žalobca v podanom odvolaní ďalej uviedol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka žalobcu je podľa odvolacieho súdu nedôvodná. Ako už bolo uvedené vyššie, v danom
prípade boli splnené zákonné podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti žalobcu.
Žalobcovi súd prvého stupňa doručil písomné vyjadrenie žalovaného k návrhu dňa 08.01.2014 (spolu
s predvolaním na pojednávanie). Vo veci bolo nariadené pojednávanie. Na pojednávanie vytýčené na
28.01.2014 bol žalobca riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal dňa 08.01.2014. Z dátumov je
zrejmé, že žalobca mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k jeho návrhu,
a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-dňová lehota na prípravu pojednávania,
ale žalobca mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.

Prvostupňový súd preto správne preskúmavaným rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

I v odvolacom konaní bol fakticky plne úspešný žalovaný a preto žalovanému v zmysle § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi. Keďže ale žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p.
neuplatnil (a podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/202/2013", "guid": "819f0dee-0e54-469a-ab1f-3817db5a261b:fab7092b-a3b0-4865-b69a-7ba0cb97d0d2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0c015f07-133f-47a0-b5bd-078fcd84d779", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 38/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 38/04 z 25. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-25", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c015f07-133f-47a0-b5bd-078fcd84d779"}, {"guid": "ussr:082a8e53-e22e-4187-ae8b-6cc9d9c6264f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 197/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/03 z 5. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-05", "citacie_n": 455, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:082a8e53-e22e-4187-ae8b-6cc9d9c6264f"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/02 z 20. 6. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-06-20", "citacie_n": 1380, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c658da23-2c53-42f3-83ce-9370549b9920"}, {"guid": "ussr:088fbc69-694b-4ff4-b560-4ec81f05c278", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/02 z 22. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-22", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:088fbc69-694b-4ff4-b560-4ec81f05c278"}, {"guid": "ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 57/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 57/01 z 31. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-31", "citacie_n": 2015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb3f8df5-6d05-4cdf-9be1-5cb6f0a50a6b"}, {"guid": "ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/01 z 12. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-12", "citacie_n": 1543, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:adfea628-0617-41d3-88b4-0c03325341b4"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:feb14be7-3a94-47f7-9c0f-6c2ed8acfd5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.364.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 364/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 364/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.364.2016.1"}]}